___Vedieš galériu, úspešný instagramový profil, pracuješ v interiérovom dizajne aj s textom. Aká je tvoja pracovná cesta a ako zvládaš kombinovať všetky sektory?
Pracujem multidisciplinárne. Mám doktorát z nemeckej literatúry a dlho som pracovala ako novinárka a editorka. Mojim zameraním bol vždy dizajn – móda, architektúra, umenia, eventy, všetko, čo sa týka vkusu. Zdieľať, čo ma zaujíma a čomu som oddaná, beriem ako svoju potrebu, je jedno, či ide o osobu, postavu, objekt alebo hudbu. V tipoch na interiérový dizajn, oblečenie, výstavy a reštaurácie som sa vždy cítila najviac doma. Okrem toho milujem robiť rozhovory. Keď o niekom píšete profil, je tam pomerne veľa vlastnej projekcie a ľudia zvyknú byť neistí alebo sa uraziť. Pri rozhovore sa ľuďom naozaj priblížite a ja som im rada blízko. Na práci novinárky mi však chýbala vizuálna kreatíva. Už po týždni v pozícii editorky som prekvapila Art directora pretože som vedela vyberať fotografie a produkty. Keď sme však ako redakcia diskutovali o obálke, prízvukoval mi, že mám na starosti len text. V bežnom živote grafici dokázali oceniť môj vkus, ale v konečnom dôsledku som bola vždy votrelcom. Okrem písania som však pomerne rýchlo začala robiť korektúry všetkých textov, takže som hodiny sedela vedľa grafického tímu a hľadala v textoch chyby a pozorovala zmeny v layoute. Vtedy som videla, aký obrovský dopad môžu mať malé zmeny. Veľa som sa pri tom naučila, a keď som po rokoch bola v pozícii šéfredaktorky jedného korporátneho magazínu, vedela som presne, čo chcem, a začala som dôverovať svojmu oku. Keď na scénu prišiel Instagram, prvý rok som ho len pozorovala. Sledovala som profily ako @simplicitycity, @white__sage, @c__l__o a začala som premýšľať o vytvorení niečoho medzi nimi. V Nemecku v tej dobe nič podobné nebolo. Svoj profil som poňala ako moodboard a postupne sa stal úspešným v Kórei aj v Amerike, ale v Berlíne o mne takmer nikto nevedel. Bolo to komické, ale niekedy sa mi zdá, že mi anonymita dodávala pocit bezpečia. Mala som svoju rutinu zdieľania vizuálov a nemusela som sa báť spätnej väzby. Keď však profil naberal na popularite a začali ma oslovovať európske a nemecké značky, bola som už dostatočne sebavedomá. Ak robíte niečo, čo milujete, nikdy sa neprestávate učiť. Rozvoj je rovnako potrebný ako dýchanie.
___Vedela by si priblížiť koncept Nella Beljan Gallery?
Jednoducho povedané – je zbierkou vecí, ktoré ja a môj tím milujeme. Projekt začal na základe môjho osobného vkusu. Mala som túžbu mať určité objekty fyzicky v rukách alebo doma, a všimla som si, že značky a tvorcovia, ku ktorým som inklinovala, boli dostupní len online. Prišlo mi oveľa udržateľnejšie vytvoriť analógový priestor, kde by si štyridsať-päťdesiat ľudí mohlo kúsky namiesto separátnych objednávok kúpiť osobne. Aktuálne pracujem s dvomi spolukurátorkami, v konečnom dôsledku som však kurátorkou ja a nesiem za estetiku zodpovednosť. Absolútne verím ich vkusu, ale poznám svoje publikum a viem, čo chcem. Naučili ma to skúsenosti. Pri práci v magazínoch sa mi stávalo, že som mala zo smerovania projektu zlý pocit, ale tím ma zastavil s námietkami, že už máme daný termín a budget a nič sa nedá zmeniť. Nakoniec, keď bol výsledok zlý, bola som zaň zodpovedná ja. Nikto si nebude pamätať, že ste namietali, a vlastne na tom ani nezáleží. Keď ste si niečím istý, musíte si za tým stáť. Je lákavé ísť ľahšou cestou, ale snažím sa vždy ísť tou najlepšou cestou. Páči sa mi motto: „Don’t go for second best“. Už ako dieťa som presne vedela, čo chcem. Mamu zo mňa išlo poraziť, bola som veľmi tvrdohlavá. Riadim sa aj konceptom fluidity: „Be water, my friend“. Môžem mať akokoľvek jasnú víziu, ale snažím sa zachovať si otvorenú myseľ. Niekedy okolie navrhne zmeny, ktoré by ste inak odmietli, a oni stoja za zváženie. Nehanbím sa zmeniť plány – sú to plány, prirodzene sa menia. Pohľad, ktorým vidíte svet, je prirodzene podmienený vašimi skúsenosťami, výchovou a detstvom. Dovoľte si vidieť ho aj očami druhých.
Ako s tímom vyberáte tvorbu?
Tvorba, ktorú som vystavovala na začiatku, vzišla z mojej lásky k Instagramu. O Instagrame môžete mať milión pochybností a rozumiem im, ale fascinuje ma, koľko informácií v ňom dokážete získať z jediného obrázku. Po čase som začala pracovať s kurátorkami Juliou Hosiner a Josephou Rodriguez, pretože oceňujem ich vhľad a všetku prácu nestíham robiť sama. Stanovila som nám jedno pravidlo. Pokiaľ sa nám páči práca dizajnéra, ktorý nie je ľudsky príjemný, nepracujeme s ním. Ak nedokážu byť slušní, narúšajú našu komfortnú zónu a vytvárajú stres, nestojí to zato. Stres každú situáciu zhorší. Vo všeobecnosti ma veľmi znervózňuje byť v prítomnosti podlých ľudí. Pri práci v uvoľnenom tíme a s vzájomnou podporou je ohromne vzrušujúce, keď veci napredujú. Som závislá na pocite, keď kolektívne zlepšujete tvorbu. Pre fyzické výstavy je dôležitým nástrojom online dosah, preto preferujeme, ak majú dizajnéri etablovanú digitálnu prezenciu. Môžeme si dovoliť spoluprácu s niekoľkými tvorcami bez vzťahu k sociálnym sieťam, ale nemôže ich byť príliš veľa, pretože potom musíme vytvárať obsah my.
Na základe čoho potom jednotlivé diela kombinuješ?
Intuitívne. Milujem počiatok konceptu, keď vidíte, ako začína dávať zmysel. Niekedy zistíte, že ste od začiatku vedeli, čo robíte, aj keď ste vlastne nemali potuchy. Hlboko vnútri mám v sebe chaotického zberateľa, ktorý sa nechce vecí zbavovať. Na druhej strane cítim, že hmotné veci sú len závažím, ktoré v živote nechcem. Priehľadný zorganizovaný priestor ma upokojuje. Svoje okolie som pretvárala odmalička, a teraz, keď mám vlastné dieťa, si často spomínam, ako mi mama dovolila redekorovať izby a vyberať nábytok. Vyrastala som s výraznou podporou v estetickom cítení a vážim si to. Keď som sa však rozhodovala, čo chcem študovať, ľudia v okolí mi hovorili, že musím študovať literatúru, pretože veľa čítam, a ja som ich počúvla. Zvažovala som štúdium fashion žurnalistiky alebo architektúry so zameraním na interiérový dizajn, ale povedali mi, že nemôžem byť architektkou, pretože nie som matematický génius, a pre štúdium módy by som musela vedieť kresliť (čo v skutočnosti naozaj viem). Tak som sa chcela prihlásiť na štúdium histórie umenia, ale v rovnakom semestri zatvorili fakultu. Skončila som teda naozaj v literatúre, aj keď hodiny umenia som navštevovala naďalej. Vtipné je, že vo všetkých týchto odvetviach nakoniec pracujem. V spoločnosti sa zvyklo tvrdiť, že by ste nemali spomínať prácu v rozličných sektoroch, pretože by to mohlo vyznieť, že nič neviete a nevydržíte pri jednej činnosti. Absolútne sa to odlišuje od mojej skúsenosti. Človek, čo sa riadi podľa tak kozervatívnych pravidiel, môže mať mnoho talentov, ale nikdy ich nepreskúma, pretože je zaseknutý v každodennom živote a neoslobodí sa od predsudkov.
Je táto práca tvoj dream job?
Nielen to, žijem svoj vysnívaný život. V arabskom svete majú príslovie, že takáto myšlienka by nemala byť vyslovená nahlas, pretože ju zakríknete. Som však ohromne vďačná. Pred pár rokmi som spolu s Friederike Schilbach do nemčiny prekladala knihu Cat Person od autorky Kristen Roupenian, ktorej esej bola spúšťačom Me too hnutia. Prvá veta venovania hovorí: Pre moju matku … , ktorá ma naučila milovať, čoho sa bojím.“ Zo začiatku som jej nerozumela, ale dlho so mnou zostala. Teraz si uvedomujem, aké oslobodzujúce je ísť mimo svojej komfortnej zóny. Vydržať obdobia neistoty, keď neviete, či sa niečo podarí, alebo nie, a zvládať úzkosť je obrovskou súčasťou procesu. Zocelil ma aj digitálny svet. Pri jednom z naozaj urážlivých komentárov mi Friederike poradila, aby som používateľa zablokovala. V prvom momente mi to prišlo neslušné, ale odvtedy je pre mňa blokovanie ľudí, ktorí sa nesprávajú slušne pôžitkom. Online priestor nie je pozvánkou na rozširovanie negatívnej energie. Svoju platformu vnímam ako obývačku a samozrejme chcem aby bola pre mňa a mojich followerov bezpečným miestom. Politické témy však beriem seriózne, obzvlášť problematiku utečencov, v ktorej cítim povinnosť sa angažovať.
Ako si myslíš, že budú vyzerať ďalšie kroky pre teba a galériu?
Keď dosiahnem nejaký cieľ, mám obrovskú radosť, ktorá mi však nevydrží dlho. Užívam si dobre odvedenú prácu, ale nikdy neprestávam. Naučila som sa čítať svoje emócie. Keď som začala pracovať ako social strategist musela som vysvetľovať, prečo určitý obraz funguje, naučiť sa dôverovať svojmu vnútornému pocitu, objektifikovať ho a vysvetliť klientom. Keď sa vám podarí monetizovať vlastný inštinkt, možnosti sú nekonečné. Som vďačná za mozgové bunky, ktoré som po rodičoch zdedila. Naša ďalšia výstava sa nazýva The White Room a budú v nej sochy, objekty a keramika. Tiež plánujeme veľký event počas Berlínskeho fashion weeku. Každé ráno sa budím nadšená, pretože sa na oba tak veľmi teším. Okrem toho aktuálne redizajnujem 70 bytov pre jeden Berlínsky start-up a fotím reklamnú kampaň pre Artek.
Ktoré aktuálny vystavené kúsky máš najradšej? Je to ako vybrať si obľúbené dieťa?
V prvom rade, rodičia obľúbené deti majú, a myslím, že je lepšie to povedať na rovinu. Deti to cítia tak či tak. S galériou som v privilegovanej pozícii, mám tu len obľúbené deti. Tie, ktoré som nemala rada, som opustila.
___Považuješ sa za minimalistu?
Som minimalista s láskou ku skulpturálnym tvarom. Zbožňujem začínať s čistým plátnom a zútulňovať priestor predmetmi. Perfektným minimalistom je môj architektonický hrdina John Pawson, pretože výsledok je vždy príjemný. Milujem studené minimalistické interiéry, ale vždy beriem do úvahy, kde žijem, a obytný priestor je možné udržať minimalistický a čistý len s dostatkom úložného priestoru a množstvom detailov. Na to, aby ste oboje zabezpečili, je potrebný čas. Môj prvý byt, ktorý som zariaďovala asi pred pätnástimi rokmi, bol pomerne farebný, ale strhla som v ňom tapety a ponechala betónové steny. Môj súčasný domov už viac korešponduje s mojím štýlom. Prvá naozaj veľká spolupráca, ktorú som prijala bola len dva roky dozadu so značkou Reform Copenhagen. Vytvorili sme spolu kuchyňu. Keď bola hotová, tancovala som v nej pol roka. Konečne som mala kuchyňu, akú si zaslúžim. Potom som v podobnom veľmi minimalistickom štýle prerobila aj ostatné izby. Sústredila som sa na pokoj a samotu. Sťahovanie ma zdokonalilo v zbavovaní sa vecí. Tajomstvom je len rozhodnúť sa. Jedna z kamarátok mi povedala, že keď sa niečoho zbaví, váha, ktorá z nej opadne, a radosť, ktorú jej to prinesie, je omnoho väčšia ako smútok za niečím, čo by mohla odovzdať omylom a oľutovať. Táto myšlienka mi proces spríjemňuje. Staré veci buď predávam, alebo darujem. Mala som napríklad nádhernú Gucci Bamboo kabelku, ktorá mi tlakom na určitý bod na ramene spôsobovala migrény. Chcela som ju predať, ale v lokálnych potravinách som spoznala dievča, ktorej sa veľmi páčila, tak som jej ju darovala. Keď som bola malá, mamine priateľky nám zvykli posúvať svoje veci a pamätám si, koľko radosti mi to prinieslo. Rozhodla som sa teda radosť šíriť ďalej. V cenách v galérii sa snažíme byť inkluzívni. Keď predávame vintage kúsky, zachovávame ich cenu. Nechceme, aby sa návštevníci ponorili do atmosféry, ale museli odísť domov s prázdnymi rukami, bez toho, aby si ju mohli pripomenúť.
Máš k oblečeniu rovnaký prístup ako k interiérovému dizajnu?
Áno, rada sa dobre obliekam a rozumiem sile, ktorá tomu prináleží. S interiérovými doplnkami alebo nábytkom mi nevadí skúšať veľa variantov, s outfitmi to však nedokážem. Priveľa oblečenia ma stresuje. Chcem mať len to, čo funguje. Ako by si opísala svoj osobný štýl? Minimalistický, classy, nadčasový. Moje obľúbené značky hovoria za seba. The Row, Jil Sander, Bottega Veneta, ale aj menšie značky, napríklad šperky Kiki Dieterle. Kiki pochádza z Berlína, kde aj žije, ale vyrastala v Kalifornii, čo sa odráža v jej tvorbe. Jej prstene majú všetky moje kamarátky, ktoré chodia do galérie. Hovoríme im galerijné prstene. Som verná obľúbeným veciam a nosím ich opakovane a dlho. Jednoduchosť môže byť nudná, ale keď vytvoríte správnu siluetu, je úžasná. Myslím, že mám dlhodobo rovnaký štýl, ale kedysi som nebola dostatočne odvážna nosiť, čo chcem. Videla som úžasný look a neuvedomila som si, že tak môžem vyzerať aj ja. Čím viac obrázkov máte k dispozícii, tým viac môžete vzdelávať svoje oko. A pravdepodobne vás to bude o to viac baviť.
Aký je základ tvojho šatníka?
Veľkou časťou sú doplnky. Milujem napríklad mix maskulinity so sexy sandálmi Constance od The Row. Nemám veľa topánok, máloktoré sa mi páčia, a aktuálne nosím dokola Bottega Puddle boots.
Nakupuješ vintage?
Áno, s veľmi špecifickým výberom. Na Vestiaire hľadám konkrétne kúsky, kúpila som si tam napríklad moje Cartier hodinky. Je výbornou platformou, ak viete, čo hľadáte.
Kde hľadáš inšpiráciu? Máš tendenciu ísť online alebo offline?
Oboje. Naberám inšpiráciu, kdekoľvek sa ponúka, som jej otvorená. Ak viete, kam sa pozerať, nájsť inšpiráciu online je veľmi jednoduché. Niektorí ľudia sa tvária, že opovrhujú Instagramom a pretože to znie cool. Vždy si spomeniem na môjho PhD.-školiteľa a jeho úžasný talent za minútu prejsť z takmer nevhodných vtipov do hlbokej prednášky. Očaruje ma, keď je niekto natoľko sofistikovaný, že si môže dovoliť nebyť cool. Snažím sa to naučiť aj svojho syna. Musíš dokázať artikulovať svoje myšlienky, vedieť, o čom hovoríš a inteligentne písať. Potom si môžeš z vecí uťahovať alebo sa k nim stavať hravo.
Máš nejaké tajné tipy kam ísť Berlíne?
Mám, ale už by neboli tajné. Kreuzberg svoje meno získal po pamiatke kríža na kopci, kam sa dá reálne dostať. Vo Victoria parku je pod krížom umelý vodopád, kde si môžete sadnúť, zobrať si do ruky pivo a užívať si nádherný výhľad na Kreuzberg a U1 metro, ktoré je v tej časti nad zemou. Z gastronómie milujem minimalistický podnik Barra a vegánsku waste-free reštauráciu Freya. Od dvanástich rokov som vegánkou a dlho som mala problém sa vonku dobre najesť. Z nejakého dôvodu mali kuchári pocit, že keď nejete mäso, nechcete ani soľ a koreniny. Dnes už to neplatí, obzvlášť v týchto podnikoch. Na raňajky odporúčam Annelies. A posledným, nie práve tajným tipom je národná galéria pôvodne navrhnutá Miesom van der Rohe.
Vyštudovala si literatúru. Aké sú tvoje najobľúbenejšie knihy?
Your cold hands od Han Kang a dve knihy od Sally Rooney – Normal People a Conversations with Friends. Ocean Vuong a Édouard Louis sú tiež úžasní. Naša najbližšia výstava sa bude volať The White Room a odkazuje na knihu Han Kang – The White Book.
Nella Beljan je stelesnením multidisclipinárneho pôsobenia v kultúrnej sfére. Editorka, kurátorka, galeristka, prekladateľka aj interiérová dizajnérka pôvodom z Chorvátska dlhodobo žije v Berlíne, kde otvorila rovnomennú galériu, Nella Beljan Gallery. Vo vysoko estetickom priestore nájdete citlivo vybranú selekciu interiérových doplnkov, šperkov, umenia a oblečenia.
