Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Rozhovory / 8. marec 2022

Keď sa budeme stále umárať nad tým, čo je zlé a pripomínať si to, dobrým to nikdy nespravíme

Vladimíra Marcinková

Keď sa budeme stále umárať nad tým, čo je zlé a pripomínať si to, dobrým to nikdy nespravíme

Vladimíra je poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky a predsedníčkou Výboru NR SR pre európske záležitosti. V prezidentskom tíme Andreja Kisku však v politike začínala už ako 23-ročná. Dnes sa venuje najmä sociálnym a rodinným témam.

Vaša kariérna cesta bola s politikou spätá aj pred nástupom do parlamentu, keď ste pôsobili v prezidentskom tíme. Kedy prišlo rozhodnutie ísť do úplne inej politickej disciplíny – tej legislatívnej?

Myslím, že to vzniklo už niekedy na základnej škole, kde som bola typ, ktorý veľmi často búchal na dvere riaditeľne a riešil, čo nie je fér pre študentov a čo by sa malo zlepšiť. Zvolili ma za predsedníčku študentského parlamentu, čo sa opakovalo aj na gymnáziu a táto funkcia sa so mnou niesla aj na vysokej škole. Tak nejak som bola vždy človekom, ktorý hovorí o tom, čo by sa malo zmeniť, a dnes sa snažím robiť to isté, len vo väčšom. Teraz klopem na dvere ministrom a premiérovi a hovorím o tom, čo nefunguje a kde môžeme skvalitňovať prostredie na Slovensku. Keďže som v parlamente, tak hlavne legislatívne. Mne sa teda zdá, že robím v podstate stále to isté, len vždy na inej adrese a inom mieste.

Vašou ústrednou témou sa stala rodinná a sociálna politika. Prečo práve táto oblasť?

Keď som sa začala venovať ženám a najmä matkám v ťažkých životných situáciách, tak som ešte sama mamou nebola, ale chodila som robiť dobrovoľníčku do útulkov pre rodiny s deťmi. A hoci sa tie útulky takto nazývajú, v skutočnosti sú to útulky pre mamy s deťmi. Pretože v 9 z 10 prípadov, keď sa rodič ocitne sám na starostlivosť o deti, ide o ženu. Zároveň, ak sa pozrieme na štatistiky, jasne nám z nich vyplynie, že chudoba má momentálne na Slovensku ženskú tvár. Či už ide o matky samoživiteľky alebo seniorky, ktoré sa dožívajú vyššieho veku s bohužiaľ nižšími dôchodkami, alebo v skratke o ženy, ktoré majú v priemere o 16 % nižšie platy ako muži a nižšie zastúpenie vo vedúcich funkciách, sú to pre mňa všetko rany. Rany, ktoré v našej spoločnosti nie sú uzatvorené a ktoré hnisajú, špeciálne v aktuálnej situácii po pandémii. Snažím sa svojou prácou upozorňovať na tieto problémy a kde sa dá, systémovo ich riešiť.

Všetci máme nejaké predstavy o tom, čo by sme chceli, aby pre nás štát zabezpečoval a ako by to všetko malo ideálne fungovať. Čo vám však proces presadzovania riešení dokáže skomplikovať?

Bolo pre mňa studenou sprchou, že veľa vecí, ktoré by som chcela zmeniť zo dňa na deň, trvá podstatne dlhšie, keďže podliehajú politickému konsenzu. A teda nestačí, ak sa na nich zhodne poslanec s ministrom, ale musia sa zhodnúť aj predsedovia všetkých politických strán v koalícii, parlamentná väčšina, legislatíva, ktorá pracuje na konkrétnom ministerstve... Tých inštancií, ktoré sa venujú danému problému, je občas naozaj veľa a niekedy riešenia, ktoré by som si želala, aby prišli zo dňa na deň, trvajú podstatne dlhšie. Často mám aj pocit, že je to možno obyčajná ľudská závisť, ktorá v politike robí veľké zlo. Odjakživa som tvrdila, že závisť je dobrá. Sama som to tak vždy pociťovala. Hesiodos v časoch starovekého Grécka povedal, že závisť je najväčším ekonomickým stimulom. A je to tak, pretože keď závidíte susedovi, ako sa mu darí, aspoň v mojej optike začnete robiť dvakrát toľko, aby sa darilo aj vám. Nemalo by to ostať len pri tej závisti, ale treba sa aj začať snažiť, aby ste sa mali rovnako dobre, a inšpirovať sa. Tak som to vždy vnímala – ako inšpiráciu a chuť robiť veci ako tí, ktorých obdivujeme a snažíme sa k nim priblížiť. V politike je však závisť veľmi kontraproduktívna. Keď prídete s návrhom, ktorý je užitočný, no mohol by sa aj zapáčiť ľuďom, tak vo vás zrazu vidia politického rivala. Doslova niekedy sabotujú užitočnú vec len preto, aby ste si zato nepripísali politické body, teda priazeň verejnosti. Ten boj o to, kto bude najobľúbenejší a bude mať najlepšie preferencie, prebieha kontinuálne a často brzdí procesy. Ja som možno od týchto hier oslobodená aj tým, že nemám v sebe zodpovedanú otázku, či chcem v politike byť aj o dva roky.

Občas sa naozaj zdá, že politika na Slovensku je vnímaná striktne cez gestá, ktoré sa dokážu vmestiť do pársekundového „attention span“... Ako to zmeniť?

Som presvedčená o tom, že krajina sa má tak dobre, aký dobrý je jej vzdelávací systém. To, aké kvalitné máte vzdelanie, čo všetko viete a čo sa túžite dozvedieť, vo vás vytvára aj nejaké nároky. Na predstaviteľov štátu aj ľudí okolo seba. Ja si myslím, že je kľúčové, aby sme vyjadrili veľkú podporu reforme školstva. Aby sa mladí ľudia neučili, čo majú vedieť, ale ako uvažovať. Nedávno som šla cez Námestie slobody a videla som tam podnapitého mladého chlapca, ako demontuje lavičku. Zastavila som sa pri ňom s otázkou, čo to robí. Zjavne bol frustrovaný z politiky, mal prosto chuť úplne ničiť veci, keďže mal pocit, že je tu aj tak všetko nefunkčné a zničené. Povedala som mu, že opravy takejto lavičky budú pochádzať aj z daní jeho rodičov, takže oveľa lepšie, ako to, čo robí teraz, by bolo ísť sa pýtať. Keby napríklad šiel na zastupiteľstvo svojho mesta a zisťoval, čo sa dá robiť s vecami, o ktorých má pocit, že sú zničené. A to si myslím, že sa deje aj v našej krajine. Sme mnohokrát veľmi negativistickí a máme pocit, že už tu stačí nad všetkým len pokrčiť ramenami a nič sa nedá zlepšiť, ale naopak. Nedávno to povedal aj jeden kňaz, keď sme čakali na Svätého Otca: Keď sa chcete zbaviť tmy, nespravíte to tak, že ju vyženiete, ale musíte tam priniesť svetlo. Tak je to aj v politike, keď sa budeme stále umárať nad tým, čo je zlé a pripomínať si to, dobrým to nikdy nespravíme.

Boli aj momenty, keď ste mali chuť všetko nechať tak?

Nastali u mňa a nastávajú často. Musím však povedať, že veľkú silu mi dáva môj projekt krajčírskej dielne Dvakrát dobre, kde zamestnávame ženy s ťažkou životnou situáciou. Som zakladateľkou a ďalej to už vedú miestne ženy na Spiši. Poviem vám v súvislosti s tým príbeh ženy, vďaka ktorej táto dielňa vznikla. Táto žena chodila trikrát týždenne na dialýzu, takže samozrejme ju nikto nechcel zamestnať a ani jej manžela, ktorý ju tam musel voziť. Spýtala sa ma, čo majú robiť ľudia ako oni, ktorí chcú pracovať, ale dá sa to len obmedzene. Vtedy som sa rozhodla, že založím dielňu, kde presne takéto ženy zamestnám. Dnes už nie je medzi nami. Práve ona mi však stále pripomínala, aký má zmysel byť v politike. Že príbehy ako jej, o ktorých mala pocit, že sa nikdy nedostanú niekam hore, boli vypočuté. Ja ich však môžem posúvať ďalej až k ministrom a celý systém prenastavovať. A aj keď to je trpké a ťažké, dáva mi to zmysel.

V akom momente ste mali pocit, že sa vám skutočne takáto zásadná zmena podarila?

Nechcem sa tešiť predčasne, lebo v parlamente je to vrtkavé. No jeden z dôležitých návrhov, ktorý som aktuálne predložila, je ten, aby malo každé dieťa právo mať pri sebe v nemocnici rodiča. Z dávnejších vecí sú to rôzne nerovnosti. Napríklad ženy v uniformách narážali na to, že mali nižšie materské ako ženy v civile. Alebo študenti počas pandémie neboli schopní opustiť internát neďaleko v Českej republike a vysťahovať sa. Nerada hovorím o tom, čo sa podarilo, lebo dá sa urobiť podstatne viac. No tým, že sa vám niekto aj na užitočných veciach dokáže niekto mstiť, som vďačná, keď sa niečo od myšlienky podarí dostať až k ľuďom.

Máte za sebou situáciu, ktorá sa skôr či neskôr udeje väčšine – občas sa proste musíme vzdať niečoho, do čoho sme investovali množstvo času a úsilia, no prestalo to dávať zmysel. Ako sa s tým vyrovnávate?

Je to pre mňa prvá takáto lekcia, pretože som človek, ktorý nerád odchádza od rozrobenej práce. Mám rada, keď majú veci koncovku, a keď som vstupovala do politiky, predstavovala som si, že môj politický život bude spätý len s jednou značkou. Ocitla som sa však v situácii, keď politická strana, ktorú som zakladala, bola podľa mňa unesená ľuďmi s inými hodnotami. Nedá sa na to pripraviť. No svoju pozornosť som zamerala na ľudí, ktorí ma sem posunuli, teda na mojich voličov. Na sociálnych sieťach som v aktívnom kontakte s ľuďmi, ktorí mi dôverujú, upozorňujú ma na problémy, hovoria o tom, čo nefunguje. To sa snažím riešiť. Naozaj tie podnety, ktoré niekedy dostanem v správe na Instagrame, potom niekedy priamo riešim s ministrami a na vyšších úrovniach. A tomuto venujem maximum svojej pozornosti. Možno sa tento fakt pričinil o to, že tomu, čo sa deje na pozadí a politickým zápasom, som veľa pozornosti nevenovala. Bohužiaľ, jedno bez druhého sa robiť nedá a to je pre mňa lekcia. Tieto boje vám cez všetky plány môžu spraviť hrubú čiaru.

A na záver, ak by ste mohli dať jednu radu svojmu ja spred 10 rokov, ako by znela?

Maj sa rada. Vždy som mala veľké ciele a chuť pracovať. No na tej ceste som vždy zabúdala na to, že nestačí len snívať, musíte mať aj silu to uskutočniť. Pred pár rokmi sa mi stalo, že som vyhorela a zo dňa na deň skolabovala. Kolegovia ma našli v bezvedomí na toalete a bola som dva týždne hospitalizovaná na JIS. Precenila som svoj organizmus, ktorý nestíhal. Bola to pre mňa dôležitá skúška. Uvedomila som si, že čokoľvek chcete dosiahnuť, potrebujete na to zdravé silné telo a pokojnú myseľ. To sa dá dosiahnuť iba tak, že sa budete mať radi, doprajete si oddych, nebudete na seba prehnane prísni, keď sa niečo nepodarí... Doprajte si cvičenie, dobré jedlo, choďte si sadnúť s priateľmi a nájdite si čas, aby ste si budovali vzťahy a lásku. Mne harmóniu v konečnom dôsledku do života prinieslo to, keď som stretla môjho manžela a bol mi najväčším zrkadlom. Dnes máme dcérku a myslím si, že je to to najlepšie, čo sa mi v živote stalo.

    308

    Súvisiace články