„Keď sa do seba hlboko ponoríš, objavíš veci, ktoré si nikdy nevidela. Niektoré ťa desia, niektoré ťa prekvapia a ty si stále viac zvedavá, kam to povedie,“ hovorí Barbara, pri ktorej mi už v prvej sekunde stretnutia bolo jasné, že je z iného vesmíru. A že je to bytosť, ktorá nie je zaujímavá iba svojím éterickým vzhľadom a ladnými pohybmi pri tlmočení do posunkového jazyka.

 

titulna

 

Väčšina ľudí ťa pozná ako „tlmočníčku z Matrixu“. Tvoj éterický zjav a labutie pohyby nie sú náhoda, keďže si sa intenzívne venovala tancu...

K umeniu ako takému som inklinovala od malička. Od 6 rokov som hrala na klavíri a chodila som na rôzne krúžky tanečno-hudobno-dramatické, až kým som sa v 13 rokoch neocitla v Street Dance Academy. Pamätám si, že som ich videla tancovať v Miliónovom tanci a nevedela som od nich odtrhnúť oči. Bola to moja mamina, ktorá ma „donútila“ ísť sa tam pozrieť. Najprv som tam nechcela ísť, už som bola súčasťou inej tanečnej skupiny, ale toto bol naozaj iný level. Tak som tam teda s malou dušičkou napochodovala a rok na to som mala prvé vystúpenie na vtedy prvej Superstar. Už je to 15 rokov a za ten čas sme mali možnosť naozaj tancovať s rôznymi osobnosťami, na rôznych akciách, pracovať na rôznych projektoch. Hodiny strávené na sále, víkendy vystúpenia, kamarátstva na celý život a nezabudnuteľné zážitky. Krásne obdobie.

 

Tvoj život akoby sa delil na „tanečnica pred Londýnom“ , „psychoterapeutka v Londýne“ a „tlmočníčka po Londýne“. Vnímam to správne?

Ja nemám veľmi rada škatuľkovanie a uvedomujem si, že čím ďalej tým viac mám tendenciu sa odkláňať od takýchto pomenovaní samej seba ako "niekoho". Samozrejme, že to spĺňa určitú funkciu zaradenia sa niekam alebo pomenovania toho čo robíme, ale ja som zistila, že ma to vie veľmi limitovať. Zisťujem, že veci, ktoré robím sa tak nejak prepájajú a plynú a menia sa. A hoci som sa týmto zmenám možno v minulosti bránila, lebo veď „toto by som mala teraz robiť a týmto teraz som“, tak si dovoľujem viac v tom byť taká uvoľnenejšia a nechávam sa viesť. Takže áno, pred tým ako som išla do Londýna, tak som študovala psychológiu, tancovala a už som sa aj začínala učiť posunkový jazyk. V Londýne som študovala, praxovala a venovala sa jóge a keď som sa vrátila, tak som sa vrátila k posunkovému jazyku a práci s ním v rôznych oblastiach. Londýn bol pre mňa obrovská skúsenosť, ktorá mi umožnila ísť do seba. Tým, že to štúdium bolo do veľkej miery o spoznaní najmä samej seba a pracovali sme v úzkom kruhu ľudí, bolo to veľmi intenzívne. Taktiež som počas celej dĺžky štúdia musela sama chodiť na terapiu. Čiže pre mňa paradoxne ten Londýn bol takým zastavením a ponorom do seba. Keď tak teraz nad tým premýšľam, je to taký moment, ako keď plávaš a vieš, čo máš robiť a akoby už automaticky dávaš tie ruky tam, kde majú byť a nezamýšľaš sa nad tým. To bolo pre mňa obdobie pred Londýnom. Zrazu sa ponoríš a ideš dole, dole, dole do hĺbky a objavuješ tam veci, ktoré si nikdy nevidela. Niektoré ťa desia, niektoré ťa prekvapia a ty si stále viac zvedavá, že kam to všetko vedie. A potom keď sa vraciaš naspať hore, tak hoci sa vraciaš niekam kde to poznáš, tak to nikdy nebude také aké to bolo predtým. A taká bola moja skúsenosť s návratom naspäť. Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa tu aklimatizovala.

 

IMG 7484b 01

 

Absolvovala si magisterské štúdium psychoterapie priamo v Londýne. Je štúdium tejto oblasti v Anglicku odlišné od toho nášho?

U nás sa študuje jednoodborová psychológia 5 rokov (bakalár, magister) a keď chce človek pracovať ako psychoterapeut, musí absolvovať dlhodobý psychoterapeutický výcvik. V Anglicku som študovala magisterský odbor Psychotherapy and Counselling. Nechcem to porovnávať, ale čo sa mi veľmi páčilo v Anglicku bolo to, že nás bolo v ročníku 20. Systém štúdia bol založený veľa na diskusiách, rôznych praktických cvičeniach a samozrejme samoštúdiu. Od druhého ročníka sme už museli nastúpiť na prax do nejakej organizácie ako terapeuti vo výcviku a museli sme absolvovať terapiu aj my, počas celého trvania štúdia.

Z hľadiska systému je to tam odlišné v tom, že v podstate na magisterské štúdium tam idú väčšinou ľudia, ktorí chcú zmeniť kariéru a venovať sa úplne niečomu inému. Nastupujú naň zväčša v neskoršom veku. Nie tak, ako sme my tu zvyknutí, že študujeme 5 rokov v kuse. Tam je to nastavené tak, že tie bakalárske stupne im stačia na to, aby išli priamo pracovať. Ja som v ročníku bola najmladšia a mala som okolo seba ľudí vo veku v rozmedzí od 24 do 55.

 

Okrem klasickej psychoterapie si sa vraj dostala aj k praktikám tibetského budhizmu, ku kombinácii západných a východných techník. O čo presne ide a ako si sa k tomu dostala?

K štúdiu tibetského budhizmu som sa dostala vďaka jednému môjmu učiteľovi. Pracovala som v tom čase v jednom jógovom štúdiu a on tam chodieval učiť. Venoval sa jóge nidre, bol to vyštudovaný hypnoterapeut, ktorý čerpal z východných techník veľa a klasickej hypnoterapii sa nevenoval. Vždy, keď mal ísť učiť, tak sme sa rozprávali aj o mojom štúdiu, o ľudskej mysli, o tom ako fungujeme a čo „tu“ vlastne robíme. Boli to vždy veľmi inšpiratívne a podnetné rozhovory. Mal zopár ľudí, ktorých učil svojej „metóde“, ktorá bola založená na prepájaní dychu, jemného pohybu, jógy nidry a rôznych techník, vďaka ktorým vedel človek pracovať so svojimi strachmi, presvedčeniami a takzvanými „problémami“. Ako to my radi nazývame. Ben Wolff študoval jazyk ako fenomén a spôsoby, akým sa vyjadrujeme a ako sa tým vlastne programujeme, keďže ako hovorieval, telo počúva všetko čo hovoríme, čo si myslíme a čo cítime. Smeruje to celé k takej väčšej sebareflexii a k uvedomovaniu si toho, že veľkú väčšinu tých „problémov“, ktoré máme si vytvárame sami svojím postojom a nastavením.

 

IMG 7509

 

Kto ti ešte z tohto sebaobjavovacieho obdobia utkvel v pamäti?

Ďalšia osoba, ktorú som spoznala je jedna psychoterapeutka, ktorá vyštudovala klasickú psychológiu, ale počas svojho života si prešla rôznymi kultúrami, technikami, prístupmi k práci s ľuďmi. Žila dlhší čas v Londýne a v Indii sa učila popri Oshovi. Je to nesmierne inšpiratívna žena, ktorá pracuje najmä so ženami. Je to taká veľmi hĺbková zážitková práca na sebe a je to niečo, čo má pre mňa taký ten závan autenticity oproti tým rôznym, dovolím si povedať, pseudo-spirituálnym smerom. Teraz je toho naozaj veľa a v Londýne som sa stretla s rôznymi učiteľmi a rôznymi guru-osobnosťami a samozvanými „spirituálnymi ľuďmi“, pre ktorých to bola len ďalšia z ich ego-identít, ktoré potrebovali živiť proklamovaním a ukazovaním, ako sú oni duchovní. Veľmi nebezpečné. Každý však má svoju cestu a ja som vďačná aj za tie nepríjemnosti, lebo vďaka nim som bola schopná vyfiltrovať to, čo pre mňa bolo a je skutočné. Hoci moje ego dostalo pár faciek, ale tak to malo všetko byť.

 

Aplikuješ tieto poznatky vo svojom osobnom aj profesijnom živote?

Áno, snažím sa, ☺ ale je to vec disciplíny a pevnej vôle a toho, že sa každý deň snažím nájsť si moment takého stíšenia a sprítomnenia a len sledovania, čo sa deje vnútri. A samozrejme nie prílišného lipnutia na tom, čo tam nachádzam. To je v tom osobnom a v profesijnom koniec koncov tiež. Ako som opisovala tie zážitkové workshopy, tak výsledky tej práce sa potom odzrkadľujú prirodzene v spôsobe môjho fungovania, čiže chcem veriť tomu, že sa to odzrkadľuje ako v osobnom, tak aj v pracovnom živote.

 

Ako by si porovnala život v Londýne a Bratislave?

Bude to znieť asi paradoxne, ale veľmi mi vadil ten ruch a ten londýnsky štýl života v zmysle preplneného metra, ľudia náhliaci sa na uliciach 24/7 a taký ten celkový mód ponáhľania sa neustále niekam. Teraz, keď nad tým tak premýšľam, tak je to vlastne paradoxné, že som tam išla študovať, ale naozaj toto bola jedna z vecí, že som sa vlastne neustále cítila akási zahltená a nepokojná z toho pohybu okolo mňa. Bratislava mi príde taká kompaktnejšia a pre mňa príjemnejšia. Tak akurát. K nám by som určite chcela priniesť to, že ľudia sú tam tolerantnejší a akceptujú rozmanitosť. Prirodzene rešpektujú odlišnosti a neberú to ako odlišnosti, ale jednoducho rozmanitosť ľudského druhu. Možno je to teraz generalizácia, čo by som nerada, ale z môjho pohľadu som to tam cítila určite viac ako tu.

 

IMG 7570

 

Ozaj, a z čoho si v Londýne žila, zatiaľ čo si študovala?

V tých úplných začiatkoch som popri škole som pracovala v centre Londýna v jednom hoteli. Neskôr som pracovala v jógovom štúdiu na recepcii a časom som začala aj zastupovať hodiny toho môjho učiteľa a potom aj naplno učiť. Posledný rok, ktorý som v Londýne strávila som robila asistentku jednej psychoterapeutke najmä v administratíve, spravovaní webu a sociálnych sietí a postupne som jej začala pomáhať aj s jej skupinami, ktoré viedla a babysittovala som jej malého. Keď sa nad tým teraz zamyslím, tak niekedy fakt neviem ako som to všetko stíhala, lebo popritom všetkom som mala ešte prax, hodiny odpracované s klientami, ktoré ale boli v rámci dobrovoľníctva, to znamená, že som to potom musela niekde doháňať. Rodina mi tiež vypomáhala a podporovala ma, takže takto nejako som to vykrývala.

 

Na Slovensku si sa venovala štúdiu a práci s posunkovým jazykom. Čo ťa k tomu priviedlo a ako ťa to obohatilo?

Posunkovému jazyku som sa začala venovať popri štúdiu psychológie, bolo to v roku 2012.  Fascinoval ma a chcela som sa ho naučiť a spoznať ľudí, ktorí ho používajú. Nemám v rodine nikoho nepočujúceho a ani som nikoho takého nemala vo svojom okolí. Jednoducho prišiel podnet, tak som naň reagovala. Na internete som si našla kurz v OZ Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich a začala som naň chodiť. Po 3 mesiacoch som nastúpila do OZ ako pracovná asistentka a bola som jediná počujúca medzi Nepočujúcimi kolegami. Táto každodenná prax mi veľmi pomohla sa postupne v posunkovom jazyku zdokonaľovať a vďaka OZ Myslím som sa postupne dostala do komunity Nepočujúcich.

 

IMG 7535

 

Prekvapilo ma, že posunkový jazyk je v každej krajine iný. Je naozaj diametrálne odlišný v závislosti od lokality?

Každý štát ma svoj národný posunkový jazyk, ale existuje aj medzinárodný systém posunkovania, ktorý sa používa na rôznych medzinárodných stretnutiach, či konferenciách. Áno, je odlišný. Dokonca aj britský a americký posunkový jazyk sú odlišné, hoci by sme si mohli myslieť, že nie.

 

Majú ľudia s poruchou sluchu aj nejaký svoj slang a svoje nadávky?

Áno, aj Nepočujúci sú len ľudia a hnevajú sa a nadávajú. Slang takisto existuje v posunkovom jazyku.

 

IMG 7467

 

V súvislosti s týmto mi napadá vždy pri sledovaní tlmočenia taká škodoradostná otázka, či si tlmočník nemôže urobiť, z toho koho tlmočí, srandu...

Nie nie, to naozaj nemôže. A keby to aj urobil, bolo by to naposledy. ☺

 

Ja by som mala teda určite niekedy nutkanie „povedať“ v posunkovom jazyku svoj názor na politikov alebo si vymyslieť nejaké interné znamenie...

Tlmočník musí byť absolútne neutrálny a naozaj tlmočiť len to, čo je povedané. Keby sme si tam pridávali nejaké svoje vsuvky, tak by sme hrubo porušili etiku tlmočenia. To je presne to isté, ako keby nejaký tlmočník z cudzieho jazyka by si tam začal niečo vymýšľať. A kontrolujú nás aj naši nepočujúci supervízori, ktorí nám dávajú spätnú väzbu.

 

Ako dlho ti trvalo, kým si sa posunkový jazyk naučila na úroveň, že môžeš oficiálne tlmočiť?

Moje tlmočnícke začiatky boli také, že som začala ešte skôr, ako som bola na to pripravená, práve kvôli tomu, že tlmočníkov bolo málo. V rámci toho OZ, kde som začínala som chodievala tlmočiť s nepočujúcimi kolegami, kde bolo treba a keď sa teraz na to pozriem dozadu, tak vlastne nechápem ako som to s tou posunkovou zásobou, ktorú som na začiatku mala, dala. Ale toto „hodenie do vody“ mi veľmi pomohlo sa rýchlejšie vypracovať. U nás to bohužiaľ zatiaľ doteraz fungovalo tak, že sme nemali ucelený a komplexný systém vzdelávania tlmočníkov, ktorý by zaručil nejaké levely alebo stupne toho, čo, ako a kedy tlmočník môže tlmočiť. Väčšina tlmočníkov sú deťmi nepočujúcich rodičov a teda majú posunkový jazyk ako materinský jazyk. Je nás tu pár výnimiek, ktorí sme sa k tomu dostali prácou v nejakej organizácii alebo na kurze, čo je môj prípad. Preto sa veľmi tešíme z toho, že teraz v septembri sa skrz iniciatívu Slovenského zväzu nepočujúcich a spoluprácu s Trnavskou univerzitou otvára prvý bakalársky profesijne orientovaný študijný program s názvom „Slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich“, ktorý je prvým takýmto študijným programom na Slovensku, ktorý bude produkovať nových kvalitných tlmočníkov. Budú tam učiť aj nepočujúci, čiže to v tomto bude absolútne autentické a ja sa z toho nesmierne teším. A veľmi sa teším na nových kolegov a na taký nejaký závan čerstvého vzduchu v rámci tejto našej profesie.

 

IMG 7731

 

Tlmočníkov častokrát vidieť oblečených v čiernom, je to zámer?

Je to takým nepísaným pravidlom v rámci etického kódexu tlmočníka. Čierne pozadie je neutrálne a nerušivé a dobre na ňom vidieť ruky. Preto sme v tmavom, jednofarebnom a nemôžeme mať ani žiadne výrazné gombíky, volániky alebo iné aplikácie. Všetko vizuálne výraznejšie ruší nepočujúceho v prijímaní informácie. To sa týka takisto šperkov alebo výrazného líčenia u žien.

 

Si unikát aj v tom, že si spojením umelca a tlmočníčky. Venuješ sa aj umeleckému tlmočeniu. Ako sa prekladajú piesne?

K umeleckému a divadelnému tlmočeniu som sa dostala vďaka OZ Myslím a jeho nepočujúcemu riaditeľovi Michalovi Heftymu. On je v tejto oblasti naozaj odborník a je jediný na Slovensku. Tlmočenie divadla a pesničiek je z hľadiska procesu úplne iné ako tlmočenie povedzme tlačoviek. Takéto tlmočenie si vyžaduje dlhú a dôkladnú prípravu a nikdy sa tam jednoducho nemôžem len postaviť a „ísť“. Čo sa týka tlmočenia pesničiek, je ten proces zväčša týždeň až dva dlhý. V prvej fáze ide o zhromaždenie si všetkých informácií o autorovi hudby, o texte, o okolnostiach vzniku tej pesničky, o jej príbehu, ako a prečo vznikla, aby som mala taký obraz o tom, že s čím mám dočinenia. V ďalšej fáze si urobím, spolu s mojím supervízorom (Michalom), analýzu textu a jeho preklad. Samotný proces tlmočenia nie je o pretlmočení textu ako takého, lebo v tom prípade by to bolo len obyčajné „rozprávanie“ textu a nepočujúci by nemal tú celkovú informáciu. Pesnička má predsa nejakú svoju atmosféru, dáva nám oveľa viac ako len to, keď si text prečítame. Preto v umeleckom tlmočení sa vytvára akoby taký príbeh, nejaké odzrkadlenie toho, o čom tá pieseň je, tak, aby z toho išla adekvátna emócia.

 

Ako dlho trvá príprava divadelného tlmočenia?

Čo sa týka divadla, tak tam ide častokrát o minimálne 2-3 a niekedy až 4-mesačný proces v závislosti od toho, o čo ide a koľko ľudí sa na tom podieľa. Tam je zase ako prvé samozrejme čítanie scenára a jeho preklad. Preklad scenára je najzložitejšia časť, keďže je treba si to naozaj dôkladne prejsť a preložiť tak, aby tam bolo všetko zachované. Prvý, druhý aj tretí význam, ktorý sa tam skrýva. Metafory, slovné hračky, rôzne nedokončené myšlienky a rôzne iné záľudnosti nám vždy dajú zabrať. Tým, že sú to umelecké texty, tak aj v závislosti od toho, aký je tam použitý jazyk, z akého je to obdobia, je pre nás dôležité nad tým stráviť naozaj určitý čas, aby sme si boli istí, že je to naozaj dobre preložené. Toto nám vždy zaberie najviac času. Potom si to my tlmočníci prechádzame a učíme sa to. Samozrejme, že tie repliky v akcii počujeme, ale musíme to vedieť dopredu, čo sme tam použili a ako, pretože v procese prekladu sme to všetko riešili a cielene vyberali, čo, ako a kde povieme. No a potom, keď je táto fáza úspešne za nami, tak až potom sa stretávame s hercami a ideme do priestoru.

 

IMG 7655

 

Ako to vyzerá v praxi?

Divadelné tlmočenie môže byť tieňové (každý herec ma svojho tlmočníka, ktorý ho počas predstavenia tieňuje), statické (tlmočníci sú umiestnení na jednom mieste), balkónové (tlmočníci sú umiestnení na nejakej vyvýšenej ploche akoby hore za javiskom, keď sa pozeráte smerom na javisko). Ak robíme tieňové tlmočenie, ktoré používame najčastejšie, tak si musíme pozične prechádzať s hercami celé predstavenie od začiatku až do konca a presne určovať, kde budú tlmočníci stáť, ako a kedy sa budú pohybovať, z ktorej strany budú prichádzať, aby tlmočník bol vždy niekde v blízkosti herca a aby ho bolo dobre vidieť, ale na druhej strane aby sme nepôsobili rušivo. Je tam toho veľa, na čo treba myslieť.

Samozrejme pri oboch typoch tlmočenia aj umeleckom aj divadelnom je spolupráca tlmočníkov a nepočujúcich supervízorov. To je základ.

 

Ďalšou tvojou prednosťou je, že si psychologička, ktorá plynule používa slovenský posunkový jazyk. Máš svoju psychologická prax, kde sa venuješ nepočujúcim klientom?

Mám priestor, kde s klientmi pracujem, ale keďže sa mi ozývajú nepočujúci z celého Slovenska, tak častokrát fungujeme aj cez videohovor. Momentálne pripravujem projekt, v rámci ktorého budem točiť videá v posunkovom jazyku pre nepočujúcich posunkujúcich ohľadom tém týkajúcich sa duševného zdravia. Povedomie o tejto téme v rámci komunity je veľmi malé práve kvôli tomu, že nemajú prístup k informáciám v ich prirodzenom jazyku. Snažím sa na to pozerať tak komplexne a začať tým, čo vnímam, že je potrebné. V tomto momente je to určite povedomie o tejto téme a rôznych podtémach duševného zdravia. Ako najefektívnejší spôsob mi príde zdieľať informácie tak, aby malo šancu sa k tomu dostať čo najviac ľudí.

 

collage

 

S týmto mi napadá, ako vlastne funguje slovenské zdravotníctvo v súvislosti s nepočujúcimi pacientmi? Či už ide o psychické zdravie ale aj fyzické?

Čo sa týka tlmočenia v nemocniciach, na rôznych vyšetreniach alebo prehliadkach to funguje tak, že si každý ten nepočujúci posunkujúci musí tlmočníka zabezpečiť sám. Niektoré kraje majú registrovaných poskytovateľov a sprostredkovávateľov tlmočníckej služby a iné nie. To znamená, že v krajoch, kde je napríklad plne fungujúca organizácia, ktorá poskytuje tlmočnícku službu, sú nepočujúci zvyknutí na to, si tlmočníkov normálne objednávať. Častokrát je to však pre nedostatok tlmočníkov takže buď chodia s nepočujúcimi ich rodinní príslušníci tlmočiť alebo idú sami, bez tlmočníka, lenže tam potom zlyháva komunikácia, ak sú odkázaní len na pero a papier alebo odzeranie. A to v prípade takýchto vecí, ako je konzultovanie zdravotného stavu je absolútne nedostačujúce, až by som povedala nebezpečné.

 

Keď sme už pri zdraví, ako sa o seba staráš ty?

Snažím sa starať najmä o svoje duševné zdravie. Povedala by som, že som chronická „neoddychovateľka“ a mám pocit, že stále „musím“ niečo robiť. Toto je taký môj vnútorný program, na ktorom sa snažím pracovať. Čiže si vedome dávam do svojho to-do listu aktivity oddychovacieho charakteru a toho, čo sa mi práve žiada. Milujem chodiť do prírody a do lesa, robí mi dobre, keď svojmu telu doprajem nejaký pohyb a vedomé dýchanie, čo je väčšinou nejaká forma jógy.

 

IMG 7507

 

Rozhodla si sa vrátiť do Bratislavy. Znamená to, že nateraz si sa tu usadila a už ťa to do sveta neťahá?

Áno, nateraz (!) som sa usadila a do sveta ma to v zmysle žitia niekde inde momentálne neťahá. ☺ Samozrejme mimo klasického cestovania.

 

Kde najradšej doma chodíš a aké miesta máš najradšej?

Mám rada lesy, akékoľvek. Vodu, akéhokoľvek charakteru, tá ma naozaj nabíja. Mám rada miesta, kde je málo ľudí a kde je kľud. Miesta, ktoré sú akoby vyššie postavené, z ktorých mám výhľad dole. Dáva mi to pocit, že som preč z chaosu a že si môžem nachvíľu vydýchnuť a pozrieť sa na veci z nadhľadu. ☺

 

Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
Za poskytnutie priestorov na fotenie ďakujeme Danubiana Meulensteen Art Museum

Najnovšie zo sekcie lifestyle



Voľný čas | 09.júl 2020

Zákon a móda: Zvláštne fashion zákony

Nie všetky kúsky sú si rovné, nielen po dizajnovej stránke, ale aj v oku zákona. V niektorých krajinách dodnes nájdete oficiálne zákony...


Voľný čas | 05.júl 2020

Ako sa starať o izbové rastliny v letnýc...

Izbové rastliny si vyžadujú úplne iný prístup k starostlivosti v lete ako v zime. Čo teda potrebujú počas vyšších teplôt v lete? Dostatok vlahy...


Dizajn | 05.júl 2020

Dior otvára exkluzívny pop-up na Capri

Taliansky ostrov Capri je populárnou dovolenkovou destináciou Európanov, ale aj svetových celebrít. Je plný nádherných výhľadov, dramatických útesov, ovocných stromov...


Dizajn | 04.júl 2020

Surfovanie s Burberry

Keď sa luxusné módne domy objavia vo svete dizajnu najrôznejších produktov, vždy to stojí za to. Značka Saint Laurent pravidelne...

 predplatne
 

 predplatne
 

 

Naše tipy

Katarína Kmecová: Prirodzená, no pekná. ...

Patrí medzi špičku slovenských vizážistov a za sebou má množstvo projektov aj fashion editoriálov s ...

Potrebujú vlasy SPF?

Leto už je takmer tu a aj napriek tomu, že mnoho ľudí sa nechystá vycestovať na letnú dovolenku...

How to: Samoopaľovanie

Krásne opálená pokožka si žiada svoju daň. Slnečné lúče nám síce dokážu vytvoriť krásne, bronzové te...