„Naučila som sa hovoriť nie a odísť, keď sa necítim dobre. Veriť svojej intuícii a nebáť sa,“ hovorí Kristína, s ktorou sme sa rozprávali nielen o materstve ale aj o bolestiach duše, láske, humore, živote na sociálnych sieťach a bulvári.

 

title

 

DEPRESIA

Počet samovrážd medziročne opäť vzrástol a Slováci si siahajú na život čoraz častejšie. Ty si o tom začala hovoriť už dávno pred tým, ako to bolo bežné. Keď si prekonala obdobie s depresiou, otvorene si o tom rozprávala.

Áno, ešte som bola vtedy nemoderná. (smiech) Prišlo mi úžasné, že sa mi po tých mukách, ktorými depresie dozaista sú, uľavilo. Chcela som všetkým ľuďom na svete povedať, nech sa neboja, či nedajbože nehanbia liečiť sa. Že sa to dá! Prišlo mi to rovnako férové, ako povedať človeku s kašľom, nech si dá sirup proti kašľu a bylinkový čaj. Také normálne. Zavolala som do Ligy za duševné zdravie, že som prekonala depresie, že som z toho asi vonku a že by som im rada akokoľvek pomohla. Myslela som, že by som roznášala letáky a oni ma hneď zavolali na ich tlačovku a nechali ma o tom hovoriť pred novinármi. To som vôbec nečakala, ale dnes som za to v konečnom dôsledku veľmi vďačná. A myslím, že aj veľa iných ľudí.

 

Bol u teba nejaký spúšťač, alebo to prišlo samé bez varovania? 

Dlho som vedela, že mi je zle a čudne. Riešila som to s gynekológom, s endokrinológom a potom som sa len tak našej známej psychiatričky išla opýtať, či to náhodou nemôžu byť depresie. Boli. Napriek sebadeštrukčným, sebaľútostným stavom, som to chcela riešiť. Ja žijem rada a bolo mi nepohodlné žiť smutne a neplnohodnotne. Mala som jasné spúšťače, ale tie si nechám pre seba. Bolo to veľa bolestí a podrazov naraz. Nebola som pripravená na dospelácky svet.

 

 druha

 

Si dnes opatrnejšia, keď ťa pochytia podobné pocity?

Áno. V prvom rade zlým pocitom a úzkostiam neprepadám s takým odhodlaním. (smiech) No dobre, občas áno, ale snažím sa rýchlo prefackať a riešiť to, striasť to zo seba. Odkedy som hovorila verejne o depresii, mala som ju znova a bolo to ešte oveľa horšie. Znova som podstúpila dlhodobé terapie a liečbu. Len som to neriešila verejne, lebo sa mi nechcelo podporovať bulvár, ktorý z tejto témy robí škandál. Namiesto toho, aby sa jej chopil tak, že by to aj niekomu pomohlo. Škoda. Viem, že depresia sa môže kedykoľvek vrátiť. Nie je to príjemný pocit, ale príjemné je, že sa jej nebojím, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi vedia pomôcť, viem, za kým mám ísť, ak by to znova prišlo a viem, že sa to, napriek ukrutnej psychickej bolesti, dá zvládnuť. A mám deti. To je veľká vec. Pre tie človek siahne na dno svojich možností. A zároveň som sa naučila byť voči sebe láskavejšia, naučila som sa hovoriť “nie” a “no a čo”. 

 

Obracajú sa na teba ľudia s podobným problémom vzhľadom na to, že si o tom otvorene hovorila?

Áno. To bolo to, čo ma štvalo, keď sa zo mňa stala depresívna mediálna star. Bez prípravy. Začali sa na mňa obracať aj cudzí ľudia, písať mi, dokonca sa mi vyhrážali, že ak im nepomôžem, zabijú sa, priali mi zažiť smrť detí. Obrátila som sa samozrejme na Ligu za duševné zdravie, no tam mi vtedy len povedali, že nech tých ľudí posielam k obvoďákovi. Táto pomoc mi neprišla adekvátna a tak som pomáhala ako som vedela. Lenže to sa bohužiaľ nedá do aleluja. Chvalabohu aj Liga za duševné zdravie už funguje inak a vie napomôcť kvalitnejšie každému, kto sa im ozve. Ja už dnes len odpisujem, že nemám dostatočnú kvalifikáciu, aby som ľuďom s touto chorobou vedela pomôcť, poradím im terapie a poprajem skoré uzdravenie. Viac bohužiaľ neviem urobiť. Vlastne viem. Stále viem o tejto chorobe hovoriť a povzbudiť ľudí s ňou, že sa dá liečiť. Veď som to zvládla dvakrát. 

 

Často sa hovorí o tom, že PMS je ako malá pravidelná depka. Meníme sa vtedy a vraj je to čas, kedy sa vyplavujú na povrch zatlačené emócie...

Moje PMS bolo vskutku beštiálne a myslím, že je ešte priskoro používať minulý čas. A áno, tie neovládateľné stavy vedia byť veľmi podobné depresiám. A áno, aj to presne sedí, že všetko ide von. Celý mesiac nazbieraných emócií a príhod. A preto si to treba v hlavičke aj maternici pretransformovať. Hurá! Celý mesiac špiny sa teraz zo mňa dostane von a ja budem zase ako nová! Takto nejako som to v sebe premenila a funguje to. Vždy, keď ma ide poraziť, či ma ide zožrať sebaľútosť, pripomeniem si, aké je moje telo zázračné a ako to všetko parádne funguje. Že sa vie takto obnoviť. K tomu som iné hygienické pomôcky vymenila za menštruačný kalíštek a je to sveta žiť. Kratšia, menej bolestivá a nepáchnúca menštruácia mení aj vnímanie PMS a celého cyklu. Horšie je, že môj manžel je presnejší ako najpresnejší menštruačný kalendár a PMS pociťuje skôr, ako vôbec prepukne. A divný je on, nie ja. Fakticky! Asi sme na seba nejako napojení, ale je vtedy voči mne naozaj divný. O to viac sa v tomto napojení teším z ovulácie. (smiech) Snažím sa s PMS pracovať. Niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie a niekedy chcem všetkých zabiť. (smiech) Je to veľká škoda, že veľa žien vníma menštruačný cyklus ako niečo tabu, niečo nechutné, niečo obťažujúce. Som presvedčená, že keby sa tejto téme trochu viac venovalo, menštruácia by sa vnímala ako niečo normálne, prirodzené, prípadne až pozitívne, isto by ju ženy ľahšie prežívali. A tým pádom by ľahšie fungovalo aj ich okolie. 

 

TEHOTENSTVO

Tehotenstvo zamieša hormónmi, dokáže mnohé zmeniť nastavenie aj psychiku. K lepšiemu aj horšiemu. Ako si to prvé tehotenstvo prežila?

Prvé? No veľmi zle. (smiech) Ja som vždy túžila mať deti, ale že budú dve naraz, to mi nenapadlo. Keď mi oznámili, že čakám dvojičky, skoro ma piclo. Mala som okolo seba mamy, ktoré mali dvojičky a buď museli mať 24/7 platenú výpomoc, alebo im nonstop pomáhala rodina. Všade som počúvala samé “fuuu” a “dvojičky sú peklo” a “to nedáš”! Plus množstvo príhod o dvojičkových nešťastiach. Dvojičková skoromama dostane okamžite na tehotenskú knižku “riziková gravidita”, úplne nezmyselne ma zavreli na rizikové, úplne zbytočne strašili, zakázali mi robiť prácu, ktorá ma baví a kázali mi ležať, čo teda nikomu na dobrom pocite nepridá. Naozaj som veľmi často od strachu plakala a musím povedať, že tehotenstvo som si neužila ani omylom. Ja som to tak nechcela. Ja som si to chcela užiť.

 

Keď sa ti narodili dvojčatá, musela to byť poriadna nálož. Narodili sa predčasne, dvojitý strach, dvojitá zodpovednosť, dvojitá šichta, navyše prvorodička…

Chvalabohu od momentu, kedy sa narodili, napriek tomu, že to bolo v 33 týždni tehotenstva, som si to nesmierne užívala. Niekedy asi lapajúc po dychu, ale bola som taká vďačná, že sú dievky v poriadku, že som si nikdy nedovolila na “materskú” nadávať. To, že zvládli svoj ťažší začiatok bolo pre mňa dôkazom, že sú bojovníčky a že všetko zvládneme. Nebola to nálož. Veľmi ma to celé bavilo a naozaj som si to užívala. Keď mi bolo ťažšie alebo veľmi unavene, šupsla som si dávku humoru. S tým to fungovalo výborne. Vlastne som aj vďaka tomu napísala knižku. Z blogov, kde na materstvo pozerám s nadhľadom. Taká psychohygiena. No a dvojitá starostlivosť? Nakoľko som bola prvorodička, nevedela som, aké je to s jedným človiečikom, takže som to nemala s čím porovnávať. Pre mňa mať dvojičky bolo prirodzené. Takže ono skôr teraz je to s Alankom polovičná “starosť”. 

 

 tretia

 

Teraz prišlo tvoje tretie dieťa, syn Alan, ktoré máš s manželom Pecom. V porovnaní s prvým „dvojtehotenstvom“, aké to celé bolo? 

Také, aké som snívala, že by to mohlo byť. Samozrejeme grcavé, fučavé a únavné, ale zároveň láskavé, odvážne, užívacie. Pri prvom tehotenstve som netušila, že existuje skupina žien, ktoré nazývam Radodajkami - ženy, čo dávajú nevyžiadané rady. Prvé tehotenstvo som si teda nechala pokaziť. Pri druhom som už s úsmevom posielala Radodajky do kelu. Naozaj som si to tehotnenie naplno užila a ďakujem všetkým, ktorí mi to dopriali. Až verím tomu, že tehotenstvo je najkrajšie obdobie v živote ženy, aj keď to má kopec úskalí samozrejme. Ale bol to naozaj prekrásny zážitok. Prežitý v láske, istote, s množstvom opory, záchvatmi smiechu a len s malými strachmi. Ale tie asi k tomu patria. Ono by som to druhé tehotnenie asi nevnímala tak pozitívne, keby som si nezažila to prvé, plné obrovského strachu. Takže, ja naozaj nepreháňam, ja len mám s čím porovnávať. A o to viac si to vážim.

 

Počas svojho druhého tehotenstva si zaručene porodila aspoň päťkrát. Ako si na tieto správy reagovala?

No najprv s vyvalenými očami, potom so smiechom. Potom som sa chytala za hlavu, či ozaj žijeme v dobe a spoločnosti, kedy majú ľudia až deficit kritického myslenia a nevedia čítať s porozumením? Tak napríklad... Po tom ako sa môjmu bratovi narodila dcéra Olivka, dala som na Instagram obrázok, ktorý nakreslila naša Matilda, kde sú dvaja dospeláci s inicálkami nad hlavou P a O (ako Peťa a Ondro) plus jedno bábo a napísala som “vitaj Olívia”. Do pár hodín bol vonku článok s tilukou “Tormová porodila, prezradila aj meno dcérky!” A ďalší: “Tormová má dcéru Olíviu”. Oba články sú už prepísané, nakoľko si ich autori prečítali aj text pod obrázkom a asi kriticky vyhodnotili, že to asi teda nebude moje dieťa. Myslím, že každá žena vo vrcholnej fáze tehotenstva netúži po ničom inom ako po pokoji, po schovaní sa do svojej nory, po tom, aby sa jej už fakt nikto nepýta, kedy to už bude a či už porodila. Je to náročné obdobie a svätý pokoj je fakt potrebný. Ale toto bolo až také absurdné, že mi to už ani nevadilo. Podľa médií som porodila tuším trikrát. Napokon som porodila naozaj a nikto si to dva týždne nevšimol, napriek tomu, že sme normálne chodili von kočíkovať. Chvalabohu. Ale je to zaujímavé, však? Ono ten bulvár je vlastne strašný záujem o osobu, no zároveň v tom nie nie ani štipka empatie a osobného skutočného záujmu. Len škandály treba hľadať. “Ukázala synčeka! Ten je ale rozkošný!”, titulka článku a na fotke po rozkliknutí mamička s dieťatkom, ktorému vidno asi tretinu hlavy zozadu. Čitatelia si vôbec neuvedomujú, že ide iba o to, aby si ľudia rozklikli článok, lebo tak dávajú splnené kliky na reklamu, ktorá je umiestnená na stránke. Čím viac klikov na článok, tým viac videní reklamy, tým viac peňazí pre vydavateľstvo. Je to celé odrb. Škoda, ak tým ešte aj niekto naozaj trpí. Neviem, či ste čítali rozhovor s Petrou Vajdovou v Denníku N. Isto to v rámci týchto tém stojí za prečítanie. Tej teda pekne dogabali život. Skrátka sa o tebe píše príbeh bez tvojho vedomia a pričinenia… A ľudia to čítajú a veria mu. Veľmi by som chcela zakričať ľuďom, ktorí berú informácie z bulváru ako smerodatné a jediné pravdivé: “Hej, nie je to tak! Veď o tom človeku v skutočnosti nič neviete!”. “Je to naša práca”, ohradzujú sa ľudia pracujúci v bulvári. Ale myslím si, že ak sú naozaj šikovní, nebudú mať problém nájsť si aj inú prácu. Či?

 

MATERSTVO

Väčšina matiek sa tvári, že tehotenstvo, pôrod a všetko potom je totálne žúžo a nádhera. Okamžitá láska od zrodenia, no realita je často iná a ženy podliehajú úzkostiam, lebo to tak nemajú, necítia. Sú vyčerpané, smutné, často depresívne. Ako toto celé vidíš ty?

Každá mama to prežíva po svojom. A ja len teda odcitujem svojho manžela, ktorý niekoľkokrát, odkedy sa Alanko narodil, povedal: “Fu, nechcel by som byť prvorodička.” Aby to nebolo chápané ako odrázanie. Ako tie dobré nevyžiadané rady začínajú tým “Veď počkaj keď”. Nie, nie. Len je skrátka dobré vedieť, že mamovanie nie je ľahká úloha a je to naozaj nálož aj pre psychiku, aj pre telo. Zároveň je to to najkrajšie, čo môže žena zažiť. Čestné slovo. Len to niekedy chvíľu trvá, kým to príde do tohto štádia. Tá zmena je šialená. Naraz tu máte malého človeka. Niekoho, kto je na vás absolútne odkázaný. Zároveň niekoho, koho milujete tak, že ste ani nevedeli, že takýto level lásky existuje. Je tu. Navždy. Musíte sa oňho stále starať, nedá sa s tým seknúť. Bum. Mnoho žien, vrátanie viacmatiek, si toto pred pôrodom racionálne neuvedomuje, nevie si to predstaviť. Takže si z minúty na minútu treba zvyknúť na úplne iný život. Úplne. A z mojich skúseností, jediné, čo funguje je, nemať očakávania. Ak sa stane, že žena nepocíti hneď lásku k človiečikovi, je to normálne. Nie je na tom nič zlé a teda ani neodporúčam hneď dávať človiečika do hniezda záchrany. Ono sa to celé vyvíja, ono to celé trochu trvá. Kamoške by som preto povedala: “Neboj bejbe, je to normálne, to prejde. Poď na kávu. Áno, môžeš piť kávu. A si zázračná bytosť, ktorá priviedla na svet človeka, chápeš! Si úžasná. Áno, viem, že si unavená. To tak býva. Zvykneš si a uvidíš, že to bude iné a prekrásne. Dovtedy ťa budem mojkať a navarím ti polievku.” A v rámci tohto regeneračného programu ženy, ktorá sa stala matkou, by som ju dlho objímala a pokojne si s ňou aj porevala. Je skvelé, že sa začalo hovoriť aj o popôrodných depresiách, že sa táto téma začala detabuizovať. Myslím, že to pomohlo mnohým mamám. Oveľa viac ako cez sto filtrov prejdené vyumelkované fotky niektorých mamičiek na sociálnych sieťach. A mantrou rodičovstva je podľa mňa veta: Je to len obdobie. 

 

Si súčasťou kampane #nezdielam, ktorá rieši bezpečnosť detí na sociálnych sieťach. Aké najväčšie chyby podľa teba rodičia robia a na čom si sa poučila napríklad aj ty?

Ono je to trošku na dlhšie, preto budem rada, ak si každý zodpovedný rodič klikne na stránku kampane a čosi sa priučí. Niektoré mamy blogerky, ako trafené husi hneď zagágali a začali sa brániť, že ony budú dávať svoje deti na sociálne siete a propagovať na nich produkty, lebo na tom nič zlé nie je. Nie, nie je. Projekt „nezdieľam“ nikomu nič nezakazuje a nikoho nesúdi. Je to edukatívna záležitosť, ktorá práve fungovanie na sociálnych sieťach urobí komfortnejším a bezpečnejším. Nezávisle od „nezdieľam“, som už skoro dva roky v Esete ambasádorkou na ochranu detí vo virtuálnom svete. Snažím sa získavať čo najviac informácii o tom, ako naše deti ochrániť pred všetkými nástrahami, ktoré im na príklad na sociálnych sieťach hrozia. Nie, nepreháňam, naozaj hrozia. Vždy sa ale dostanem k tomu istému. Pokiaľ nebudú vzdelaní rodičia, deti neochránime. Preto som presvedčená o tom, že vzdelávanie dospelých v tejto téme je nekonečne dôležité. Rodič, ktorý chce chrániť svoje dieťa, musí byť múdry. 

 

IMG 2181 02

 

Peco je novopečený tatko, ktorý bol doteraz starostlivým „macochom“. Už na pohľad je jasné, že má k dievčatám skvelý vzťah. 

Áno. A na toto odpoviem veľmi stručne. Keby nemal, nevydám sa zaňho. Vďakabohu za ten vzťah, ktorý majú, aj keď je asi logicky krehkejší, ako vzťah medzi dieťaťom a biologickými rodičmi. Isto prídu aj vety typu: “Ty nie si môj otec.” Najlepšie na toto zareagoval náš známy, ktorý svojmu macošiatku na túto trucovitú vetu s láskou a smiechom odpovedal: “Nie, nie som.” Niekedy sú podstatnejšie veci ako “vlastná krv”.

 

Aká si mama? 

Asi normálna. Bežne milujúca, hysterická, unavená, nadšená, šťastná, miestami zúfalá, beztabletová, beztelková, čítacia, pečúca, nonstop niekam cestujúca s deťmi. Taká, ktorá nechá deti nudiť sa v lese, aby si samé vymysleli zábavu, takú ktorú ide poraziť, keď má po celom byte koráliky, ktoré sme navliekali a ktorá musí nosiť ružový náhrdelník, no zároveň taká, ktorá dúfa, že to takto má zmysel.

 

Občas má rodič tendeciu ukazovať deťom len tú peknú stránku sveta, občas im aj zaklameme, pretvarujeme sa, že je všetko oukej. Čo ty a milosrdné rodičovské lži?

Deťom neklamem, ak nerátame to, že Ježiško nosí darčeky, som k nim veľmi úprimná, chcem aby videli naozajstný svet. Pokojne sa pred nimi občas aj pohádame a teším sa, že vzápätí vidia, že sa objímeme a povieme si, že sa ľúbime a že hádka nie je nič negatívne, je to bežná súčasť života. Dôležité je, že sa dá vyriešiť. Rovnako sa vždy ospravedlním aj dievkam. Ich selektívna hluchota ma privádza do šialenstva a aj keď veľmi nechcem kričať, občas zhúknem. Zároveň robím všetko preto, aby boli slobodné, zvedavé, používali zmysel pre humor a aby boli férové. A milujem ich “prečo?”. Odpovedať, bádať, debatovať. Ale len do takej pol ôsmej večer. (smiech) Budem sa snažiť o to, aby som svoje deti nikdy nezhadzovala, nikdy im nepovedala “čo si budú o tebe iní myslieť” a nikdy ich nezosmiešňovala. Lebo to sú nechutné veci. Budem sa navždy snažiť o to, aby som im nedávala za vinu moje zlé pocity, či trable a nepovedala “som z teba sklamaná”, či niečo podobné. Naopak sa snažím dostatočne prízvukovať, že ich veľmi ľúbim, ďakovať im a pripomínať aké sú to výnimočné a jedinečné bytosti. A niekedy mi to nejde, lebo som veľmi unavená…

 

FAME

Si herečka, ktorá má okrem daru reči aj talent na písanie. V spojení s bezprostrednosťou a otvorenosťou si stala úspešnou influencerkou. Myslíš, že aj to je dôvod, prečo sa o tvoj súkromie tak extrémne začali zaujímať médiá alebo si to pociťovala aj skôr? 

Och, ďakujem za komplimenty. Dobre mi padli. Fakt. Zaujímali sa aj predtým, ale bolo mi to príjemné. Bola som mladá a chcela som byť videná. Asi ako väčšina začínajúcich ľudí z tejto brandže. Bavilo ma, že niekoho zaujímam, lichotilo mi to. Do toho momentu, kedy moja otvorenosť a akási naivita neboli zneužívané. S bulvárom som prestala úplne komunikovať po tom, ako ma s manželom prenasledoval fotograf celý večer, celú noc nám sliedil pod oknami. Nevedeli sme o tom, ale ten pocit narušenia súkromia, kedy vás niekto sleduje a vy o tom neviete, bol taký nepríjemný, že som si povedala dosť. A potom neustále šokantné titulky k úplne obyčajným rozhovorom. “Všetko o depresiách!”, znela titulka a vo vnútri v rozhovore bolo iba to, že by ľudia mali vyhľadávať odborníkov a nehanbiť sa za to. Sľuby, že ak na seba prezradím niečo navyše, dajú mi pokoj, nikdy nesplnili. Z mojich srandovných blogov robili šokantné články. A absolútnym vrcholom bola pre mňa veľká fotka mojich detí na titulke denníka s titulkou “Ohrozila svoje deti”, alebo také niečo. Viete, ako som ich ohrozila? Boli sme na Pohode. Rodinnom festivale s detským stanovým mestečkom. Bolo tam aj vyjadrenie pediatričky, ako to deťom škodí a aké je to nebezpečné. Na čo? Sociálne siete dali ľuďom z našej brandže slobodu. Môžeme sa vyjadrovať, propagovať to, čo robíme a čo nás baví bez ohľadu na médiá. I keď, bulvár robí články systémom ctrlC ctrlV. Zoberú z Instagramu fotku, text a majú článok. Ale to som tiež prestala riešiť, veď na sociálne siete dávam len to, čo von dávať chcem. Prosto som bulvár vytesnila zo svojho života a je mi tak oveľa slobodnejšie. Rozhovory odmietam. Radšej ich dávam neznámym šikovným blogerom, ktorým následne moje zdieľanie prinesie nových sledovateľov. A ľuďom, čo sa nepýtajú debiliny. 

 

Máš pocit, že to, že si sa stala známou malo vplyv aj na tvoje vzťahy? 

Ja nepociťujem, že byť známa je niečo iné, ako byť neznáma. Prosto ma niektorí ľudia poznajú a hotovo. Prejdem cez hranice a nepozná ma nikto. Nie je to niečo, čo ovplyvňuje môj súkromný život. Môj otec je herec, keď som bola malá, chceli sa s ním fotiť, pýtali si od neho podpis a mne to prišlo rovnako prirodzené, ako je prirodzené pre dieťa predavača, že je jeho otec predavač. Bodka. Takže to, že ma spoznávajú nie je pre mňa nič výnimočné. Medzi kolegami nemám veľa kamarátov, týchto ľudí si veľmi vážim a vždy ich nekonečne rada stretnem, ale netrávime spolu súkromný voľný čas. Mám úplne obyčajný život, kde som Kristína a nie niekto z telky. Chvalabohu. Žijem vo svojej bubline. 

 

Kedy si sa v ľuďoch najviac zmýlila a čo ťa zamrzelo najviac? 

Vždy ma znova a znova prekvapí, keď prídem na to, že sa chce so mnou niekto kontaktovať len preto, že ma pozná z médii, či telky. Ale prvýkrát sa mi to stalo už v letnom tábore, kedy sa so mnou chceli kamošiť len preto, že môj otec je Dempsey. (smiech) Takže si z toho ťažkú hlavu nerobím. Mrzia ma skôr anonymné hejty. Ale nie kvôli mne. Ale kvôli tomu, že existuje toľko neprajných ľudí, ktorí pod rúškom anonymity šíria nenávisť. To ma vždy zaskočí. Tak principiálne. To je skrátka mimo môj naivný svet.

 

Pôsobíš suverénne a veľmi bezprostredne. Napriek tomu sa sama často označuješ za hanblivú a plachú. Tak ako to teda máš?

To je asi taký ten klaunský údel. Taká malá herecká schizofrénia. Keď hráš si klaun, potom sa odlíčiš a je ti aj smutno. Som veľmi bezprostredná to áno, no suverénna isto nie. Mám rada publikum, veľa ľudí, ruch, taký zvláštny adrenalín, ako keď vystúpim na javisko. Ale to je pracovný svet. Doma som iná. Obyčajná a ešte oveľa oveľa trápnejšia (smiech). A o to viac mám rada tie pracovné klaunské úlety. To sú stavy ako keď zídeš z kolotoča. Čistá radosť, mánia a adrenalín. 

 

Okrem herectva a písania sa venuješ aj svojej módnej značke, ktorú preslávili pásikavé tričká s originálnymi nápismi. Kolekciu ste rozšírili o ďalšie typy topov a pridali ste aj doplnky ako kryty na mobil atď. Čo chystáte ďalej? 

My vlastne začíname od leta tak trochu od začiatku. Produkciu Koláčovských tričiek sme prebrali pod seba - Peco a ja. Teda tak sme to robili vždy, len v tej dobe Peco ešte pracoval pre Kompot. Naše tvorivé duo teraz maká vo vlastnej firmičke, skúma a učí sa. Založili sme si eshop, kde Koláčovú a ostatné moje nápady predávame a posúvame ich ďalej do mnohých predajní s peknými vecami po celom Slovensku. Snažíme sa robiť to, čo robíme zodpovednejšie ako predtým. Máme nové strihy, snažíme sa produkovať menej odpadu, šiť na Slovensku, prípadne v rodinných firmičkách v Portugalsku, hľadať malých dodávateľov, robiť veci kvalitnejšie. Predajom niektorých tričiek tiež podporujeme niekoľko dobrých projektov a pribudnú ďalšie. Baví ma vymýšľať srandovné šik tričká, ktoré majú navyše nejaké správňácke pozadie a dá sa nimi nikomu pomôcť. 

 

Je niečo, pri čom si si povedala, že je dobré, že si známa, lebo si mala možnosť ovplyvniť ďalších ľudí? 

Áno, určite. Mnohým ľuďom tým neskutočne leziem na nervy, ale mnohí ľudia si vďaka mne viac užívajú. Nie, nepredávam drogy. (smiech) Mne ti normálne chodí pomerne veľa správ a mailov od spolumatiek, či dokonca oteckov, že mi ďakujú za akými nadhľad, ktorým sa pozerám na mamovanie. Tak by som to zhrnula. Že odkedy si z tých bežných a často otravných vecí s rodičovstvom spojených robia trochu srandu a neberú sa moc vážne, že si to oveľa viac užívajú. Minule som dostala dokonca mail od jedného pána, ktorý je starý otec a ďakoval mi za moje knižky, že sa na rodičovstvo pozerám s láskavým humorom, lebo že okolo neho je strašne veľa mamičiek, ktoré sa stále len sťažujú a sú nonstop nespokojné. Toto mi robí radosť. Pritom sama v rodičovstve často humor nemám a ide ma picnúť, ale som veľmi šťastná, že takto, i keď nevedome, na niekoho vplývajú moje srandičky. Povedzme si otvorene, tiež to všetko píšem a vymýšľam ako osobnú psychohygienu. (smiech) A samozrejme som veľmi rada, ak viem inšpirovať, či ovplyvniť svojich sledovateľov, aby objavili krásne veci. Či už zmysluplné projekty, alebo dizajnérske či handemadové kúsky, ktoré vznikajú na Slovensku a ktoré propagujem veľmi rada a často. 

 

HATE

Často  sa vyjadruješ k sociálno-spoločenských témam, máš sledovaný blog na Denníku N. Zároveň si ikonou mnohých mamičiek, ktoré iste nie vždy zdieľajú tvoje politické a sociálno-spoločenské názory. Dostala si sa s nimi niekedy do konfliktu? 

Dostala. Samozrejme, že ma rozčuľuje, keď mi niekto agresívne nadáva za moje osobné názory. Ja nesmierne rada argumentujem a keď začnem, spustí sa lavína hejtu. Ale robím to čoraz menej, lebo som pochopila, že to nemá zmysel a zároveň nikdy neviete, či ten človek nie je len obyčajný internetový troll, ktorého baví rýpať, alebo pani s PMS, či volič kotlebovcov, s ktorým nemám šancu nájsť spoločnú reč. Nemá zmysel takých ľudí presviedčať o svojich pravdách, vkuse a názoroch. Psychológovia taktiež odporúčajú tieto internetové hejty a konflikty ignorovať. Bohužiaľ mamičky sú práve jednou z najagresívnejších skupín na internete. Ja som to skutočne skúmala u odborníkov, lebo sa mi nechcelo veriť, aké dokážu byť zlé. Odborníci tvrdia, že mamičky sú často veľmi frustrované, sú unavené a neisté samy sebou a preto majú potrebu rýpať do iných. Aby odviedli pozornosť od vlastného pocitu nepohodlia. Ja si zároveň myslím, že mamičky na materskej majú príliš veľa mentálneho času. Niektoré si začnú plniť svoje sny, šiť, písať, konečne sa pustia do vysnívaných projektov a niektoré vypisujú po rúškom internetovej anonymity veci, ktoré by sa do očí nikdy povedať neodvážili. Preto sa už konfliktom vyhýbam. Ignorujem ich. Svoju energiu rada sústredím do zmysluplných vecí. Napríklad do ľudí, ktorých ľúbim. 

 

IMG 2170 02

 

S veľkou popularitou súvisí aj zvýšená pozornosť fanúšikov, niekedy až do miery, že majú pocit, že ťa vlastnia alebo majú právo vyjadrovať sa k tvojim osobných veciam. Čo najextrémnejšie sa ti stalo v tejto súvislosti, prípadne aké situácie si musela riešiť a aký máš k tomu postoj? 

To súvisí s tým, čo som hovorila pred chvíľou. Ľudia sa asi nudia. Je veľmi zvláštne, že často nerozlišujú virtuálny svet od reálneho. Tá hranica sa akosi stráca a ľudia majú často pocit, že ma poznajú, že sme kamoši. “Ty na tie sociálne siete dávaš všetko”, napíšu a ja sa len čudujem. Lebo tie čriepky radosti a postrehov, ktoré postujem, rozhodne nie sú ani stotinou toho, čo žijem. Nikdy som nepísala o svojom vzťahu, o vzťahu s rodinou, či svojom ex, nedávam na internet fotky svojich detí a môj manžel je tiež tak trochu pani Columbová. Netuším, ako ich napadne, že o mne vedia všetko. Možno to súvisí s čoraz častejšou absenciou čítania s porozumením a s používaním kritického myslenia. Sama s tým mám niekedy problém. Ľudia skutočne riešia, aké mám veľké prsia, či mám v tehotenstve napuchnuté nohy, riešia, kde mám aké znamienko, či komentujú, ako sa mi niečo, z čoho mám evidentne radosť, nehodí, prípadne ma pod mojimi srandovnými príspevkami s príhodami z môjho života ľutujú. A ja im píšem: “Som ok, to je humor.” Neveria. 

 

Čo ťa aktuálne najviac štve, irituje najviac? 

Spomínaná absencia čítania s porozumením, kritického myslenia a humoru, či ľahkosti. Nie kvôli mojim virtuálnym svetom, ale všeobecne. Napríklad aj kvôli tomu, do akých srákorín sa naša krajina aj vďaka tomuto dostala, a ako sa ľudia k sebe bežne správajú, ako im pocit anonymity zobral posledné kúsky úcty a rešpektu…

 

LOVE

Napriek tomu, že ti to v predošlých vzťahoch nevyšlo, na manželstvo si nezanevrela. Minulé leto si sa vydala. V čom si spoznala, že Peco je ten pravý? 

Zanevrela som na manželstvo. Úplne jednoznačne. A potom sa nestal žiaden zázrak. Naopak. Objavila som, že sa dá mať úplne obyčajný vzťah, s úctou k tomu druhému, so spontánnym porozumením a spoločnými hodnotami a názormi. Skrátka som objavila úplne normálny život a veľmi sa mi uľavilo, po mojich turbulentných vzťahoch, že také niečo naozaj existuje a ja to môžem žiť. Neviem, či je Peco ten pravý, je aj dosť ľavý vo veľa veciach. Ale je nám spolu dobre. Spokojne pokojne. Neviem, nikdy predtým som také niečo nezažila. Navyše ľúbi naše dievky, varí a aj necháva na zemi ponožky. Neviem to popísať. Je to také obyčajne pekne neobyčajné, až sa to nedá popísať. 

 

Prežila si rozchod s partnerom, s ktorým máš dcéry. Mnoho žien ostáva v nefunkčných vzťahoch, aby nerozbili rodinu. Aký je tvoj názor na danú situáciu?

Že ostávať s niekým vo vzťahu “kvôli deťom” je voči tým deťom veľmi nefér. Takto to mám zadefinované z viacerých strán. Bodka. 

 

Deti často povedia kopec vecí, ktoré nás prekvapia. Niektoré „hlody“ sú extra. Čo také povedali tie tvoje dievky, že ťa to zalialo láskou a hrdosťou?

Mám rada, keď ma vyzývajú ku kompromisom, keď mi povedia, nech sa najem, aby som nebola nervózna. Najradšej však mám, keď používajú humor a sú zvedavé. Keď si zo mňa robia srandu a keď sa stále vypytujú. Humor a zvedavosť považujem za veľmi dôležité detské vlastnosti, vďaka ktorým majú šancu na dosť parádny. A múdry život. 

 

Si plná entuziazmu, extrémne aktívna a produktívna. Čo robíš, keď nerobíš? Pri čom vypneš? 

Nevypínam. Bohužiaľ to neviem. Možno skutočne len pri vzdušnej akrobacii, ktorá bolí a je potrebné sa sústrediť. A v spánku, ale aj to len na chvíľu. Inak robím furt niečo. Aj keď nie viditeľne v hlave nonstop. Chcela by som na nič nemyslieť, ale zatiaľ sa mi to nepodarilo. 

 

Človek sa nie vždy cíti dobre. A niekedy sa necíti byť ani dobrým, ani múdrym ani pekným. Vieš sa ľúbiť so všetkým čo k tebe patrí?

Ale čo si! Normálne si vadím, ako si sami sebe ľudia zvyknú vadiť. Necítim sa ani pekná, ani dobrá, ani nič… Ale ľúbim sa jednoznačne oveľa viac ako kedysi. Lebo som pochopila, že sa musím o seba starať a byť k sebe nežná. Inak to so mnou nejde. Naučila som sa hovoriť nie a odísť, keď sa necítim dobre. Veriť svojej intuícii a nebáť sa. Kombinácia tohto všetkého mi už väčšinou dovoľuje byť sama sebou. A mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi takú aká naozaj som a nesnažia sa ma meniť. To všetko je dobrá cesta k tomu, aby sa človek ľúbil. 

 

Čo je láska…

Ten pocit, kedy si vydýchneš, usmeješ sa a z ničoho nemáš strach. 

 

Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ

Najnovšie zo sekcie lifestyle



Dizajn | 18.nov 2019

Voňavá výstava v Miláne

Grafický dizajnér, ilustrátor, fotograf Jean-Paul Goude vždy vedel, ako upútať oko pozorovateľa. Dokázal to aj svojou prácou pre značku Chanel...


Dizajn | 17.nov 2019

Tapetové trendy do kuchyne

Napadlo by vám umiestniť tapety do kuchyne? Môže to síce znieť zvláštne, no sú ideálnou voľbou napríklad v prípade, že bývate...


Voľný čas | 17.nov 2019

Vianočné nákupy ekologicky: Ako na to?

Vianočné nákupy sa pomaly rozbiehajú, no predtým ako sa do nich naplno ponoríte aj vy, chceli by sme vám poradiť...


IRL | 17.nov 2019

Pavel Kříž: Dnes si už nikto neuvedomuje...

Napriek tomu, že mal doma rozbehnutú sľubnú kariéru, odišiel s „jedným batohom“ do neznáma. Rok pred Nežnou revolúciou, ktorá presne pred...

 

YR banner

predplatne

 

YR banner

predplatne

banner.300x600 miluska

Naše tipy

Very Ralph: Životný príbeh módneho velik...

Ralph Lauren je jednou z najväčších a zároveň posledných žijúcich módnych ikon na svete. 80-ročný za...

Ligotavá jeseň v znamení minimalizmu

Jeseň je na jednej strane krásna, farebná a romantická, no niekedy dokáže byť aj poriadne melan...

Jesenné deco trendy

Ak aj vy uvažujete nad jemným upgrade-om vášho interiéru, poradíme vám, aké kúsky si vybrať. Medzi n...