Keby ste si mali predstaviť slovenskú kultúru ako osobu, ako by ste ju opísali? Ako sa dnes má?
Vidím ju ako osobu, ktorá naberá svoje sily, pretože si uvedomuje svoju podstatu, svoju silu a hĺbku, ktorá spočíva v jej rozmanitosti a v kráse, ktorá sa nedá učesať do jednostrannej uniformity, o ktorú sa v súčasnosti niektorí snažia.
Čo pre vás znamená sloboda prejavu?
Sloboda prejavu je základom demokracie, teda dôležitým spoločenským pilierom, na ktorom sme sa ako spoločnosť dohodli. A úzko súvisí s toleranciou ako ďalším prejavom ľudskosti, ktorý si môžeme darovať. Moja osobná sloboda je podstatou mojej identity a vo svojej podstate i dôvodom, prečo som stále tu a šťastná. Sloboda by neexistovala bez lásky, a naopak.
Považujete diverzitu v umení a v kultúre za dôležitú?
Diverzita v kultúre a umení je rovnako dôležitá ako diverzita medzi nami. Všetci si nesieme balíček svojho životného príbehu a jeden od druhého sa môžeme predtým nepoznané naučiť, a ten svoj vlastný svet obohatiť o pochopenie vnímania sveta toho druhého. S kľúčom empatie sa tak dostaneme k svojmu ľudskejšiemu ja a k farebnejšiemu svetu. Svetu, ktorý je bezpečnejší.
Boj proti „inakosti“ vo svojej podstate vychádza zo strachu. Je niečo, čoho sa z hľadiska kultúry bojíte vy?
Strach mám vtedy, keď počúvam mladých ľudí v komunitných centrách Ligy za duševné zdravie, s ktorou spolupracujem, a queer tínedžerov, ktorí možno nemajú také privilégium, aké mám ja a pociťujem, že to ich malé bezpečné miesto sa stáva ešte menším. V mojej bubline sú ľudia, ktorí ma akceptujú a chcú počuť moje názory, ako napríklad v tomto momente, ale oni sa cítia, že tam byť nemôžu. Častokrát však myslím aj na stredný prúd ľudí, ktorí možno len nemajú vzdelanie, nemajú možnosť cestovať a sami sa cítia ohrození niečím, čím sa nemusia cítiť ohrození. Je to o empatii oboch strán, pretože vtedy, keď máš dve strany, ktoré medzi sebou bojujú, tak to vždy bude len eskalovaní toho násilia.
Polarizácia je aktuálne prítomná v rodinách, na pracovisku, vlastne všade okolo. V čom vidíte riešenie? Ako sa spolu opäť rozprávať?
Vidím to práve v aktívnom a empatickom počúvaní, kde si dokážeme vypočuť stranu, ktorá s nami nesúhlasí, nerozumie nám a dokážeme nacítiť a informovať jeden druhého o tom, že ten dôvod, prečo sme tu, je stále ten istý. Chceme cítiť pokoj, dobro a lásku. Každý ju máme inak zabalenú, ale stále je to ten istý pocit. Bola by som rada, keby ľudia, ktorí možno teraz najviac pociťujú nenávisť voči transrodovým ľudom, kvetnatosti, či druhu kultúry, ktorá im neimponuje, pochopili, že oni sú tiež jej súčasťou.
Majú kultúra a umenie moc ľudí spájať?
Ja to vidím predovšetkým v hudbe. Keď sa obzriem na záblesk leta z festivalu Pohoda, kde som pocítila spoločnosť. Bola som medzi Slovákmi, bolo nás tam 30-tisíc, každý z nás vyzeral úplne inak, ale všetci sme cítili tú emóciu. Napríklad aj cez pesničky Jany Kirschner. Boli sme tam spolu, držali sme sa pomyselne za ruky, a to je práve úlohou kultúry.
Myslíte si, že je dnešná mladá generácia vedená k umeniu a kultúre? Ako ste svoj vzťah k nim našli vy?
Ja som vyrastala v opere a na skúškach v divadle, takže som dokázala nacítiť umenie cez tie dosky. Hudba mi neskôr v tínedžerských rokoch zachránila život, lebo keby nebolo mojich hudobných hrdinov, tak by som nenašla svoj pokoj, ktorý som vtedy nemala. Trochu ma mrzí, že sa nepozeráme na mladých ľudí v diverznej forme. Máme veľa transrodových umelkýň, ktoré robia krásne umenie, ale aktuálne nemôžu odprezentovať svoju dušu. Práve preto je dôležité, že sa teraz uvidia v Top Fashion magazíne.
Toto číslo reflektuje spoločenskú neistotu – v kultúrnom prostredí, v módnom priemysle, vo svete. Čo vám dáva nádej do budúcnosti?
Dáva mi ju pocit mojej vlastnej sebalásky. Pokiaľ si ju dokážem držať, komunikovať aj so svojimi negatívnymi emóciami a som stále v kontakte so svojou dušou, tak mám nádej, že vnímam prítomný moment a neostanem apatická a prázdna. To je pocit, ktorého sa bojím možno najviac. Pocit prázdnoty.
Aktuálne vydanie má názov Destinácia neznáma. Kde nás ako spoločnosť vidíte o rok?
Vidím nás menej rozdelených a v dialógu. Vidím obe strany, ktoré možno teraz kričia jedna po druhej, že budú počúvať druhú stranu a spoločne liečiť to, čo sme si narobili.
Aký odkaz by ste dali budúcim generáciám?
Myslím, že ľudia sú na tomto svete preto, lebo svet sa chcel na seba pozrieť ich očami. Pokiaľ si dokážeš uvedomiť túto hodnotu samého seba, tak si uvedomíš, že si pre tento svet jeho dôležitou súčasťou. Bez ohľadu na to, čo negatívne sa teraz deje, zostaň tu a ľúb sa o deň viac, pretože tento svet sa chce vidieť tvojimi očami.
