Ahoj Alan! Poďme od začiatku. Veľa architektov má toto povolanie v krvi a generačne v ňom pokračuje. Viem, že aj v tvojom DNA sa tento gén nachádza. Čím si teda chcel byť, keď si bol ešte malý chlapec?
Čo si spomínam, vždy som chcel byť hudobníkom. Na základnej škole som objavil gitaru, začal na ňu brnkať. Odvtedy som mal život spojený s hudbou – učil som sa pri nej, zaspával. Zlomil to až štvrtý ročník na strednej škole. Juraj Peták, teraz už architekt a súčasť našej kapely Purist, ma vzal medzi svojich známych. Na PechaKucha nights som sa ocitol medzi architektmi a zistil som, že sa s nimi cítim veľmi fajn! Stále to išlo art smerom, kam som mal namierené vždy aj ja.
Takže môžeme povedať, že svet architektúry a hudby je u teba v symbióze od začiatku?
Áno, možno to je aj taká špecialita Bratislavy, čo architekt, to hudobník. Neviem, čím to je, ale je to tak! U mňa sa pri oboch odvetviach rozprávame o kreatívnom procese. Zároveň s nimi vieš pracovať pre tvoje dobro. Architektúru si nosím pravidelne domov, napríklad keď si umývam zuby a rozmýšľam, ako čo vymyslieť. Keď ale hrám, alebo som v procese skladania nových vecí, vypínam a nastupuje moja forma psychohygieny. Po škole som si naplno uvedomil, že architektúra u mňa bude vo väčšinovom pomere a takto je to v poriadku.
Tvoje vlastné bývanie a zároveň víťazný projekt Byt I O si v súťaži INSAID AWARDS vzal cenu za interiérový dizajn. Ty si však aj architekt. Ako funguje koexistencia týchto dvoch profesií v tvojom prevedení?
Je to taká citlivá vec. Ja som vyštudoval architektúru. Ako architekt pracujem s dispozíciou a celkovým priestorom a nahliadam na celý projekt komplexne. Interiérový dizajn je pre mňa viac o doplnkoch. A pridaná hodnota toho, čo architekt obsiahne pri svojom vymýšľaní.
Máš nejaké stále, univerzálne MUST pri projektoch? Niečo, čo sa snažíš do priestoru dosadiť, bez ohľadu na to, či ide o byt, alebo komerčný priestor?
Ľudia si ma začali všímať ako architekta, ktorý potrebuje všetko zbúrať. Ja to opíšem ako radosť z prepojeného priestoru. A nielen priečkami. Použiť iný materiál, konštrukciu či mobiliár môže byť skvelou voľbou. Napríklad mi ľudia pripisujú po projekte Byt I O aj kruh, ten som ale nevymyslel ja. Preto nemám rád škatuľkovanie. Čo mi ale polichotilo, bolo prirovnanie umelca Lousyho. Ten mi povedal: „Bráško, tvoja tvorba je taká drzá.“ V tom by som sa vedel nájsť.
O svojom byte si povedal veľmi milý fakt, a to, že každá hodina je v ňom vďaka slnku iná. Povedz nám viac, aký je to pocit mať od začiatku voľnú ruku? Bola tvoja predstava jasná hneď?
Ja som mal celkom šťastie. Zrazu som našiel byt v lokalite, v ktorej som bol doma a pracoval v nej. Hneď pri prvom náhľade jeho dispozície som mal jasno. Môj počiatočný návrh som počas celej doby nezmenil.
Tvoje projekty nie sú prvoplánové. Často rozmýšľaš novátorsky. Je to one man show?
Je dôležité obklopiť sa tými správnymi ľuďmi, ktorí moje vízie vedia aj zrealizovať. Veľmi ma bavia kolaborácie. Vytvoriť v danom priestore niečo spoločné. V IOKO optike sme spolu so Zheni studio vytvorili hlinený stôl – hlavný displej. Evgeniia pracuje so štruktúrou prírodných materiálov, čo sa krásne prepojilo s filozofiou predávaných okuliarov. V Grao kaviarni zas prebehla spolupráca v rámci osvetlenia. Frosty steny v Koune, ktoré rozbíjajú sterilitu. Všetko sú to hlavné prvky daného miesta.
Pri materiáloch ešte zostaneme. Každému tvojmu priestoru dávajú veľkú formu vyjadrenia a robia ho signifikantným. Ako pri ich použití rozmýšľaš?
Býva náročné udržať materiál stále funkčný? V podstate v celej svojej tvorbe využívam tak tri materiály dokopy. Zakaždým sa ale snažím zmeniť ich formu, buď využitia, alebo hmoty. Rád používam recyklované materiály a oceľ. Oceľ vďaka jej subtílnosti. Každý materiál sa časom opotrebuje, ale to mu ešte viac pristane, jeho patina používania, či sú to už vychodené trajektórie na podlahe, alebo stopy nožíka na nereze.
Oli's pekárenské bistro a spoločný stôl v ňom. Ako dôležitá je pre teba sociálna stránka projektu? Komunikuješ v ňom, ako by sa mali ľudia k sebe správať?
Vyrastal som vo veľkej rodine, odmalička som stále obklopený ľuďmi, môj najlepší kamarát zo základky je gay, našu školu navštevovali aj ázijské deti, na deväťdesiate roky sme boli celkom zaujímavá zostava. Pripadalo mi to všetko normálne a že tak to má byť, a to mi zostalo. Snažím sa byť otvorený a svet vnímam všetkými farbami, a to sa odráža aj do mojej tvorby. Na Slovensku je všetko momentálne naopak, ako by malo byť. Máš svoj domček, vysoké múry a okolie ťa nezaujíma. Preto som zvolil spoločný stôl, kde zdieľaš jedlo, priestor, deň a nebojíš sa toho, že si k tebe niekto prisadne. Cieľom je vytvárať komunitu.
Čo by malo pre teba moderné mesto, v ktorom žiješ, spĺňať? Zároveň, ktoré mesto ťa inšpiruje?
Napríklad Bratislava je z urbanistickej stránky na tom dobre. Čo mi ale chýba, je otvorenosť, komunita. Ľudia sú tu často agresívni a separujú sa. Napríklad v parížskej reštaurácii máš spoločné toalety pre všetkých, tu by to bol problém. Ja inklinujem k Berlínu, mám pocit, že ľudia sú tam k sebe milší a ohľaduplnejší.
Je nejaké architektonické štúdio, v ktorom by si sa napríklad na pol roka usadil? Prečo?
Mojím obľúbeným štúdiom je Gonzales Haase z Berlína. Do tohto ateliéru by som šiel na stáž aj zadarmo. Opäť – kolaborujú s umelcami, venujú sa verejným priestorom a majú skvelú prácu s materiálmi. Do navrhnutého showroomu umiestnia bez problémov koberec. Na Slovensku by sa ľudia chytali za hlavy.
Rozlúčme sa ideálnym scenárom pre tvoje ďalšie pôsobenie. Vlastné štúdio či vysnívaný projekt?
Stavby inštalácií, pavilónov, to by bolo fajn. Veľmi ma baví móda a chcel by som preniknúť napríklad do stavby scén pre fashion shows. A vysnívaný džob? Venovať sa priestoru pre klienta Maison Margiela.
