Michaela je slovenská astrobiologička a riaditeľka simulovaných misií na Mars a Mesiac na americkej výskumnej stanici HI-SEAS, ktorá spolupracuje s NASA.
Začnime chronologicky... Ako sa rodáčka z Bratislavy stane riaditeľkou simulovaných misií na HI-SEAS?
Začalo sa to najprv iskrou a vášňou pre vedu – tým, že som v 7 rokoch úplnou náhodou natrafila na knižku o sopke Mount St. Helens, keď som v obchode čakala na rodičov. Vtedy som sa zamilovala do sopiek a chcela som o nich vedieť všetko. Asi rok nato som si listovala v encyklopédii a natrafila som na kapitolu o planétach. Hneď ma zaujala myšlienka, či by aj na cudzích planétach mohol existovať život. Približne vtedy som začala fantazírovať a písať krátke príbehy o mimozemšťanoch a zároveň som v tom čase mala veľkú vášeň pre módu, tak som to skombinovala a kreslila som im aj módne odevy. Odtiaľ to rástlo a vyvrcholilo, keď som v deviatich rokoch mala možnosť stretnúť prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu a posledného muža na Mesiaci Eugena Cernana vďaka môjmu otcovi. Uvedomila som si, akú majú úžasnú prácu a že to je to, čo by som chcela robiť v dospelosti. Súčasne ma zarazilo, kde sú v tejto oblasti všetky ženy. Počúvame hlavne o kozmonautoch – mužoch... Potom však do toho prišla realita. Musela by som študovať v zahraničí, čo je nesmierne drahé a v zhruba 15 rokoch som to všetko dala bokom.
Kedy ste sa k tomu vrátili?
Celé sa mi to vrátilo, keď som pozerala film Jamesa Camerona Mimozemšťania z hlbín a všetka tá moja vášeň sa mi pripomenula. Uvedomila som si, že budem šťastnejšia, keď za tým pôjdem. Popri škole som si privyrábala a dostala som štipendium na University College of London, čo však stále nestačilo, a tak som počas štúdia musela ďalej pracovať v troch prácach. Počas toho som sa snažila mať aj čo najlepšie možné výsledky, aby mi naďalej udeľovali štipendium. To sa pričinilo o to, že ma vybrali v konkurze zo študentov v celej Británii na univerzitu CalTech. Tam som mohla študovať geológiu a astrofyziku a konečne som sa dostala k svojej vytúženej astrobiológii. Tu som získala aj grant do NASA.
Caltech, UCL, ale aj University of Bristol... Máte za sebou naozaj prestížne akademické pozadie. Ako vyzeralo pôsobenie na takýchto univerzitách?
Bolo to najskôr neuveriteľné a pripadala som si ako vo filme. UCL má krásnu budovu, špičkových profesorov na svetovej úrovni... Zároveň som sa konečne venovala niečomu, čo ma skutočne bavilo. Predtým som na školách dosť trpela, nikdy som veľmi nepasovala do kolektívu a mala som aj problémy so šikanovaním od učiteľov. Tu som konečne bola vo svojom živle a šťastná. Na CalTechu to bolo náročnejšie, ľudia tam niekedy boli vyslovene ako Sheldon z Teórie veľkého tresku a bolo ťažké nájsť si tam nejakú spriaznenú dušu. :) Často sa tam zabávali tak, že robili explózie a zapaľovali veci... Nakoniec som si tam však našla skvelé kamarátky – staršie doktorandky.
Stanica HI-SEAS bola vyvinutá ako výskumný nástroj ľudských vzťahov a psychologických ťažkostí a toho, ako by sa potenciálne vyvíjali v reálnych vesmírnych podmienkach. Čo sú najväčšie výzvy, ktorým astronauti v týchto podmienkach čelia?
Je to množstvo rôznych vecí. Napríklad musíme jesť vysušené astronautské jedlo bez nejakého veľkého výberu, ktoré najprv rehydratujeme. Ľudia tým dosť trpia. Všetko je limitované – množstvo jedla aj vody, ktorej môžeme používať zhruba 3-4 litre denne na osobu vrátane hygieny aj konzumácie... Väčšina obetuje skôr tú hygienu. :) Okrem toho ste odpojení od zvyšku sveta, čo na jednej strane v dnešnej dobe posádke aj pomáha z hľadiska sociálnych sietí a negativity, ale samozrejme problémom je obmedzenie kontaktu s blízkymi. Do toho prichádza tá psychika. Ako takzvaní analógoví astronauti sa musíme naučiť spolu komunikovať a to je kľúčové. Vedieť svojej vesmírnej rodine povedať – prepáčte, dnes sa mi stala takáto nepríjemná vec, nebudem dnes veľmi komunikovať. Alebo naopak, dnes som sa dozvedela výbornú správu a chcem to osláviť. Treba všetko vedieť odkomunikovať tak, aby ľudia v sebe neudržiavali rôzne emócie, lebo to potom môže spôsobiť, že človek vybuchne a povie veci, ktoré neskôr oľutuje. Takisto je dôležitá empatia a trpezlivosť.
Ako simulovaná misia vyzerá z pohľadu veliteľky?
Mám za sebou ako veliteľka už 30 misií a na každej sa naučím niečo nové. Už viem, ako s posádkou vychádzať a ako to viesť, veľa ľudí sa dokonca na misie, ktoré vediem, hlási opakovane. Ale vždy ma vie niečo prekvapiť, pretože každý je iný a každý si inak interpretuje, čo mu poviete. Je to náročné, lebo nikdy nemáte pokoj. Neustále musíte dávať pozor, aby posádka bola živá, zdravá a spokojná. Aby robila to, čo má, a starala sa o svoj výskumný projekt, ale aby spĺňala aj takzvané „domáce úlohy“ stanice – upratovanie, varenie... Práve vzťahy sú nevyhnutné na to, aby bola misia úspešná, takže musím sledovať, či spolu všetci vychádzajú, a ak nie, musím robiť prostredníka. Popritom aj ja chodím na rôzne výskumné expedície, takže je to aj fyzicky náročné, máme požiadavku aspoň 30 minút denne cvičiť. Ale keď robíte trojhodinovú expedíciu v skafandri, ste fyzicky aj psychicky unavení. Ja ako veliteľka však nesmiem dovoliť, aby to ovplyvnilo moju pozornosť. Takisto, keď sa dozviem nejaké zlé správy „zo Zeme“, musím to sama stráviť a nedovoliť, aby to ovplyvnilo moje správanie k posádke.
Ako sa zmení váš „mindset“ po návrate z misie, kde ste čelili úplne iným problémom ako v bežnej realite?
Za posledný rok mám za sebou 12 misií, z ktorých niektoré šli jedna za druhou. Moja kamarátka to dobre pomenovala ako emočný „whiplash“. Na každej jednej posádke mi veľmi záleží, vždy sa s členmi zblížim a snažím sa vybudovať rodinu. A potom bum, príde ďalšia posádka, ktorú musím prijať do svojho srdca. Potom si ich zas obľúbim a zas odídu a je to ďalšia rana, takže z tejto stránky je to náročné. No pomohlo mi to vidieť svet inak a uvedomiť si, že každá osoba so sebou niečo do sveta prináša a má dobré aj zlé stránky, na ktorých sa dá pracovať. Ukázalo mi to, aká je dôležitá diverzita a že je najlepšie mať čo najrôznorodejšie kolektívy. Každý dokáže do toho kolektívu niečo priniesť a potom sa z tých misií veľa naučím. Okrem toho vám odtrhnutie od reality ukáže, čo všetko vám v nej nechýba a nechce sa vám do nej vracať, sú to napríklad tie sociálne siete. Drobnosti, ktorými sa zaťažujeme v bežnom živote a sami si nimi robíme zle. Na misiách žijeme veľmi jednoducho a sme tak spokojní, ľuďom naozaj k šťastiu chýba málo.
Veľmi často sa s vami spája pojem „extrémofilka“. Čo sa tým presne myslí?
To je narážka na môj výskum o živote, ktorý dokáže prežiť v extrémnych podmienkach. Extrémofily sú väčšinou mikroskopické organizmy, ale napríklad aj polárne medvede. Tým, že ja v takýchto podmienkach robím výskum a obľubujem ich, ľudia si zo mňa robia žarty, že som sa sama jedným stala. Bola som ňou už však odmalička vďaka mojim rodičom, ktorí ma vždy brávali kade-tade po svete. Aj tak vznikla moja túžba pracovať niekde v teréne a vykonávať takúto prácu.
Aký moment počas kariéry výskumníčky bol pre vás najväčším sci-fi?
Najprv to bolo to, že som mala 21 rokov a pracovala som pre NASA. Bol to sen, ktorý sa mi splnil oveľa skôr, ako som predpokladala. Potom to bola práca na výskume Rover Curiosity, kde som mohla do sondy smerujúcej na Mars vložiť aj svoj podpis. Neskôr ma v celobritskom konkurze vybrali do prvej britskej misie na simulovaný Mars na stanici v Utahu. Ísť prvýkrát v skafandri do terénu skúmať extrémofily, to bolo naozaj sci-fi a aj to tam tak vyzeralo.
Z realistického hľadiska pár najbližších desiatok rokov – aké možnosti nám vesmír ponúka?
To sa neustále mení. Momentálne to vyzerá tak, že súkromné firmy ako SpaceX si mnoho vecí berú do vlastných rúk, čo mi dáva nádej, že sa vďaka nim konečne vrátime aj na Mesiac, azda do konca desaťročia. Dúfam, že tam začneme stavať aj základne pre dlhšie pobyty. Keď sa podarí Mesiac, začnú sa realistickejšie plánovať aj cesty na Mars, ktorý zatiaľ vyzerá byť vzdialený tak 15-20 rokov. Ale ak by sa zvýšila konkurencia medzi rôznymi firmami a zapoja sa do toho aj vesmírne agentúry, možno sa tam dostaneme aj skôr. Stále treba enormné množstvo výskumu, ktorému sa práve venujem aj ja, no veda je všade na svete podfinancovaná.
Čo by ste chceli, aby ľudia vedeli o vesmíre a fungovaní inštitúcií ako NASA alebo napríklad HI-SEAS?
Popularizácii sa venujem už nejaký čas a mojím hlavným cieľom je sprístupniť tieto myšlienky verejnosti a každej vekovej kategórii. Chcela by som, aby spoločnosť výskumu lepšie rozumela a aby sme ho „poľudštili“ tak, aby všetci chápali, prečo je potrebný. Často totiž padá otázka, načo do vesmíru investovať. Zároveň by som chcela ľudí motivovať, aby si šli aj za takýmito vášňami. Aby robili to, čo ich nielen baví, ale aj pomáha ľudstvu. Aj na Slovensku máme veľa talentov s obrovským potenciálom a je dôležité nenechať sa potlačiť myšlienkami, že treba v prvom rade okamžite zarábať. Chcela by som im ukázať, že ak majú radi vesmír a výskum, kde je vôľa, tam je cesta.
Ak by ste mohli dať radu svojmu ja spred 10 rokov, ako by znela?
Pred desiatimi rokmi som mala práve také ťažké obdobie, keď som sa vrátila z USA a mala som ledva peniaze na prežitie. Tak som musela prekonať svoju prvú krízu, ktorá ma skoro zlomila. Vtedy som si myslela, že musím čo najskôr dosiahnuť isté veci a ak ich nedosiahnem v tom veku, tak už to nepôjde. A to ponáhľanie bolo zbytočné. Neužívala som si ten vek a to makanie mi určite uškodilo aj na zdraví, mohla som spomaliť tempo. Takže to – aby som si život viac užívala a všetko tak nenáhlila.
