Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Rozhovory / 10. september 2023

Liberty Blake Simon: „Moje telo je iba moje“

Krása je o energii. O presne tej žiarivej, autentickej aure, ktorá je pre každého niečím odlišná a má milión podôb, no keď je okolo vás, zaručene ju rozpoznáte. Modelka a koordinátorka pre Ligu za duševné zdravie Liberty Blake Simon jej má na rozdávanie.

Liberty Blake Simon: „Moje telo je iba moje“

Čo pre teba znamená krása?

Krásu vnímam ako pocit dobra. Viem ju nájsť, keď dostanem objatie, ale možno ešte viac, keď ho dám. A to v akejkoľvek forme. Keď som bola malá, veľmi rada som pripravovala prekvapenia pre rodinu, aby som ich videla, ako sa tešia. Dnes si ale uvedomujem, ako môžem pomôcť aj ľudom, ktorých nepoznám. Ono je to vlastne aj trochu sebecké. Čím viac ľudom dokážem pomôcť, tým viac dobra cítim. A tým hodnotnejšia a krajšia sa cítim. Naozaj krásna sa cítim, keď som v bezpečí, keď som so svojou rodinou, priateľmi a keď viem, že si môžem plánovať svoju budúcnosť a viem, že som v priestore, kde si ju naozaj plánovať môžem. A aby som nebola úplne patetická, tak pekný make-up, vlasy, letná voňavá pokožka a prechádzka v meste sú určite momenty krásy.

Ako sa tvoj vzťah ku kráse menil v priebehu času?

Vždy som vnímala svoje telo ako krásne, aj pred premenou. Často sa hovorí o tom, že trans ľudia by nemali mať radi svoje telo, ale ja som ho vždy mala rada. Obdivovala som ho, keď bolo zdravé, keď som bola ľúbená... Ale teraz sme si preskákali toho tak veľa, že si ho vážim ešte omnoho viac. A začína sa konečne podobať na telo mojej mamy, ktoré som vždy chcela mať. To telo predtým mi proste nepatrilo, moja duša vyzerala inak. Aj keď bolo krásne. Mala som ho také, aké som ho mať chcela, pretože som odjakživa športovala, ale ten pocit, moja predstava bola mäkšia, jemnejšia. Tých pocitov bolo príliš veľa... Ale pamätám si na momenty, keď som sa pozerala do zrkadla a páčilo sa mi. Ale asi tak, ako sa mi páči telo iného človeka v časopise. Krása, ktorá nie je moja. Teraz mi však naozaj patrí. Čo sa týka prístupu ku kráse, viac vnímam nátlak, ktorý je na ženy vyvíjaný pri téme starnutia a celkovej formy, ako by vyzerať mali. Znie to neuveriteľne, ale ženské telo si ako spoločnosť nevážime až tak veľmi, že mu prislúchajú trendy. Raz to sú väčšie prsia, inokedy zadok, dnes extrémna štíhlosť. Ženské telo je ale predsa sväté a ja ho obdivujem v akejkoľvek forme. Je to veľmi kruté. Začína to tu, a končí to zákazmi interrupcií. Je to možno hyperbola, ale svojím spôsobom spoločenské nároky na ženské telo sú prvým schodíkom narúšania jeho autonómie. A potom je tu téma starnutia. Páčia sa mi ženy ako Meryl Streep či Julia Roberts, ktoré majú toho spravené minimum, no sú krásne. Avšak vôbec nie som proti tomu pomôcť si (smiech). Logicky. Rozmýšľam nad tým, kde je tá správna miera, a zároveň verím, že budem svoje telo milovať viac a viac.

Čo rada robíš, aby si sa cítila krásna?

Súvisí s tým zvyk pozrieť sa každé ráno do zrkadla a povedať si, že krásna som a že sa ľúbim taká, aká som. A určite mi prospieva aj šport. Taktiež vnímam svoju energiu a to, čo je okolo mňa. Keď som v príjemnom, dobrom, krásnom prostredí, cítim sa krásna, a naopak, keď mám okolo seba chaos, pekná sa necítim, nech už by som mala na sebe hocaký make-up či vlasy. Niekedy naozaj stačí málo. Iba si dopriať čas, spraviť si skincare, povedať si, že som, skrátka, dosť a úplná taká, aká som.

Užívaš si starostlivosť o seba?

Vždy som sa o seba veľmi rada starala, no mám to čoraz radšej. Každý ten krok je pre mňa ako meditácia, či je to skincare, sauna, alebo čokoľvek iné. Mám to tak asi odmalička. Pamätám si svoju maminu, ako bola v župane s jej krásnymi kučeravými vlasmi, hrala jej Sade a líčila sa, dávala si linku a svoje krémy a ja som chcela byť ňou. Mala taký ten old-schoolový glamour.

Čo je nevyhnutnou súčasťou tvojej beauty rutiny?

Každý deň športujem aspoň hodinu, často si idem vyvetrať hlavu na bicykel, a raz do týždňa si dám saunu. Na pleť používam Essentials od ENVY Therapy. Dôležité je pre mňa sa dôkladne odlíčiť, najskôr teda použijem ich Jello Make-up Remover, potom olej. Tú časť mám najradšej, lebo sa vraciam sama k sebe, bez make-upu, a môžem si zrekapitulovať deň a pochváliť sa za prácu. Áno, to som zabudla, naučila som sa samu seba chváliť. Tiež je to istá forma krásy a pomáha to. Ale naspäť k rutine: po odlíčení nasleduje toner, rozjasňujúce sérum, retinol a potom to celé „zaglazujem“ krémom. Zásadne sa neopaľujem, čiže jednoznačne tiež SPF-ko, a keď pohyb vonku, tak so šiltovkou. Zvyknem vstávať pomerne skoro, aby som si stihla zacvičiť, urobím si horúcu vaňu a niekedy aj dry brushing. Dvakrát mesačne si doprajem masáž a v zime a na jeseň sa chodím otužovať, čo však nie je o kráse, ale o tom, že pri tom vypnem.

Čo alebo kto ťa v beauty oblasti inšpiruje?

Máš nejaké beauty ikony, ku ktorým sa po inšpiráciu vraciaš? Veľmi sa mi páčia 90´s supermodelky. Ich krása je nadčasová, veď sa len stačí pozrieť na portréty Petera Lindbergha. A určite tiež moja babina Gabi. Nikdy nevyšla von bez krásneho oblečenia, účesu a šperkov. Keď odchádzala, povedala si do veľkého zrkadla: „Ja som pekné dievča!“. Ona ma naučila sa pochváliť. A funguje to.

Čo na ľuďoch považuješ za najkrajšie? Bez ohľadu na to, či ide o viditeľnú, alebo neviditeľnú kvalitu.

Riadim sa jedným veľmi dôležitým pravidlom, a to je byť zodpovedná za energiu, ktorú vnášaš do miestnosti. Veľmi si vážim ľudí, ktorí niekam vkročia, a vieš, že tam prišlo dobro a správny človek. Úsmev. Dobré podanie ruky. Taká tá čistota duše... A veľmi sa mi páči tiež úprimnosť. To, že aj keď nemáš dobrý deň, dokážeš to vypovedať namiesto pasívnej agresivity, ktorá vypláva na povrch, keď sa človek snaží niečo predstierať. Keď toto cítim, odídem a vzdialim sa, pretože viem, že tá energia ku mne nepatrí. Keď je človek iný – a ja iná som – naučí sa byť citlivý na energie a všímať si. Napríklad aj vtipy. Rozlišujem, či sú o mne, alebo či sú so mnou. A mimochodom, keď už sme pri téme krásy, prvý a základný krok každej beauty rutiny je mať terapeuta. Nikto nedokáže byť na mňa taký krutý, ako ja sama na seba, čo je niečo, s čím ťa terapia naučí pracovať. Naučí ťa, ako dekódovať vlastné pocity, ako sa ľúbiť aj v momente, keď sa úplne neľúbiš, získať inú perspektívu. Mladá generácia je v tomto skvelá, pretože vie, že terapiu potrebuje a vyhľadáva ju, samozrejme, bolo by ideálne, ak by bola dostupnejšia.

Pri našich beauty talks často skĺzneme aj k téme sebalásky a sebaprijatia. Ako to máš v týchto oblastiach?

Po prvých rozhovoroch o mojom príbehu som pocítila niečo nové. A síce, že si samu seba nevážim za to, ako vyzerám, ale za to, čo som povedala, za môj životný príbeh. A to mi dala tranzícia. Rozmer pochopenia, že môj život je naozaj môj. Pocit pokoja, že už nemusím riešiť myšlienky „čo keby“. Že som ženou, že som sebou v každom rozmere. Aj to, že môj príbeh je viac ako akákoľvek časť môjho tela, naozaj som iba duša, ktorá je v tomto tele a konečne si rozumieme. Je tam ten rozhovor, akési súznenie a neskutočná radosť. A ako by som mohla zabudnúť: radosť. Ja sa každý deň na seba pozerám a s nadšením sa obdivujem. Bolo by super, keby sme si to vedeli dať všetky. Tú vďaku a radosť, že sme ženy.

Ak by si v tomto smere mohla niečo poradiť svojmu mladšiemu ja, čo by to bolo?

To, že ostatní ťa vidia a aj keď ti nerozumejú, tak ťa ľúbia. Pretože pre mňa bol pocit sebalásky v mnohom opretý aj o pocit prijatia od mojej rodiny. Najviac som sa bála toho, že niekoho zraním, a tak som dnes vďačná za obrovskú podporu od rodiny, bez ktorej by to nešlo. Keď som vyrastala, nevidela som v médiách nejaký trans vzor alebo niekoho, kto by bol ako ja, preto som sa veľmi bála spraviť ten odvážny krok a riskovať, že tým niekomu ublížim. Nakoniec sme však všetci pochopili, že ma to spraví šťastnou, a vďaka tomu som dnes viac svoja.

Ako sa pozeráš na ženskosť ako takú?

Mám v sebe predstavu ženy, ktorá pretrváva asi od čias, keď som mala 10 rokov. Má na sebe béžový sveter, je na kraji útesu, ktorý je celý zelený ako v Írsku, vedľa seba zlatého retrívera a domček, má kučeravé vlasy a pozerá do vetra. Je plná lásky. Vidím to ako vo filme. Je to pocit. Nie je to nič telesné. Je to pohyb, milión momentov. Je v nej zraniteľnosť a sila.

Ako teraz vnímaš svoje pôsobenie v modelingu v porovnaní s minulosťou?

Dnes som v modelingu sama za seba a je mi to prirodzenejšie. Predtým to pre mňa bol len pracovný nástroj, presne som sa naučila to, ako sa postaviť, ako vyzerať či správať sa. Teraz iba som. Dokážem vyjadriť pocit, ktorý naozaj prežívam v tej chvíli a je môj. Myslím si, že modeling je psychicky veľmi náročná práca. Je tam neustále odlúčenie od rodiny, je ťažšie si vytvoriť vzťah. Som však rada, že dnes v priemysle môžeme vidieť väčšiu diverzitu, že tam vidíme ľudí, ktorých stretávame na ulici. Každý si zaslúži vidieť sa na stránkach magazínov... Pretože je náročné si vytvárať obraz o sebe, keď sa nenájdeš v žiadnych médiách. Dnes je to viac o príbehu, ktorí ľudia majú.

Dnes okrem modelingu robíš aj osvetu o právach trans ľudí, LGBTQI+ komunite či o duševnom zdraví. Čo ti dalo odvahu začať hovoriť o svojom príbehu a rozvíjať túto tému vo verejnej debate?

Prvé trans ženy som spoznala v Holandsku, boli úspešné, krásne, robili modeling či akúkoľvek inú prácu, a na Slovensku som o nikom takom nepočula. Videla som iba rétoriku, ktorá sa mi vôbec nepáčila a bola neľudská. Vedela som, že moja budúcnosť je a má byť iná a zaslúžim si, aby iná bola. Tak som o tom začala rozprávať, pretože som nechcela, aby sa niekto cítil sám. V jednom momente som mala pocit, že budem musieť ísť do Holandska a na Slovensku už nepôsobiť, pretože tam je to verejne akceptovateľná téma, zatiaľ čo u nás o nej ani len nebolo povedomie. Veľmi veľa ľudí z každej vekovej kategórie sa mi dnes ozýva a chce svoju identitu riešiť. U nás je ale málo odborníkov, ktorí by dokázali v tejto téme pomáhať. V Holandsku ťa odborníci prevedú všetkým, čo ťa pri tranzícii čaká, vrátane reprodukčnej a operačnej časti a terapie, a toto všetko je platené poisťovňou. A hlavne vedné s ľudskosťou, ktorá u nás nie je samozrejmosťou. Ľudia tam ani nemusia prestať pracovať. A toto je to – keď ľudia nemôžu byť samými sebou ani v práci, tak nemôžu byť produktívni, a tak ich staviame na okraj spoločnosti, kde by nemuseli byť. Žiadny človek by nemal byť rukojemníkom politického boja a jednoduchého získavania hlasov vo voľbách, či už ide o obmedzenie prístupu k interrupciám, alebo práva trans ľudí, menšín, nás všetkých. Je veľmi bolestivé vidieť, že tí najprivilegovanejší si zoberú menšiny, ktoré chcú len žiť svoj život, ako nejaký nástroj politického súboja. Pokiaľ si nebudeme vážiť každého z nás, nikoho práva nie sú garantované. Možnosť prejsť tranzíciou či interrupciou za pomoci odborníkov je ľudské právo. Právo na naše vlastné telá, pretože patria nám. No napriek tomu negatívnemu by ste boli prekvapení z tej nádeje, aká na Slovensku je. Stretla som také množstvo dobrých ľudí, že tí zlí mi prídu nereálni a, naopak, to dobro je reálne a je tu pre všetkých.

    7440

    Súvisiace články