Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Rozhovory / 10. november 2022

Art Day: Jakub Urik

„Keď človeka práca baví, má chuť sa aj roztrhať,“

Art Day: Jakub Urik

Boli ste riaditeľom Slovenského inštitútu v Paríži, ako ste sa k tejto práci dostali?

Košice boli v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry a ich dvojička v projekte bolo mesto Marseille, kde som riadil medzinárodnú spoluprácu a spoločné projekty s francúzskymi partnermi. Počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ som bol v Bruseli a mal som na starosti kultúru. V Bruseli som strávil štyri roky a odtiaľ som sa dostal do Paríža na Slovenský inštitút.

Je vám blízke francúzske umenie?

Umenie sledujem naprieč mnohými krajinami. Je mi však veľmi blízka ich kultúra, jazyk a, samozrejme, aj umenie, hlavne to súčasné. Francúzske vzdelanie, ktoré som mal to šťastie dostať a ich prístup ku kultúre vie veľmi pekne vyformovať a skultivovať človeka ako takého. Z toho budem ťažiť celý život.

Na ktorý projekt ste v rámci Slovenského inštitútu vo Francúzsku najviac hrdý?

Je ich niekoľko, ale ako prvá mi napadá Mária Švarbová v Marseille. Výstavu sme zorganizovali v Unité d’Habitation, majstrovskom architektonickom diele od Le Corbusiera, súčasťou ktorého sú významné umelecké galérie (MAMO, Galerie 318). Stálo to veľa práce, ale naozaj sa vyplatila, projekt mal užasnú vizibilitu po celom svete.

Jakub Urik s fotografkou Máriou Švarbovou
Jakub Urik s fotografkou Máriou Švarbovou

Takisto veľkým úspechom bola sólo výstava Michala Mráza v známej parížskej galérii Galerie Olivier Waltman v treťom okrsku, ktorý je známy výbornými galériami. Michal následne získal aj oficiálne zastupovanie touto galériou vo Francúzku. Minulý rok v júni som v Paríži robil aj veľkú kolektívnu výstavu v spolupráci s Tomáš Umran Gallery. Boli tam mená ako Frešo, Varga, Želibská, Koller, Filko. Desať alebo jedenásť autorov slovenského súčasného umenia. Jún je všeobecne v Paríži z hľadiska výstav najsilnejší mesiac, preto bol aj Mesiac slovenskej kultúry vždy v júni. Posledný projekt z mojej dielne, ktorý dotiahla už moja nástupkyňa v Paríži bol tento rok Biennale Revelation. Prezentovali sa autori a autorky ako Dorota Sadovská, Viktor Frešo, Marek Kvetan, Tomáš Libertini a Mitríková/Demjanovič. Biennale Revelation je veľmi významný event aj z hľadiska vizibility, za víkend ho navštívia desiatky tisíc ľudí. V rámci ďalšieho projektu som oslovil tri slovenské vysoké školy – VŠVU, Akadémiu umení v Banskej Bystrici a Technickú univerzitu umení Košice. Každá z nich nominovala päť výtvarníkov, tých sme dostali do Paríža a urobili im v nádhernej budove UNESCA kolektívnu výstavu. Jej súčasťou boli mladí umelci ako Natália Šimonová, víťazka maľby roka spred dvoch rokov, Lucia Žitnajová alebo Barbora Ďuranová. Veľké talenty, ktoré sa veľmi dobre etablujú nielen na slovenskej výtvarnej scéne. Projektov bolo viac ako 50, čo potvrdzuje kvalitu slovenskej umeleckej scény a veľký záujem zo zahraničia ju ukázať.

Účasť Lucie Tallovej na Paris Photo vo veľkolepých priestoroch Grand Palais
Účasť Lucie Tallovej na Paris Photo vo veľkolepých priestoroch Grand Palais

Aké sú rozdiely medzi prístupom Slovákov a Francúzov k umeniu?

Francúzi na stratégii kultúrnej diplomacie a politiky pracujú desiatky rokov. Majú podrobne rozvinutý koncept prepojenia štátu a umeleckej obce, spolupráce a ich financovanie sú jasne zadefinované. Podľa mňa sú v tomto Francúzi najlepší na svete. Slováci sa snažia prispôsobiť západným trendom a všetko je na dobrej ceste, ale nedá sa povedať, že by sme sa zatiaľ blížili k Francúzsku. Verím, že sa tam raz dostaneme. Máme obrovskú výhodu vo forme talentu naprieč celým umeleckým spektrom. Štát by mal kultúrnemu prostrediu pomáhať, a keď sa vytvorí efektívna kultúrna politika, pôjde to rapídne hore.

Aktuálne ste otvorili Slovenský inštitút v Izraeli. Ako by ste ho porovnali s predošlým inštitútom v Paríži?

V Paríži sme nemali vlastný priestor. V Izraeli je inštitút na exkluzívnej adrese – ulici King David, ktorú pracovne volám jeruzalemská Champs-Elysées. Je to veľmi frekventovaná ulica s galériami a butikmi. V Izraeli sa už na prvom stretnutí vykladajú karty na stôl a človek vie, na čom je. Rozdielov je ale mnoho. Izrael je ohromne zvedavá krajina, všetko tu ide jednoduchšie. Francúzov musíte presviedčať a rozmaznávať, príprava jedného projektu môže trvať aj dva roky. Pre Izrael bolo otvorenie inštitútu také silné gesto, že trochu nadnesene môžem povedať, máme otvorené dvere takmer všade. Pracuje sa tu jednoduchšie, keď človeka práca baví, má chuť sa aj roztrhať. Pociťujem aj obrovský záujem slovenských umelcov participovať, vystavovať a robiť projekty v Izraeli, priestor máme vybookovaný do jari 2025.

Riaditeľ Slovenského inštitútu v Jeruzaleme, Jakub Urik.
Riaditeľ Slovenského inštitútu v Jeruzaleme, Jakub Urik.

Koho by ste chceli zo slovenských umelcov reprezentovať a ešte nereprezentujete?

Pomaličky si ich jedného po druhom odškrtávam (smiech). Toho, koho som naozaj chcel reprezentovať, už reprezentujem alebo budúci rok budem. Podarili sa mi konkrétne projekty s umelcami ako Erik Šille alebo Jaro Varga a Ašot Haas. V Izraeli by som ešte chcel nájsť priestor hodný prezentovania tvorby Márie Švarbovej, na tom pracujem. Tomášovi Libertinimu sa podarila veľká vec, prezentácia v najväčšom múzeu v Izraeli. Samozrejme, musím spomenúť aj hudobné projekty, momentálne pripravujeme Svetlo porozumenia, mix kultúr a náboženstiev, ktoré by sa malo uskutočniť na jednom z historicky najvýznamnejších miestach v Jeruzaleme, bývalom Herodesovom paláci, známom ako Dávidova veža. Je to obrovský hudobný projekt, kde hrá Martin Valihora v spolupráci s vážnou a jazzovou hudbou a operným spevom. Fungoval v Prahe aj v Bratislave a veľmi rád by som ho budúci rok spravil tu v Jeruzaleme.

Takisto by som chcel v Izraeli umiestniť nejakú peknú slovenskú súčasnú sochu, všetko je na dobrej ceste k realizácii. Svoju prácu robím hlavne pre mladú a strednú generáciu umelcov. Máme na Slovensku už etablovaných umelcov, ktorí sú známi vo svete, či už je to Roman Ondák, Ilona Németh a mnoho ďalších. Nehovorím, že nepotrebujú moju pomoc, ale vidím, že máme aj veľa mladých talentovaných umelkýň a umelcov a práve títo ľudia potrebujú pomoc slovenskej kultúrnej diplomacie. Myslím, že to by mala byť jedna z hlavných úloh slovenských inštitútov vo svete, pomáhať mladým talentovaným umelcom dostať sa do kultúrnej infraštruktúry v krajinách, kde slovenské inštitúty pôsobia a takto sa dostať do povedomia.

Mária Švarbová pre Kolektiv Cité Radieuse, Le Corbusier Foundation
Mária Švarbová pre Kolektiv Cité Radieuse, Le Corbusier Foundation

Jakub a jeho cesta

Jakub študoval vo Francúzsku kultúrnu diplomaciu, medzinárodné vzťahy a kultúrnu politiku na Université de Reims Champagne-Ardenne a Université Nancy 2. Pôsobil v Bruseli počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ, následne ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži a aktuálne riadi Slovenský inštitút v Jeruzaleme.

Rozhovor s Jakubom nájdete v jesennom vydaní magazínu Top Fashion.

Jeho cestu môžete sledovať aj na instagrame @jakub_urik

    335

    Súvisiace články