Slovenská národná galéria už dostala šancu ukázať sa verejnosti. Najočakávanejšiu rekonštrukciu na Slovensku dotiahla riaditeľka SNG Alexandra Kusá do úspešného konca. V rozhovore opisuje, aké sú jej ďalšie plány a čo sa dialo počas rekonštrukcie.
Ako dlho trvala rekonštrukcia od pôvodných plánov po finálnu realizáciu?
Dĺžka rekonštrukcie závisí od míľnika, ktorý si zvolíme za začiatok. Ak rátame od zatvorenia Premostenia, tak dvadsaťjeden rokov. Ak od vydania stavebného povolenia, tak pätnásť rokov a ak od reálneho začiatku stavby, je to sedem rokov.
Plán bol pôvodne oveľa kratší, v čom spočívali najväčšie prekážky?
Rekonštrukcia je veľká stavba a ako taká nie je na jedno volebné obdobie. Boli tam problémy spojené so zmenami na politickej scéne. Faktom je, že kultúra nie je v centre skutočného záujmu našej spoločnosti. Neustále sa musíme obhajovať.
Verejnosť už mala v decembri možnosť priestor vidieť, na tzv. pootvorení. Reálne otvorenie sa ešte len chystá. Aká bola motivácia pre tento koncept predstavenia projektu a čo sa počas medzičasu dialo?
Myslím, že našou hlavnou motiváciou bola túžba po pozitívnej správe do verejného priestoru, už sme ju všetci potrebovali. Zároveň aj snaha upliesť si bič, aby sa veci začali hýbať rýchlejšie a aby s hotovou budovou rátal tohtoročný rozpočet. To by sa bez otvorenia nestalo. Máme teraz šancu pokúsiť sa o ostrú prevádzku už tento rok. Pootvorenie bolo pre nás testom prevádzky, zistili sme veľa o našich potrebách, ale aj o nárokoch návštevníkov.
Zo všetkých hľadísk je to veľmi citlivo prepracovaný úspešný projekt s množstvom zachovaných historických prvkov. S akou filozofiou ste sa k rekonštrukcii postavili?
Zámerom architektov bolo vytvoriť funkčný areál v strede mesta, opraviť Dedečkovu architektúru a pridať k nej dôstojnú súčasnú vrstvu. Našou snahou bolo vytvoriť kultúrny priestor 21. storočia, a to nás ešte čaká, pretože architektúra je iba prvý krok, ten ďalší je program a prevádzka.
Zanechali ste kontroverzné premostenie architekta Dedečka. V čom spočíva problematika priestoru a prečo vyvoláva v niektorých ľuďoch také silné pocity?
Rekonštrukciu sme vzali ako možnosť ukázať inteligentnú a funkčnú prestavbu architektúry obdobia socializmu. Myslím, že kontroverziu vzbudzovala odvaha a radikalita Dedečkovho konceptu. To, čo sa dnes stalo nadčasovou hodnotou. Nenávisť vzbudzoval aj most SNP, keď ho budovali, a nakoniec sme si ho zvolili za stavbu roka, to sa tak s vecami niekedy deje.
Súčasťou architektonického dua, ktoré vyhralo súťaž, je aj váš otec. Ako sa vám spolu pracovalo a aká bola odozva verejnosti na tento vzťah?
Rodinný vzťah je pri takom veľkom projekte asi neobvyklý, ale nebolo to určite len o nás. Architekti Kusý a Paňák sú silná a renomovaná dvojica. Sme pomerne emancipovaný kolektív a osobne mi veľmi pomáhalo, že som mohla projektantom veriť, pretože niektoré situácie boli náročné a vypäté. Boli aj nejaké pochybovačné hlasy, ale každý, kto mal dočinenia s projektovaním, vie, že architekt a investor sú obvykle na jednej strane barikády, takže tam nie je veľa miest na potenciálne strety. Ale chápali sme možné úskalia takéhoto vzťahu, preto sme dôveru verejnosti budovali otvorenou komunikáciou a novinárskymi kontrolnými dňami.
Ktorá fáza rekonštrukcie bola najťažšia?
Začať, a potom vydržať!
Na ktorú časť ste najviac hrdá?
Že sme dôsledne trvali na kvalite, aby verejnosť dostala to, čo jej patrí. Tu bola neoceniteľná práca a nasadenie kolegov z galérie. Naozaj sme si projekt osvojili ako misiu a pristúpili sme k nemu s veľkým odhodlaním.
Je niečo, čo by ste spätne spravili inak?
Keď to tak rekapitulujem, tak toho vlastne nie je veľa. Skôr vieme, na čo by sme si dali pozor od začiatku, aby sme to potom nemuseli hasiť.
Akými výstavami začínate?
Prvými projektmi sú Prológ, 12 farieb reality a výstava Prečo umenie. Nie sú bombastickými otváracími výstavami, ale ako názvy naznačujú, majú byť vykročením na cestu. Nasledovať by mali dlho očakávané stále expozície a dúfam, že budúci rok konečne aj výstavný plán. Informovať budeme včas.
Akú máte s projektom ďalšiu víziu?
Zatiaľ nám ide o to, aby sme v priebehu dvoch rokov areál naštartovali a našli mu jeho verejnú tvár. Potom to bude predovšetkým o výstavnom programe.
Rok 2023 bude pre vás testovací. Ktoré faktory sú zatiaľ najviac otvorené? Čo si vlastne musíte v prvom roku odskúšať?
Vlastne všetko. Od prozaických vecí, ako zistiť, ako sa upratuje – koľko ľudí, mydla, stierok, okien a ako často, až po technológie. Ďalej napríklad nastavovanie svetla, kúrenia, ale aj takej banality ako otvárania dverí. Ten dom je tak trochu stroj na vzduch, musíme doladiť a zladiť technológie. Ďalším krokom je počítačové oživenie. Kedysi sme mali premietačku a laptop, teraz máme v kinosále plnú kabínu strojov. Nie vždy sa predpoklad stretol so skutočnosťou a do toho už idú prvé revízie. Ďalším veľkým logistickým balíkom je sťahovanie zbierok, prevádzok a v konečnom rade aj zamestnancov. Potrebujeme zistiť ako chcú používať budovu návštevníci, čo sú pre nich primárne vstupy, či sme to odhadli dobre, ako bude žiť nádvorie, hľadať nájomcu do kaviarne. Radšej skončím, inak sa naozaj začnem trochu obávať, či to zvládneme.
Myslíte si, že stúpne u slovenskej verejnosti povedomie o umení a prehĺbi sa možno aj vzťah ku kultúre?
Dúfam, aj preto sme to robili.
Je asi všeobecne známe, že nemáme veľmi etablovaný koncept používania verejných budov. Oproti galériám v iných metropolách ľudia nie sú zvyknutí tráviť pracovný alebo voľný čas v spoločných priestoroch. Myslíte si, že to príde prirodzene alebo plánujete ľudí motivovať k činnostiam, ktoré nie sú vyslovene účelnou konzumáciou umenia?
Áno plánujeme, máme veľmi schopné a nadšené programové oddelenie a už teraz veľmi veľa záujemcov o spoluprácu. Tajne dúfam, že pekné priestory a ich zariadenie by sme mali mať už pred letom a urobia časť za nás. Veď prečo nejsť do pekných verejných priestorov a sedieť v kresle na nádvorí? Uvidíme, či sa predpoklad naplní.
Myslíte si, že bude level rekonštrukcie inšpirovať aj ďalšie inštitúcie? Ktoré budovy v Bratislave by ste radi videli ožiť podobným spôsobom?
Veľmi by som to dopriala Slovenskému národnému múzeu a Slovenskému rozhlasu, ale aj kúpeľom Grossling, Mičurinu či lodenici vedľa Aušpicu. Je mi veľmi ľúto, že Istropolis svoju šancu nedostal, do poslednej chvíle som dúfala, že developer sa rozhodne inak.
