Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Rozhovory / 8. marec 2022

Strácame sa vo vojnách a nevidíme ich príčiny

Občianska aktivistka a publicistka Zuzana Wienk.

Strácame sa vo vojnách a nevidíme ich príčiny

Už počas štúdií na žurnalistike na UK Bratislava začala pracovať v rádiu Twist, pôsobila v spravodajskom tíme Slovenskej televízie, písala do politicko-spoločenského týždenníka Domino fórum a moderovala diskusné relácie. V roku 2002 spoluzaložila watchdogovú organizáciu Aliancia Fair-play, kde do roku 2019 pôsobila ako výkonná riaditeľka. Od roku 2016 je členkou medzinárodného riadiaceho výboru Open Government Partnership. V roku 2019 založila o.z. Bystriny, ktoré je aj organizátorom ocenenia Biela Vrana.

Už roky sa venujete boju za spravodlivosť a ozdravným mechanizmom našej spoločnosti. Kde sa u vás zrodila túžba angažovať sa v takýchto náročných témach?

Mohla by som k tomu povedať nejaký príbeh, ktorý by znel vznešene, ale pravda je taká, že sa to dialo akosi samo. Bola som odjakživa veľmi zvedavá, komunizmus padol, keď som mala štrnásť. Práve vo veku, keď sa začína človek pýtať na spoločnosť, politiku. V nej sa toľko zásadného mlelo, že tým žili takmer všetci. A tak ma to akosi pritiahlo najprv k žurnalistike a potom k neziskovému sektoru.

Už v druhom ročníku žurnalistiky ste začali pracovať v rádiu, venovali ste sa spravodajstvu, Pôsobili ste v Domino fóre. Na svoj mladý vek ste mali poriadne naštartovanú novinársku kariéru, prečo ste sa jej rozhodli vzdať?

Spravodajstvo či politická publicistika sú veľmi intenzívne, celkom vás to pohltí. Som vďačná, že naša generácia dostala nevídaný priestor na realizáciu, naučili sme sa veľmi rýchlo veľmi veľa. Lenže stúpali sme naozaj veľmi rýchlo. Mala som pocit, že skáčem z témy na tému, komentujem udalosti, ale sama som nezažila, aké ťažké je ich tvoriť. Vyčerpalo ma to.

„Watchdogová“ organizácia Aliancia Fair-play vznikla v roku 2002. Vtedy to bolo niečo úplne nové a téma korupcie, súdnictva a etika vo verejnom živote neboli bežnou témou. Aké boli vaše začiatky a kedy sa vašou organizáciou začali zaoberať aj politické elity?

Nebolo to úplne nové, už vtedy existovala Transparency International. Na Slovensku však vtedy nebola klasická watchdogová organizácia – niekto, kto odhaľuje konkrétne prípady a na ich základe aj systémové problémy, ktoré sa potom snaží opraviť. Ani novinári vtedy ešte nerozumeli, koľko sily sa ukrýva vo verejne prístupných zdrojoch. Takže sa politické elity začali nami zaoberať hneď od začiatku. Stúpili sme im na otlak.

Spolu s pozornosťou vždy prichádza pri takýchto citlivých témach aj vlna kritiky až hejtu. Ako ste sa vyrovnávali s negatívnymi reakciami a vyhrážkami?

Postupne sa to naučíte vidieť ako nevyhnutnú súčasť práce takého charakteru, ktorá vlastne ani nie je o vás. Spočiatku je to ťažké a prežívate to intenzívne, potom prestanete komentáre čítať. Ak sa neodosobníte, zomelie vás to. Takže sa to naučíte.

Práca, ktorej ste sa venovali, musela byť náročná nielen na energiu, ale aj na čas. Otvorene hovoríte o tom, že ste museli Alianciu Fair-play opustiť pre syndróm vyhorenia. Čo sa stalo?

Áno. Únava sa postupne stupňovala, až som jeden deň nezvládala už ani bežné životné úkony. Našťastie som mala okolo seba priateľov, ktorí ten syndróm poznali a upozornili ma, že som veľmi blízko štádia, ktoré síce vyzerá nevinne, ale môže viesť k fatálnym následkom. Tak mi odporučili rýchlo na pár mesiacov vypnúť.

Vzhľadom na túto skutočnosť ste sa intenzívnejšie začali zaujímať o problematiku duševného zdravia a osobnostný rozvoj. V čom vidíte zásadný rozdiel, ak sa pozriete na Zuzanu Wienk spred desiatich rokov a tú dnešnú?

Úprimne – neviem veľmi odpovedať na tieto otázky. A priznám sa, že sa aj vedome zdráham vytvárať si o sebe predstavy a mýty, ony vám potom veľmi farbia realitu, schopnosť vidieť ju takú, aká je, a rásť. Takže možno len v tomto. Že sa snažím viac si také príbehy nevytvárať.

Dnes pôsobíte v o. z. Bystriny, ktoré ste aj založili. Ide o platformu, ktorá prepája, spája a zároveň podporuje užitočné projekty aktívnych občanov, čo je celkom iná téma, akou ste sa zaoberali predtým. Prečo ste sa vydali touto cestou a aká bola prvotná idea vzniku?

Roky som videla aktívnych šikovných ľudí, ktorí sa snažia zlepšovať svoje okolie. Často boli osamotení, okolie im nerozumelo, lebo posúvali zažité vpred. Uvedomila som si, že v sieti je väčšia sila aj možnosti a kapacity navzájom si pomôcť. A že keď chceme žiť v lepšej krajine, musíme sa o to aktívne starať a musí si viac pomáhať aj „dobro“. Inak nás zlo prevalcuje.

Ste teda akýmsi patrónom neziskových organizácií?

Nie, to by bolo príliš arogantné si myslieť. Pomocných sietí a strešných organizácií je viacero. My chceme byť sieťou pre všetkých aktívnych ľudí bez ohľadu na tému a mieru ich profesionalizácie, ktorá inšpiruje, prináša pre nich praktické nástroje aj reálnu pomoc odborníkov. Chceme ukázať aj tým, ktorí si netrúfajú zlepšiť svoje okolie, že sa to dá a dokážu to všetci nejakým dielom. Tým, ktorí sa už do niečoho pustili, či už chránia lesy, prevádzkujú kultúrne centrá alebo pomáhajú menšinám, chceme byť oporou, pomôcť im nájsť peniaze, odborníkov, mať lepšie výsledky.

V snahe o budovanie lepšej krajiny ste teda nepoľavili. Čo ďalšie považujete okrem podpory aktívnych ľudí za svoju prioritu?

Aktívnym ľuďom sa na Slovensku nebude ľahko dýchať, ak bude nedôvera v spoločnosti taká vysoká. Delíme sa na rôzne frakcie, vedieme kultúrne vojny. Prioritou Bystrín je teda pomenúvať aj tento problém, snažiť sa hľadať cesty, ako sa počúvať, učiť sa znovu popri sebe žiť a nachádzať riešenia prijateľné pre všetkých.

Neustále rastúca polarizácia spoločnosti je veľkým problémom, ktorý sa aktuálne zdá takmer neriešiteľný. Dá sa s tým podľa vás niečo urobiť?

To je otázka na veľmi dlhú diskusiu. Ale áno, dá. Strácame sa v prebiehajúcich vojnách a nevidíme skutočné príčiny. Svet sa stal pre väčšinu ľudí takým komplexným, rýchlym a ťažko pochopiteľným, že hľadajú záchranu v jednoduchých riešeniach, ktoré, samozrejme, nefungujú. Politické a korporátne elity veľmi dlho ľudí sklamávali – ulievali svoje peniaze v daňových rajoch, korumpovali, manipulovali výsledkami výskumu... To viedlo k rozsiahlej nedôvere v systém a aj rebélii proti nemu. Nepomôže nám hovoriť tým, s ktorými nesúhlasíme, že sú hlúpi. Ich nedôvera je legitímna. Treba hľadať spôsoby, ako tú dôveru získať späť. To by však museli elity veľmi radikálne zmeniť svoje správanie a metódy v politike aj biznise.

Medzi vaše ďalšie aktivity patrí aj odovzdávanie ocenenia Biela vrana, ktoré v roku 2019 prevzali Bystriny od Aliancie Fair-play a VIA IURIS. Medzi ocenenými je množstvo rôznorodých príbehov od sudcov, aktivistov až po bežných ľudí, ktorí bránia verejné dobro. Podľa akého kľúča ich vyberáte?

Hľadáme odvážnych ľudí, ktorí menia spoločnosť k lepšiemu. Často pri tom zažívajú rôzne príkoria, šikanovanie, ale často aj vyšľapávajú nové cesty a sú určitý čas nepochopení. To sú atribúty, ktoré hľadáme.

Neťahá vás to niekedy opäť nazad do minulosti alebo rovno do politiky?

Do minulosti ma to určite neťahá a do politiky zatiaľ tiež nie. Nikdy nehovor nikdy, ale zatiaľ vidím svoje miesto v neziskovom sektore, kde sa dá inovovať, experimentovať, otvárať nové línie a vytvárať veľmi dôležité podhubie v spoločnosti.

Ste členkou medzinárodnej organizácie Partnerstvo pre otvorené vládnutie (Open Government Partnership), kde sa vám nedávno podarila veľká vec...

OGP vytvára sieť podpory pre dobré a transparentné vládnutie po celom svete, v spolupráci so štátmi, vládami aj občianskou spoločnosťou. Vlády v ňom prijímajú konkrétne záväzky na zlepšenie fungovania, robia konkrétne reformy a občianska spoločnosť sa na tom podieľa. Lenže v týchto týždňoch hrozilo v Afganistane práve takým reformátorom nebezpečie a som veľmi hrdá, že OGP okamžite zabezpečila lietadlo aj potrebné veci, aby sa zachránila aspoň časť týchto ľudí. Pracovalo na tom veľké množstvo ľudí naprieč celým svetom a momentálne je 140 z nich v bezpečí v Severnom Macedónsku.

Ak by ste mala dať jednu radu svojmu ja spred 10 rokov ako by znela?

Dlho som premýšľala nad touto otázkou. Predstavila som si hodnotné rady starších, ktorých posolstvo som pochopila až oveľa neskôr na základe zažitého, nie abstraktne počutého. Predstavila som si ako svoje terajšie rady hovorím o desať rokov mladšiemu ja. Myslím, že by nerozumelo a bolo by presvedčené, že ono nimi už žije. Verím, že všetko sa deje v správnom čase, keď sme na poučenie a rast pripravení až na základe skúsenosti, ktorá sa nedá preskočiť. Až v´daka nej tvoríme riešenia a nájdeme múdrosť. Neverím, že existuje takto prenositeľná rada. Tak hádam len toľko: nebáť sa. Ani žiť, ani robiť chyby.

    2285

    Súvisiace články