„Zmeny formy a proces hľadania cesty sú pre mňa pri tvorbe nesmierne dôležité,“ hovorí slovenská výtvarníčka známa motívmi žien, ktoré nazýva pičurdy.
Driemala v tebe umelecká duša od detstva alebo ťa k výtvarnej tvorbe posunul nejaký konkrétny impulz?
Vraj áno. Myslím, že sa aj celkom jasne prejavovala. Moja mama je tiež výtvarníčka aj pedagogička s dobrým okom a rozprávala mi, že už v mojich detských kresbách bolo vidno kreatívnu dušu so zmyslom pre kresbu. V mojich koreňoch je viacero umeleckých zdrojov. Okrem mamy jej strýko Pavel Maňka, modernista, avantgardista, konštruktér, konštruktivista, letec, filozof. No proste uletená úžasná umelecká duša. Viem, že aj jeho matka vedela maľovať a dokonca aj moja babka z otcovej strany kedysi rada kreslila. Impulz nastal, keď ma z gymnázia nezobrali na bilingválne a ja som sa musela rozhodnúť čo ďalej. A rozhodla som sa pre bratislavskú „šupku“.
Ako prebiehal tvoj proces hľadania umeleckej cesty?
Na začiatku štúdia na VŠVU som sa celkom trápila v ateliéri ilustrácie. Nevedela som sa nájsť a zaradiť. Tesne pred bakalárkou som sa dostala na stáž na maľbu na UMPRUM. Tam som bola stratená ešte viac, ale cítila som, že ma to posúva vpred. Chodila som do prenajatej izby často s revom. Nebola som zvyknutá na také priame konzultácie prác. Ale stálo to za to. Chceli zo mňa dostať viac a podarilo sa. Po roku som sa vrátila s tým, že viem, že potrebujem hneď prestúpiť do iného ateliéru, ateliér voľnej a farebnej grafiky pod vedením doc. Vojtecha Kolenčíka, ktorý mi dal voľnosť, akú som potrebovala. Školu som dokončila s presahom do rôznych materiálov. Pre mňa boli aj stále sú dôležité zmeny formy. Proces hľadania cesty. Milujem zachádzať do rôznych foriem.
Do povedomia verejnosti si sa dostala prostredníctvom obrazov žien v rôznych situáciách, ktoré si nazvala pičurdy. Ako tento celý koncept vznikol?
Postupne. Na škole má človek to privilégium, že môže skúšať. Téma vyšla z bakalárskej práce, kde som spájala a hľadala presahy kultov, náboženstiev a akéhosi fanatizmu s dnešnou dobou. Poukazovala som na to, že fanatizmus alebo akýkoľvek extrémny prejav nie je zdravý, že by ľudia malo prestať riešiť druhých a mali by sa začať zaoberať sebou. Vtedy som sa s určitým zveličením venovala hlavne témam jedla a toho, čo striktne považujeme za zdravé a čo nie. Môže to byť diametrálne rozdielne v realite rôznych ľudí. Vznikla akási „svätyňa“ v školskej chodbe s piatimi 2 x 1 m vysokými, až sakrálnymi kolážami. S obrazmi tečúceho passion fruit a podobne. Bolo to sexi a zábavné. No a tam som prvýkrát použila ikonu Márie. Od toho sa odvíjalo pozorovanie ženského atribútu v súčasnosti. A čo iné je viac spojené s touto dobou ako sociálne siete? Túto moju novú ikonu ženskosti som nazvala pičurda. Žiadnym spôsobom moje Márie/pičurdy nemajú ísť proti náboženstvu. Vypožičiavam si iba „nedotknuté“ počatie Panny Márie a prepájam ho s „prirodzenosťou“ dnešných žien.
Je pičurda akýmsi manifestom feminizmu, ktorý má provokovať a zároveň ženy inšpirovať k väčšiemu sebavedomiu a sebaláske?
Áno, si veľmi blízko. Keď som si prečítala túto otázku, veľmi ma potešilo, aké je to čitateľné. Najmä na sociálnych sieťach vznikla nová „ikona“ ženy. Reagujem na to, ako sa prezentujeme, fotíme, koľko je za tým uhlov snímania, počtu fotiek, času, mejkapu, plastík, Photoshopu a filtrov. Dúfam, že mi odpustíte toto zovšeobecnenie, samozrejme, každý sám vieme, či a do akej miery to robíme alebo nie. A pičurda nie je žiadne hanlivé pomenovanie, skôr má byť odľahčením, s kúskom irónie, ktorý poukazuje na to, že by sme sa nemuseli brať vždy tak vážne. Má zahŕňať nás ženy so všetkým „dobrým“ aj „zlým“ v nás, to, kým sme.
Tento koncept zaujal tak výrazne, že vznikli nielen obrazy, ale aj tričká, knihy a zaujímavé spolupráce. Čo ťa z toho najviac bavilo a teší?
Za taký nedávny veľmi milý úspech považujem zaradenie a predaj mojich diel (pičúrd) do SOGY a ich online aukcií. Veľmi sa teším aj na ďalšiu grafiku pre Čierne diery, ale už rok sa o tom rozprávame a ja s tým dosť meškám, tak dúfam, že to so mnou nevzdajú. No a naozaj krásna je momentálna spolupráca s Priveé, ktorú vymyslel Andrej Kusalík. Táto jeho myšlienka vznikla počas karantény, aby sa ženy cítili krásne aj doma v pyžamách. A žiaria! Ja ho nosím aj von. Onedlho bude vonku aj milá spolupráca s občianskym združením Pes v núdzi, z toho sa tiež teším. Momentálne projekt, ktorému sa venujem asi najviac, je @liviaatero. S Líviou Helen tvoríme na pravidelnej báze afirmácie s ilustráciami a posielame ich mailom ľudom, ktorí o to majú záujem. Má to pre nás obrovskú silu, je to energetická, až liečivá bomba. Dostávame krásne reakcie. Som za tieto možnosti vďačná.
Tero a jej cesta
Cesta mladej slovenskej výtvarníčky sa začala na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru, známej ako „šupka“. Následne Tereza, známejšia pod pseudonymom Tero, pokračovala na VŠVU v ateliéri ilustrácie, ktorý neskôr vymenila za ateliér voľnej a farebnej grafiky. Absolvovala ročnú stáž na pražskej UMPRUM. Venuje sa maľbe, grafickým návrhom a logám, ilustrovala maľovanky pre spoločný projekt COLOREO, pracuje na projektoch s ďalšími kreatívnymi osobnosťami a združeniami. Jej snom je vystavovanie diela v zahraničí, špeciálne v New Yorku.
3 každodenné MUST-HAVE
Text: Jana Gombošová
Foto: archív T.A.