Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Made in Czecho-Slovakia / 18. december 2019

Zoznámte sa, Dominika...

"V hrdle mi navierala hrča, žalúdok sa scvrkával, bola som taká nijaká. Stále však iba sama pred sebou.

Zoznámte sa, Dominika...

"V hrdle mi navierala hrča, žalúdok sa scvrkával, bola som taká nijaká. Stále však iba sama pred sebou. Na tréningoch, v ročnom pláne, ktorý sme s trénerom ušili, všade inde som držala fazónu. "

Vďaka športovej kariére jej meno pozná nielen celé Slovensko, ale aj svet. Napriek skvelej forme sa Dominika Navara Cibulková rozhodla s profesionálnou kariérou skončiť. Toto rozhodnutie však neprišlo zo dňa na deň. Za definitívnym „game over“ bolo veľa otáznikov aj sĺz.

Patrí k špičke slovenského tenisu. Vyhrala osem turnajov kategórie WTA, dva turnaje kategórie ITF a medzi jej najväčšie úspechy patrí finále na Australian Open 2014 a víťazstvo WTA Finals v Singapure 2016. Stala sa prvou Slovenkou vôbec, ktorá dosiahla majstrovské kolo Grandslamu. Dnes Dominika svoj život rekapituluje formou novej knihy „Tenis je môj život“, ktorú napísala so slovenskou spisovateľkou Andreou Coddington. Nájdete tu nielen dojmy, spomienky, ale aj nečakane otvorené spovede a priznania. Také, ktoré prekvapili nielen jej fanúšikov, ale aj jej okolie. O to viac ma zaujímalo, ako veľmi sa otvorí pre Top Fashion. Stretli sme sa osobne prvýkrát a ako podporu som si zobrala na stretnutie aj našu šéfredaktorku Barboru, s ktorou je blízka priateľka. Práve vďaka nej som vedela, že nie je až taký „dominátor“, ako ju vidia iní. Prišla nenalíčená vo veľkom pletenom svetri a hneď si so mnou potykala. Vravím si, dobré to bude, určite z nej niečo vytiahnem. Nebolo však vôbec jednoduché dostať sa jej „pod kožu“. Domi nie je ťažký súper iba na kurte. Usmievala sa, bola priateľská, no zároveň drží formu aj počas rozhovoru. Naučená komunikovať s novinármi, ktorí sa snažia vytiahnuť z nej viac, ale ona ukáže a povie len to, čo chce. Sebadisciplína, to je výraz, ktorý mi v súvislosti s ňou napadol ako prvý. Nie div, keď na sebe pracovala už od detstva... „Od desiatich rokov som mala vlastného trénera a trénovala som každý deň. Otec ma zobral do posilňovne, kde mi chcel dohodnúť tréningy, no všetci naňho pozerali, či sa nezbláznil, nechať makať v posilňovni dieťa. Nakoniec ich presvedčil, že potrebujem budovať kondičku a cvičiť s váhou vlastného tela. Keď som mala jedenásť, išla som do tenisovej školy do Česka, kde som bola takmer rok. Bola som tam väčšinu času bez rodičov,“ potvrdzuje športovkyňa, ktorej nikdy nenapadlo, že by to vzdala bez boja. Myslím na to, ako väčšina z nás v detstve vystriedala iks krúžkov, ako sme sa vzpierali povinnostiam. Nechcelo sa mi veriť, že nikdy, naozaj nikdy nepovedala, že na to kašle a ide radšej na zmrzlinu! „Nikdy. Vážne nikdy som nemala chuť to nechať. Naozaj mi ani nenapadalo, že nechcem ísť na tréning. Jediné, s čím som mala problém, bola tréma. Pred každým zápasom som mala veľký stres, rešpekt a strach. Vtedy som si tajne želala, aby som bola radšej zranená, aby som nemusela nastúpiť. Keď som mala asi štrnásť, prišiel mi do života tréner, ktorý mi s týmto problémom pomohol. Vždy som mala správneho trénera v správnom čase. Ako všetko. Často ľuďom odpovedám, keď sa ma pýtajú, ako sa dá dosiahnuť takýto úspech, že sa musí spojiť viac vecí dokopy. Nestačí tvrdá práca a chcieť. Myslím si, že určité veci majú ľudia už nejakým spôsobom predurčené,“ hovorí Dominika s takou pokorou, akoby hovorila o výhre v silvestrovskej tombole. Ako sama hovorí, úspechy ju tešia, no s každým víťazstvom pociťovala okrem radosti najmä obrovskú zodpovednosť.

Sama za seba

Dominika si svoje vnútorné boje nechávala pre seba a často ani najbližší nevedeli, čo sa v nej odohráva. Tak sme ju vždy videli len silnú a usmiatu. A občas aj márnotratnú, ako ju prezentujú médiá. Zaujímalo ma, či ju to neštve. „Dokáže ma rozhodiť len kritika týkajúca sa mojej športovej kariéry od ľudí, ktorí majú k tomu čo povedať. Keď som v médiách prepieraná z iných dôvodov, nevšímam si to. Ak by som mala robiť len to, čo sa páči druhým, tak nebudem žiť svoj život. Nemám potrebu vysvetľovať, že sa venujem mnohým aktivitám, o ktorých sa nehovorí. A najmä, tie médiá nezaujímajú. Ľudia si tak myslia, že iba dovolenkujem a nakupujem. Lenže sociálne siete nie sú pracovný výkaz. Ani vy si nedávate každý deň fotku z kancelárie. Rovnako ja si nefotím kurty, rakety... Instagram nie je verný obraz našich životov, ale skôr galéria potešení a zážitkov. Aspoň ja to tak vnímam a je mi jedno, čo si kto myslí,“ vysvetľuje Domi svoj postoj ku klebetám z bulváru, ktoré evidentne nerieši. Aj za tento nadhľad (ktorý jej dosť závidím), vraj môže športová výchova: „Celé je to o tom, že ak ty nezožerieš súperku, ona zožerie teba. A to ma naučilo aj mimo kurtu lekciu do života. Nie som typ, ktorý by váhal a trápil sa nad malichernosťami. Dospela som do štádia, že viem, čo mám rada, a zbytočne nad vecami nefilozofujem. To na niekoho môže pôsobiť agresívne, no ja mám svoju bublinu, do ktorej len tak niekoho nepustím. Mám pár blízkych ľudí a pre nich som ochotná robiť kompromisy. Pri nich nie som sebec,“ konštatuje tenistka, ktorá bez mihnutia oka prizná sama od seba, že je často k ľuďom nekompromisná a tvrdá. No sebecká? Naozaj? Čakám, že svoje tvrdenie vyvráti, ale nie... „Áno, musím byť sebecká. Individuálny šport to z teba urobí. Celú kariéru som na to musela brať ohľad. Naučila som sa ovládať svoje emócie a privodiť si na kurte svoju dominantnosť. Samozrejme, pri rodine a kamarátoch som iná, snažím sa pomôcť a byť empatická,“ priznáva a prísediaca Barbora súhlasne prikývne a dodáva: „Ty a sebecká? Veď ty by si sa pre blízkych rozdala...“ A je to pravda aj v iných oblastiach. Málokto vie, že Domi má aj vlastnú nadáciu, ktorú spravuje v tichosti. Prečo o nej nie je viac počuť? „Tu sme opäť pri tom, médiá toto nezaujíma. Riešia iba, kde som bola, s kým a čo nové mám na sebe. Ale ja sa ani nesnažím, aby sa tieto moje aktivity vykonávali hlučne. Načo? Dôležitý je výsledok a adresná pomoc. V nadácii Aby hviezdy nehasli pomáhame športovcom, ktorí pre Slovensko niečo urobili. Nesmierne si týchto ľudí cením a uvedomujem si, nie všetci mali šťastie zarobiť si športom na slušný život tak ako ja. Preto cítim povinnosť im pomáhať. Sú to osobnosti, ktoré mnohí poznajú, no ani netušia, že majú často vážne existenčné problémy. Nechcem sa však priživovať na ich ťažkých osudoch, a preto to robíme v tichosti.“

Celý článok nájdete v aktuálnom vydaní magazínu TOP FASHION, ktorý je v predaji na Slovensku aj v Čechách.

Objednať si ho môžete aj tu.

    1613

    Súvisiace články