Vzhľadom na aktuálnu situáciu musí človek improvizovať a tak som sa rozhodla ťažiť aj z domácich zdrojov. On je foodblogger Čoje, ja som G. a toto je online rozhovor od nášho jedálenského stola…
S foodblogom si začal lebo…?
Táto otázka a potom ešte “ako vznikol názov Čoje”. Kebyže zjem burger za každýkrát, čo som ju dostal, tak som zjedol presne toľko burgrov, koľko som zjedol. Začal som, lebo som si chcel urobiť nejaký “blog” na sociálnych sieťach a toto znelo ako najmenej roboty. Vtedy ešte nebol plán, že to raz bude mať 40-tisíc followerov.
Ako dlho to už robíš? Prepáč, ale ja si to nikdy nezapamätám...
Od 1. júna 2015. To sme si my dvaja ešte len občas lajkli fotky na Facebooku a ty si ani netušila, že ti raz po mojom boku zachutí pivo a hamburgery.
No to netušila. Ani to, že po tvojom boku budem mať za krátky čas o 3 kilá navyše. To, že je to u teba s jedlom vážny vzťah som pochopila až vtedy, keď si ma prvýkrát vzal do starého Roxoru a ty si sa nad tým burgrom rozplakal dojatím… To si si vždy išiel tieto intergalaktické jazdy s jedlom alebo sa to u teba objavilo?
Čiže nie “rozplakal”, akurát som mal trochu slzy v očiach od šťastia, no. Ja som mal vždy takéto ojedinelé zážitky, akurát som o tom nikdy nepremýšľal, neštudoval som si k tomu veci, neporovnával rôzne druhy rovnakého jedla a nevnímal všetky možné nuansy. Ale napríklad z detstva si podľa mňa pamätám viac chute a takéto “gastrozážitky” než tváre, mená a miesta a podobne. A ty? Predo mnou si mávala také, že ťa nejaké jedlo tak nadchlo, že si si ho potom dlho pamätala a chodila naň?
Ani nie. Z detstva si skôr pamätám tie tváre a pocity. Teraz ma ale zaujíma, čo je chuť tvojho detstva?
Pekinská kačka a kung-pao. Robila ich moja mama, ktorá je sinologička, na čínsky nový rok a kedykoľvek sme mali na návšteve Číňanov. A bavíme sa o rokoch, že 1990, keď sme ešte bývali v Lamači. Ale kopec ďalších vecí mi napadá. “Pizza” mojej mamy, ktorú začala robiť po Nežnej revolúcii. Bola hrozne hrubá, v podstate to bola slaná bublanina s rajčinovým pretlakom, nakrájaná na štvorce v hliníkovej krabičke, keď sme dakam cestovali. Čo sa týka zážitkovej gastronómie, dodnes si pamätám, ako sme boli dakedy tiež okolo 1990 - 1991 v Prahe, klasicky s nejakými Číňanmi a jedli sme v čínskej reštaurácii, takej hrozne nóbl, za otáčajúcim sa stolom. Mali sme také malé dvojvrstvové placky, do ktorých si si urobila otvor, zobrala kus kačacích pŕs s chrumkavou kožou a vrstvou tuku, namočila do hustej sójovej omáčky, napchala dovnútra tej placky a jedla. Nič iné z toho obdobia si nepamätám ani len približne.
V súvislosti s detstvom… Pamätám si, ako si kedysi hovoril, že tvoj obľúbený knižný hrdina bol Adrian Mole. Nejaká súvislosť s tebou?
Absolútna, ale toto neviem, či sa s takým môžu frajeri zdôverovať svojim budúcim manželkám. Adrian Mole vždy trpel pocitom, že svet nedoceňuje jeho genialitu, a pritom premýšľal a správal sa vždy hrozne hlúpo a komicky. Nakoniec mu to ale takým bizarným spôsobom pomohlo získať v živote veci a všetko to skončilo tak melancholicky príjemne. Nezískal nič z toho množstva, čo chcel, ale miesto toho mal pár oveľa dôležitejších vecí. No a tu by som bol rád, kebyže podobnosť končí, lebo on to potom vždy nejako epicky pokašľal a mohla prísť ďalšia kniha.
Máš pocit, že tvoja ďalšia kniha sa začala písať aj blogom Čoje?
Nie úplne. Mne celý ten fejm okolo blogu zase až tak nedochádza, ani to nepovažujem za nejaký strašný míľnik. Skôr som nadšený takými bočnými vecami okolo toho: že som sa vďaka tomu dostal na parádne miesta vo svete, spoznal zaujímavých ľudí alebo najnovšie začal robiť Podgast, ktorý patrí medzi činnosti v mojom živote, ktoré ma bavia úplne najviac a spôsobujú mi najväčšie šťastie.
No musím potvrdiť, že “fame” našťastie vôbec neriešiš, no je to občas vtipné sledovať to z môjho pohľadu. Schválne teraz, či vieš na čo myslím…
Dojedáme pizzu v našom obľúbenom podniku, príde čašník s tanierom dezertu, ktorý sme si neobjednali, položí ho predo MŇA a povie: “Za váš prínos pre slovenskú gastronómiu”. Podľa toho, ako sa práve strašne smeješ, som asi uhádol.
Hej! Hrozne to bolo milé, ale aj smiešne, a hrozne sa chcela schovať pod stôl vtedy. Aj keď, mohla som, lebo mňa si aj tak ten pán nevšímal…
Hej, toto je ďalšia vec, na ktorú si ma musela upozorniť ty, lebo ja som si to ani neuvedomil. 9 z 10 prípadov, keď niekde jeme a čašník sa opýta: “Ako vám chutilo…” iba mňa. Hrozne by som toto chcel vypnúť a vysvetliť tým ľuďom, že so mnou nemajú zaobchádzať špeciálne, pretože tým naštvú hostí, ktorí žiaden food blog nemajú.
Mne to už napríklad ani nevadí, že sa mňa nikto neopýta, ako mi chutilo. Aj keď zo začiatku som naivne so širokým úsmevom hovorila “jój, výborné to bolo” a potom, keď sa nahli len nad teba, som ostala zahanbená, že wtf? :-D Teraz je to už fun a väčšinou sa ani nenamáham odpovedať. Vieš, ako sa vždy stavíme, či ich bude aj niekoho iného názor zaujímať…
Hej, vždy vyhráš. Ale napadajú mi aj situácie, ktoré sú väčším komplimentom pre teba. Ako keď si objednáme dve pizze a na jednu z nich vypýtame dve Habanero papričky… potom ich čašník donesie a tú s papričkami položí automaticky predo mňa a potom sa rehoceme, ako si ich vymieňame. No a potom sú podniky, ktoré ma sledujú fakt pozorne a keď prídeme, automaticky ti nosia k jedlu čili, lebo už vedia, že máš azbestové ústa. Fakt by si si mala založiť foodblog a písať “second opinions” k mojim postom. Môže sa to volať FoodbloG., haha.
To nikoho myslím nezaujíma... Ale vieš čo ma irituje? Už mi niekoľkokrát ľudia šplechli: “ty sa máš, sa všade môžete napchávať zadara!”. Pritom sa striedame v platení ako študenti a často riešime, či už sme priveľa na žrádlo neminuli…
V tomto ma ale dosť štveš, lebo tie podniky sú moja záľuba a v každom druhom trváš na tom, že chceš platiť za nás oboch ty. Hej, naposledy mi nejaký podnik aj včera napísal, že nech prídem a nemusím platiť. A ja to vždy slušne odmietnem, lebo okrem toho, že mi to príde vyslovene trápne, si ani neviem predstaviť, ako by som dačo také ako foodblogger obhájil. A potom všade ešte aj nechávame tips, čo som sa naučil od teba.
Ak by si mal mať ty nejakú gastro prevádzku, čo by bolo alfa omega toho, ako by mala fungovať. Od jedla až po servis a ľudskú stránku?
Muselo by z nej byť jasné, že to jedlo je moja duša a nie nejaký biznisplán. Všetko by bolo také jednoduché, ako sa to len dá. A bola by malá, maximálne 10 stolov. Keď nad tým tak premýšľam, ja si gastro prevádzku otvorím zrejme až vtedy, keď budem hrozne za vodou a už sa budem môcť len tak hrať a míňať peniaze.
Jáj. Tie sny, že keď raz budem veľký a budem za vodou. A potom je človek už veľký a stále je tá voda nie je za tebou. Či len ja to tak mám?
Vyčkaj, raz budeme mať 60. Dovtedy ešte musíme veľa cestovať a ochutnať, aby nám potom nemohol prísť do toho podniku nejaký mudrlant a poučovať nás, že dačo robíme zle.
Kto je podľa teba mudrlant, od ktorého si dáš rád poradiť?
V tejto chvíli je takých ľudí práveže hrozne veľa. Hocikto, kto navarí jedlo, z ktorého odpadnem, je pre mňa totálny pán a autorita. A hrozne si užívam, keď títo ľudia komunikujú cez sociálne siete a človek tak zažije ich skúsenosti zo všetkých možných strán. Ale mám samozrejme aj obľúbených foodblogerov, ktorých možno sleduje menej ľudí ako mňa, ale vyznajú sa často oveľa lepšie. @foo.destination napríklad, ktorý má nacestovaného a ochutnaného toľko, že aj za desatinu z jeho obsahu by som bol rád. Alebo @latecka, ktorého som dlho registroval, pretože mi sem tam na dačo zareagoval. Až som si raz všimol, že to je normálne agilný foodblogger, ktorý mi hlavne tou lepšou kuchyňou, ktorú si dáva na instagram, dáva na frak a nechápem, kde na to berie čas a peniaze.
Inak keď sme pri tom mudrovaní. Ty sám máš dosť veľký prehľad v mnohých iných oblastiach, čo ma dosť často vytáča. Lebo si taká chodiaca wikipédia a ja nechápem, kde to všetko info v hlave berieš a kde to ukladáš. Aj keď, pamätám si, že už počas výšky, keď sme spolu denne cestovali vlakom do Trnavy, si vždy čítal SMEčko, zatiaľ čo my ostatní sme sa chechtali na sprostostiach…
Hej, ale zároveň som mal typicky rýchlokvasené názory a postoje, za ktoré sa dnes už celkom hanbím. Mňa vždy bavili svetové udalosti a história, hlavne moderná. Aj teraz sa mi často stáva, že napríklad pozerám seriál, v ktorom dakto dačo spomenie a ja to pauznem, otvorím si heslo na Wikipédii, z neho potom prekliknem na ďalšie a potom ďalšie a zrazu zistím, že je polnoc, treba ísť spať a zo seriálu som si pozrel pár minút. Čo je ale dnes už super, tak mám pocit, že už mám aj dosť rozumu na utriedenie si všetkých informácií, takže moje postoje, ktoré z nich vznikajú, sú už konečne dospelé a vyspelé.
Toto! Ten seriál! Pozeráme niečo, a ty proste musíš googliť a wikipediovať. Furt! Úplné porušovanie “watching pravidiel”…
Pritom pri tebe to robím fakt len minimálne. Ale môžem za to, že hlavný hrdina použije referenciu napríklad na známeho špióna Mossadu a ja si nie som istý, či ten špión pôsobil v šesťdňovej alebo Jomkipurskej vojne? (rehot)
...raz ti ten mobil hodím o stenu! Hrozný závislák si na tom…
Hej, priznávam. Našťastie sa môžem vždy vyhovoriť, že sa “internetmi” živím a potrebujem v nich mať prehľad. Tak, ako ty môžeš ospravedlňovať svoju závislosť na sekáčoch.
Meh... A tak priznaj ešte svoje ďalšie závislosti...
Tie, ktoré ty už poznáš? Trochu viac mám rád hru Battlefield V na X-Boxe, no. A futbalový klub Liverpool FC. Ešte dačo? S jedlom mám občas problém nepreháňať, aj to potom vidno a ja s tým potom chvíľu bojujem, napríklad teraz. To už je podľa mňa všetko. Ja sa inak teba nesmiem pýtať na tie isté veci naspäť?
Nie, som v redaktorskej výhode. Idem ju využiť. Viem, že si gentleman a ja nie som našťastie žiarlivá, ale nože daj pre zaujímavosť… Ktoré „hot girls“ followuješ?
To je zlá otázka, lebo hlavne na súkromnom instagrame followujem hrozne veľa blbostí. Ale teda že ktorým instagram modelkám akože aj lajkujem fotky a tak, hej?
Hej, však vidím ti cez rameno, nie som slepá… :-D
Hrozne sa mi páči Alejandra Guilmant, ktorej meno si nevieš zapamätať. A teda trvám na tom, že to nie je žiadna lacná pornopipina, ale krásna žena vrátane vnútra hlavy a tak, no. A páči sa mi @aboutcess, ktorá vlastne ani neviem, ako sa volá. Francesca dačo. A tiež lebo má okrem pekných vecí aj charizmu a zaujímavý život. Dá sa povedať, že ten rozmer a fenomén sociálnych médií v tomto hrá úlohu, žiadne povrchné pudy, chápeš. (rehot)
Chápem. Presne ako si povedal sám: “My muži sme zvieratká…”
Hej. Ale zase povedz aj Bé, že najčastejšie zo všetkých dávam najavo tebe, ako hrozne sa mi páčiš. A ty mi nikdy neveríš a vždy to vysmeješ.
Hej veď vravím, si gentleman. K tomuto teda ešte. Páči sa mi hrozne, že o sebe hrdo vyhlasuješ, že si okrem iného aj feminista a tak sa aj správaš…
Hej, ale podľa mňa každý normálny človek je feminista, keď mu položíš správne otázky. Čiže to, že sa snažím svoj feminizmus dávať najavo, skôr súvisí s tým, ako ľudia tomuto pojmu pripisujú úplne scestné významy a mne záleží na tom, aby sme rozumeli, čo znamená “rovnosť” a prečo je to niečo iné ako “rovnakosť”.
Rovnosť aktívne presadzuješ aj v iných oblastiach. Mnohí to nazývajú slniečkárstvom a zosmiešňujú tieto hodnoty a názory…
Hej, som liberál a slniečkar a všetko, čím populistickí primitívi strašia svojich jednoduchších voličov. K týmto postojom som dospel značnou okľukou, predtým som býval oveľa konzervatívnejší a imponoval mi skôr “poriadok” a to, že zriadenia sveta majú rozprávať hlavne veľmi múdri a skúsení ľudia. A určite majú, ale nie za cenu toho, že napríklad nejaká skupina ľudí bude v spoločnosti považovaná za menejcennú a budú sa do nej rodiť celé generácie, ktoré nedostanú šancu vymaniť sa napríklad z nepriaznivých sociálnych podmienok. Pretože bude úplne chýbať mechanizmus, ako by sa im to mohlo podariť.
Hej, alebo chodievame na Pride a často sa stretávam s názorom, že načo, keď sa nás to netýka, prečo tam vodím dcéru a podobné nezmyselné výhrady…
Áno, to je ďalšia téma. Ľudia si užívajú luxus mať nasilu názor na niečo, o čom by si pritom mohli pokojne nič nemyslieť a nechať to tak. Nechať iných, nech si žijú, ako chcú, ak tým nikoho neobmedzujú. Ale oni si radšej vyberú strach z toho, že ich to nejakým spôsobom ohrozí a treba tomu zabrániť. A keď vytiahneš všetky dostupné štúdie a informácie o tom, že to nie je pravda, vytiahnu Bibliu. Pričom podľa Biblie je rovnako zakázaný akýkoľvek mimomanželský sex a kopec ďalších úplne prirodzených vecí… napríklad jedenie kreviet, ak teda máme tento rozhovor držať pri gastronómii. (smiech)
Keď sme pri vzťahoch, nech sa aj ja dačo dozviem… Ktoré sú pre teba najzákladnejšie hodnoty vo vzťahu?
Dôvera znie hrozne gýčovo, ale fakt pod to schováš väčšinu toho, čo by podľa mňa malo vo vzťahu fungovať. Ale toto sú veci, ktoré olejujú motor vzťahu, keď už beží. Mám pocit, že všetky moje neúspešné vzťahy mali to zlyhanie naprogramované v DNA toho vzťahu už pri vzniku. Čiže nie je to žiadna “hodnota”, ale myslím si, že najdôležitejšie pre vzťah je to, prečo ten vzťah vznikol a čo od neho obaja ľudia v skutočnosti potrebujú. A myslím naozaj potrebujú. Nie ten motív, ktorý povieš tomu druhému pri svadobnom sľube alebo na rande pri víne, ale motív, ktorý vieš ty sama podvedome, v hĺbke duše.
To je napríklad aký, ten zlý motív?
Napríklad to, že si potrebuješ dokázať, že máš na to, uloviť pekného človeka. Alebo že tvoje ego potrebuje niekoho, kto ťa bude uctievať. Alebo si potrebuješ odfajknúť nejakú životnú métu, s niekým sa konečne usadiť, mať dieťa, lebo “to tak má byť” a čo ak si na to nenájdeš nikoho lepšieho a minie sa ti čas. Myslím, že keď sa dakto ocitne vinou nesprávnych motívov v nesprávnom vzťahu, žiadne vznešené hodnoty tomu už veľmi nepomôžu.
Sme portál pre baby. Tvoj pohľad na ženskú módu je aký? Čo je podľa teba top a čo úplne cez čiaru? (oblečenie, vlasy, makeup, štýl)
Okrem dvesto iných vecí sa mi na tebe páči, že si dokážeš kúpiť, skombinovať a obliecť dačo, o čom by som nikdy nepovedal, že bude vyzerať fantasticky a zrazu v tom vyzeráš fantasticky. Čiže mne sa nielen na tebe, ale na ženách celkovo hrozne páči, keď majú oblečené dačo, čo ide akoby úplne proti zámeru vyzerať krásne a sexy a ony v tom aj tak vyzerajú totálne neodolateľne, pretože to tá ich krása proste vytlačí hore ponad ten zdanlivo neatraktívny obal. Čiže ja som v tomto pankáč, mne sa najviac páčiš v starej flanelke a s vlasmi nadivoko cez náš lenivý víkend. Čo sa týka opaku príťažlivého, nikdy som nepochopil dlhé a výstredné nechty. Ani chirurgické úpravy pier. Mne tie akože zvodné umelé baby vždy pripomínajú ustráchané zúbožené zvieratká a je mi ich vždy hrozne ľúto.
Okrem iného máš rád aj umenie. Ktorí umelci ťa najviac bavia?
Netýka sa to iba umenia, ale hrozne ma baví, keď mi dačo hrozne nečakane odpáli dekel a pritom to racionálne neviem zdôvodniť, pretože sa v tom napríklad až tak nevyznám. Hlavne ak som si istý, že za tým nie je ani žiaden hype a naozaj sa práve udialo to, že nejaké dielo (ale kľudne aj jedlo) so mnou komunikovalo a odovzdalo mi dačo zásadné.
Napríklad?
Napríklad som býval kedysi človekom, ktorý by si z abstraktného umenia skôr uťahoval. Ale potom sa mi párkrát stalo, že ma dačo naživo úplne paralyzovalo a cítil som sa ako kedysi v puberte, keď mi nejaké pekné dievča dalo prvýkrát pusu. Naposledy som takto šiel pár rokov dozadu do Viedne na výstavu Chagalla, v podstate si ho len tak pozrieť a vidieť ho. A pomedzi neho bol vystavený Malevič a ja som sa čoraz viac pristavoval pri jeho obrazoch a úplne nakoniec bol jeho ikonický čierny štvorec a pre mňa to bolo čisté KO. Doma som si ten obraz dal do profilovky na Facebooku a kamoška, s ktorou som bol na výstave, mi písala, či som normálny, že teraz si všetci pomyslia, že mi dakto zomrel.
Top knihy, filmy a seriály?
Adrian Mole už bol spomenutý, tak ja len, že moja najmilšia kniha zo série je “Roky v divočine”, žiadnu inú som neprečítal toľkokrát. Inak nie som veľký knihomol, ale z kníh, ktoré ma nadchli, si pamätám určite “Klub nenapraviteľných optimistov” od Guenassiu a “Neměnnost leopardích skvrn” od Kristophera Jansmu. A “Spolcení hlupců” od Johna Kennedy Toolea je super. Zo slovenských ma najviac baví Daniel Majling, komiks “Rudo” je čistá genialita, ale hrozne som sa smial aj na “Ruzkej klasike”. Z filmov si okamžite spomeniem na Interstellar, ktorý ma úplne uchvátil. Seriály sú u mňa hrozne premenlivá vec, väčšinou považujem za najgeniálnejšie to, čo som videl nedávno, takže momentálne najviac odporúčam asi švédsky seriál Kalifat. A včera som si za jeden deň pozrel kompletnú novú sezónu “Sunderland 'Til I Die”, čo je dokumentárny seriál o súčasnosti rovnomenného anglického futbalového klubu a aj keď to teraz niekoho strašne odradilo, fakt to stojí za pozretie.
Prvýkrát v živote som ťa videla pred xy rokmi na koncerte na Jakubáku, kde si ty hral na pódiu s kapelou a ja som bola v hľadisku. Sranda, že sme sa reálne stretli zoči-voči až o niekoľko rokov neskôr na výške. Mne sa radikálne zmenil hudobný vkus, ty si dušou ostal metalista. Aký je dnes tvoj vzťah k muzike?
Ja už dnes počúvam hudbu totálne napriek žánrami, ale metal je stále moja srdcovka. Pre mňa to je fyzická hudba, ktorá ma úplne regulérne uspokojuje svojim zvukom, monotónnosťou, rezonanciou a zvláštnymi, prevažne molovými a občas naschvál disharmonickými harmóniami. A melanchóliou, čo je kvalita hudby, ktorú vyhľadávam aj v iných žánroch. Ale presný kľúč môjho vkusu ti neviem povedať, za niektoré z najgeniálnejších songov všetkých čias považujem rovnako superjednoduchú “Lásku a stúpať” od Kosaznosa, hypnotickú lo-fi antihudbu “Dunkelheit” od Burzum, teatrálny gýčik “He Is” od Ghost, veľkolepú rockovú hymnu “Gods Of War” od Def Leppard ale aj úplne civilnú “Self Control” od Franka Oceana. O hudbe sa radšej nebavme, lebo budem zdĺhavý a otravný.
Dobre. Čo budeme jesť na večeru?
Ako vždy povieš, že ti to je jedno a kľudne nech vyberiem ja, takže ti postupne navrhnem desať rôznych jedál a podnikov, ty nebudeš mať chuť ani na jedno z toho, ja budem mať nervy a nakoniec si objednáme pizzu alebo hambáč a keď už nebudeme hladní, budem zase do teba. :)
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
