Napriek tomu, že mal doma rozbehnutú sľubnú kariéru, odišiel s „jedným batohom“ do neznáma. Rok pred Nežnou revolúciou, ktorá presne pred 30 rokmi zmenila naše životy.
Nedávno sme sa zúčastnili ma premiére filmu Pražské orgie, ktorý vám príliži, ako by ste sa cítili, ak by ste sa ocitli v totalitnom režime z polovice 70. rokov. Snímka sa drží svojej knižnej predlohy knihy „Pražské orgie“ amerického spisovateľa Philipa Rotha, ktorá má podtitul „Intelektuáli v kliešťoch totality“. Jeden z hlavných protagonistov Pavel Kříž, ktorý rok pred Nežnou revolúciou emigroval, bol vo filme akýmsi sprievodcom. Rozprávali sme sa o tom, čo ho na tejto snímke najviac zasiahlo a ako vnímal totalitu on.
Ak by ste mali povedať, čím sa film Pražské orgie odlišuje od snímok s podobnou tematikou, čo by to bolo?
To najcennejšie na tomto filme je, že reflektuje zážitok človeka z iného sveta, ktorý sa ocitol v tejto jemu neznámej situácii. Práve to je na tom veľmi cenné. Príbehy mnohých našich disidentov poznáme a sú rôzne, no pohľad cudzinca je celkom iný a unikátny.
Keď ste ho po prvýkrát videli na plátne, ako na vás pôsobil?
Boli dva momenty, keď ma doslova zamrazilo. Prvý vtedy, keď moja postava hovorí americkému spisovateľovi o tom, že až 500 000 ľudí prišlo o prácu kvôli režimu. Pri každom prevrate sa režim zbavuje ľudí, aby ich nahradil svojimi kádrami. Dialo sa to predtým a žiaľ, deje sa to aj dnes. Tak to je. Druhýkrát ma zamrazilo, keď herec Mirek Táborský hlavnému hrdinovi popisuje, aký bol plán Rusov. Čo sa s nami mohlo stať... To si dnes málokto uvedomuje. Lenže ten ruský zámer naozaj mohol vyjsť. Nikoho by ani nehlo, pokojne by sa to vtedy mohlo stať. V tej dobe bol svet rozdelený a nikto by nám neprišiel na pomoc...
V čase, do ktorého bol dej filmu zasadený (rok 1976), ste mal pätnásť rokov. Ako ste toto obdobie vnímali?
Bolo to tesne po okupácii, no naplno som to ešte nevnímal. Ten pocit, že niečo nie je v poriadku prichádzal postupne. Vnímali sme, že sa niečo stalo, že to čo sme si hovorili doma, už v škole nahlas povedať nemôžeme. No deti sa prispôsobia akejkoľvek situácii. Výraznejšie som to pocítil až vtedy, keď sa môj otec vyjadril proti okupácii a vyhodili ho z práce. Ako to už tak bývalo, viezlo sa to aj na deťoch a tak som nemohol študoval tam, kde som chcel. (pozn.red: Aby mohol získať lekárske vzdelanie, rozhodol sa v poslednom ročníku základnej školy pre štúdium na gymnáziu, na ktoré však nebol z politických dôvodov prijatý. Vyštudoval teda fotografiu.) Potom si neskôr uvedomíte, že nemôžete ísť tam, kam chcete, nerozumiete prečo, nedá sa zohnať film, kniha, hudba. A čím je človek starší, zisťuje čoraz intenzívnejšie v čom žije. Čo ten režim spôsobuje ľuďom a ich životom.
Napriek tomu, že ste mali problémy pri štúdiu, v roku 1981 ste dostali od režiséra Dušana Kleina osudovú ponuku stvárniť večne zamilovaného Štepána. To zmenilo váš život a stali ste sa známym hercom. Napriek tomu ste emigrovali. Najprv do Veľkej Británie a odtiaľ do Kanady, kde ste vyštudovali psychoterapiu na univerzite vo Vancouveri, ktorej ste sa aj aktívne venovali. Neľutovali ste, že ste od všetkého odišli rok pred Nežnou revolúciou?
Mal som to v sebe už dlho. V tej dobe som vôbec nepociťoval, že by sa niečo malo zmeniť. Stále sa zatýkalo, cenzúra fungovala. Možno som nebol v dobrých kruhoch a nemal dostatok informácií, že sa blíži koniec... (smiech) Ale vážne, nezdalo sa mi, že sa niečo zmení. Rozhodol som sa emigrovať z jediného dôvodu. Chcel som normálne žiť. A pokojne aj za cenu hereckej kariéry. Nič iné som nechcel, len cítiť slobodu a to sa mi aj splnilo.
Vráťme sa na chvíľu ešte k filmu. Vo filme je vaša postava predstaviteľom intelektuálov, ktorí v tom čase boli odstavení, pripravili ich o prácu a „upratali“ do kotolní, závodov a skladov... Vy ste však paradoxne v skutočnom živote za totality mali rozbehnutú dobrú kariéru a až po emigrácii, v slobodnej krajine, ste museli robiť „podradnú“ prácu. Začínali ste od nuly...
Áno, je to paradox. Mne to však za tú slobodu stálo a nikdy som to neľutoval. V dnešnom svete sa všetko váži peniazmi, vtedy to takto nebolo. Navyše, pochádzam zo skromných pomerov. Nikdy som nebol bohatý, ani vtedy, keď som bol známy herec. V dobe, keď som sa rozhodol odísť, som nič nemal. Odišiel som doslova s jedným s batohom. A o to je to ľahšie, ak ste v situácii, kedy sa rozhodujete či odísť do neznáma. Nič iné ako slobodu som nečakal a to, čom som si následne vybudoval, bol už len bonus (pozn.red: po ukončení štúdia psychoterapie vo Vancouveri začal pracovať ako psychoterapeut v domove pre seniorov, neskôr úspešne pokračoval v hereckej kariére v Čechách).
Keď padol režim, nemali ste nutkanie sa vrátiť?
Nemohol som. Študoval som, začínal som sa práve usadzovať, nešlo to. V roku 1994 ma však Dušan Klein zavolal točiť ďalšie pokračovanie „Básnikov“. Prijal som to a začal som do Čiech často cestovať kvôli natáčaniu. Postupne som bol doma čoraz viac a viac...
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
