Drží titul Hasselblad Master 2018 v kategórii ART. Jej fotky prezentovali uznávané galérie v mestách ako Rím, Londýn či Miami. Dostali sa do médií ako CNN alebo The Guardian a jedna dokonca visela na bilboarde na masívnej veži Taipei 101 v Taiwane. Časopis Forbes ju minulý rok zaradil do prestížneho rebríčka úspešných mladých ľudí „30 pod 30“. Ona hovorí, že sa len snaží robiť svoju prácu najlepšie, ako vie. Mária Švarbová pre nás nafotila titulku a výnimočný editoriál a my sa tešíme, že je táto talentovaná umelkyňa jednou z osobností, ktoré vám v tomto česko-slovenskom vydaní môžme predstaviť.
Mohla by si na začiatok prezradiť niečo zo zákulisia fotenia? Zvolila si veľmi špecifickú lokáciu. Aký bol tvoj zámer? O čo išlo?
Je známe, že sa na svojich fotografiách vždy snažím harmonizovať človeka a priestor či architektúru. A tak to bolo aj v tomto prípade. Už dlhšie ma fascinuje funkcionalistická architektúra a stavby, najmä vily z medzivojnového obdobia. Vidím v nich výnimočnú nadčasovosť a štýl. Veľmi sa preto teším, že sa nám na fotenie podarilo nájsť lokáciu v tomto štýle. Išlo o tri interiéry, ktoré sa nachádzajú v Plzni a ich autorom je známy rakúsky architekt Adolf Loos. Do tohto prostredia sme následne hľadali adekvátny styling a prispôsobovali mu aj všetko ostatné. Nechceli sme vytvárať žiadne kontrasty, ale skôr zachovať čistotu a jednoduchosť. Kolekcia Dior Cruise, ktorú stylistka Milena Zhuravlová vybrala, bola na dosiahnutie nášho zámeru dokonalá. Najlepšie to možno vidieť na fotkách pri mramorovej stene bytu rodiny Huga Semlera. Šaty tu pôsobia, akoby vychádzali priamo zo steny alebo akoby sa v nej strácali. Ako som už povedala, cieľom bolo zharmonizovať človeka, šaty a prostredie.
Fotíš pre magazíny či iných klientov často? Pri pohľade na tvoj Instagram sa zdá, akoby si sa venovala skoro výlučne projektu Swiming pool a ostatným svojim art projektom.
Je pravda, že momentálne sa sústreďujem najmä na svoje súkromné projekty, ktoré si organizujem sama alebo s pomocou môjho produkčného tímu. Tomu sa chcem venovať aj naďalej, pretože v nich viem najlepšie odprezentovať svoje názory, vízie a estetiku. Okrem toho sa ale sem-tam vyskytnú projekty, v ktorých tvorím ako hosťujúci fotograf – reklamné kampane alebo fotenia pre magazíny. Takúto prácu beriem najmä ako príležitosť rozšíriť si portfólio a spoznať nových ľudí. Aj keď to robím len výnimočne, považujem za dôležité z času na čas výjsť zo svojej komfortnej zóny a čeliť novým výzvam. Rada sa učím a pri týchto zadaniach sa vždy naučím niečo nové. Konkrétne módu som nefotila už dlho. A čo sa týka stylingu, momentálne využívam skôr autentické odevy z archívov reprezentujúce éru, ktorej atmosféru chcem na fotke navodiť. Napríklad socializmus. Zmena je však vždy príjemná. Taký Dior, s ktorým sme pracovali pri fotení Top Fashion, sa mi veľmi páči a takto som mala možnosť pozrieť si zblízka skoro celú kolekciu.
Takže ťa móda baví...
Veľmi ma baví najmä udržateľná a nadčasová móda. Vždy nakupujem veci tak, aby ich mohli zdediť aj moje vnúčatá. Mám rada minimalistické a ojedinelé kúsky, ktoré sa nekupujú každý deň. Väčšinou je potrebné si na ne našetriť, pretože nie sú najlacnejšie, no viem, že majú hodnotu a pretrvajú. Človek by mal podľa mňa viac zvažovať, čo skutočne potrebuje, ako to bude nosiť a ako mu to bude sedieť v šatníku. Potom sa oplatí investovať.
Tvojím najznámejším projektom je spomínaný Swiming Pool. Ako to s ním je? Kedy si začala a čo ťa k nemu priviedlo?
Plavárne som fotila štyri roky. Začala som v roku 2014 a skončila v 2018. Aj keď, je možné, že tento rok ešte na jednu vybehnem... Vzniklo 100 fotografií a aj monografia, ktorá je nielen zbierkou fotiek, ale zároveň slúži ako mapa všetkých miest, na ktorých som fotila. V tejto knihe a aj na výstavách sa snažíme ľudí zoznámiť s týmito miestami. Išlo o 13 miest, ktoré sú vyznačené na mape, a medzi sebou ich porovnávame, farebne, architektonicky a funkčne. Swimming Pool je teda zároveň také mapovanie slovenských plavární. A čo ma k tomu priviedlo? Fotím od roku 2010 a vždy som sa pri fotení snažila najmä zachytiť emóciu. No časom som sa toho presýtila, a tak mi napadlo, že by som mohla zmeniť prostredie a prístup. Prestala som dávať modelkám akékoľvek pokyny k emóciám, nechala som ich len tak obyčajne stáť. Uvedomila som si, že pôsobia ako nejaké figuríny, čo na fotografii vyzerá ešte minimalistickejšie. Akoby boli súčasťou priestoru. Úplne ma to fascinovalo. Že som dospela k tomuto štýlu fotenia, považujem za dar, ktorý sa dostavil za všetku dovtedajšiu tvrdú prácu. Jednoducho som sa do tohto štýlu prefotila a postupne som tento výraz začala aplikovať aj do ďalších svojich projektov.
Pamätáš si na prvú fotku zo série Swimming Pool?
Samozrejme, keď vznikla, chcela som ísť fotiť portréty na plaváreň. Ale hneď ako som uvidela ten priestor, upustila som od portrétov a odvtedy fotím už len ľudí vo vzťahu k prostrediu a architektúre. Prvá plaváreň je pre mňa významná aj z toho hľadiska, že išlo o moje rodisko – Zlaté Moravce. Demonštruje fakt, že na to, aby vznikla dobrá fotka, či aby ste našli výnimočnú lokáciu, netreba vždy ísť ďaleko.
Hovoríš, že fotíš od roku 2010, ale ja viem, že fotografiu si neštudovala. Čo teda bolo pred bazénmi?
Vyštudovala som archeológiu a vždy som veľa kreslila. Chodila som do ZUŠ, čiže som mala akýsi umelecký základ. Dlho som napríklad chcela byť maliarkou. Počas vysokej školy som však začala fotiť. Sestra mi darovala zrkadlovku a ja som fotila všetko okolo seba. Potom som prešla k spomínaným portrétom a modelkám. Chcela som dosiahnuť také niečo medzi art a fashion. Pochopila som však, že ma viac baví umeleckejšia poloha, kde mám slobodu vyjadrenia, lebo pri editoriáloch išlo vždy, viac-menej o predstavu klientov. V mojich projektoch to ide iba podľa mňa. Od portrétov som sa, „osudnou“ návštevou plavárne dopracovala k scénam.
Ako reagovala tvoja rodina na to, že si skončila školu a začala robiť mimo odboru?
Na rovinu som im povedala, že po štátniciach sa nechcem venovať archeológii a požiadala som ich, nech mi dajú šancu. Vedela som, že kým si na seba niečo zarobím, budem potrebovať ich pomoc. Verili mi a na začiatku ma podržali. Teraz sa im to snažím odplatiť.
Tvoje fotky slovenských plavární v podstate obleteli svet. Ako sa stane to, že Slovenka vystavuje v Ríme, Londýne, Miami, Tchaj-peji... Ako to funguje?
Väčšinou ma oslovia galérie. Žijeme v online dobe a internet je cestou k mnohým ľuďom či miestam. Určite má zásluhu na tom, že sa projekt dostal do sveta. Bez internetu by sme projekt museli prezentovať viac osobne. Platformy ako Behance, Instagram takisto veľmi pomáhajú. Kurátori a scouti hľadajú dnes najmä online. Čiže mi príde e-mail a potom už dohadujeme detaily výstavy. Aktuálne podpisujem zmluvu s Čínou, kde budeme robiť počas nesledujúcich troch rokov veľmi veľké výstavy. V podstate nadviažeme na koncept z Taiwanu, kde som mala minulý rok podobnú „expo“ výstavu. Trvala mesiac a bolo tam vystavených vyše sto fotografií.
Čiže vždy ťa galérie oslovujú samy...
Nikdy som nepísala do žiadnej galérie, či chcú reprezentovať moje fotky. Stačilo, aby som si robila svoju robotu a prezentovala sa v rámci vlastných online kanálov. Postupne to išlo samo. Dobrá fotografia sa vo svete nestratí. Čiže väčšinou išlo o scouting. Takto ma vyscoutovali v Tchaj-peji, ale tam už mám teraz agentúru. Tá ma zastupuje a momentálne, napríklad, rieši práve zmluvu o licencii na spomínanú čínsku tour, v rámci ktorej by mala byť jedna zastávka aj v Šanghaji.
Očakávala si, že Swimming Pool osloví toľko ľudí? Že príde taký úspech?
Je prirodzené, že človek túži po uznaní, ale určite som nečakala to, čo sa práve deje. Vždy sa snažím robiť veci na 150 percent a jediné, čo som vždy chcela, bolo robiť super fotky. Verím, že s takýmto prístupom je veľká šanca, že sa dočkáte požadovaného výsledku a aj úspechu. Som veľmi vďačná a šťastná, že som dostala príležitosť vystavovať na toľkých miestach a teším sa z každého nového fanúšika mojej práce.
Kedy tvoja práca po prvý raz prekročila hranice Slovenska?
Dá sa povedať, že sa to zbehlo veľmi rýchlo. Asi po roku sa moja fotka objavila vo francúzskej knihe o fotografii, sem-tam sa niečo vyskytlo vo fotografickom časopise. Ale postupom rokov sa to začalo nabaľovať a v roku 2016 to prepuklo naplno. Začali o mne písať všeobecné médiá ako The Guardian a CNN. Potom Vogue Portugal a Korea. Mojou tvorbou sa následne inšpirovala španielska značka Delpozo, ktorá oblieka aj Meghan Markle. Ich kreatívny riaditeľ mi písal, že chcú kolekciu prepojiť so Swimming Pool. Preto vznikli výstavy v Madride a Londýne. Presiahlo to teda aj do módy. Teší ma, keď umelecká fotografia nie je iba pre nejakú subkultúru, ale dostane sa k širokému publiku a prepája viaceré odvetvia.
Ide v tvojich fotkách iba o estetiku alebo sa snažíš aj o nejakú hlbšiu výpoveď?
Do fotografie dávam svoj vkus a svoje pocity. Ukazujem ľuďom, čo sa mi páči a aká som. Mám rada minimalizmus a čisté plochy. Tým sa snažím harmonizovať objekty a prostredie, ktoré práve fotím. Niekedy používam aj ťažšie témy – lekárske prostredie, psychiatriu. No aj pri nich udržiavam svoju estetiku a snažím sa ich podať s ľahkosťou. Nerobím rekonštrukciu danej doby, ale nechávam sa minulosťou inšpirovať. Uplatnením svojej estetiky sa ich snažím odprezentovať ako nadčasové, a ponúkam ich s ľahkosťou. Človek, keď vidí moju fotografiu, tak na nej zbadá množstvo priestoru, v ktorom sa ľudia stávajú jeho súčasťou. Chcela by som fotografiami vzbudiť v ľuďoch pocity, ktoré mám ja, no zároveň, aby si v nich každý našiel niečo to svoje.
Na mňa osobne, pôsobia trošku nostalgicky a pripomínajú mi detstvo...
To je ďalší prvok. Nejde iba o socializmus a jeho význam pre mňa. Mám rada nostalgiu a je pre mňa dôležitým prvkom. Cyklus „U doktora“, napríklad, vznikol na základe mojich vlastných spomienok. Ja som socializmus ako režim nezažila, ale socialistické prvky tu máme doteraz. Pamätám si, že ma v detstve obklopovali.
Žiješ v Bratislave. Vyhovuje ti toto miesto ako základňa pre tvoju prácu a život (možno aj kvôli jej architektúre) alebo by si sa chcela niekam presunúť?
Bratislavu mám rada. Vyhovuje mi a páči sa mi jej atmosféra. Teraz však trávim dosť času v Amerike. Pracujem na sérii fotiek človeka v prírode. Vo všeobecnosti nemám rada na fotkách zelenú farbu a listnaté stromy, teraz som však našla symbiózu človeka a prírody, ktorá pre mňa funguje – v Mŕtvom údolí v Kalifornii. Takže pokiaľ príroda, tak toto – horizonty, hory, púšť. Toto mi úplne vyhovuje pretože je to také grafické, jednoduché a čisté. Tráva a lístie, to je pre mňa chaos.
Máš nejakú vysnívanú lokalitu na fotenie?
Chcela by som sa ešte vrátiť do USA a potom asi Severnú Kóreu, ale tam sa asi nikdy nedostanem. A rodina by ma ani nepustila.
Prečo Severná Kórea?
Poznám ju len z dokumentov, ale sú tam scény ako stvorené pre moje fotografie. Krajina je plná monumentálnej architektúry, socialistických prvkov, brutalistických prvkov a minimalizmu. Vyľudnené ulice, prázdne priestory. Kontrasty monumentálnej architektúry a prázdnoty. To ma fascinuje.
Nechcem porovnávať ani prirovnávať. Ale keď sa človek pozrie na tvoje fotky, vidí isté prvky – čistá, ľahko čitateľná kompozícia, symetria alebo prvky opakovania či gradácie, modelky pôsobia skôr ako objekty, než ako živé bytosti... Napadajú mi pri tom mená ako Michal Pudelka alebo Bára Prášilová. S týmto prístupom ste všetci traja zožali úspech na svetovej úrovni. Dá sa hovoriť o nejakom trende vo fotografii?
Poznám tvorbu Báry aj Michala a veľmi sa mi páči, no nemyslím si, že by sme sa navzájom akokoľvek ovplyvňovali. Skôr ide o akúsi vlnu. Tak ako boli v minulosti rôzne štýly ako napríklad kubizmus alebo surrealizmus. Jednoducho sa nám páči rovnaká estetika. A možno by som do tejto vlny ešte zaradila aj Evelyn Benčičovú, jej ranejšiu tvorbu.
Dá sa povedať, že sú nejaké prvky, ktorými sa vyznačuje dnešná fotografia?
Ťažko povedať, nie som kurátorka, aj keď fotografiu sledujem. Dnes je skutočne veľa štýlov, jedni používajú photoshop veľmi výrazne, čo sa mne veľmi nepáči, iní vôbec. Ja sama väčšinou retušujem fotku päť minút. Je veľa fotografov, ktorí kopírujú iných, čo ma unavuje a radšej by som videla viac unikátnych prístupov. Ale možno je dnes viac miniamlizmu ako bolo doteraz.
Hovoríš, že photoshopuješ málo. Za tvojimi fotkami teda musí byť dôsledná príprava... Na čom si zakladáš?
Áno, to určite. Prvoradý je výber lokality. Hľadám minimalistické, čisté, ale zároveň funkčné lokality. Pracujem s veľkým tímom – scoutmi, produkčnými, kostymérmi, scénografmi... Čiže miesto si pred fotením dokonalo pripravíme. Niekedy trvá príprava týždeň, niekedy mesiac. Samotné fotenie mi už potom trvá relatívne krátko, niekedy som za hodinu hotová. Aj teraz pri fotení Top Fashion bola najzdĺhavejšia príprava – česanie, líčenie... Veľmi dôležitú úlohu pre mňa zohráva scénografka, ktorá mi priestor uprace a upraví. V budúcnosti by so chcela v mojom štúdiu budovať „lokalitu“ podľa mojej vízie.
Na svojich fotkách nezobrazuješ ženy prvoplánovo krásne, asi ti nejde ani o to vyjadrenie krásy. V čom však pre teba spočíva krása žien na tvojich fotkách?
Tu sme opäť pri tej harmonizácii. Keď sa človek pozrie na fotku, možno dievča na nej nebude dokonalé alebo nebude zobrazené vo svojej najlichotivejšej podobe, no nebude mu to prekážať, lebo ako celok to funguje.
Máš titul Hasselblad Master v kategórii Art. Tvoje fotky si ľudia kupujú ako umenie. Ako to funguje?
Moje fotky sa predávajú v limitovaných edíciách. Z každej sa môže vytlačiť v rámci celého sveta desať kusov alebo zo staršej tvorby 25 kusov . Dajú sa kúpiť cez galérie, ktoré predávajú už vytlačené, zarámované fotky vo fixných rozmeroch, sú podpísané, majú editačné číslo (ktorý print to je), certifikát autenticity... Galérie s nimi chodia aj na art fairs, kde sa tiež dajú kúpiť.
Fotíš na Hasselblad? Aká dôležitá je pre teba technika?
Nikdy som nebola technický fotograf a technika bola pre mňa najväčšou výzvou, no dnes už dobre viem, čo je z technického hľadiska pre moju fotografiu najlepšie. Áno fotím na Hasselblad, ktorý považujem za najlepší foťák na svete a je mojím potešením, že ho ako ambasádorka prezentujem. Ide o stredoformátové fotoaparáty, čiže úplne iná kategória z pohľadu kvalitatívnych vlastností, ale aj ceny, ako sú bežne ľudia zvyknutí.
Instagram vzbudzuje dojem, že na vytvorenie dobrej fotky stačí aj iPhone... V čom spočíva význam kvalitnej techniky?
Aj ja si myslím, že na dobrú fotku stačí iPhone. Tiež naň fotím. Hasselblad je najlepšia technika, čo sa týka fotografií z kvalitatívneho hľadiska pre galérie a zberateľov, ale to ešte nemusí znamenať, že ním urobím svoju najlepšiu fotografiu v živote. Pokojne sa môže stať, že ju urobím telefónom, lebo veľkú úlohu pri tom môže zohrať náhoda a súhra okolností. A, napríklad, jednu svoju sériu fotiek, také množenie postáv na jednej fotke, som vymyslela v appke na telefóne. Hrala som sa a toto pri tom vzniklo. Až následne som to prerobila vo Photoshope.
Spomínala si, že sestra ti darovala prvú zrkadlovku, s akým fotoaparátom si začínala a čo by si odporučila do základnej výbavy fotografom, ktorí začínajú?
Ja som tri roky fotila s úplne základnou zrkadlovkou, 50-milimetrovým objektívom s clonou 1,4 a jednou odrazkou. To bola celá moja výbava. Človek nepotrebuje až tak veľa. Aj keď kvalitný fotoaparát dokáže dodať fotografii úplne nový rozmer. Dokáže viac prekresliť detaily, „pootvárať“ tiene...
Čo okrem fotenia ťa napĺňa?
Mám veľmi rada dizajn a rada sa obklopujem krásnymi vecami. Milujem knihy, najmä obrázkové o umení alebo móde. Mám rada architektúru a filmy, ktoré sú zaujímavé aj z vizuálnej stránky. Vyznávam estetiku v každodennom živote.
A čo cestovanie? Viem, že teraz cestuješ veľa.
Samozrejme, na to som zabudla. Rada chodím na dlhšie, dvoj-trojtýždňové cesty, keď môžem spoznať danú krajinu a jej kultúru hlbšie. Vždy sa snažím na cestách fotiť, aby som nemala výčitky, že nepracujem. :-)
Inšpirujú ťa cesty k ďalšej práci?
Veľmi rada pri cestovaní hľadám nové lokality pre svoje fotky. Chodím s otvorenými očami...
Čo považuješ za svoj najväčší úspech? Za čo si najviac vďačná?
Som vďačná, že som zdravá a schopná tvoriť. A som vďačná za svoj rukopis, ktorý človek nezíska jednoducho.
Máš nejakú víziu, kam by si sa chcela posunúť?
Keď človek na sebe tvrdo pracuje a nevzdáva sa, tak sa ďalej posúva prirodzene. Niekedy možno aj náhodou, akoby za odmenu. V budúcnosti by som rada prišla na niečo nové, čo teraz ešte neviem. Chcem objavovať nové prístupy, hocičo, čo ma niečo nové naučí.
pýtala sa: Jana Bíziková
