Zmiznúť, aby som bola

_V čase, keď sa svet zdá byť rozdelený viac než kedykoľvek predtým, si pripomíname hodnotu medziľudských väzieb naprieč generáciami. Príbeh Benedetty Barzini, feministky, profesorky a bývalej modelky, ukazuje, že aj krása môže byť aktom odporu – a múdrosť zrelého veku silnejšia než akýkoľvek módny trend.

V poslednom vydaní sa venujeme prepojeniu generácií – v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Chceme pripomenúť, že aj v bezprecedentných časoch polarizácie sa máme od starších čo učiť.

Editoriál vyšiel pôvodne v portugalskej edícii magazínu Vogue. Nafotil ho Branislav Šimončík a odkedy sme ho prvýkrát videli, zostal nám v mysliach zarytý tak, ako len málo iných. Cítili sme, že fotografie modelky, feministky, marxistky, matky, profesorky a múzy Benedetty Barzini vyjadrujú sentiment nového čísla Top Fashion aj bez slov.

Jej príbeh je však rovnako jedinečný ako tento editoriál. Elegancia a múdrosť zrelej ženy, ktorá odmieta označenie ikona, v sebe skrýva množstvo životov a ženských rolí.

Keď v roku 1963 Diana Vreeland, vtedajšia šéfredaktorka amerického Vogue, uvidela fotografie mladej Talianky Benedetty Barzini, okamžite v nej rozpoznala jedinečnosť a zavolala ju do New Yorku. Medzi najväčšie hviezdy vtedajšieho módneho sveta ju nevynieslo len jej aristokratické pozadie či ušľachtilé črty tváre pripomínajúce Kleopatru. Tie jej otvorili dvere, no inteligencia, schopnosť premýšľať nad krásou a odmietať jej povrchné vymedzenie ju zároveň prinútili k úniku.

Barzini sa stala prvou talianskou modelkou na titulnej strane amerického módneho magazínu.

Benedettu v detstve formovali kontrasty okolitého sveta. Narodila sa rok pred koncom druhej svetovej vojny a často spomína na zážitky z povojnového Ríma, kde chudoba vyústila do krízy bezdomovectva. Na druhej strane opisuje rodinnú traumu, kde obrovské bohatstvo rodu viedlo k úpadku a skaze.

Dedička z talianskeho rodu Feltrinelli po prvýkrát žila v New Yorku už ako dieťa. Päť rokov bol jej domovom hotel Navarro, odkiaľ snívala o tradičnom rodinnom živote. Jej matka bývala na šestnástom poschodí s výhľadom na Central Park, zatiaľ čo Benedetta so sestrou a vychovávateľkou žili na treťom. Prespať ju k sebe vraj zavolala len raz.

Život medzi dvoma extrémnymi svetmi v nej zanechal hlbokú stopu. Od detstva zápasila s anorexiou ako formou odporu voči neprítomnej rodine. Z posledného sanatória doslova utiekla cez ostnatý plot, odhodlaná vziať svoj život do vlastných rúk. S pomocou priateľov sa jej podarilo legálne oslobodiť od rodičov a nájsť si prácu v galérii. Práve vtedy ju v Ríme objavila editorka z New Yorku.

Vydala sa teda späť do Ameriky a spolupracovala s najväčšími menami fotografie, ako boli Irving Penn a Richard Avedon. Stala sa múzou Salvadora Dalího, priateľkou Andyho Warhola a objektom záujmu bratov Kennedyovcov.

Básnik a fotograf Gerard Malanga, ktorý ju neskôr požiadal o ruku, pri prvom stretnutí s Benedettou slávne prehlásil, že „krása je vynálezom inteligencie“. Napriek tomu si nikdy nenechala vnutiť predstavu, že krása je jej jedinou hodnotou. Práve naopak – odmietla svoju osobu zredukovať na obrazy v magazínoch a svoju energiu nakoniec venovala aktivizmu, akademickej kariére a hľadaniu hlbšieho zmyslu svojej existencie.