Editoriál vyšiel pôvodne v portugalskej edícii magazínu Vogue. Nafotil ho Branislav Šimončík a odkedy sme ho prvýkrát videli, zostal nám v mysliach zarytý tak, ako len málo iných. Cítili sme, že fotografie modelky, feministky, marxistky, matky, profesorky a múzy Benedetty Barzini vyjadrujú sentiment nového čísla Top Fashion aj bez slov.
Jej príbeh je však rovnako jedinečný ako tento editoriál. Elegancia a múdrosť zrelej ženy, ktorá odmieta označenie ikona, v sebe skrýva množstvo životov a ženských rolí.
Keď v roku 1963 Diana Vreeland, vtedajšia šéfredaktorka amerického Vogue, uvidela fotografie mladej Talianky Benedetty Barzini, okamžite v nej rozpoznala jedinečnosť a zavolala ju do New Yorku. Medzi najväčšie hviezdy vtedajšieho módneho sveta ju nevynieslo len jej aristokratické pozadie či ušľachtilé črty tváre pripomínajúce Kleopatru. Tie jej otvorili dvere, no inteligencia, schopnosť premýšľať nad krásou a odmietať jej povrchné vymedzenie ju zároveň prinútili k úniku.
Barzini sa stala prvou talianskou modelkou na titulnej strane amerického módneho magazínu.
Benedettu v detstve formovali kontrasty okolitého sveta. Narodila sa rok pred koncom druhej svetovej vojny a často spomína na zážitky z povojnového Ríma, kde chudoba vyústila do krízy bezdomovectva. Na druhej strane opisuje rodinnú traumu, kde obrovské bohatstvo rodu viedlo k úpadku a skaze.
Dedička z talianskeho rodu Feltrinelli po prvýkrát žila v New Yorku už ako dieťa. Päť rokov bol jej domovom hotel Navarro, odkiaľ snívala o tradičnom rodinnom živote. Jej matka bývala na šestnástom poschodí s výhľadom na Central Park, zatiaľ čo Benedetta so sestrou a vychovávateľkou žili na treťom. Prespať ju k sebe vraj zavolala len raz.
Život medzi dvoma extrémnymi svetmi v nej zanechal hlbokú stopu. Od detstva zápasila s anorexiou ako formou odporu voči neprítomnej rodine. Z posledného sanatória doslova utiekla cez ostnatý plot, odhodlaná vziať svoj život do vlastných rúk. S pomocou priateľov sa jej podarilo legálne oslobodiť od rodičov a nájsť si prácu v galérii. Práve vtedy ju v Ríme objavila editorka z New Yorku.
Vydala sa teda späť do Ameriky a spolupracovala s najväčšími menami fotografie, ako boli Irving Penn a Richard Avedon. Stala sa múzou Salvadora Dalího, priateľkou Andyho Warhola a objektom záujmu bratov Kennedyovcov.
Básnik a fotograf Gerard Malanga, ktorý ju neskôr požiadal o ruku, pri prvom stretnutí s Benedettou slávne prehlásil, že „krása je vynálezom inteligencie“. Napriek tomu si nikdy nenechala vnutiť predstavu, že krása je jej jedinou hodnotou. Práve naopak – odmietla svoju osobu zredukovať na obrazy v magazínoch a svoju energiu nakoniec venovala aktivizmu, akademickej kariére a hľadaniu hlbšieho zmyslu svojej existencie.
Exkluzívny rozhovor Top Fashion s Benedettou Barzini otvára dvere do vnútorného sveta ženy, ktorá nikdy neprestala klásť otázky. Ako vníma súčasnú spoločnosť? Čo považuje za najdôležitejší odkaz pre mladšiu generáciu? A čo pre ňu znamená skutočná sloboda? Do akej miery sme formovaní vonkajšími vplyvmi a ako môžeme žiť v autenticite? Benedetta tvrdí, že aby sme boli skutočne slobodní, musíme pochopiť, čo nás formuje, a vedome sa rozhodnúť, čo si zo svojho príbehu ponecháme a čo necháme za sebou.
Niekedy práve tí, ktorí sa rozhodli zmiznúť z verejného života, majú svetu najviac čo povedať. Barzini odmieta predstavu, že sme otroci osudu, ktorý nám bol vopred určený. Voľba je na nás – buď sa mu podriadime, alebo si nájdeme vlastnú cestu. V rozhovore opisuje tú svoju.
Vaša modelingová kariéra sa začala, keď vás v roku 1963 v uliciach Ríma objavila slávna grófka, modelka a editorka Consuelo O'Connell Crespi. Ako takýto nečakaný vstup do sveta módy formoval vaše názory na krásu a vnímanie samej seba?
Bola som vtedy mladé zmätené dievča. Myšlienka, že ma niekto považuje za krásnu, sa mi zdala neuveriteľná. Krásu som nepovažovala a stále nepovažujem za zásluhu. Človek sa, skrátka, narodí taký či onaký. V mladosti som nemala vysoké sebavedomie. Urobila by som vtedy čokoľvek, aby som ľudí, čo vo mňa vložili svoju dôveru, nesklamala. Spätne vidím, že som bola trochu zúfalá.
V 60. rokoch ste spolupracovali s ikonami ako Irving Penn a Richard Avedon. Ako sa vám s nimi pracovalo?
Ikonické postavy pre mňa neexistovali, nevedela som, kto sú. Penn a Dick boli vo Vogue veľmi obľúbení fotografi. Keď ma zavolali, aby som s nimi spolupracovala, myslela som jedine na to, aby som podala čo najlepší výkon. Veľmi som si želala, aby so mnou boli spokojní. Snažila som sa dať najlepšiu formu oblečeniu, ktoré mi nachystali. Okolo Penna vládlo v ateliéri ticho a sústredenosť. Na druhej strane Avedon mal ateliér plný rôznych ľudí, asistentov, modeliek. Človek sa zmietal vo víre energie, farieb a zvukov. To zmätené dievča, ktorým som v tom čase bola, mohlo len pozorovať a všímať si zážitky, do ktorých ma tento svet katapultoval.
V Amerike ste v modelingu dosiahli významné úspechy. Neskôr ste sa však vrátili do Talianska, kde ste sa zamerali na marxizmus, radikálny feminizmus a vstúpili do komunistickej strany, aby ste bojovali za práva žien. Čo bolo katalyzátorom tejto transformácie a ako vaše predchádzajúce skúsenosti ovplyvnili váš aktivizmus?
Môže to pôsobiť, že som bola úspešnou modelkou, v skutočnosti som však zarábala veľmi málo peňazí. Pre americký trh som nebola dostatočne komerčná. Moja tvár Američanom neimponovala a nebola dosť predajná. Okrem Vogue som pre iné tituly takmer vôbec nepracovala, označovali ma za „tvár Vogue“. Keď ma svet módy pohltil, vrátila som sa do Talianska, kde som si až spätne uvedomovala, čo všetko ma modelingová skúsenosť naučila. Problémy žien som vnímala z pozície modelky, ktorá prichádza do styku s mnohými aspektmi úlohy žien v spoločnosti. Pripojiť sa k ženskému hnutiu a k ľavici mi pripadalo ako tá najnormálnejšia a najprirodzenejšia vec. Komunistická strana bola len východiskovým bodom, potom som už aktívne pracovala len v hnutí za ženské práva. Už ako dieťa som mala možnosť na vlastné oči vidieť, aké zničujúce dôsledky môže mať chudoba a sociálna nerovnosť. Vyrastala som v povojnovom období, kde boli trosky vojny stále prítomné – nielen vo fyzickej podobe, ale aj v životoch ľudí, ktorí stratili domovy, istoty a dôstojnosť. Tieto obrazy ma hlboko zasiahli a formovali moje vnímanie sveta. Postupne som si uvedomila, že príčiny tejto biedy nespočívajú len v individuálnych osudoch, ale v samotnom systéme, ktorý nerovnosť udržiava. Aj preto vo mne odpor voči kapitalizmu rástol od najútlejšieho veku. Stal sa prirodzenou súčasťou môjho pohľadu na spoločnosť.
Ako pedagogička ste vyučovali antropológiu módy na inštitúciách, ako sú Polytechnická univerzita v Miláne a Nová akadémia výtvarných umení. Ako ste svoje rôznorodé skúsenosti integrovali do výučby a ktoré kľúčové myšlienky ste sa snažili odovzdať študentom?
Druhou výzvou po modelingu bola pre mňa príležitosť učiť. Ponúkol mi ju vedúci fakulty módy na univerzite v Urbine. Po jednom zo seminárov sa ma spýtal, či by som nechcela nahradiť profesorku dejín módy, ktorá odchádzala na materskú dovolenku. Nič som o histórii nevedela, ale s jeho ponukou som súhlasila. Inštinktívne som sa vrhla do štúdia antropológie, sociológie, histórie, ekonómie a náboženstva. Hľadala som všetky možné analógie s módou. Nachádzala som ich všade, takže učebnice dejín módy som úplne vylúčila z metodiky. Študentov som učila pochopiť, ako dôležité je klásť si otázky typu: „Načo je móda? Existovala by móda, keby neexistovali mestá? Prečo má muž jeden oblek a žena tisíc šiat?“. Viedla som ich k tomu, aby mali viac pochybností ako istôt. Bola to vďačná a zmysluplná práca, ktorá ma napĺňala. Dodnes som s niektorými z mojich žiakov v kontakte.
V priebehu života ste prešli rôznymi rolami – od herečky a modelky až po feministku, učiteľku, spisovateľku a matku. Čo vás najviac vystihuje?
Je to pravda, môj život bol plný premien a hľadania. V New Yorku som študovala herectvo u Leeho Strasberga a na chvíľu sa zdalo, že by to mohla byť moja cesta. Pochopila som však, že herectvo vyžaduje veľkú dávku povrchnosti a márnivosti, a tak som to vzdala. Celou svojou bytosťou som sa potom vrhla do učenia a nikdy som neprestala študovať.
Vždy ste veľmi otvorene hovorili o objektivizácii a sexualizácii, ktoré sú súčasťou módneho priemyslu. Celý život kritizujete spoločenské normy krásy. Ako vnímate krásu dnes a ako sa váš pohľad na ňu v priebehu rokov vyvíjal?
Nechcem kritizovať módny priemysel ani ženy za to, že sa ženú za krásou. Krása je veľmi komplikovaná záležitosť. Kto rozhoduje o tom, čo je krásne? Prečo chcú ženy zostať mladé?
Vyplýva to z diktátu voči ženskému telu, ktorý reálne existuje. Určujú ho aj vládne zákony – stačí sa pozrieť na otázku interrupcií. Ženy skutočne nie sú paniami svojho tela. O krásu ako takú som sa však nikdy nezaujímala. Nikdy som sa ani nelíčila. Prišlo mi ponižujúce večer sa odlíčiť a vidieť v zrkadle odlišnú tvár. Zároveň som nikdy nechcela byť milovaná pre svoj vonkajší vzhľad. Jedna slávna modelka mi raz povedala, že nikdy neprišla na to, či jej muž miluje ju alebo jej krásu. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti mám rada starnutie. Svoje vrásky si ponechávam s radosťou. Jedného dňa sa ma môj vnuk spýtal: „Babi, čo to máš na tvári za vlny?“. Odpovedala som mu, že ich mám, pretože milujem more.
V spoločnosti, kde sa starnutie často vníma ako neželané, ste ho prijali s gráciou a autenticitou. Aké poznatky o sebaprijatí a odolávaní vonkajším tlakom by ste chceli odovzdať?
Pokiaľ ide o starnutie, zdá sa mi logické zostať autentickou. Nikdy som necítila potrebu skrývať svoj vek alebo sa usilovať o niečo, čo mi nie je prirodzené. Samozrejme, v dnešnej spoločnosti ma možno mnohí vnímajú ako niekoho, kto vyčnieva z davu, ale prečo by som sa mala riadiť pravidlami trhu a prispôsobovať sa spoločenským očakávaniam?
Váš syn režíroval dokumentárny film The Disappearance of My Mother (Zmiznutie mojej matky), v ktorom zachytáva vašu túžbu stiahnuť sa z očí verejnosti. Kritizujete v ňom kultúru posadnutú vizuálom. Kde podľa vás leží hranica medzi autentickým bytím a mediálne vytvoreným obrazom?
Nevidím potrebu vymedzovať si hranice, pokiaľ pri pohľade do zrkadla ženy uvidia samy seba, a nie plátno pre líčenie. V deň, keď sa prestanú báť svojej prirodzenosti, sa ich myslenie rozvinie tak, aby dopĺňalo to mužské – nie v podriadenosti, ale ako rovnocenná sila, ktorá prinesie vyváženosť do sveta formovaného jednostrannou perspektívou. Verím, že ženy raz prestanú slúžiť trhu, ktorý na nich zarába.
Ako vnímate súčasný stav feminizmu a boja za rovnoprávnosť vzhľadom na vaše skúsenosti s rôznymi spoločenskými hnutiami?
Som na svete viac ako 80 rokov. Preto môžem povedať, že ako spoločnosť robíme jeden krok vpred a dva kroky nazad. Žijeme v období hlbokej regresie: bojuje sa a zabíja pre peniaze a moc, odsudzujú sa odlišné formy sexuality, popiera sa úpadok planéty spôsobený chemikáliami. Nič nie je isté navždy – ani demokracia, ako vidíme.
Po desaťročia ste boli jednak svedkom a zároveň tvorcom kultúrnych zmien. Ako vnímate spoločenský vývoj konzumu a ľudských vzťahov?
Konzumerizmus prestane existovať len vtedy, keď ľudia prestanú konzumovať. Čo sa týka „ľudských spojení“, mám veľké pochybnosti. Neexistuje empatia ani tolerancia voči tomu, čo vybočuje z konvencií a tradícií. Ľudia nie sú ľudskí. Myslím tým mužov, pretože ženy ešte stále neberieme do úvahy.
Ak by ste mohli odovzdať mladej generácii pohybujúcej sa v zložitom svete jednu múdrosť, aká by to bola?
Decká, nemyslite si, že vaše myslenie je skutočne slobodné! Vychádza z DNA, ktorú ste zdedili, z rodinného prostredia a z toho, čo vás naučili v škole. Aby v ňom mohlo byť niečo skutočne inovatívne a autentické, musíte najskôr poznať a analyzovať tradície, ktoré si so sebou nesiete. Keď pochopíte, odkiaľ pochádzate, možno budete môcť urobiť krok vpred tým správnym smerom.
A potom sa môžete zamyslieť – prečo muži nemusia pátrať po tom, odkiaľ pramení ich potreba masakrovať, mučiť a zabíjať?
Text: KJ foto: Branislav Šimončík
