Umenie je Vašou prácou a zároveň súčasťou identity. Ide o dva silné póly bytia. Dokážete si niekedy od umenia oddýchnuť, potrebujete vypnúť? Alebo je pre Vás umenie tak prirodzenou súčasťou života, že si bez neho neviete predstaviť ani jediný deň?
Nevnímam to ako dva oddelené póly - je to jeden celok. Spôsob, akým pracujem a rozmýšľam, umeniu sa venujem 24-hodin každý deň. Nezáleží, či je víkend, dovolenka alebo som na cestách. Ak nemôžem byť fyzicky v ateliéri, hľadám si aspoň materiály, ktoré si do ateliéru neskôr prinesiem. Keď sa snažím oddychovať, aj tak siaham po literatúre, ktorá ma spätne ovplyvní, počúvam hudbu, pozerám filmy… Každý aspekt môjho života sa skôr či neskôr pretaví do tvorby.
Ako vyzerá bežný pracovný deň umelkyne? Je ten bohémsky opar realitou, alebo ide o presne naplánovaný režim tvorby?
Bohémsky opar môže byť realitou pre niekoho iného, ale ja som skôr technický typ. Ráno sa zobúdzam pomaly, najprv riešim e-maily a až potom sa postupne presúvam do ateliéru, kde pracujem osem až dvanásť hodín denne.
Veríte, že úprimnosť v žití aj zobrazovaní je jedným z Vašich najdôležitejších cieľov. Čo pre Vás táto úprimnosť znamená? Aké témy považujete za kľúčové a chcete ich cez svoje umenie komunikovať?
Diela vytváram v prvom rade pre seba. Práca ma musí napĺňať. A keď mojim dielam verím ja, mám pocit, že dokážu osloviť aj diváka. Úprimnosť pre mňa znamená byť verná sama sebe a vlastnému prežívaniu. Či už pracujem s maľbou, objektom alebo inštaláciou, ktorá sa vzťahuje ku konkrétnemu miestu, vždy vychádzam z osobného zážitku.
Umenie odráža dobu, v ktorej autor tvorí. Aký je Váš obraz dnešnej doby? Čo podľa Vás cíti a rieši súčasnosť?
Reagujem na to, v akej životnej etape sa nachádzam. V tvorbe reflektujem aktuálne témy, ale pri príliš ťaživých udalostiach, napríklad keď vypukne vojenský konflikt, nedokážem reagovať okamžite. Potrebujem čas na spracovanie emócií. Myslím si však, že aj s časovým odstupom má komentár k dobe význam. Je pre mňa dôležité, aby divák z mojej tvorby dokázal odčítať moje názory a postoje.
Vo Vašej tvorbe sa často objavujú bizarné objekty a predmety. Ako sa rozhodujete, ktorý z nich si zaslúži, aby ste mu vdýchli svoj umelecký rukopis? Čo musí mať, aby ste ho začlenili do diela?
Som vášnivá zberateľka a obklopujem sa starými knihami, fotografiami, fragmentmi nábytku či vitrínkami. Niekedy predmet kúpim intuitívne, len preto, že ho chcem vlastniť. Inokedy už vopred viem, ako ho použijem. Nietkorý predmet môže stáť na poličke roky, kým ho zapojím do diela. Predmety sú pre mňa nositeľmi vizuálnej kvality, spomienok a určitej atmosféry.
Každý materiál, s ktorým pracujete - od maľby po objekt - má svoju vlastnú silu. Ktorý Vám je v tejto chvíli najbližší? Záleží Vám viac na tom, aký má predmet fyzický charakter, alebo skôr na tom, ako pôsobí na diváka?
Vždy to bude maľba. Aj keď pracujem s kolážou či priestorovými objektmi, považujem sa za maliarku. Maľba je dominantná v každom mojom tvorivom období.
Postavenie žien v spoločnosti je témou, ku ktorej sa často vraciate. Skúsme sa pozrieť na všetky roviny - žena ako umelkyňa, umelkyňa v dnešných podmienkach, umelkyňa na Slovensku. Ako tieto pozície vnímate Vy?
Chcem, aby bolo dielo čitateľné bez toho, aby sa muselo zdôrazňovať, že ho vytvorila žena. Z histórie ešte stále máme potrebu dopĺňať „ženská autorka“, čo pri mužoch nikto nerobí. Na Slovensku sú stále rozdiely - napríklad v zberateľskom prostredí majú mužskí autori vyššie ceny. V minulosti sa očakávalo, že po pár rokoch umelckej praxe, autorky prestanú tvoriť, pretože si založia si rodinu. Chcela by som veriť tomu, že pre mladšie generácie umelkyň to už nezažívajú.
Umelkyne boli v minulosti skôr výnimkou - nie preto, že by ich nebolo málo, ale preto, že sa často skrývali za príbehy svojich mužov, boli múzami, a niektoré sa za svoju tvorbu hanbili, akoby žena nemala mať s umením veľa spoločného. Máte svoj tajný tip - inšpiratívnu ženu z minulosti, o ktorej si myslíte, že by ju mal svet lepšie poznať?
Pre mňa je to Toyen. Objav jej tvorby bol pre mňa zásadný - nielen v otázkach rodovej rovnosti či sexuality, ale aj v samotnom prístupe k umeniu a životu. V mladom veku presídlila z Prahy do Paríža, kde mala aj svoju prvú samostatnú výstavu a stala sa členkou surrealistov. Jej životná cesta je veľkým zdrojom inšpirácie.
Vo Vašej aktuálnej výstave Přála bych si být stvořena z kamene, ktorá prebieha v olomouckej Telegraph Gallery, sprevádzate návštevníkov svetom mentálnej archeológie. Viete nám tento pojem priblížiť?
Pracujem s historickými vrstvami, starými nájdenými materiálmi, ktoré často nemajú súvislú časovu ani dejovú líniu. Sú to nánosy spomienok, ktoré sa menia podľa reality súčasnosti. Svojou prácou odkrývam a prepájam sedimentu času.
Názov výstavy evokuje túžbu po stabilite, nemennosti, možno aj po odolnosti. Prečo práve kameň? Čo pre Vás tento materiál symbolizuje?
Inšpiroval ma text piesne Nicka Cavea. Skôr než o konkrétny význam išlo o pocit. V dnešnej dobe plnej konfliktov a kríz sa utopické predstavy o budúcnosti rozpadajú. Túžba premeniť sa na kameň je možno túžbou uniknúť, byť nezraniteľná a necítiť túto ťažobu.
Súčasťou výstavy sú aj veľkoformátové maľby, o ktorých kurátor Jan Kudrna povedal, že „stojíte v bubline, ktorú nechcete opustiť, pretože v nej skutočne komunikujete s umením“. Čo nám tieto maľby teda šepkajú?
Ide o veľký maliarsky cyklus, ktorému sa venujem od roku 2018, popri iných, viac konceptuálnych sériách. Maľby zachytávajú čiernobiele dramatické oblaky - vzdušné atmosféry, ktoré nesú v sebe plynutie času, kontinuitu, ale aj neistotu. Mám rada ten medzistav, kedy nie je jasné, či sa pozeráme na následok obrovskej katastrofy, alebo na ticho pred búrkou. Chcem, aby divák cítil jemné napätie. Ambivalentnoť interpretácie - aby sa pozorovateľ sám rozhodol, či ide o obraz konca, alebo o moment, keď sa ešte všetko môže zmeniť.
Samostatné výstavy ste mali v Česku, Holandsku, Turecku, Francúzsku, Brazílii aj Japonsku. Ako podľa Vás vnímajú ľudia umenie v rôznych častiach sveta? Je umenie univerzálnym jazykom, alebo vnímate rozdiely v mentalite publika, ktoré môžu ovplyvniť spôsob porozumenia dielu?
Výtvarné umenie funguje aj bez jazyka, netreba ho prekladať. Zároveň sú však rozdiely v tom, čo divák ocení. V Japonsku ich fascinovala „európska“ estetika starých kabinetov, v Taliansku zas asambláže a prepájanie foriem, vo Francúzsku koláže objet trouvé. Zahranočné publikum si v diele nájde niečo, čo mu je blízke, s čím sa môže stotožniť - aj keď to nie je vždy ten aspekt, ktorý bol pre mňa pri tvorbe najdôležitejší.
_Přála bych si být stvořena z kamene v Telegraph Gallery
V olomouckej Telegraph Gallery bola 17. júla 2025 otvorená nová výstava výraznej osobnosti slovenskej scény súčasného umenia, Lucie Tallovej. Expozícia s titulom Přála bych si být stvořena z kamene prevedie návštevníkov svetom mentálnej archeológie, jemnej reinterpretácie nájdených predmetov a vrstvami pamäti. Výstava ponúka hlboký, ale prístupný pohľad do sveta, kde sa minulosť stretáva so súčasnosťou a kde predmety získavajú nový význam, bez toho, aby stratili svoju stopu v minulosti. Kurátorom výstavy je Jan Kudrna a diela Lucie Tallovej budú v Telegraph Gallery vystavené až do 6. novembra 2025.
Lucia Tallová (*1985) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na Katedre maľby v ateliéri Ivana Csudaia. Je laureátkou viacerých prestížnych ocenení, medzi ktoré patria napríklad Cena Nadácie NOVUM, Cena Nadácie Tatra banky, Maľba roka Nadácie VÚB či medzinárodná cena Strabag Kunstforum Art Award. Zúčastnila sa viacerých medzinárodných rezidenčných pobytov vo Francúzsku, Rakúsku, Brazílii a Kalifornii. V roku 2022 bola tiež súčasťou 16. ročníka Bienále v Lyone. Pravidelne vystavuje na Slovensku aj v zahraničí. Samostatné výstavy mala v Česku, Holandsku, Turecku, Francúzsku, Brazílii aj Japonsku.
Text: KK foto: Telegraph Gallery
