Zo svojho cestovateľského zoznamu si už stihol odškrtnúť Irán, Azerbajdžan, Čínu, Kolumbiu či Áziu. V Keni natáčal dokumenty o rozvojových projektoch v jej najchudobnejších častiach, v Afganistanie ako armádny kameraman spolu so slovenskými vojakmi natáčal a fotil ich činnosť pre celovečerné dokumenty, na Kube zas dokument o kubánskej jazzovej speváčke. Viktor Cicko sa v rozhovore pre Top Fashion bližšie rozrozprával o svojom dobrodružnom a spontánnom výlete do Peru, kde spoločne s kamarátom Richardom jazdili krížom krajiny na motorke, preplávali amazonku a strávili noc na púšti.
Minulý rok si sa rozhodol prenajať svoj byt v Bratislave a odletieť na dobrodružný trip do Peru. Bol to spontánny nápad alebo si mal pobrežie Južnej Ameriky na svojom cestovateľskom zozname už dlhší čas?
Naše tripy sú v poslednom čase z polovice spontánne a z polovice plánované. Vieme, že niekam chceme ísť, len vo väčšine nevieme kam. Máme síce pár krajín, ktoré sú na našom cestovateľskom zozname už dlhšie, ale pri tých musíme vyhodnocovať bezpečnostnú a zdravotnú situáciu, no a potom sú aj také, ktoré nás oslovia náhodou. Peru bolo rozhodnutie win-win, keďže je to zaujímavá destinácia, bola dostupná, relatívne bezpečná a Južnú Ameriku som nemal veľmi precestovanú, tak som sa vybral tam. Navyše uprednostňujem lacné krajiny a také, kam sa veľa ľudí nevyberá. Nehovorím, že by boli nejakým spôsobom turisticky neobjavené, ale spoliehame sa, že väčšina bežných ľudí dá prednosť lákavejším slnečným destináciám.
Na cestu si sa vybral s backpackom a kamarátom Richardom, s ktorým ste výlet odštartovali v hlavnom meste v Lime a postupne prešli až na pobrežie Ekvádoru. Mali ste vopred premyslený plán cesty?
S tým plánom to býva niekedy komické, miestami až tragikomické. Vo väčšine si plány nerobím, lebo som presvedčený, že zbytočné plány zabíjajú kreativitu a takú tú spontánnosť celého tripu. Na druhú stranu, môj kamarát Richard vždy nejaký všeobecný plán pripraví, ale naozaj len všeobecný. Na prvom mieste býva hlavne snaha vyhnúť sa turisticky frekventovaným miestam, čo končí doslova utekaním pred ostatnými backpackermi. Myslím, že pre nás sa autenticita krajiny začína tam, kde nestretneme nikoho iného a vieme, že sme sa dostali dostatočne ďaleko, kam sa iným turistom buď nechcelo, možno mali strach alebo tam jednoducho nie je nič zaujímavé k videniu. Prináša to ale so sebou situácie, kedy sa ocitnete tak ďaleko od všetkého, že skončíte uväznený na mieste odkiaľ sa nedá dostať inak ako napríklad štyri dni cesty nákladnou loďou po Amazonke, môžu vás tiež zatknúť miestni policajti alebo na vás samopalom mieri 13 ročný chlapec z ópiovej plantáže, kde si práve rozkladáte spacák na prespanie.
Keď som s cestovaním začínal ja, môj kamarát Miro Vich mi dal asi najcennejšiu cestovateľskú radu - keď sa ocitneš v situácii alebo na mieste odkiaľ nevieš ako ďalej, daj si pivo a všetko sa vyrieši. A keď sa nevyrieši, daj si ďalšie. A takto sa dá pokračovať až kým sa problém nevyrieši. V najhoršom sa opiješ a vtedy už je ti aj tak tvoja situácia jedno.
Je dobré vedieť o krajine, do ktorej idete, ale nie viac ako je nevyhnutne potrebné, lebo práve táto neznalosť vás privedie k rôznym situáciám, ktoré by ste inak nezažili. Napríklad ani Ekvádor sme pôvodne neplánovali, ale keď sme sa rozhodli ostať v Peru o mesiac dlhšie a ocitli sa na hranici, stretli sme prevádzača, ktorý nás dostal nie úplne legálne cez hranice a my sme prvý raz zažili aké je to utekať spolu s miestnymi cez hranicu, ktorú na 2 minúty nikto nestráži. To sú proste zážitky, ktoré by sa pri striktných plánoch jednoducho zažiť nedali.
Cestu ste poňali skutočne dobrodružne. Jednu noc ste dokonca strávili v púštnej oblasti pod holým nebom a ráno vstávali s vychádzajúcim slnkom.
Všeobecne radi spávame vonku. Keď sa ubytuješ niekde v hoteli, dobrovoľne sa pripravíš o zážitky, ktoré noc môže priniesť. Nehovorím, že je to najpohodlnejšie, ale tie večery a rána sú dostatočným motivátorom nato, aby sme to robili. Táto konkrétna noc, o ktorej hovoríš vznikla tak, že sme sa dostali do púštneho mesta Huacachina, o ktorom sme mylne predpokladali, že bude samé o sebe veľkým zážitkom. Po príchode sme ale zistili, že je to jeden veľký backpackerský raj plný hostelov a západných turistov. A keďže to je práve to čomu sa vyhýbame, utiekli sme do púšte, ktorá mesto obklopovala. Turisti tam v okolí jazdili na štvorkolkách, buginách, snowboardovali na piesočných dunách, ale to nie sú zážitky, ktoré by nás bavili a chceli by sme ich zažiť. Preto sme sa rozhodli ísť ďalej od mesta, aby sme tam našli taký náš kľud, otvorili si rum a vychutnali si púšť čo najviac autenticky. A môžem povedať, že cez tie pieskové duny a kopce sa nechodí vôbec ľahko. Ráno však stálo zato.
Prešiel si krížom Peru na motorke, videl tie najkrajšie pláže, ružové pelikány a vykúpal sa v amazonke. Aký najsilnejší zážitok si si odniesol z tohto viac ako dvojmesačného výletu?
Najsilnejší zážitok sa vyberá ťažko, bolo ich veľa a každá vec na tripe má svoje čaro. Či už je to tropický lejak, keď ideš cez hory na motorke, pregrcaná noc v Andách strávená v aute v nadmorskej výške 4500 mnm, nočný prechod cez amazonský prales (keď máš arachnofóbiu) alebo keď si stopneš autobus plný banánov, v ktorých je taktiež plno pavúkov. Spomínam si, že nás tiež veľmi potešilo, keď sme uprostred Ánd, v malej dedinke objavili skromné "kupele". Vyzerali skor ako 10 rokov odstavená čistička odpadových vôd a to doslova. Veľa ľudí mi vtedy písalo, že by do niečoho takého nikdy nevliezli, my sme ale boli viac ako nadšení. Čo mám ale najradšej ja, je pocit, keď sa ocitneš niekde na okraji, v meste, ktoré nie je ničím zaujímavé, sadneš si na chodník, dáš si pivo a len tak sleduješ každodenný život miestnych a ruch ulice. Všetko funguje inak ako sme zvyknutí v Európe, ale aj napriek tomu to funguje skvele.
Keďže nie všetko je vždy dokonalé, aké prekážky ťa stretli počas tvojho cestovania v Peru?
V Peru sme tých prekážok mali viac ako dosť. U nás sme napríklad zvyknutí, že keď nastane problém, voláme políciu a ta problém rieši. V Peru nastáva problém práve vo chvíli keď polícia príde. A tak sme sa z ničoho nič ocitli na korbe policajného auta, ktoré nás v noci viezlo niekam za hranice mesta, samozrejme bez udania dôvodu. Nakoniec z toho bola len klasická okrádačka a keďže sme mali pri sebe hotovosť len v hodnote asi 10eur, nebol to pre nich ani dobrý lup. Tiež nám cestu skomplikovalo to, že som si z amazonky priniesol horúčku dengue a keďže bola covidová sezóna, bál som sa, že je to práve covid. Na miestach, kde nemocnice vyzerajú ako u nás pneuservisy, nechceš skončiť na lôžku. Pár dní ma vytrápili horúčky, ale aspoň sme mali možnosť si chvíľu oddýchnuť, ostať na mieste a dať sa dokopy. Najväčšou prekážkou ale bývajú chvíle, kedy si naozaj vyčerpaný psychicky. Keď iba sedíš a nechce sa ti už nikam ďalej ísť. Vtedy je najlepšie dať si pauzu a na pár dní sa zastaviť na jednom mieste.
Krížom cez Peru ste jazdili na motorkách, stopovali a absolvovali aj 12 hodinovú plavbu loďou po amazonke. Bol prípad, kedy si sa cítil v nebezpečenstve?
Objektívne najnebezpečnejší bol náš ilegálny prechod hranicou do Ekvádoru. Kvôli covidu boli hranice uzavreté, no obchod (aj ten čierny) musel ísť ďalej, preto sa vytvorilo niekoľko tisíc spotov, cez ktoré sa dalo prejsť ilegálne. My sme o tom prirodzene na začiatku nevedeli a na ulici sme sa normálne dohodli s miestnym, že nás za poplatok prevezie svojím autom cez hranicu, keďže na pešo sa prejsť nedala. Až keď si nás začali prehadzovať z auta do auta, pochopili sme, že sa deje niečo, čo nie je úplne kóšer. Cez hranicu sme museli byť prikrytí dekou na zadnom sedadle a šofér podplatil za naše peniaze colníka. Až na druhej strane sme si uvedomili, že sme v Ekvadore nelegálne. Cesta naspäť bola o to nebezpečnejšia, že sme hranicu museli prekročiť po svojich spolu s miestnymi. Zoradených v jednom rade nás postupne vypúšťali vo chvíľach, kedy vojenská hliadka práve nedávala pozor. Museli sme len utekať, prebehnúť cez lávku ponad odpadový kanál a zrazu sme boli naspať v Peru. Celý ten systém bol nejaký zvláštny. Nechápali sme ako to môže tak jednoducho fungovať, ale fungovalo to.
Čo neobvyklé si počas svojho pobytu v Peru ochutnal?
Jedlo je naša veľká téma hlavne preto, že nás veľmi baví spoznávať krajinu aj prostredníctvom jedla. Neviem ako je to možné, no naprieč 7000km, od Limy cez Andy, amazonskú oblasť až hore na sever k slnečným plážam, sme všade jedli na 80% iba kura, ryžu, hranolky a samozrejme banány na milión spôsobov. Bolo dosť frustrujúce na raňajky, obed aj večeru jesť len kura. Preto vždy keď sa vyskytla možnosť ochutnať niečo iné, ochutnali sme to. Hlavne Richard je ten typ čo rád skúša miestne špeciality, preto keď dal na rady od miestnych, na tanieri mu pristál tapír. Vraj peruánska pochúťka.
Okrem toho sme samozrejme jedli ryby z Amazonky, podarilo sa nám dokonca uloviť aj pirane biele. Jednu piraňu som bohužiaľ omylom kvôli nepochopeniu zjedol surovú. Myslel som si, že mi ju ponúkajú ako miestnu špecialitu a keďže som nechcel byť zbytočne vyberavý, okamžite som ju zjedol. Oni ju ale len krájali ako návnadu pre väčšie ryby. Takže som zjedol v podstate návnadu. Najlepšie je, že keď sme po návrate ukázali jednému známemu Peruáncovi fotky jedla, ktoré sme jedli naprieč celou krajinou, nerozumel. Vravel, že také niečo u nich nikdy nemal.
Najtajnejšie sny všetkých cestovateľov zväčša smerujú do skutočnej divočiny. Vy ste v Amazonskom dažďovom pralese stanovali niekoľko nocí. Aké zážitky si si odniesol z pravej džungle?
Práve kvôli amazonskej oblasti sme sa rozhodli si cestu predĺžiť o ďalší mesiac. Zážitkom bola už len samotná cesta tam. Plavili sme sa miestnou kocábkou, ktorú oni volali speedboat. Kapitán mal asi 15 rokov. Druhá možnosť bola klasická loď, ktorou by cesta trvala 4 dni nonstop. Oproti tomu bolo našich 14 hodín na plechovom uzavretom člne plnom ľudí veľký luxus. Po príchode na miesto sme sa pomocou lokálnych rybárov dostali po Amazonke hlbšie do pralesa. Našťastie sme si ešte týždne predtým kúpili v obchode plážový stan za asi 5 eur, lebo by sme sa z tých komárov zbláznili. Na pár dní sme sa usadili na brehu, urobili si stanovisko a s miestnym Josem sme sa v noci vyberali do džungle. V noci vraj "ožíva".
Všetko tam žilo, prevažne teda hmyz. Aspoň som mal možnosť vysporiadať sa so svojou arachnofóbiou. Tarantule, monkey spiders (chlpaté a skákavé pavúky) ale aj pulpo spiders (pavúk veľký ako dlaň dospelého človeka). To všetko ma presvedčilo, že sme spravili najlepšie, že sme tam išli s domácim. Navyše, v džungli ešte aj stromy majú tŕne, ktoré sú toxické, takže keby sme boli išli úplne sami, možno sa odtiaľ nevrátime nikdy. Ešte chcem podotknúť, že náš plážový päťeurový stan nám slúžil ako v pralese, tak aj v Andách vo výške 5000 mnm či v kráteri sopky 4500 mnm. Nakoniec sme ho darovali venezuelským utečencom.
Na začiatku tripu ste mali problém s odletom, neskôr vás takpovediac uniesli peruánski policajti a cez hranicu Ekvádoru vás prepašovali miestni. Nechceš napísať knihu?
Na knihu by toho bolo asi málo. A navyše, poznám viac ľudí, ktorí cestujú omnoho dobrodružnejšie. Preto si zachovávam pokoru a rešpekt. Každý má svoj štýl cestovania a my sme sa na úkor pohodlia rozhodli cestovať častejšie a dlhšie. A keďže nie sme milionári, musíme niekde tie peniaze ušetriť. Potom to ale prináša aj tieto bizardné situácie. Niekedy je to samozrejme aj kontraproduktívne, ako keď si kvôli šetreniu kúpiš najlacnejšie letenky, ktoré sa neskôr ukážu ako najdrahšie. Pri nekvalitných aerolinkách sa ti totiž ľahko stane, že ostaneš pár dní uviaznutý v Miláne, prepadne ti PCR test, musíš spraviť nový za ďalších 150e, preplatíš niekoľkonásobne batožinu a zrazu sa dostaneš na cenu first class letenky.
Ako fotograf si zachytil nielen krásne fotografie, ale aj video zábery z dronu. Premýšľal si vytvoriť cestovateľský vlog alebo si zábery natáčaš len pre súkromné účely a pamiatku?
Aj keď sa fotografii venujem dlho, momentálne mám iné zameranie ako cestovateľské fotografie. Kedysi, keď som s cestovaním začínal, bola motivácia robiť nejaký blog isto väčšia. Postupne sa zo všetkých platforiem na prezentáciu fotografii stala len jedna a tou je instagram. A tam sa formou na záznam a archiváciu zážitkov stali stories, resp. výbery stories. Takže niektoré naše cesty tam archivované sú. Čo sa týka iných mojich tripov, tie mali rôzne účely. V Keni sme točili dokumenty o rozvojových projektoch v jej najchudobnejších častiach, v Afganistanie som bol ako armádny kameraman spolu so slovenskými vojakmi a točil/fotil ich činnosť pre celovečerné dokumenty, na Kube sme zas točili dokument o kubánskej jazzovej speváčke. Takže isté výstupy z mojich ciest existujú, ale blog to nie je. Niekedy sa ale po dlhšom čase od návratu dostanem k tomu aby som pár záberov z dronu postrihal a pripomenul si tak tie krásne miesta, na ktorých sme boli.
Čo by si odporučil cestovateľom, ktorí by chceli absolvovať podobný výlet?
Neviem či som v pozícii, aby som rozdával rady a tipy, ale môžem povedať, čo funguje mne. Ak by malo byť niečo lightmotívom celého môjho cestovania, tak je to - nemať plán, príliš sa nestresovať, nemať zbytočné nároky a vedieť, že sa vždy všetko vyrieši. A keď sa zdá byť situácia príliš zložitá, dať si pivo a počkať, riešenie príde samé. Taktiež je dôležité mať dobrú spoločnosť. Keď máš dva tri mesiace byť s niekým nonstop, ale ozaj nonstop, je veľmi podstatné aby ste vedeli nájsť spoločnú reč aj v krízových situáciach, mali spoločnú filozofiu cestovania a podobne. Pre mňa je toto esenciou.
Foto a video: @viktorcicko
