Rasmus Schatter Strøyberg (RSS) pôsobí v Kodani.
Alberte Agerskov (AA) pôsobí medzi Kodaňou a Rímom.
„Now is time swollen to the limit.“, Clarice Lispector, 1964
Na vnútornej strane hornej časti ruky mám vytetované slovo „now“. Je to oxymoron vpísaný do najpovrchnejšieho, a predsa najcitlivejšieho z našich orgánov. Každý deň mi pripomína, že som o jednu noc staršia a zvláštnejšia než moje pätnásťročné ja, ktoré poháňala túžba zhmotniť paradox prítomnosti tým, že ju zvečním (throwback k časom, keď som bola nesmrteľná). V momente, keď bolo tetovanie hotové, už patrilo minulosti. “Now” sa zrazu zdalo neuchopiteľné, vzdialené. “Now” v skutočnosti nepatrí nikomu. Teraz nie je nikdy, s výnimkou práve teraz.
Pri nedávnej návšteve múzea Davidssamlingen v Kodani ma zaujala olivovozelená sklenená váza z 18. storočia. Meria 36 centimetrov a pochádza z Iránu, kde slúžila na ružovú vodu, ktorou sa kropili ruky a chodidlá. Nádoba vznikla nafukovaním roztaveného skla v rebrovanej forme. Rozpínaním sa rebrá stočili okolo jej tela, zatiaľ čo v klenutom hrdle sa zachovali a vytiahli do hlavy s ústami pripomínajúcimi zobák. Keď som stála pred týmto zvodným objektom, vybavil sa mi iný obraz jeho použitia. Hlavicu som zrazu nevnímala ako rozprašovač, ale ako ústa, otvor do zdeformovaného objektu, ktorý by mohol zachytávať, zhromažďovať a premieňať na masu niečo, čo za bežných okolností existuje vo svojej čistej, efemérnej podstate prítomnosti - slzy. Nosič sĺz by zhromažďoval každú slzu, pričom každá z nich by predstavovala bolesť, ľútosť či smútok v tom veľmi osobnom a presnom momente prítomnosti, z ktorého bola vyronená.
Mohla by táto nádoba na slzy byť akousi pokrivenou architektúrou prítomnosti? Schránka mnohých “now” sa nedá naplno definovať ako minulosť, no rovnako ju nemožno zaradiť iba medzi množstvo prítomností, ktoré v sebe nesie. A čo ak by sa táto vzácne fúkaná fľaša rozbila? “Now” sa triešti - sklo na zemi, prítomnosť v úlomkoch a ticho vyronené slzy vsiakajúce do chodníka. Materiálne dôsledky rozbitých sĺz sa vo vrstvách času usádzajú v prostredí, ktorého príbeh rozprávajú. Časové vrstvenie v priestore, do ktorého prenikajú udalosti, dejiny, politika aj materiály. Všetky materiálové zložky zostávajú prítomné, len sú usporiadané inak. Architektúra v skutočnosti funguje ako záznam času. Slovami architekta a teoretika Eyala Weizmana ako “forenzný čas, v ktorom budovy a prostredia uchovávajú stopy udalostí”. Steny, ruiny a priestorové usporiadania sa stávajú archívmi, ktoré môžu rekonštruovať minulé udalosti. Architektúra môže vystupovať ako útočisko, ako nástroj kontroly a v ďalšej vrstve aj ako dôkaz, ktorý nesie stopy jednotlivých konaní. Ak je architektúra palimpsestom historických, politických a udalosťami formovaných vrstiev, zároveň útočiskom aj prítomným dôkazom minulých udalostí, potom sa tento okamih nerozplýva ako niečo vzdialené a neuchopiteľné, ale rastie do nekonečného (hoci nikdy iba prítomného) “now”, vzdutého významami.
„The present is not a point in time but a thickness,“ dodala by filozofka vedy a nového materializmu, Isabelle Stengers.
Ako sa teda pohybovať v tomto “hrubom” čase, vzdutom dôkazmi aj snom, vibrujúcom minulosťami a možnými budúcnosťami? Dnes žijeme medzi tým, čo je roztrieštené a čo sa ďalej triešti, čelíme strachu z času, alebo presnejšie túžbe uniknúť jeho plynutiu. Vo svojej eseji Melancholy and Time, architekt a fenomenológ Juhani Pallasmaa píše, že my v západnom svete sa „pokúšame zastaviť čas v jeho prítomnom čase, aby sme si udržali večnú mladosť. Nevyhnutné starnutie budov a objektov, rovnako ako ľudí, je cenzurované.“ Pallasmaaove slová znejú, akoby boli napísané práve v tejto chvíli: Čas sú peniaze(!) a čo dnes zaseješ, zajtra zožneš. „Čas bol inštrumentalizovaný a komodifikovaný; dnes sa predáva a kupuje ako akýkoľvek materiálny tovar.“ (Pallasmaa, 1995). Vo svete, kde predávame vlastné duše za mladšiu pleť, mladšie ja, mladšiu mladosť, môžeme iba súhlasiť s filozofkou Simone Weil, ktorá v knihe Waiting for God predpovedala, že „pozornosť je najvzácnejšou a najčistejšou formou štedrosti.“ (Weil, 1951).
Vstúpiť do tejto hrúbky znamená odolávať homogénnemu “now” a namiesto toho venovať pozornosť spoluexistencii viacerých časových rytmov, pomalých procesov, historických kontinuít a náhlych udalostí, vychýlených alebo prepletených v tom istom priestore. Architektúra to zviditeľňuje obzvlášť silno, pretože inscenuje prítomnosť ako vrstvenú, nie okamžitú. Vo svojom projekte Relocating a Structure na Biennale Arte v Benátkach v roku 2022 venovala Maria Eichhorn pozornosť vrstvenému “now”, keď skúmala Nemecký pavilón ako miesto vyjednávania politických udalostí stelesnených v jeho stenách a základoch. Budova bola pôvodne postavená v roku 1909 ako Bavorský pavilón, v roku 1912 premenovaná a v roku 1938 radikálne prestavaná tak, aby prijala fašistický architektonický jazyk. Pavilón tak vo svojej štruktúre akumuluje odlišné historické momenty. Hoci bol po vojne upravený, zásah z roku 1938 naďalej určuje jeho vzhľad. Eichhorn vo svojej práci odhaľuje skoršie architektonické stopy ukryté pod touto prestavbou, čím ukazuje pretrvávanie minulých foriem v prítomnej hmote budovy. K času zároveň pristupuje ako k forenznému a hrubému. Pri práci so zastavaným prostredím nemôžeme hovoriť iba o okamžitom bode v čase. Architektúra uniká lineárnym schémam a musíme k nej pristupovať ako k zakorenenej, napučanej mase - hutnému palimpsestu prítomných minulostí a možných budúcností. S jednou nohou v podmočenej prítomnosti a druhou vykročenou k mnohým možným budúcnostiam je architektúra kľúčovým nástrojom, ktorým možno prostredie manipulovať, navrhovať, kontrolovať alebo sa oň starať. Najcennejšou zodpovednosťou architekta je dnes venovať pozornosť, počúvať, pozorovať a vstupovať do dialógu so všetkými vrstvami miesta - časovými, politickými, ekologickými aj estetickými. K architektúre preto musíme pristupovať ako k pokračovaniu a skladbe viacerých časových síl.
Zostať prítomný si vyžaduje trpezlivosť.
„Finally my love, I gave in. And it became a now. It was finally now. It was simply now.“ Clarice Lispector, 1964
