Prostredníctvom melanchólie cítim generácie predo mnou

Po dvojročnej odmlke si vydala pieseň Backslide. Čo sa za ten čas u teba v hudobnej kariére dialo a kam máš pocit, že si sa posunula?

Hudbu beriem veľmi vážne a kvôli hereckým ponukám som sa jej nedokázala venovať tak naplno, ako by som chcela. Z  hudobného hľadiska to môže pôsobiť, že som dva roky nič nerobila. Nasala som však toľko inšpirácie a nových pohľadov na život, že z nich budem čerpať ešte dlho. Backslide bol po dvoch rokoch prvým dielom, s ktorým som naozaj spokojná. Koncom septembra končím natáčanie filmu a potom sa plánujem ponoriť do písania.

Verím, že nový album vyjde budúci rok na jar.

Máš za sebou množstvo nových hereckých skúseností – či už sú to seriálové postavy, rola v českom Národnom divadle, alebo natáčanie nového filmu. Ktorý projekt bol pre teba tento rok najväčšou výzvou?

Nielen tohtoročnou najväčšou výzvou, ale možno jednou z tých životných bolo pre mňa Národné divadlo. Vždy som mala k divadlu veľký rešpekt a za ponuku roly v hre Mefisto som veľmi vďačná. To, ako ma v divadle prijali, bola neskutočná skúsenosť. Otvorili mi úplne iný svet a konečne som pochopila, prečo sú divadelníci takí, akí sú. Ocitla som sa v spoločnosti absolútnych profesionálov a nasávala ich poznanie. Do projektu som išla s pochybnosťami, či to naozaj zvládnem, ale mala som šťastie, že boli všetci srdeční a skutočne mi dodali sebadôveru. Divadlo je ako rodina. 

Aký to bol pocit, keď ťa prvýkrát oslovili?

Myslela som si, že je to vtip. Presne si spomínam na moment, kedy sa to stalo. Natáčala som práve v Chorvátsku seriál Policie Hvar, keď mi prišla správa, či môžu dať moje číslo Národnému divadlu. Overovala som si, či sú si istí, že myslia skutočne mňa. V pracovnom nasadení a v zápale momentu som súhlasila. Až mesiac potom som si uvedomila, čo sa vlastne stalo a ako sebavedomo som všetko odsúhlasila. Hovorila som si, že toto som už prehnala, že s divadlom nemám skúsenosti a že to už len tak nezahrám. Cítila som veľkú zodpovednosť, aby všetko dopadlo dobre. Vo svojej podstate to bol krásny pocit. Už som sa v živote naučila, že aj keď niečo nedopadne dobre, niekam ťa to posunie.

Opisuješ takzvaný imposter syndróm, ktorý dôverne pozná veľa mladých žien. Aké techniky používaš na prácu s ním?

Moja sebareflexia je niekedy až na stupni zlej vlastnosti. Vnútorne si opakujem, že nič zlé nerobím, že sa len snažím zdokonaliť. Hovorím si: „Neboj sa, tí ľudia sú správni. Sú tam preto, lebo to robia dobre a chcú pracovať s tebou. Keby nechceli, tak ťa tam nezavolajú.“ Snažím sa zvedomovať si, že som tam, kde mám byť. Ale príde jeden negatívny názor, a opäť sa spochybňujem. Jeden negatívny hlas dokáže byť silnejší ako všetky pozitívne dokopy. Myslím tým neoprávnené pochybnosti, nie konštruktívnu kritiku. Tú si vyslovene pýtam. Ak mám pocit, že je človek skúsenejší ako ja, stále sa pýtam, nechám si poradiť a viesť sa.

Aké vnímaš rozdiely medzi hraním vo filme a v divadle?

Kamera bola pre mňa vždy veľmi prirodzená. V hudbe aj v prejave som skôr minimalista a nemám rada príliš veľký afekt. Zrazu mi do života prišlo nielen divadlo, ale konkrétne štátna opera – jej budova je ešte stokrát väčšia. Tam bol zrazu môj minimalizmus úplne k ničomu. Začínala som úplne od nuly a šla som cez proces, ktorý mi bol neprirodzený. Musela som sa naučiť doslova sa predvádzať. Vtedy som pochopila, prečo sú divadelní herci expresívnejší aj hlasnejší. Divadlo je len tu a teraz. Filmovú scénu môžem opraviť, ale divadelné predstavenie je naozaj každý raz iné. Plynie v ňom jedinečná energia spojená s publikom.

Čo pre teba tanec znamená?

Je pre mňa jednou z najväčších terapií. Osobne mi v živote pomohol a vnímam, že sa vo svete rozširuje ako meditačný prostriedok. Tanec je forma tranzu, ktorý upokojuje nervovú sústavu. Kedysi som to však preháňala. Po štvrťstoročí intenzívnych tréningov sa ozvalo moje telo. Prežívala som hlbokú fyzickú únavu a telo si vypýtalo pauzu. Stále sa ešte snažím nazbierať sily a viem, že ešte príde chvíľa, kedy si splním ďalšie tanečné sny.

Aký máš vzťah k filmu Flashdance?

Prosím, dajme do titulku, že chcem natočiť tanečný film (smiech). Nepoznám tanečníčku, ktorej celoživotný sen by nebol natočiť film ako Flashdance. Milujem jeho soundtrack, ako malá som si trénovala všetky Flashdance choreografie.

Je nejaká herecká rola, s ktorou si sa bytostne stotožnila, alebo cítiš prepojenie so všetkými? 

S Ivetou som sa stotožnila absolútne. V tejto úlohe som vlastne hrala samu seba. Teraz sa, samozrejme, snažím nájsť prepojenie v každej postave. Julietta, ktorú hrám v divadle, je učiteľka tanca, ktorá svojou farbou pleti do nacistického Nemecka veľmi nezapadá. Prežíva zakázanú lásku a vyhnanie. S ňou som sa tiež v istej forme cítila prepojená. Hrať vyšetrovateľku bol zase môj sen, milujem kriminálky. Policie Hvar bola komediálnejšia, ale dúfam, že ešte niekedy príde aj vážna kriminálka.

Ako sa vžívaš do úloh, ktoré stvárňuješ – cítiš, že preberáš kus iného života? Je jednoduché potom z roly prepnúť naspäť do svojej identity?

Presne to ma učili v divadle. Herectvo som neštudovala, a tým pádom som tieto techniky nepoznala. Dostať sa z postavy Ivety bolo naozaj ťažké. Dokonca sa aj môj priateľ smial, že nevie, či sa práve rozpráva so mnou, alebo s Ivetou. Vrátil sa mi východniarsky prízvuk, drzosť aj odvaha. Keď natáčanie skončilo, preplakala som celú cestu taxíkom späť na hotel. Natálka Germáni mi vtedy vysvetlila, čo zažívam. Keď sa herec zžije s postavou a rola skončí, trúchli jej život. Dovtedy som tento proces nepoznala a trvalo mi asi mesiac, kým som sa vrátila späť do reality. Samozrejme tomu nepomáhalo, že ma ľudia na ulici začali oslovovať ako Ivetu.

Už pár rokov vystupuješ pod umeleckým menom Zea. Čo pre teba znamená?

Zea mi zmenila život. Keď som prišla do Prahy, mala som ťažký rok, nevedela som nájsť samu seba a bola som vyčerpaná. Postupne som sa dostala k hudbe, a keď som mala podpísať zmluvu s  vydavateľstvom v Paríži, povedali mi, že ako umelec s medzinárodnou ašpiráciou sa nemôžem volať Alžbeta Ferencová. Bála som sa, že ľudia doma budú nové meno považovať za trápne. Avšak tým, že ma v Česku až tak nepoznali, prijali moju novú identitu úplne bezproblémovo. Dodalo mi to nový dych. Bola som staršia, vedela som, čo chcem, a s menom Zea som si dala predsavzatie robiť len kvalitné veci. V súkromí je to teraz asi päťdesiat na päťdesiat. Ľudia, ktorí ma spoznali ako Alžbetu, mi hovoria Betka, ale napríklad herečky Hanka Wagnerová alebo Judit Bárdos ma už spoznali ako Zeu. Milujem meno Alžbeta, ale Zea mi tiež skutočne prirástla k srdcu a už sa predstavujem ako Zea, aby v tom ľudia nemali zmätok.

Médiá sa ťa často pýtajú na tvoj rómsky pôvod v zmysle nejakej prekážky k úspechu. Vnímaš ho tak?

V minulosti prekážkou bol. Trošku sa to zlepšilo, ale na slovenských kastingoch stále do veľkej miery zohľadňujú farbu pleti. Pritom fakt, že by som nemohla hrať právničku, lebo nie som biela, je úplná blbosť. V Česku sa v tejto otázke posúvajú rýchlejšie. Svoj pôvod vnímam ako prekliatie a zároveň výhodu. Hereckej práce možno nebudem mať až tak veľa, pretože pre niektorých ľudí som príliš špecifická, ale v hudbe a v tanci je podľa mňa výhodou.

Je to pre teba nálepka, ktorá je v kontexte umenia zbytočná, alebo cítiš skôr potrebu rómske dedičstvo oslavovať? Od čoho to závisí?

Vždy je to o miere. Nemám žiaden problém robiť osvetu. Minulý rok však bol každý titulok spojený s frázami „rómska hviezda“, „Rómka Alžbeta Ferencová“ alebo „hrdá Rómka“. Prekročilo to moju hranicu. Celý môj úspech prezentovali, že je založený na pôvode, a začala som si hovoriť – som skutočne dobrá alebo som, skrátka, výnimočnejšia Rómka? V hlave mi to spôsobovalo chaos a začala som sa vyhýbať rozhovorom a výstupom postaveným len na tom. Prvotne chcem byť mladá žena, ktorá tvorí. Potom nemám problém hovoriť o svojom pôvode a byť pozitívnym vzorom.

Tvoja rodina má všeobecne v umení a kultúre bohatú históriu. Či už sa bavíme o prababičke spisovateľke, alebo o ostatných predkoch, ktorí hrali v divadle a venovali sa hudbe. Cítiš s nimi prepojenie?

S prababkou som si prepojenie neuvedomovala, až kým som sa nedostala do veku, kedy som opäť čítala jej tvorbu. Jej kniha sa znovu vydala až teraz. Uznania sa jej vlastne dostalo až približne 20 rokov po smrti, ale zrazu je to uznanie také veľké, že sa spätne dostalo aj ku mne. Často teraz premýšľam nad tým, ako fungovala a čo musela robiť. Moja teta a strýko boli súčasťou rómskeho divadla Romathan, druhá teta zase učí na vysokej škole vo Viedni rómsky jazyk. Týchto pár ľudí ma dostalo k umeniu a cítim s nimi prepojenie, ale zároveň si uvedomujem, že som generácia, ktorá to robí inak.

Druhá rodinná línia je vlastne tá pedagogická, tvoja mamina je učiteľka a ty si tiež vyštudovala pedagogiku a určitú dobu si učila v škôlke. Máš pocit, že nadväzuješ na odkazy svojej rodiny?

Pedagogické vzdelanie, ktoré mám ja, moja mamina aj jej sestry, sa u mňa prepája asi najviac pri výučbe tanca. Pedagogika je v podstate tiež umenie, učiteľ musí vedieť pracovať s ľuďmi. Môže do detailov rozumieť matematike alebo fyzike, ale preniesť poznanie na iných je o komunikácii.

Odmala pociťujem spiritualitu v tanci a v hudbe. Neviem posúdiť, ako tanec a hudbu prežívajú iní ľudia, ale vo mne sa deje niečo šialené. Pri hudbe som v inej dimenzii. Prežívam emočný boj, ktorý chce ísť zrazu von.

Rómska duchovnosť je historicky veľmi pestrá, napriek tomu o nej bežná verejnosť, bohužiaľ, príliš veľa nevie. Vedela by si priblížiť rómske duchovné tradície a tvoje skúsenosti s nimi?

Generácie a generácie Rómov prežívali ťažké životné situácie a museli sa v živote naozaj predierať. Sú preto silne citovo napojení na svojich rodinných príslušníkov a komunitu. Mám pocit, že tým vznikla schopnosť nadpriemernej empatie. Celý život prežívam smútok, radosť, lásku aj problémy svojich blízkych možno až príliš silno. To nás, Rómov, podľa mňa odlišuje od ostatných. Emócie prežívame autenticky a naplno, či už pozitívne, alebo negatívne. Keď je Róm nahnevaný, je nahnevaný. Keď je hlučný, je hlučný, a keď je emotívny, okolie to vníma. Vidíme to napríklad pri rómskych svadbách. Manžel prichádza vypýtať nevestu od rodičov a rodina sa s dcérou reálne lúči, sprevádza to veľký plač. Keď počúvame cigánske piesne, často hovoríme o takzvanom cigánskom plači. Z môjho pohľadu sa v tejto forme prenáša rómska generačná trauma a dokážu ju vnímať aj ostatní ľudia. Rómovia sú aj dosť poverčiví. Spomínam si napríklad na klasickú frázu „keď sa ti niečo sníva, nehovor to nahlas, lebo sa to stane“. Problém predstavuje aj chodiť v jednej topánke alebo rozsypať soľ (smiech), oboje sú predzvesťou hádky. Na druhej strane, moja rodina bola vždy veľmi racionálna, takže nehovorím len zo svojej skúsenosti. Rómovia napríklad veria na vyššiu moc alebo nejaké formy energií, aj keď 90 % z nich sú silní kresťania. Ja osobne verím, že v živote prúdi energia a či už v dobrom, alebo v zlom sa nám všetko vráti.

V knihe Narodila som sa pod šťastnou hviezdou tvoja prababka Elena Lacková píše, „Prešla som mnohými marxistickými školeniami, preorientovala som sa na materializmus, pretože som nechcela, aby sa o mne hovorilo, že som zaostalá. Ale tá naša rómska skutočnosť – či nadskutočnosť – mi vždy pripomenula, že všetko je inak.“ Ako to vnímaš ty?

Mám to presne tak isto. U Rómov sa veľa hovorí o  predtuchách. Ja som tiež často vedela, že sa niečo zlé stane. Vychádza to podľa mňa z formy autentickosti, ktorú nepotláčame, a tým pádom má okolie pocit, že sme spirituálnejší. Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som svoju intuíciu potlačila, doplatila som na to, pretože sa aj tak naplnila. Vo všeobecnosti je intuícia veľmi ženská vec, a myslím, že aj u Rómov sú ňou obdarované väčšinou ženy.

Veríš na dušu? Je mi jasné, že toto je veľmi osobná a komplikovaná téma, ale máš pocit, že sa duše v istej forme prenášajú?

Áno. Neviem vysvetliť ako, ale verím, že duševne sme na svete viackrát. Mám dokonca pocit, že som to v nejakej forme zažila. Bola som svedkom situácií blízkych ľudí, ktorým napríklad zomrelo dieťa v staršom veku, a hneď na to sa narodilo ďalšie. Vnímala som to takmer ako tú istú dušu v inom tele. Myslím, že Rómovia veria na to, že sa duša vráti, či už s novým členom rodiny, alebo vo forme energie. Potvrdzuje to pre mňa teória o tom, že po smrti je človek o niekoľko gramov ľahší. Ďalšou osobnou skúsenosťou bola pre mňa hraničná depresia. Mala som ťažké obdobie plné panických atakov a veľmi som sa zľakla toho, že som od určitého momentu nič necítila. Bola som absolútne apatická a nič ma nezaujímalo. Šla som vtedy k psychiatrovi a zdôverila sa mu, čo okrem fyzických bolestí zažívam. On mi vtedy povedal krásnu vec, že mi moja duša zachránila život. Na vyliečenie fyzickej bolesti sa musela na chvíľu zatvoriť, oddeliť od tela a časom sa vráti. Asi za tri alebo štyri týždne sa to naozaj stalo. Zobudila som sa, zasvietilo mi do izby slnko, a ja som cítila.

Čo si si z tejto skúsenosti zobrala? Ako si sa naučila sa o seba starať, aby sa to neopakovalo?

Opakuje sa to presne v momentoch, kedy sa o seba nestarám. Naučila som sa zrieknuť sa ľudí, ktorí mi nerobia dobre. Mojím novoročným predsavzatím z minulého roka je tráviť čas s ľuďmi, ktorí chcú tráviť čas so mnou. Popri práci sa snažím viac venovať rodine a priateľom. Práca bola pre mňa kedysi absolútna priorita. Naďalej ňou zostáva, ale snažím sa nachádzať priestor aj na ostatných. Okrem toho sú pre mňa nástrojmi tanec, meditácia a zdravá strava. Najmä v rámci rómskej otázky by som túto tému chcela rozvíjať ďalej. Rómovia neveria na terapie alebo na nejakú sebalásku. Tam musíš tvrdo cez všetko prejsť a prežiť to. Musela som tento zaužívaný systém prelomiť aj sama u seba. Nevedela som, ako sa zdôveriť rodine, že mám psychické problémy. Bolo to u nás tabu. Časom pochopili, čo má naša generácia náročnejšie. Oni síce zažili inú traumu, ale už berú mentálne zdravie ako tému. Myslím, že v rómskej komunite to stále nie je bežné.

Chcela by si sa tomu v budúcnosti venovať viac? 

Áno, ale je to veľmi ťažká cesta. Ani slovenská spoločnosť nie je v otázke psychického zdravia veľmi popredu. A u Rómov je to naozaj veľmi ťažké. Pomoc je najpotrebnejšia u komunít v osadách, ale tam ľuďom chýba nielen vzdelanie o psychológii a pomoc v mentálnom zdraví, ale chýba im zdravotníctvo všeobecne. Teraz som sa venovala projektu vzdelávania o HPV a rakovine krčka maternice. Gynekológia a prevencia je momentálne prioritnejšia téma. Nedokážem odhadnúť, čo všetko ma v budúcnosti čaká, ale chcela by som sa venovať dvom veciam. Pokiaľ by som mala to šťastie, chcela by som ostať buď pred kamerou, alebo za kamerou v rámci réžie. Stále premýšľam o tom, že by som ďalej študovala, ale, bohužiaľ, deň má len 24 hodín. Niekedy túžim po tom byť sebec a užívať si vlastný život, ale nedá mi to. Cítim potrebu pomáhať komunite a otvárať dvere ďalším Rómom.

Ak by si mala tú možnosť, chcela by si svoju budúcnosť poznať?

Kedysi by som povedala, že áno, ale momentálne mám pred budúcnosťou rešpekt. Skôr ma láka „vŕtať sa“ v minulosti. Túžim poznať, čo som robila v minulom živote, alebo kde som bola a kto boli moji predkovia. Veľmi často počúvam názor, že mám starú dušu a že som veľmi melancholická. Zaujímalo by ma, odkiaľ moja duša pochádza. V rámci tanca a hudby možno niekde z Latinskej Ameriky (smiech). Tú melanchóliu vnímam ako krásnu vec, hoci viem, že je niekedy pre okolie zaťažujúca. Myslím, že prostredníctvom nej cítim pocity generácií predo mnou, ktoré to nemali ľahké.

Text: KJ foto: Branislav Šimončík