Láska k umeniu. Aká silná je tá vaša? Máte občasné „love affairs“, stále sa spoznávate, alebo je to už pevne vybudovaný vzťah až do konca všetkých dní?
Juraj: Moja láska k umeniu, konkrétne k textilu, je veľmi hlboko zakorenená. Som v tomto vzťahu veľmi monogamný. Začala sa už v detstve – pamätám si, ako som trávil čas s mamou, ktorá bola na materskej dovolenke a ako správna žena 80. rokov šila, vyšívala a štrikovala. Moje prvé spomienky sú na kúsky látok, s ktorými som sa hrával vedľa šijacieho stroja. Tento vzťah s textilom pretrváva dodnes.
Vlastne, tento projekt s Tatra bankou je takou mojou prvou „neverou“, pretože sa zrazu dostávam do sveta módneho návrhárstva. Ja sám sa považujem za textilného dizajnéra – navrhujem látky, potlače, výšivky, ale neriešim, čo sa z týchto materiálov ušije. Preto som tento projekt vnímal ako prekročenie hraníc mojej komfortnej zóny.
Adela: Vzťahy sú vždy subjektívne. Keďže som vyrastala v umeleckom prostredí, bolo pre mňa prirodzené, že sme mali doma sochy, obrazy. Ako dieťa som si myslela, že ak to niekto nemá podobne, asi ho vykradli (smiech.) Naši ma odmalička brávali do divadla, ktoré je mojou najsilnejšou láskou.
Dnes si hovorím, že by som sa kultúre mohla venovať viac, ale zároveň viem, že keď na to nemám dostatok času ani priestoru, môj názor nemusí byť vždy relevantný. Viem si priznať, že možno niečomu nerozumiem. Umenie, ktoré posúva hranice, býva často spočiatku nepochopené, provokatívne – a ja nemám potrebu všetko chápať.
Spomínate si na nejaký silný moment, keď vás umenie úplne pohltilo? Čerpáte z neho doteraz? Ak áno, v ktorých okamihoch stojí umenie a kultúra pri vás?
Juraj: Umenie a kultúra sú pre mňa súčasťou každodenného života, takže nemám vyslovene jeden moment, ktorý by ma úplne pohltil. Už od detstva, aj keď som vyrastal v rodine technikov a inžinierov, rodičia dbali na to, aby sme mali kontakt s umením. Vodili nás na výstavy, do múzeí, čím vo mne vytvorili prirodzené vnímanie kultúry.
Teraz, keď pracujem priamo v remesle, mám pocit, že som umením obklopený neustále. Paradoxne, vo voľnom čase sa snažím mať od neho odstup. Môj únik je záhradkárčenie – pestovanie rastlín, ktoré neskôr kreslím, maľujem, fotím, spracovávam. Je to pre mňa spôsob, ako sa odtrhnúť od pracovného sveta, aj keď sa to stále spätne prepája.
Adela: Ako dieťa som chodila na klavír – boli to momenty niekde medzi trápením a zimomriavkami z hudby. Pamätám si predstavenie Každý má svoju pravdu na Malej scéne, kde si Marián Labuda zahral hysterický záchvat tak dokonale, že zmenil farbu a zgúľal sa z pódia. Pre malé dieťa to bol extrémne silný umelecký zážitok.
Takých momentov bolo viac. Napríklad koncert Hany Hegerovej. Hoci pôsobím na verejnosti veselo, v umení mám rada melanchóliu a nostalgiu. Jedným z najsilnejších zážitkov v poslednom období bolo tiež čítanie knihy Babička od Ivany Gibovej – vtipné, miestami drsné čítanie, ktoré dokonale vystihuje našu spoločnosť.
Juraj, móda sa často pohybuje na pomedzí dizajnu, remesla a umenia. Vnímate svoju tvorbu ako súčasť širšieho kultúrneho kontextu? A ak áno, akým spôsobom sa ním nechávate ovplyvniť?
Na sto percent. Móda reflektuje kultúru, dobu a spoločnosť – vždy to tak bolo a bude. Cez textil a módu mám pocit, že som neustále v centre diania.
Čo je podľa vás najlepší dôkaz toho, že láska k umeniu a kultúre je stále živá?
Juraj: Myslím si, že v najťažších časoch vznikajú najlepšie diela. Tak ako diamanty vznikajú pod obrovským tlakom, aj kultúra v neistých obdobiach produkuje silné a nadčasové veci. Podobne ako v hudbe – najsilnejšie pesničky sú často tie o rozchodoch či zlomenom srdci. Umenie je vlastne filtrácia vonkajšej negatívnej energie do niečoho pozitívneho.
Tento večer oceňuje osobnosti slovenskej kultúry. Prečo sú podľa vás takéto podujatia dôležité?
Juraj: Ako minuloročný laureát ceny Tatra banky za dizajn viem, aké dôležité je pre umelca dostať spätnú väzbu. Tvoríte dlhé roky a spätne počuť uznanie je kľúčové. Samozrejme, nie je to len o egu, ale aj o tom, že každý kreatívny človek má občas pochybnosti. Takáto externá validácia pomáha na chvíľu stíšiť vnútornú neistotu a uvedomiť si, že to, čo robíte, má zmysel.
Adela: Pretože kultúra a umenie sú dôležité. To je téma na samostatnú slohovú prácu – takú, ktorú by ľudia mali dostať spolu s letákmi zliav z obchodných reťazcov (smiech.) Umenie nás učí vnímať, chápať, byť tolerantnejšími, empatickejšími. Neexistuje, že by sa niekoho nedotklo divadlo, hudba alebo text. Je výnimočné, že existujú inštitúcie, ktoré – hoci nie sú zo štátneho sektora – podporujú umenie, aj keď nie je vždy všeobecne prijímané.
Kultúra nie je len o umelcoch, ale aj o emóciách, príbehoch a odkaze pre spoločnosť. Je medzi nominovanými alebo ocenenými niekto, koho tvorba vás tento rok obzvlášť oslovila?
Juraj: Bol som veľmi pozitívne prekvapený, keď som videl zoznam nominovaných, pretože mnohých z nich osobne poznám, či dlhodobo sledujem. Napríklad Michaelu Bednárovú s projektom Floating Arboretum, výtvarníka Andreja Dúbravského alebo Sylviu Jokelovú z VŠVU, ktorú si pamätám ešte z mojich študentských čias.
Adela: Skúsim pocitovo na prvú. Zaujalo ma predstavenie, v ktorom účinkuje Jana Oľhová. Často máme pocit, že niektoré odkazy patria „tým druhým“ – niekomu nezrelému, agresívnemu. Ale táto hra je odkazom pre nás všetkých. Môže byť náročné vedieť si prečítať posolstvo pre seba, prijať ho a spracovať.
Ako som spomínala, páčila sa mi aj kniha Babička – vtipné, miestami surovo presné čítanie, ktoré krásne definuje našu spoločnosť. Rodina je základ – nech je akákoľvek. A práve v rodine sa často lámu detské duše, ktoré potom vyrastajú do frustrovaných dospelých a ten cyklus pokračuje ďalej.
Zaujalo ma aj zamyslenie Andreja Dúbravského v dokrútke – že najskôr prichádza rozklad, potom kompost a až následne rozkvet. Len sa zamýšľam, v ktorej fáze sa práve nachádzame.
Juraj, pre vás to bola prvá skúsenosť s návrhom celých šiat. Ako ste k tomu pristupovali? Čo bolo pre vás najväčšou výzvou?
Som textilný dizajnér a celý život sa venujem návrhu látok, potlačí a výšiviek, nie samotných odevov. Preto som k tomuto projektu pristupoval s rešpektom a s vedomím, že je to pre mňa výstup z komfortnej zóny. Celý proces mi však potvrdil, že textil je pre mňa prioritou a že sa nehodlám stať módnym návrhárom (smiech). Bolo však osviežujúce vrátiť sa k niečomu, čo som študoval na strednej škole.
Najväčšou výzvou bolo to, že zvyčajne sa látky prispôsobujú strihu šiat, ale ja som k tomu pristúpil opačne – navrhol som najskôr látku a až potom sa prispôsoboval odev. Chcel som, aby sa na šatách naplno prejavila textilná výšivka a potlač, ktoré som navrhol.
POZRITE SI MAKING OF JURAJOVÝCH ŠIAT PRE ADELU.
Adela, zasahovali ste do procesu tvorby šiat? Nesie pre vás večerná róba odkaz?
Absolútne nie. Nemám potrebu sa vyjadrovať, som figurína. Dlhé roky moderujem tento event aj preto, že si držím konfekčnú veľkosť (smiech). A teraz vážne. V tomto prípade sú šaty súčasťou umenia a ja ich vnímam ako posolstvo, ktoré je mojou povinnosťou odprezentovať. Som plátnom a je mi cťou, že dnes som práve v šatách od Juraja.
Každý tvorca má svoje zdroje inšpirácie. Čo vás pri tejto spolupráci najviac ovplyvnilo – či už vizuálne, materiálovo alebo ideovo? Výber látok?
Hlavnou inšpiráciou bolo spektrum farieb, ktoré vzniká pri lome svetla. Chcel som týmto spôsobom vyjadriť rôznorodosť – v kultúre, umení, v spoločnosti. Vnímam, že v dnešnej dobe sa táto rozmanitosť často potláča, a preto sú tieto šaty oslavou individuality a slobody. Zároveň sú aj symbolom nádeje – svetla na konci tunela.
Po technickej stránke sú tieto šaty ódou na všetky techniky, s ktorými som počas kariéry pracoval. Dôležitým aspektom bolo aj to, že odev nevzniká sám – je to tímová práca. Na tomto konkrétnom modeli pracovalo 25 ľudí - od remeselníkov v Indii, ktorí ručne prišívali pol milióna flitrov, cez taliansku firmu Colours Company, ktorá tlačila látky, až po slovenskú krajčírku Zdenku Hincovú, ktorá riešila konštrukciu odevu. Za každým projektom stojí celý tím odborníkov, remeselníkov. Preto je pre mňa dôležité, aby tieto mená zazneli a aby boli súčasťou príbehu týchto šiat.
Zároveň je projekt aj poďakovaním Nadácii Tatra banky za to, že vytvára priestor, kde môžu umelci tvoriť bez obmedzení a cenzúry.
Text: KK foto: Nadácia Tatra banky
