1. Do You Love Me – film Lany Daher
Len výnimočne sa stane, že vo mne film zostane tak dlho. „Do You Love Me“ pôsobí ako filmové vyznanie lásky Bejrútu, ale aj krehkému aktu vynárania spomienok prostredníctvom filmu. Fragmenty filmových záberov sa skladajú do kolektívnej autobiografie a ukazujú, ako v libanonskej vizuálnej pamäti spolunažívajú radosť, katastrofa aj každodenný život. Aktuálnejšie by to azda ani nemohlo byť, Lana sa na vlastnej projekcii zúčastnila kvôli prebiehajúcemu konfliktu doma len cez Zoom.
2. Bastien Pery – maľba
V aktuálnej sérii Bastiena Peryho sa maľba stáva spôsobom, ako skúmať, čo zostáva z obrazu v momente, keď sa jeho čitateľnosť začína rozpadávať. Vychádza z osobných rodinných fotografií upravených algoritmickým procesom a vytvára interiéry, v ktorých svetlo zmäkčuje kontúry a postavy ustupujú do pozadia. Výsledkom je skôr meditácia nad nestálym životom obrazov než zobrazenie pamäti – nad tým, ako pretrvávajú, ako sa menia a nenápadne rozpúšťajú v prítomnosti. Je to umelec, ktorého sa oplatí sledovať.
3. Lee Miller – výstava fotografií
Retrospektíva Lee Miller v Musée d’Art Moderne de Paris sa pohybuje medzi módnou fotografiou, surrealizmom a vojnovou reportážou bez toho, aby sa usadila v jednom pevnom rozprávaní. Je menej chronológiou a viac premenlivým archívom pozícií medzi modelkou, múzou, fotografkou a svedkyňou. Jej obrazy v sebe nesú zvláštne napätie medzi inscenáciou a dokumentom, pričom neustále nanovo definujú, čo znamená pozerať sa a byť pozorovaná v čase, keď sa dejiny ešte len odohrávajú. Toto na mňa pôsobí ako NOW.
4. Calder vo Fondation Louis Vuitton
Na najnovšej výstave vo Fondation Louis Vuitton pôsobia Calderove diela brilantne práve svojou nenútenosťou. Sú zavesené zo stropu a tým pádom v neustálom jemnom pohybe. V jednoduchosti diel aj celej scénografie bolo niečo, čo ma opakovane vracalo do prítomného okamihu.
