JS Kedy si prvýkrát začal kresliť?
LDS To je krásna otázka, Johann. Ak si dobre pamätám, mal som sedem alebo osem rokov, možno aj menej. Väčšinou som vtedy kopíroval veci z kníh. Bol som posadnutý knihami o gréckej mytológii. Jednu z nich som dostal od otca. Bola prevažne textová, no na veľkých stranách mala ilustrácie mužov a žien pripomínajúcich bohov starovekého Grécka. Boli nádherné. Bolo v nich more, veľa doplnkov a rozpustené vlasy. Práve vtedy som si začal užívať kreslenie oblečenia. Rád som skicoval to, čo mali postavy v knihe na sebe. Pokúšal som sa znázorniť drapérie, šperky a všetky tie detaily.
JS Kedy si zistil, že chceš byť módnym dizajnérom?
LDS Myslím, že všetko sa začalo tým, že som sa zamiloval do vzhľadu gréckych bohov a do sily ich odevu. Cez kresbu som sa snažil pochopiť, čo oblečenie v skutočnosti je. Nikdy som neurobil jasné rozhodnutie stať sa dizajnérom. Moja túžba jednoducho prerástla do vášne a vždy, keď som skicoval alebo niečo fotografoval, cítil som ju silnejšie. Vo veku asi desiatich rokov ma začala rovnako silno priťahovať aj fotografia. Stále som prosil rodičov o Polaroid, pretože môj prvý fotoaparát bol jednoduchý jednorazový Kodak a neznášal som čakanie na vyvolané fotky. Potreboval som okamžitý výsledok. Keď som objavil Polaroid, mal som pocit, že sa mi splnil sen. Mal však svoje limity. Rád som fotil zábery zblízka a detaily a Polaroid na takú vzdialenosť nevedel dobre zaostriť. Výsledky neboli vždy dobré, no stále som cítil potrebu tie fotografie robiť a študovať ich, aby som lepšie porozumel oblečeniu a detailom. Viem, Johann, že aj ty kreslíš a fotografuješ.
JS Áno. Kreslím, odkedy si pamätám, ale mám veľmi rád aj fotografiu. Začal som fotiť, keď som mal asi osem rokov. Dostal som vtedy mamin starý iPad. Potom, keď som dostal prvý telefón, začal som fotiť ním, ale stále mám radšej širší formát iPadu. Mama ma niekedy prosí, aby som fotil jej šperky, ale nemám rád jednoduché fotky na bielom pozadí. Radšej experimentujem. Zameriavam sa na detaily alebo vytváram malé still-lifes. V japonskej Naoshime sme robili polaroidovú sériu a súhlasím s tebou, Luca, robiť close-upy s Polaroidom je naozaj ťažké. Trochu ma to začalo nudiť. Tento rok mi tiež strýko daroval veľmi starý digitálny fotoaparát. Nedá sa na ňom ani natáčať video, iba fotiť. Odvtedy stále fotím vtáky. Milujem zvieratá a niekedy s otcom vstávam veľmi skoro, aby sme ich išli von pozorovať. Ako sa ďalej rozvíjala tvoja láska k móde?
LDS Pri kreslení som si veci ukladal do pamäti, ako do archívu vo vlastnej mysli. Bol to jeden z mojich prvých krokov k pochopeniu toho, čo chcem robiť. Byť dizajnérom pre mňa znamená zbierať všetko: spomienky, kvety, knihy, gestá tvojich rodičov, ešte skôr, než začneš premýšľať o oblečení. A keď to potom chceš vyjadriť, začneš kresliť. Pamätám si, že som kreslil preto, lebo som potreboval rozprávať príbehy, takmer ako v opere. Nebolo to len kreslenie. Cítil som v sebe isté napätie a potreboval som ho načrtnúť. Krása pre mňa vzniká zo spojení a spomienok. Okolo trinástich rokov som začal skicovať oblečenie a doplnky a snažil som sa z nich vytvoriť príbeh. Bolo to veľmi oslobodzujúce, najmä preto, že som pochádzal z veľmi malého mesta, nie ako Oslo.
JS Aké bolo vtedy tvoje mesto? Mimochodom, ja si myslím, že Oslo je veľmi malé.
LDS Moje prvé skutočné stretnutie s módou bolo uvedomenie si: preboha, v mojom meste neexistuje móda. Ľudia sa obliekali veľmi basic. V mojom rodnom meste bola móda o vzhľade. Neexistovala predstava, že oblečenie môže vyjadrovať niečo hlbšie, napríklad tvoje pocity, politický názor alebo energiu. Princíp bol jednoduchý: ak si bol pekný, obliekal si sa dobre, aby ťa ľudia ocenili. Ak nie, obliekal si sa normálne, pretože to aj tak nikoho nezaujíma. Bola to veľmi tradičná, staromódna talianska mentalita. Pamätám si, že keď som sa začal obliekať inak, začal som si kupovať aj dizajnérske kúsky, pretože som potreboval vyjadriť sa iným spôsobom. V mojom okolí však neboli fashion obchody. Nebolo tam nič. Svoje úlovky som musel hľadať a potom som ich nosil do školy.
JS Kedy ti začalo záležať na tom, ako sa obliekaš do školy?
LDS Myslím, že niekedy na strednej. Keď však vidím teba, Johann, ako mladého dizajnéra, vidím, že si vo svojom sebavyjadrení odvážnejší, než som bol ja. V tvojom veku, som bol veľmi hanblivý. Čiastočne to súviselo aj s prostredím, z ktorého som pochádzal. Ľudia okolo mňa vedeli byť nepríjemní voči tým, ktorí sa od nich líšili. Ako vnímaš oblečenie v škole ty?
JS Všetci nórski chlapci sú úplne rovnakí, takže v nórskej škole je ťažké vyjadriť sa. Nemôžeš byť veľmi iný. Ja chodím do francúzskej školy a cítim, že tam mám viac slobody.
LDS Páči sa mi, že to hovoríš, pretože to ukazuje tvoju odvahu. Rozumieš tomu konceptu. Vidíš, že sa všetci obliekajú rovnako, ale chceš byť iný. V tvojom veku som vedel, že som iný, ale neuvedomoval som si, ako basic sa obliekajú ostatní ľudia. Viac som sa sústredil na to, aby som pochopil, prečo pri tom pôsobia tak sebavedomo a šťastne. Neuvedomoval som si, že moja sila príde neskôr. Že začnem rozumieť móde, budem kreatívnejší a rozviniem si vlastnú identitu. V skutočnosti si možno desať krokov pred tým, kde som bol v tvojom veku ja.
JS Čo si vtedy nosil do školy?
LDS Módu som naozaj miloval a okolo pätnástich som to začal viac prejavovať aj v obliekaní. Zrazu to do seba zapadlo. Cítil som, že je to svet, ktorého chcem byť súčasťou. Pamätám si, ako som vošiel do obchodu v Ríme a pomyslel si: „Bože, tento biely opasok potrebujem. Zajtra si ho musím obliecť.“ Zároveň som si však uvedomoval, že nikto iný sa tak neoblieka. Ak si chcel byť v škole populárny, musel si sa obliekať určitým spôsobom. Prirovnal by som to k Prade 90. rokov: špecifické topánky, denim a knitwear. Mňa však priťahovalo niečo punkovejšie. Objavil som aj niekoľkých japonských dizajnérov, hoci som vtedy o móde ešte veľa nevedel. Pozeral som sa do magazínov a hovoril si: „Toto milujem, chcem nájsť niečo podobné.“ Tak som začal chodiť do Ríma objavovať trhy a vintage obchody.
JS Kde si vtedy zháňal magazíny?
LDS Bolo to strašne ťažké. Moji kamaráti si vedeli ľahko nájsť časopisy o autách alebo motorkách, ale s módou to bolo úplne iné. Chodil som do malých novinových stánkov a pýtal sa na americké alebo anglické magazíny. Nič. Potom som jedného dňa našiel Vogue Hommes. Johann, bol to Vogue pre mužov! Ukázal mi, že nie som až taký iný. Všetci mi hovorili, že Vogue je len o opätkoch, šatách a krásnych ženách. Tie obrazy som miloval, ale stále som si hovoril: čo ja? A potom som našiel tento magazín. Bol drahý a ťažko sa zháňal, ale úplne som sa doň zamiloval. Mal som pocit, že mám konečne niečo svoje. Bolo to ako Biblia, z ktorej som sa mohol učiť. Vtedy som začal vnímať módu ako svet. Ešte nie ako profesiu, ale ako vesmír krásy a kreativity. Začal som ju študovať, snažil som sa jej porozumieť, dokonca som hľadal na Googli, hoci v tom čase Google nebol tým, čím je dnes.
JS Kde nachádzaš inšpiráciu dnes?
LDS Dnes som napríklad našiel inšpiráciu v tvojej fotografii, ktorú mi poslala tvoja mama. Okamžite som jej odpísal: “I love Johann, what an icon!” Pre teba môže byť jednoduché obliecť sa tak, ako si sa obliekol, ale z môjho pohľadu kreatívneho človeka vidím veľa vecí, ktoré robíš správne. Všímam si tvoje proporcie, vlasy aj farby okolo teba na ulici. Vidím, ako malý pôsobíš v porovnaní so svetom, a zároveň aký si v ňom sebavedomý a cool. Pre mňa to otvára mnoho dverí, stáva sa z toho celý mentálny proces. Zajtra, keď pôjdem do Prady, si možno poviem: “Prečo nemôžeme nosiť oblečenie ako Johann?” Oversized tričká, široké nohavice a veľké čiapky. Aj to, ako tvoja hlava vyzerá pod šiltovkou tak malá, je veľmi cool. Takže dnes si bol mojou inšpiráciou ty. Inšpirácia však neprichádza len tak. Všetci sa navzájom potrebujeme. Prichádza zo spojenia, zo zdieľanej kreatívnej energie, a keď sa objaví, zostane stebou. Dnes máš na sebe celý biely outfit. Povedzme, že máš svoj biely moment, v ktorom sa všetko prepája sjednou myšlienkou. Keď si sa teda ráno zobudil a rozhodol sa obliecť si bielu, prečo si to urobil? Čo ti prišlo ako prvé na myseľ?
JS Najprv sa pozriem do skrine, čo mám k dispozícii. Nemám rád, keď si mám každý deň obliecť niečo nové. Tak som sa pozrel, čo som mal na sebe včera. Mal som biele nohavice a povedal som si, že si k nim vezmem niečo biele. Bolo slnečno, takže biela sa mi zdala dobrá. Dal som si biele tričko z Japonska a bielu šiltovku, ktorú mi dal otec.
LDS Keď sa na seba pozrieš takto oblečený do zrkadla, si na seba hrdý a povieš si, že si krásny? Cítiš to tak?
JS Áno, keď sa mi páči, čo mám na sebe, cítim sa dobre.
LDS To veľmi rád počujem. Keď sa dobre oblečieme, robíme to pre seba, ale zároveň tým vysielame odkaz aj ostatným. Nie je to o tom byť bohatý, chic alebo nosiť nové kúsky. Je to o tom, cítiť sa pohodlne vo vlastnom priestore, vo svojom oblečení a cítiť sa ako svoje najlepšie ja. Keď sa dostaneš do tohto bodu, z môjho pohľadu je hotovo. Je to ako: “Dobre, deň sa môže začať. Cítim sa skvelo, cítim sa pripravený, môžem ísť do práce a zvládnuť deň”.
JS Áno, viem, čo myslíš. Minulý týždeň som išiel do školy rovno z našej chaty, takže som mal na sebe oblečenie, ktoré sa mi veľmi nepáčilo. Na chate mi nezáleží na tom, čo nosím, čo je tiež fajn. Potom som však prišiel do školy a hovoril som si: “Čo to mám na sebe?”. Bolo to hrozné a ani som tam nechcel byť.
LDS To nie je dobrý pocit. Oblečenie je dôležité. Samozrejme, nie je všetkým a nie je najvyššou prioritou, ale aj tak na ňom záleží. Rovnako ako na čistení zubov alebo úprave vlasov. Ak nemáš upravené vlasy, tiež to ovplyvní, ako sa cítiš. Všetko je prepojené.
JS Áno! Česaním vlasov trávim veľa času.
LDS Odkedy sa rozprávame, som fascinovaný tvojimi vlasmi. Keďže vedieme dialóg o pocite teraz, čo si myslíš o svojich vlasoch v tomto momente? Myslíš si, že budú tvojím poznávacím znamením, alebo uvažuješ, že ich v budúcom roku zmeníš?
JS Myslím, že si vlasy nezmením. Vlasy sú veľkou súčasťou mňa. Keby som nemal dlhé vlasy, môj štýl by bol úplne iný. Mám však predstavu, že keď budem na univerzite, nejakým spôsobom ich zmením a skrátim.
LDS Myslím, že je to naozaj tvoj signature look. Je zriedkavé nájsť ľudí so skutočným poznávacím znamením, pretože v móde si ho väčšina ľudí buduje cez oblečenie alebo doplnky. Preto je také výnimočné, keď je prirodzené – ako u Karla Lagerfelda alebo Grace Coddington. V tvojom prípade sú to tvoje vlasy. Pre mňa je to takmer zázrak, pretože ja také niečo veľmi nemám. Ľudia ma definujú cez obrazy, šperky alebo oblečenie.
JS Ďakujem, Luca!
LDS Pre mňa bolo v mladosti veľmi komplikované nosiť to, čo som chcel. Nie preto, že by to bolo ťažké pre mňa osobne, ale preto, že okolo mňa existovalo veľmi silné rozdelenie medzi mužským a ženským oblečením. Ako v tomto zmysle vnímaš oblečenie ty?
JS Ja nenosím len mužské alebo len ženské oblečenie. Miešam ich. Napríklad tieto nohavice. Väčšina mužov ich nenosí, ale nenosí ich ani veľa žien. Je to niečo medzi tým, a tak sa obliekam do školy. Od mamy si často požičiavam bundy. Teraz mám na sebe denimovú bundu ARKET x Barbour. Má jasne ženský strih, ale je cool a pôsobí veľmi japonsky. A mimochodom, môj otec nosí stále veľa ružovej, čo milujem! Luca, aké máš hobby?
LDS Bože, nemám veľmi rád slovo hobby. Znie, akoby si mal mať len jedno, a ja nie som ten typ človeka. Radšej ich nazývam “obsessions”. Prvou je určite fotografia, milujem fotografovanie. A mojou druhou “posadnutosťou” je zvedavosť. Naozaj sa chcem naučiť čo najviac o veciach, ktoré ma zaujímajú. Napríklad práve teraz by som sa ťa veľmi rád ďalej pýtal na to, ako premýšľaš. Rád by som sa pýtal aj tvojej mamy na jej prácu, fotenia, nápady pre magazíny a na to, prečo premýšľa o určitých svetoch alebo konceptoch. A potom je tu, samozrejme, zbieranie oblečenia. Ľudia sa ma stále pýtajú: “Čo robíš so všetkým tým oblečením? Kde ho skladuješ?”. Nuž, minulý december som si kúpil pivnicu, pretože milujem kupovať kúsky z aukčných domov. Každý deň môžeš objaviť neuveriteľné veci z celého sveta: oblečenie, šperky, objekty. Potom však potrebuješ priestor, kde to všetko uložíš, takže si budujem svoj malý archív. Všetko organizujem veľmi čisto a štruktúrovane, ako múzeum alebo knižnicu. Je krásne predstaviť si, že jedného dňa prídeš, preskúmaš archív, vyberieš si kúsky a vytvoríš vlastné looky. To je budúcnosť. A, samozrejme, vždy tam bude nejaká Prada.
JS Thank you Luca, see you in Milan next week with my dad.
LDS Ciao amore!
