Nesie si človek osud svojich predkov ako neviditeľnú niť, alebo je tvorcom vlastnej reality? Môžeme sa zbaviť vzorcov, ktoré nám odovzdali generácie pred nami, alebo sme im odsúdení podľahnúť? Psychológ a zakladateľ spoločnosti CBDium a projektu APU Maroš Vago, ktorý absolvoval pobyt v šamanskom kmeni v Peru, kombinuje poznatky modernej vedy so starodávnymi prístupmi k liečeniu duše. V rozhovore ponúka pohľad na to, ako funguje myseľ, čo znamená skutočná mentálna sila a prečo sa odpovede na naše problémy často skrývajú v pozorovaní, nie v minulosti.
Čo vás motivovalo prekročiť hranice tradičnej psychológie?
Odjakživa som cítil, že samotné pomenovanie problému nevedie ku skutočnému riešeniu. Západná psychológia, psychiatria a celkovo medicína podľa mňa nerieši príčinu psychických problémov. Vyrastal som v „bylinkárskej“ rodine, kde sa verí na hlbšie veci, a po štúdiu psychológie ma veľmi lákala kultúra s tradičnou formou liečenia psychických ochorení. Práve v Peru využívajú prírodné liečiteľstvo veľmi efektívne. Zaujímal ma najmä fakt, že pracujú s dušou.
V jednom rozhovore ste spomínali, že ako psychológ máte podľa vás efektívnejšie nástroje ako psychiater. Môžete vysvetliť, v čom vidíte hlavné rozdiely medzi týmito profesiami, okrem predpisovania liekov? Ak niekto hľadá odbornú pomoc, kde by mal začať?
Psychológ má možnosť problém zastaviť vo fáze, kedy sa ešte nerozširuje. Dostatočne skorý zásah môže zabrániť tomu, aby ochorenie pokračovalo ďalej. Vstup psychiatra väčšinou znamená farmaceutickú liečbu. Ak je nutný zásah na endokrinnej alebo chemickej úrovni, lieky môžu byť užitočné.
Ako má človek identifikovať, v akej fáze sa nachádza?
Ľudia často zametajú svoje problémy pod koberec a zároveň si neuvedomujú, že človek sa prirodzene nemá cítiť zle. Sme „kódovaní“ tak, aby sme sa mali dobre. Náš prirodzený stav je mať tvorivú energiu, nie byť vyčerpaný. Prvým ukazovateľom psychického stavu je vždy spánok. Keď sa kazí spánok, duša komunikuje problém, ktorý následne začne komunikovať telo. Príznaky sa postupne zosilňujú a ak si ich človek nevšíma, prerastú do určitého stavu. Depresia a úzkosť sú len počiatočné fázy. Signalizujú: „ešte to nie je také zlé, ale trvá to už roky“. Mohli sa napríklad prejavovať ako dlhodobé zlé nálady, niečo sa už, skrátka, dialo.
Pojem „silver thread“ odkazuje na neviditeľnú niť, ktorá spája jednotlivcov s ich rodovými líniami, dedičnými vzorcami a skúsenosťami predkov. Kam až do histórie siaha?
Bol som šokovaný informáciami o tom, aká dlhá je jej história, pre nás, liečiteľov, sú však dôležité približne tri generácie dozadu. Tie poskytujú úplne dostatočnú vzorku.
Ako si tieto genetické kódy predstavujete vy?
Nejde o žiadnu strašnú vec. Predstavte si napríklad, že si váš pra-praotec povedal, že niečo nikdy nedokáže a tak to precítil, že sa mu to zarylo do DNA kódu, ktorý odovzdával ďalej. Bohužiaľ, mohol skutočne zostať taký frustrovaný, že sa mu to odzrkadlilo v živote a prenieslo na ďalšie generácie.
Máme si ju predstaviť ako sled nadväzujúcich udalostí, alebo je zakorenená hlbšie – napríklad geneticky?
Vyslovene geneticky. Ak niečo silno precítime, skutočne si to vieme zapísať. Sami sme tvorcami svojej reality. Tej ďalšej generácii, ktorá si tento kód už nejakým spôsobom preniesla, sa to však vôbec nemusí viazať k pôvodnej príčine. Môže sa prejavovať v zmutovanej forme úplne inak, a zrazu už je z neho úplná hádanka. Človek môže celé roky skúmať svoju rodovú líniu, no nemusí nájsť jasnú odpoveď. Správnym nastavením mysle môžeme tieto línie opustiť.
Znamená to, že nemáme medzigeneračnú traumu pri riešení problémov vôbec zohľadňovať?
Za túto tému som veľmi vďačný. Ľudia si často myslia, že genetický kód rodovej línie môže za všetky ich problémy. Podiel rodovej línie na duševnom stave je podľa mňa asi 5 %. Staré kultúry rodovú líniu uznávajú, ale nepreceňujú. Povedzme, že zdedíte genetickú predispozíciu cukrovky. To, či sa prejaví alebo nie, záleží na duši človeka. Ak nebude žiť kvalitným spôsobom, s touto predispozíciou ju pravdepodobne dostane. Faktom je, že ju dostať nemusí. Všetci máme istý genetický predpoklad, ale veľa spočíva v nastavení. Ťažké rodové línie vnímame ako defekt a často sa za ne skrývame. V starých civilizáciách sú príležitosťou vyvinúť sa. Pokiaľ človek nie je svojou najlepšou verziou a nežije v pokore, genetická predispozícia sa prejaví ako vždy prítomný strašiak v pozadí. Myslím, že sa táto téma preceňuje. Tých 95 %, akými žijem svoj život a akou verziou si prajem byť, je omnoho dôležitejšími. Ak ku mne prídete ako pacient, musím sa pozrieť, aká ste duša, aký máte genetický rod, čo sa v ňom deje a aké máte vzťahy s rodičmi a so súrodencami. To sú však informácie pre mňa. Vy sa ich nesmiete držať, lebo vás pomýlia a obmedzia v riešeniach. Nastúpilo by týrané ego, ktoré si hovorí „čo ja už zmôžem, keď tu mám tento genetický predpoklad“. Rodovú líniu považujem za výhovorku tejto doby.
Ak sa genetická predispozícia už prejaví – či už na tele alebo v psychike – musí si ju človek vždy uvedomiť?
Vôbec nemusí byť vedome uchopiteľná. Skrýva ju náš „zadný“ prehistorický mozog, podvedomie, ku ktorému často nemáme prístup. Šamani človeka vnímajú ako záznam informácií, ktorý si vo vás potrebujú prečítať. Jedným z tých záznamov je tento zadný mozog, kde sa nachádzajú podvedomé informácie, ku ktorým nemáte bežne prístup. Prístup k podvedomiu vyžaduje veľmi vyspelý liečiteľský tréning. Ak by som mal povedať príklad, človek nevie, že má tendenciu príliš pomáhať a následne ho to vyčerpáva. To je v dnešnej dobe fenomén a pýcha ľudstva, snažiť sa príliš pomáhať. Ak to liečiteľ identifikuje, odkomunikuje a človek si to uvedomí, stále to nemusí vymiznúť z podvedomia a jemu sa reálny život tým pádom stále nemusí zlepšovať. Môže byť naďalej vyčerpaný a bez energie. Nevládze existovať, no jeho zdravie na testoch vyzerá v poriadku. Šamanské liečenie sa dokáže s týmto podvedomím spojiť, zistiť druh ega a zbaviť sa ho. V tomto vidím veľký potenciál. Myslím, že liečiteľstvo a hlboká medicína ide veľmi dobrým smerom. Uvidíme, do akej miery budú ľudia tomuto prístupu naklonení.
V Peru ste pracovali aj s drogovo závislými. Nezohrávajú u nich zdedené vzorce správania väčšiu rolu než len tých päť percent?
Áno, zohrávajú. Prejavuje sa to tak, že napriek snahe žiť svoj život čo najlepšie môžeme upadnúť do závislosti. Tie kódy sú príliš silné. V týchto prípadoch potrebujeme tú hlbokú múdrosť starých civilizácií. Riešenie patrí do rúk šamana, ktorý si dokáže presne pozrieť, odkiaľ problém pramení. Na to sa špecializuje napríklad sibírsky šamanizmus, ktorý dokáže nadviazať spojenie s predkami, preskúmať, čo sa v rode stalo, a dospieť k určitému druhu odpustenia, čím spustí liečebný proces.
Akú úlohu v procese zohráva komunita a súčasná rodina? Musí byť prítomná?
Z energetického pohľadu pri vyriešení mentálneho konštruktu zasiahnem spätne celú líniu. Duša vstupuje do rodovej línie, lebo je vybavená nástrojmi liečiť seba aj všetkých zúčastnených v rode. Z toho hlbokého hľadiska je pravda, že ak to ten človek individuálne zvládne, bude to mať efekt na celý rod, v ktorom sa niečo opakovane deje.
Stretla som sa s názorom, že si túto rovinu máme predstavovať ako tektonické dosky. Keď sa pohnú a napravia u jedného, prenesie sa to na všetkých ostatných bez toho, aby o tom museli vedieť.
S týmto presne súhlasím. Spočíva v tom aj zdravá pokora. Nemusím vopred riešiť, čo sa opraví. Viem, že keď urobím dobrú prácu, nastane pekný reťazový efekt. Považujem to za bonus. Nemusím si pripisovať zásluhy za to, komu všetkému som pomohol, pretože tam už narážame na pýchu.
Ako môžeme takýto program alebo vzorec rozpoznať a prelomiť?
Existujú viaceré spôsoby, no začnem od pozorovania. Keď človek naberie miernu sebaistotu a pochopí, o čom sa teraz rozprávame, preberie zodpovednosť. Je to naozaj ťažké, nikto nás to neučil, ale už tomu ako spoločnosť začíname rozumieť a chápeme, že v prvom rade musíme objaviť svoju vnútornú silu a prijať fakt, že proces riadime každý sám. V druhom rade je dôležité naučiť sa ten proces pozorovať. Pýtať sa: „čo som zač a čo to vlastne robím, aké veci rozprávam, ako si zamrmlem, ako si zanadávam?“ Tie pravé autentické prejavy, nie správanie sa na pracovnom stretnutí, kde prezentujem svoju peknú verziu, poviem o sebe to najlepšie a druhá strana odprezentuje zase tú svoju. Nastal čas začať nad sebou rozmýšľať inak a prichytiť sám seba pri niektorých vzorcoch, pretože v tom spočíva okamžitá pomoc a okamžitá náprava. Učíme sa to, v budúcnosti budeme mentálne konštrukty vedieť opravovať oveľa lepšie. Už budú také otravné, že nebudeme mať inú možnosť. Ak ich neviete sami rozpoznať, môže pomôcť terapeut, ktorý vás navedie – odtiaľ je však už práca na každom z nás.
Princíp teda spočíva v sledovaní reaktivity, zastavení sa a zamyslení. Môže to človek zvládnuť aj sám, alebo na začiatok potrebuje sprievodcu?
Záleží, v akej fáze sa nachádza. Ak zažíva bežné stavy, napríklad pociťuje diskomfort a vie, že pred hodinou ho necítil, zvládne to aj sám. Znie to možno únavne. Viem, že všetci rozprávajú o prítomnom okamihu a zastavení, ale naozaj sa tam skrýva ten kľúč. Celá spiritualita, to hlboké duchovno spočíva v tom, že spirituálnym alebo osvieteným sa človek stáva vtedy, keď je schopný odpozorovať, čo mu ide hlavou. Vytvára tým priestor medzi dušou a egom. Západná intelektuálna hemisféra má mylný dojem, že musíme prísť na pôvod problému. Ja im prajem veľa šťastia, to môže trvať roky a človeku stále nebude dobre. Čo tak ísť na to efektívnejšie a naučiť sa všímať, čo mi beží hlavou? Zrazu ten mentálny konštrukt príde, začne to skúšať, no človek mu nepodľahne. Tým pádom problém automaticky slabne a postupne vymizne.
Ak sa bavíme o liečebných procesoch a psychosomatike, spočíva kľúč stále v pozorovaní?
Áno, je prvým krokom, ktorým človek zosilnie. Skúste sa zastaviť vo fáze, kedy vám niečo neurobilo dobre a zvedomiť si, čo cítite. Buď sa vám začnú potiť ruky, nejakým spôsobom sa ozýva brucho alebo dá telo na inej somatickej úrovni vedieť, že niečo nie je dobré. Tento typ emócie je potrebné zachytiť. V tom vnímam veľký rozdiel medzi tým, čo učia terapeuti alebo aj ezoterika. Tvrdia, že teraz s tým musíme niečo robiť. Vôbec nie – taký proces by nás len vyčerpal. Dôležité je v tom momente zastaviť sa a zostať chvíľu v úcte. Práve týmto prístupom človek veľmi rýchlo pochopí, čo sa mu v živote deje a čo by mohol zmeniť. Na konci tejto práce sa stáva autentickým a silným. Potom si pri posilnenom stave môže dovoliť ísť aj na terapiu, kde je schopný efektívne pracovať. Keď sa však nevie pozorovať, za terapie len vyhadzuje peniaze. Nič sa na nich nestane. Duchovne by sme povedali, že musíme oddeliť dušu od ega. V praxi to znamená odpozorovať, čo mi beží hlavou. Takto jednoducho odíde 80 % mentálnych konfliktov. Zostane zvyšných 20 %, ktoré vyžadujú prácu. Týmto spôsobom uvažovania a oddeľovania emócií sa spustí samoliečebný proces nielen na úrovni tela, ale aj na úrovni mysle. Keby sme na základných školách mali predmet psychosomatickej psychológie, dnes by sme boli ohromne silní. Vôbec by sme sa na túto tému nemuseli baviť. Nie každý ma o tieto informácie záujem a z hľadiska psychológie je najhoršou takzvaná šedá zóna. Ide o ľudí, ktorým je síce mentálne zle, ale nie ešte tak veľmi zle, aby s tým niečo robili.
Je to väčšina populácie?
Presne tak. Túto najťažšiu vrstvu tvorí 70 až 80 % populácie a dostať sa z tejto šedej zóny je náročné. Väčšinou sa to podarí v naozaj vážnych prípadoch, keď ide o život, alebo keď má človek dostatočnú sebaúctu a rozhodne sa, že už takto žiť nebude. Väčšina ľudstva je totiž zaseknutá v bode, keď ešte nechcú riešiť to, že im je zle. To môže trvať veľmi dlho. Sú presvedčení, že nemajú silu a čas riešiť vlastnú bolesť.
Pokiaľ takýto proces človek zvládne, ako si máme predstaviť tú cieľovú rovinu? Existuje vôbec?
Do akejkoľvek situácie sa dostanem, a môže ma akokoľvek zaskočiť, viem, že si môžem vypýtať „oddychový čas“. Toto je level, kam sa chceme prepracovať. Byť dostatočne vedomý a sebavedomý. Sebavedomie sa dá definovať dvoma spôsobmi. Jeden z nich je, že nemusím nikoho presviedčať, kým alebo čím som. Druhý spôsob je plné právo situáciu kedykoľvek stopnúť, zastaviť sa a pozrieť sa na ňu. Vtedy človek naozaj vie, že je tu sám za seba. Môže to znieť tvrdo, v skutočnosti je to však správny stav mysle. Máme svoju rodinu, svojich blízkych ľudí, partnerov, s ktorými v živote kooperujeme, ale na konci dňa si musíme uvedomiť, že sme tu každý sám za seba. Ak mi v tejto chvíli niečo nevyhovuje, musím s tým niečo urobiť, pretože potláčanie odporu a emócií vedie k vzniku ochorení. Keď neviem hovoriť nie, vznikajú problémy. Telo nám totiž jasne dáva najavo, keď mu niečo nie je príjemné. Ak to človek spozoruje, nemusí tým nikoho otravovať a na každú stranu opakovať, že sa niekde necíti dobre. Nikoho to nezaujíma. Našou úlohou je ustrážiť situáciu, zastaviť sa v nej a uvedomiť si ju. Všetci by sme mali smerovať k svojej vlastnej mentálnej autenticite, a tým aj k sile. Z tohto východiska sa dajú skvele riešiť všetky mentálne konštrukty, genetické záležitosti aj rodové línie. To je stav, z ktorého si môžem vybrať, čo chcem riešiť. Do tej doby nemám šancu.
Keď hovoríte, že genetické línie tvoria len 5 % a že by sme sa mali zamerať na dôležitejšie faktory, je toto tá hlavná podstata, na ktorú by sme sa mali sústrediť?
Máme tendenciu veci príšerne komplikovať. Viem, že ľudí zaujíma rodová línia, naše ego sa nás však snaží zložitými formami odpútať, aby sme sa zaoberali všetkým možným, len nie tým najjednoduchším. Ak to mám zjednodušiť, najskôr treba hľadať psychickú silu a až následne začať riešiť depresiu. Keď je človek chorý, najskôr sa musí uzdraviť, aby potom mohol pracovať. Je to ten istý a veľmi jednoduchý mechanizmus. V psychosomatickej psychológii sa hovorí, že depresie, úzkosti, panické ataky a traumy neliečime, ale opúšťame – čo je veľký rozdiel. Opúšťame ich tým, že zosilnieme v schopnosti sledovať svoje myšlienky. Odtiaľ potom prirodzene nastáva sebareflexia, v ktorej si človek už nechce ubližovať.
Text: KJ foto: Pinterest
