Stret starého a nového u González nevychádza z fascinácie kontrastom, ale z hlbšieho skúmania samotnej obrazovej pamäti. K tradícii nepristupuje ako k dekoratívnej kulise. Jej maľby sledujú, ako nás formujú vizuálne kódy, ktorých pôvod sa nám často stráca, no stále ich v sebe nesieme. Západné maliarske dedičstvo v jej tvorbe pôsobí ako živý, tvárny materiál, ktorý sa neustále pretvára. Každé dielo nadväzuje na ďalšie a vytvára širší rozhovor o tom, čo znamená pracovať s obrazom v čase, kedy sa naše spôsoby vnímania zásadne menia.
Nieves sa neprofiluje ako maliarka nostalgie. Štruktúra jej obrazov viditeľne vychádza z baroka, čo je zrejmé z jej práce so svetlom, dramatickej kompozície aj prítomnosti sakrálneho gesta. Práve tieto prvky však používa na narušenie predvídateľnosti tradičných ikonografií. Jej postavy síce pôsobia dôstojne a seriózne, no zároveň v nich nachádzame niečo odlišné až znepokojivé, čím otvára priestor pre novú interpretáciu. Tento smer je výsledkom dvoch svetov. Prvým je Andalúzia, svetlo Huelvy a roky štúdia v Seville, kde sa ponorila do histórie španielskej maľby. Druhým je generačná skúsenosť s prostredím nepretržitej obrazovej saturácie. González túto skutočnosť nepreberá priamo a na rozdiel od mnohých iných súčasných umelcov nepracuje s internetovou estetikou. Reaguje na ňu presným opakom – spomalením. Maľbou odpovedá na tempo vizuálov, ktoré prebiehajú našimi obrazovkami bez zastavenia. Podľa jej vlastných slov je pre ňu tento spôsob tvorby nástrojom, ako si udržať priestor, v ktorom dielo ešte stále môže mať váhu.
Popkultúrny úspech, ktorý prišiel so spoluprácou s Lily Allen, preto pôsobí ako antivirálny paradox. Zaujímavé je, že González album počas práce vôbec nepočula. Výsledný portrét sa však presne trafil do nosnej témy. Čitateľne mapuje napätie medzi silou, drzosťou a zraniteľnosťou. Hoci jej práce dnes visia na billboardoch v najväčších mestách sveta, Nieves ostáva verná jednoduchému rytmu svojej praxe. Na tvorbu si necháva dostatok času. Andalúzsky ateliér jej umožňuje vnímať obraz ako proces. V rozhovore pre Top Fashion opisuje, čo pre ňu znamená pracovať medzi dvoma svetmi a ako sa v tomto vzťahu rodia obrazy, ktoré priamo prehovárajú k súčasnému divákovi.
Narodili ste sa v Huelve a neskôr ste študovali výtvarné umenie v Seville. Ako vás tento kontext ovplyvnil vo vašom uvažovaní o maľbe?
Maľujem od detstva a veľmi skoro som cítila, že je to smer, ktorý je pre mňa samozrejmý. Už ako dieťa som vedela, že sa chcem maľbe venovať. Dospievanie v Andalúzii ma formovalo do hĺbky – ako človeka aj ako umelkyňu. Huelva má svetlo, aké inde nenájdete, a letá či víkendy v Cumbres Mayores, rodnej dedine mojej rodiny, ma prirodzene priviedli k prírode a miestnym tradíciám. Štúdium v Seville mi zároveň otvorilo cestu k silnému prepojeniu s klasickou maľbou a so španielskym umeleckým dedičstvom, ktorému zostávam verná.
Mnohí kritici spájajú vašu tvorbu s barokovými maliarmi ako Zurbarán či Ribera. Čo vás na tomto období priťahuje a kde sa, naopak, od neho vedome odkláňate?
Ich tvorba je majestátna a nesmierne silná. Zurbarán, Ribera, Murillo… všetci ma výrazne ovplyvnili. Obzvlášť ma fascinuje, ako Zurbarán pracoval so zobrazením odevu a jeho materiálov. Nepociťujem, že by som toto dedičstvo nejakým spôsobom zrádzala. Skôr ho prirodzene prenášam do súčasnosti vlastným jazykom.
Vaše maľby pôsobia klasicky, no zároveň veľmi súčasne. Keď začínate nový obraz, vychádzate najprv z histórie umenia alebo z prítomnosti?
Väčšinou začínam niečím, čo ma v prítomnosti zaujme. Môže to byť mýtus, príbeh, postava alebo myšlienka. A keď začnem maľovať, všetko, čo vo mne zostalo z tradície, sa k tomu prirodzene pridáva.
Vo svojej práci často reagujete na pretlak obrazov online. Ako tento vizuálny svet vstupuje do vášho ateliéru?
Maľba je pre mňa druh odporu. Keď som v ateliéri, držím si odstup od všetkého toho hluku. Hlboko sa sústredím a nechávam pri sebe iba to, čo má skutočný význam.
Odevy sú vo vašich dielach prítomné neustále. Vychádzajú zo skutočnosti alebo ich vytvárate ako kostýmy? A čo objekty – sú symbolické?
Odevy vychádzajú z vecí, ktoré vidím okolo seba alebo ktoré sama nosím. Zaujímajú ma ich tvary a prítomnosť. Pri predmetoch používam symboliku vedomejšie. Pomáhajú mi naznačiť určité sväté postavy, mýty či myšlienky bez toho, aby som ich explicitne pomenovala.
Ako sa váš osobný štýl obliekania líši od štýlu žien, ktoré maľujete?
Ľudia hovoria, že sa podobám na svoje obrazy, ale v každodennom živote sa obliekam veľmi prakticky. Odev maliarky musí byť pohodlný a pripravený na prácu s farbami. Moje postavy majú iný typ prítomnosti.
Keď maľujete niekoho v puffer bunde alebo teplákovej súprave klasickou technikou, vnímate to viac ako portrét osoby alebo ako portrét doby?
Oboje. Začínam od modelu, ale tvárové črty mením podľa svojich predstáv. Technika prináša minulosť, odev prítomnosť.
Prečo ste si vybrali život v španielskej Andalúzii a nepresťahujete sa do niektorej z „umeleckých metropol“?
Ľudia tvrdia, že pre úspech musíte žiť v Madride, Berlíne či v New Yorku, ale ja tomu neverím. Pracujem z Andalúzie a budem v tom pokračovať. Raz by som sa dokonca rada presťahovala do malej dediny v Sierra de Huelva. Som presvedčená, že za prácou môžete vždy cestovať. Nemusíte tam žiť.
Vaša spolupráca s Lily Allen vás doviedla do globálneho centra pozornosti. Čo sa pre vás po nej zmenilo?
Vidieť moju maľbu na billboardoch po celom svete, dokonca na obrovských obrazovkách na miestach ako Times Square, bolo surrealistické. Najväčšou zmenou je viditeľnosť. Zrazu moju tvorbu pozná množstvo ľudí, ale spôsob, akým maľujem, sa nezmenil.
Ako ste pri jej portréte pracovali s rovnováhou medzi módou a intimitou? Počuli ste album vopred?
Páperová bunda bola spôsobom, ako vyjadriť ochranu a zraniteľnosť zároveň. Album som si nemohla vypočuť, pretože v tom čase bol tajný, ale pochopila som atmosféru aj úmysel portrétu – a to mi pomohlo vytvoriť si vlastný obrazový jazyk.
Máte obľúbenú skladbu z albumu?
Jednoznačne P*ssy Palace.
Naše číslo sa venuje vzťahu „starého a nového“. Kde tento stret najviac cítite?
Najmä v technike. Olejomaľba je pomalá a fyzická, veľmi odlišná od digitálnej rýchlosti, ale rada vyhľadávam práve to napätie.
Ako si chránite svoje osobné tempo práce, keď sa vaša kariéra zrýchľuje?
Na každú maľbu potrebujem mnoho hodín sústredeného času. Aj keď mám momentálne veľa projektov, ateliér je pre mňa miestom, kde vedome spomaľujem a dokážem zostať ponorená v práci.
Ktoré miesta v Španielsku sú pre vašu tvorbu najdôležitejšie?
Pre mňa osobne je kľúčová najmä Sierra de Huelva, predovšetkým Cumbres Mayores. Za dôležité však považujem aj Múzeum výtvarných umení v Seville, Prado, Nadáciu Rodrígueza-Acostu a Alhambru v Granade. Veľmi často sa k nim vraciam.
Čo vám ako maliarke poskytuje vaša obľúbená Granada?
Granada je jedno z najkrajších miest, aké poznám. Je plná flamenca, kultúrneho života a umeleckej energie. Denne ma inšpiruje.
Ktoré obrazy alebo zvuky vám najviac pripomínajú domov?
Akcent, svetlo, flamenco a každodenné scény, ako napríklad ľudia rozprávajúci sa na ulici či dlhé sobremesas (čas po jedle, keď ľudia ešte sedia pri stole, rozprávajú sa, popíjajú kávu a spoločné stretnutie sa prirodzene predlžuje).
Text: KJ Foto: José Albornoz Artwork: Nieves González
