Top Fashion Bar
Kúpiť predplatné Search
Kúpiť predplatné

Voľný čas / 23. January 2026

Medzi nami

_Vzťah otca a dcéry patrí k najintenzívnejším väzbám v živote. V tomto rozhovore sa naň pozeráme osobitým spôsobom. Do úprimného dialógu speváckej legendy Richarda Müllera a jeho dcéry, autorky Emy Müller, vstupuje šéfredaktorka Barbora Franeková, ktorá sa prirodzene stáva jeho súčasťou. Navzájom sa dopĺňajú, konfrontujú a zbližujú. Müllerovci v ňom opisujú svoj vzťah so zraniteľnosťou, rozdielnymi názormi aj úprimnosťou, ktorá ho definuje. Na jeho začiatku a konci však vždy stojí bezhraničná láska.

Medzi nami

B: K Amerike, konkrétne k New Yorku, máte hlboký vzťah. Prečo vo vás práve Amerika tak silno rezonuje? Kto je Richard Müller, keď je v Amerike?

R: Neviem celkom presne povedať, kde to celé začalo, no úplne sa stotožňujem s tým, čo kedysi vyjadrila Martina Navrátilová. Po vystúpení z lietadla skonštatovala: „Toto je krajina, v ktorej chcem žiť.“ Presne tak to cítim aj ja.

E: Aj ja mám otázku. Čítala som tvoj americký denník z deväťdesiateho tretieho. Písal si v ňom o tom, ako si počas výletu napísal celý album. Aj tento nový album vznikol na ceste z Ameriky. Prečo je pre teba takým silným zdrojom inšpirácie?

R: Je to najmä pocit, ktorý cítim po návrate. Ameriku som precestoval z jednej strany na druhú a nech som sa ocitol kdekoľvek, všade som bol šťastný a inšpirovaný. Dokonca by som povedal, že veľké mestá ako New York sa mi páčia podstatne menej než všetko ostatné, čo táto krajina ponúka.

B: Ema, v tvojom prípade to bol Paríž. Pamätáš si, kedy sa tvoj vzťah s týmto mestom premenil na skutočnú lásku? A prečo práve Paríž?

E: Myslím, že na začiatku to bol mamin sen. Kedysi chcela byť učiteľkou francúzštiny a do Paríža cestovala ešte predtým, než mala mňa. Milovala to mesto a snívala o tom, že by tam raz žila. Vždy mi odtiaľ priniesla čierne oblečenie – a pamätám si na to, ako som doma plakala, že nechcem do škôlky nosiť čiernu, ale ružovú, ako všetky dievčatá.
Mama mi nakoniec kúpila šaty s barbínami vo výpredaji u nás na dedine a bolo dobre.
Keď som odišla žiť do Paríža, často sme sa rozprávali o tom, že žijem jej sen a ona ho žije cezo mňa. Dnes je to, samozrejme, aj môj vlastný príbeh. Do Paríža som sa zamilovala a som tam už trinásť rokov.

B: Čo pre teba znamená život v takom špecifickom meste?

E: Môj život v Paríži sa vždy odvíjal od toho, ako mi práve bolo. Prešla som si v ňom mnohými fázami – od študentky po prvýkrát zamestnanú, od nezamestnanej a stratenej po hľadanie si novej práce a identity. Paríž vie byť veľmi ťažký. Niekedy som mala pocit, že mi robí naschvál, že proste ide proti mne, lebo vidí, že sa nemám dobre. Vždy tvrdím, že sa ľúbime aj nenávidíme zároveň. Dlho som žila s pocitom, že mám len dve možnosti: buď sa vrátim na Slovensko, kde sa budem môcť venovať tomu, čo ma baví a napĺňa, ale iba ako „dcéra svojich rodičov“, bez svojej vlastnej identity. Alebo zostanem v Paríži, zamestnaná v nejakej značke alebo PR agentúre, kde budem sama za seba, ako Slovenka Ema, žiadne Müllerove dieťa. Teraz to asi vyznie hrozne, ale v tých agentúrach som sa vždy cítila za oponou, ale ja som chcela byť pred ňou. Vyjsť s vlastnou kožou na trh a stať sa svojím vlastným šéfom. Aj vďaka tejto dobe a sociálnym sieťam, ktoré spájajú celý svet, sa mi podarilo nájsť miesto, kde sa môžem naplno prejaviť a vytvárať samu seba.

B: Richard, vaše texty sú veľmi osobné. Máte pocit, že je pre vás písanie formou terapie alebo len súčasťou tvorivého procesu?

R: Písanie beriem skôr ako pracovno-spoločenskú nevyhnutnosť. Texty vznikajú raz za čas, keď je potrebné vydať album. Ako formu terapie či vypísania sa z vlastných pocitov ho nevnímam. Mnohí ľudia si myslia, že všetky moje texty hovoria priamo o mne, ale ani to nie je celkom pravda.

E: Nikdy si nezačal písať vtedy, keď si sa potreboval z niečoho vypísať?

R: Asi áno. Bolo to však v období, keď som nebol úplne triezvy, a to už je, našťastie, dávno preč.

E: Ja som sa zo seba vždy vypisovala. Už ako dieťa som si viedla denníček a vždy, keď ma niečo naštvalo, išla som mu všetko vyžalovať. No odkedy sa písaním aj živím, ťažšie sa mi píše len tak pre seba. Ťažko sa mi oddeľuje to, čo je len moje, od toho, čo chcem poslať ďalej. A často, keď píšem pre seba, rozmýšľam nad tým, či z toho predsa len neurobím epizódu do Tém Ém. Vidíš, takže obsah, ktorý tvorím, či už v textoch alebo na Instagrame, sú často slová, ktoré potrebujem v danom momente počuť aj ja. Navonok môžem pôsobiť sebavedomo a bezprostredne, ale v skutočnosti sa veľmi riešim. Viem, že som precitlivená a že sa v sebe vŕtam. A písanie je pre mňa spôsob, ako s tým pracovať. 

B: Vo svojich textoch píšeš o pokoji, sebavedomí a hľadaní samej seba. Hovorí sa, že sebahodnotu mladej ženy vo veľkej miere buduje práve vzťah s otcom. Cítiš jeho vplyv?

E: Určite. Tatino má veľký vplyv na to, ako sa na seba pozerám a do veľkej miery som sebavedomá aj vďaka nemu. Cítim, že je na mňa hrdý, že ma vníma ako dospelú, nezávislú ženu, ktorá vie, čo chce a ide si za tým. A keď si za tým práve nejdem, lebo nemám silu, vie ma k tomu potlačiť. Ak mám povedať pravdu, je pre mňa až priveľmi dôležité, ako ma môj otec vníma. A to nie je dobre, lebo potom ma jeden jeho negatívny názor dokáže úplne odrovnať. Ale to si musím vyriešiť v sebe ja, to nie je jeho problém. Chcela by som s ním byť častejšie. Včera sme pri natáčaní klipu pozerali videá z môjho detstva, ktoré tatino točil, a uvedomila som si, ako mi chýba jeho prítomnosť.

R: To, čo sme videli včera, bolo naozaj dojemné.

E: Aj ja som bola dojatá. A bolo mi z toho aj smutno. Mala som chuť objať tú malú Eminu. Bola taká svojská a bezprostredná. V poslednej dobe som premýšľala nad tým, či to, aká som, už nie je len nejaká persóna, ktorú som si vytvorila, aby ma ľudia mali radi. Ale keď som ju tam uvidela, v jej najčistejšej podobe, uistila som sa, že to nie je persóna. Že som taká naozaj.

B: Richard, ako Emu vidíte vy?

R: Včera som ju videl ako malé, rozkošné dievčatko, ktoré píše, číta, spieva a recituje.
Dnes je to pre mňa jedna dospelá žena a s tým dieťaťom sa mi už ťažko porovnáva.

E: Ale vidíš, stále píšem, čítam, recitujem a teraz už zase aj spievam!

B: Po dvadsiatich rokoch máte spolu nový duet Medzi nebom a ženou. Ako vznikol a prečo práve teraz?

R: Ema za mnou prišla s týmto nápadom, dokonca mi vtedy aj navrhla, aby sme text spoločne napísali, no mne sa v tom období vôbec nechcelo. Nechali sme to tak, až zo mňa raz ten text vyšiel úplne sám. Poslal som jej ho a ona mi odpísala: „Tati, ty si to dal!“.
Hudbu zložil Peter Graus, pesničku doladili Remo Kláčanský a Dominik Kopcsay, a keď bola Emina v štúdiu, čakal som v predsieni, lebo mi tam nedovolila byť.

E: Hanbila som sa!

B: Emi, ako ti to napadlo – duet s otcom po dvadsiatich rokoch?

E: Minulý rok tatino vydal album Duety, na ktorom bol aj ten náš prvý. Po rokoch som si ho vypočula a hovorím si, čo keby sme si urobili nový duet? V tom prvom som bola ešte dieťa, teraz som žena, mohlo by to byť krásne. No nikdy som si nepomyslela, že sa ma naša pesnička dotkne až tak hlboko. A už vôbec nie, ako hlboko sa dotkne iných dcér. Tati, doteraz som sa ťa neopýtala, prečo sa volá Medzi nebom a ženou.

R: Náš vzťah pre mňa predstavuje akési spojenie medzi nebom a zemou, a keď ho posunieme ešte trošku ďalej, je z toho medzi nebom a ženou.

B: Emi, zasahovala si nejako do textu?

E: Doplnila som len jednu vetu. K fráze „K chybám sa ti kľudne priznám“ som pridala: „ale nie ku všetkým.“ Lebo dieťa sa určite neprizná otcovi ku všetkým chybám.

R: Čo vo mne vyvolalo obrovské otázniky. Nevedel som, čo tým myslí. Myslel som si, že hovorí o drogách.

E: Asi po týždni mi napísal správu, či tou vetou myslím drogy. Zostala som úplne zdesená. Povedala som mu, že ak to tak vyznieva, hneď to vymažme.

B: Vrátim sa k vášmu prvému duetu. Richard, Eme v ňom spievate „už to tak vyzerá, že nikdy žiadnu ženu nebudem milovať ako teba“ – platí to stále?

R: Absolútne bezhranične milujem troch ľudí, a to sú moje deti. Z tohto pohľadu to platí stále.

B: Okrem Emy máte dvoch synov. Ako vnímate rozdiel medzi vzťahom otec – dcéra a otec – syn?

R: Je to takisto bezhraničná láska, rovnako veľká a intenzívna. Taký spontánny, chlapčensko-otcovský vzťah.

E: A keby si vzťah s mojimi bratmi porovnal s tým naším?

R: To je niečo úplne iné.

E: V čom?

R: Neviem.

B: Ema, v pesničke spievaš „Iný chlap mi po boku stojí“. Ako si hľadala rovnováhu medzi blízkosťou k otcovi a vlastným partnerským životom? Máš pocit, že si sa s niečím musela vysporiadať, prípadne prebrať to s otcom?

E: Čo sa týka mužov, s ktorými som randila, tatina som vždy postavila pred hotovú vec.

R: Dokonca si ma pred ňu niekedy nepostavila, veď o niektorých tvojich partneroch som ani nevedel. O tvojom prvom priateľovi som sa dozvedel len nedávno, a ešte k tomu nie od teba.

E: Neviem, o ktorom priateľovi hovoríš, ale určite si vedel o každom.

R: O to viac som šťastný, že si so svojím súčasným partnerom. Je úžasný. Vo všetkom, čo robí a čo z neho ide. Budem mu navždy oddaným priateľom.

E: Môj priateľ má tatina veľmi rád. A práve preto, aby sa s ním mohol porozprávať, sa začal učiť po slovensky. Raz mi povedal: „Musím sa naučiť po slovensky, aby som sa mohol rozprávať s tvojím otcom, lebo som si istý, že by sme si rozumeli.“ Sám si našiel učiteľku a už dva roky sa učí. Ide mu to tak dobre, že o chvíľu ma pri ich rozhovore nebudú potrebovať.

B: Hovorí sa, že ženy si často podvedome hľadajú v partneroch svojich otcov. Platí to aj u vás?

R: Myslím, že áno. Niečím sme si podobní.

E: Ja si myslím, že ste úplne iní.

B: Témou nášho čísla je vzťah otca a dcéry. Ako by ste opísali ten váš?

E: Tati, choď prvý.

R: Bezhraničná láska.

E: Pre mňa je náš vzťah oveľa komplexnejší, ale neviem to dať do slov, v tejto chvíli určite nie. Nikto nikdy pre mňa nebude znamenať to, čo pre mňa znamená môj otec, a nikto sa nikdy ani len nepriblíži na jeho miesto. Ak toto znamená bezhraničnú lásku, tak potom súhlasím s tatinom.

R: V čom je komplexný?

E: Neviem, či som to správne povedala. Ako som pred chvíľou spomínala, že ma tvoj názor dokáže odrovnať a že máš na mňa možno až príliš veľký vplyv. Mám ťa na piedestáli, a to nie je dobré, lebo som pripravená meniť sa podľa tvojich názorov. A niekedy mi vedia ublížiť. Ale to nie je tebou. Ja viem, že posledné čo chceš, je ublížiť mi. Ja si to musím v sebe usporiadať.

B: Fascinuje ma počúvať vás. Mám pocit, že váš vzťah je rovnocenný. Zvyknete si veci hovoriť takto na rovinu?

R: Podľa mňa áno. Máme veľmi úprimný vzťah.

E: Nikdy som sa mu nebála niečo povedať. Maminej reakcie by som sa občas bála, no k tatinovi som vždy pristupovala bez zábran. Inak, tati, práve si uvedomujem, že sa o našom vzťahu veľmi nebavíme. Ale to sa ani nedá, keď sa vidíme raz za tri mesiace na dve hodiny.

R: Tým, že sa stretávame tak málo, musím byť pri našej komunikácii obozretný.

B: Prečo?

R: Keby sme sa stretávali každodenne, prirodzene by sme otvárali aj tie témy, na ktoré treba viac času a pohody. No keď sa vidíme len raz za čas, nemôžem povedať všetko, čo si myslím v danom okamihu.

E: Nevedela som, že si obozretný.

R: Určite. Najmä v poslednom čase.

E: Tak k tomu si zavoláme, hej?

R: Ale určite mi zavoláš? Emina mi totiž nezdvíha mobil.

E: Keď ti nezdvihnem, zavolám späť. Aj keď niekedy až na ďalší deň. Prepáč.

B: Tomu rozumiem, ja tiež občas nezdvíham rodičom telefón. Myslím si, že to robíme preto, lebo im chceme venovať plnú pozornosť, tak im radšej zavoláme naspäť, keď môžeme viesť plnohodnotný rozhovor. Čo by podľa vás mal otec odovzdať svojmu dieťaťu?

R: Lásku, to je to najdôležitejšie.

B: A čo pre vás znamená láska?

R: Otvorený vzťah.

B: A pre teba, Ema?

E: Asi prijatie človeka takého, aký je. Aj s jeho chybami. Možno práve preto bývajú vzťahy s našou pokrvnou rodinou náročnejšie ako tie v novej rodine, ktorú si vytvoríme.
Nová rodina vás vníma ako nejaký celok, zatiaľ čo tá pôvodná bola pri tom, keď sa ten celok iba formoval. Nová rodina vás vníma ako človeka, ktorým ste teraz, pričom tá pokrvná rodina sa niekedy zastaví pri verzii, ktorou už dávno nie ste. Ale možno sa v tom príliš vŕtam. Zase.

B: Čo podľa teba potrebuje dcéra od otca?

E: Oporu. A cítiť tam tie ramená, do ktorých sa môžeš schúliť, kedykoľvek potrebuješ.

B: Richard, spomínate si na moment, keď ste prvýkrát držali Emu v náručí?

R: Myslím, že áno. Bolo to v nemocnici, keď mi oznámili, že sa Eminka narodila. Podala mi ju krásna sestrička. Vzal som ju do náručia a bol som z nej úplne hotový.

B: A aká bola, keď bola dieťa?

R: Úžasná. Fantastická a kreatívna. Bola najlepšia, akú si viem predstaviť.

B: Aký je váš spoločný najsilnejší moment, na ktorý nikdy nezabudnete?

E: Všetky momenty, ktoré spolu tieto dni zažívame, aj vďaka našej pesničke, sú pre mňa veľmi silné. No a veľmi silné pre mňa bolo aj fotenie k tomuto rozhovoru.

R: Áno, aj pre mňa. Takto, vo veľkom, som sa fotil prvýkrát.

E: Vidíš, cestou z Budapešti sme boli takí unavení, že sme sa o tom ani nebavili. Som rada, že aj pre teba to bol zážitok.

B: Užívate si momenty pred kamerou?

R: Nenávidím fotenie.

B: Ale tentoraz vás to bavilo?

R: Nechcel som sklamať Eminku.

E: Hneď na začiatku sa ma tatino opýtal, koľko to bude trvať. Povedala som mu, že približne tri hodinky.

R: Nakoniec to bolo podstatne dlhšie.

E: Musela som ti trošku zaklamať. No vedela som, že budeš s výsledkom spokojný.

R: S Braňom som fotil prvýkrát, a musím povedať, že je fantastický partner aj fotograf. Už počas prestávky nám prišiel ukázať predvýber fotiek. A boli famózne.

B: Na fotení som si všimla, že presne viete, čo chcete mať na sebe. Mali ste vždy taký jasný vlastný štýl?

R: Snažím sa móde rozumieť.

E: Mamča mi hovorila, že ste boli najštýlovejší pár v slovenskom šoubiznise. Chcela by som vás spolu vidieť. Útla mama ostrihaná na ježka a ty pri nej vysoký, brutálne oblečený obor. Viem, že si mal vycibrený vkus.

R: Najmä vďaka mamine.

E: Vážne? To som nevedela!

B: Keď sa na seba pozriete s odstupom, ak sa to vôbec dá, akú vlastnosť na tom druhom obdivujete? Takú, čo vy sami nemáte?

R: Obdivujem Emininu dôslednosť. Chcel by som byť taký dôsledný, ako je ona.

E: Milujem na ňom, že stále skúša nové veci, spája sa s mladými umelcami, tak ako aj teraz – s Remom a Dominikom pri Slovenskej strele. Mohol by žiť už len zo svojej legendy, ale nerobí to, ide ďalej. Čo je to za vlastnosť? Cieľavedomosť? A je veľmi vtipný. Asi najvtipnejší človek, akého poznám. Ale inak si myslím, že sme si veľmi podobní.

R: Obidvaja sme urážliví. 

E: Ale keď sa na seba urazíme, nikdy to tak nenecháme.

R: Nie, hneď hľadáme cestu, ako sa „odraziť“. A po prvom kroku jedného je ten druhý vždy k dispozícii s otvorenou náručou.

E: Niekedy je ten prvý krok najťažší. Vlastne si ani nespomínam, kedy sme sa naposledy na seba urazili.

R: Na Vianoce.

E: Aha, áno, kvôli darčeku, na ktorý si ani nezareagoval a mňa sa to riadne dotklo. Až mi bolo do plaču. Ale potom som ti to povedala.

R: Čo som veľmi ocenil.

E: Úprimnosť je najdôležitejšia.

B: Máte v niečom úplne odlišné názory?

E: Možno v tom, že z môjho pohľadu mierne zanevrel na Slovensko a bojí sa, že sa sem vrátim. Dokonca, keď som sa raz vrátiť chcela, odhováral ma od toho.

R: To si zle definovala. Nezanevrel som na Slovensko. Len by som bol nešťastný, keby si z toho úžasného Paríža odišla. 

B: Myslíte si, že Bratislava je pre Emu malá?

R: Nepovedal by som, že malá, ale Paríž je adekvátny.

E: Paríž je skvelý, ale neviem, či tam zostanem celý život. Desí ma predstava púšťať deti samé metrom do školy. Alebo len po bagetu pod dom. Zatiaľ nie som pripravená si tam založiť rodinu, ale možno to urobím a budeme sa o tom rozprávať pri ďalšej titulke. Ale musí ju fotiť Braňo (smiech)!

R: Súhlasím, jedine Braňo!

B: Emi, máš nejaký nesplnený sen?

E: Spĺňam si ich „za pochodu“. Som nesmierne vďačná za život, aký mám. Že mi dovoľuje ísť si za svojimi snami a plniť si ich. Aj táto chvíľa, tento náš rozhovor, úžasné fotky a titulka Top Fashion s tatinom sú pre mňa splneným snom.

R: Eminka moja.



Text: KJ, BF foto: Branislav Šimončík

    1831

    Súvisiace články