Keď sa ponoríte do čítania knihy Margaréta biela, doslova vás pohltí. Rovnako, ako rozprávanie samotnej autorky o jej živote a príbehu Heleny Weinwurmovej, ktorý sa stal jej súčasťou.

 

petra

 

 

Odmalička písala texty a básne, ktoré boli o existencii života a rovnakú tému hľadala aj v literatúre. Počas strednej školy raz dostala na Vianoce od svojho otca diktafón, ktorý ju dojal k slzám. Plakala, lebo neverila, že sa niekedy stane novinárkou. Bála sa, že ho nikdy nevyužije. Vtedy ešte netušila ako veľmi sa mýli. Novinárkou sa stala a nedávno jej vyšla aj úspešná kniha, v ktorej opísala spomienky mladého dievčaťa z druhého slovenského transportu do Osvienčimu. To dievča jej zmenilo život.

 

Ako sa to celé začalo?

Vždy som rada písala, pomáhalo mi to vyjadrovať pocity a myšlienky. No až oveľa neskôr som si uvedomila, že je pre mňa akýmsi darom a že ľudia čítajú moje texty radi. Nie vždy to bolo jednoduché. Už na gymnáziu ma učitelia varovali, že dievča z východného Slovenska sa na žurnalistiku len tak nedostane. Nedala som sa, hľadala som možnosti, až som začala študovať masmediálne štúdiá na UCM v Trnave. Na škole ma lákal najmä film a história filmu. Vždy som snívala o tom, že raz budem cestovať a pracovať s filmármi.

 

Nakoniec si ťa našlo písanie. Začala si sa však realizovať až v piatom ročníku na univerzite...

Áno. Vtedy som sa vrátila po troch mesiacoch z Ameriky, ktorá ma naučila priebojnosti. Hneď, ako som prišla domov, zamierila som do redakcie regionálnych novín v Trnave, kde som im povedala, že pre nich chcem pracovať. Povedali, že nikoho nehľadajú. Nenechala som sa však odbiť. Kedysi nám jeden učiteľ v škole hovoril, že ak sa s niekým nevieme dohodnúť alebo sa cítime nevypočutí, máme to skúsiť o stupienok vyššie s niekým ďalším. Tak som sa rozhodla osloviť samotného šéfredaktora. Do redakcie ma vzali ako výpomoc na ankety v uliciach a kultúrne akcie, na ktoré novinári väčšinou nemali kapacitu a čas. Ja som tieto úlohy napĺňala s nadšením. V deň promócií som podpísala zmluvu ako redaktorka regionálneho týždenníka a začala som sa špecializovať na regionálnu politiku, súdnictvo, investigatívnu žurnalistiku. Ale veľmi ma bavili aj príbehy ľudí z regiónov. Uvedomila som si, že sa len tak hocikomu so svojím príbehom neotvoria a tie vznikali vďaka silnej vzájomnej dôvere. Za reportáž o mladých ľuďoch z resocializačného zariadenia som neskôr získala novinársku cenu. Od tejto chvíle som vedela, že ma moje povolanie bude ešte viac spájať s ľuďmi.

 

druha

 

Tvoje schopnosti ocenili aj novou pozíciou. V dvadsiatichtroch rokoch si sa stala šéfredaktorkou regionálnych novín. Ty si však išla ďalej...

Bol to veľmi pekný čas, ale aj náročný. Síce to bol týždenník, v redakcii sme pracovali od rána do večera a neraz aj počas víkendov. Časom som si však uvedomila, že potrebujem ďalej rásť a učiť sa. Potrebovala som sa posunúť a tak som odišla do Hospodárskych novín, kde som pôsobila ako redaktorka na oddelení domáceho spravodajstva. Práca v denníku však bola rýchla a nie celkom spĺňala podmienky toho, čo som vnímala pod kvalitnou žurnalistikou. Časom mi región opäť začal chýbať a tak som urobila pre mnohých nelogický krok vzad. Vrátila som sa späť do týždenníka, no tentokrát na Záhorie ako redaktorka. Dostala som k dispozícii služobné auto, s ktorým som jazdila po celom regióne a objavovala som ho aj so zaujímavými ľuďmi, ktorých som stretla. Práve tam prišlo aj k prvému stretnutiu s Helenou Weinwurmovou, o ktorej som neskôr napísala spomínanú knihu.

 

Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?

Odohralo sa to asi pred pätnástimi rokmi. V redakcii raz zazvonil telefón, v ktorom mi nejaká pani povedala, že na súkromnej strednej škole v Skalici bude prednáška o holokauste. V tej dobe ma to nejako extra nezaujímalo. Nebola to aktuálna téma a neuvedomovala som si, v čom spočíva jej dôležitosť. Napokon som sa však na prednášku predsa len vybrala. Lenže, prišla som neskoro. Až po Heleninej prezentácii. Spomínam si, ako som ju požiadala, či by mi mohla poskytnúť rozhovor. „Meškáte, už som dnes svoj príbeh rozpovedala. Nebudem sa opakovať,“ povedala mi. Vtedy som ešte netušila, aké pre ňu muselo byť rozprávanie o holokauste a o tom, čo prežila ako šestnásťročné dievča náročné. Na to, že to bola drobná zhrbená žena v invalidnom vozíku, jej hlas doslova hrmel a vzbudzovala v druhých rešpekt. Viem, ako som sa vtedy zahanbila. Čupla som si k nej a chytila som ju za ruku. Povedala som jej, že jej rozumiem a že sa dohodneme nabudúce. V tom však nastal zvrat. Helena sa zháčila. Premerala si ma cez svoje okuliare a povedala mi: „Dobre, tak počkajte.“ Vošli sme do jednej zo školských tried a prvýkrát mi v nej rozpovedala svoj príbeh.

 

Z príbehu bol článok a vy ste sa začali stretávať pravidelnejšie. To nie je zvyčajný scenár pre vzťah novinára s jeho respondentom...

Nie je to bežné, pretože novinár musí byť vždy odosobnený od respondentov. Helena však na mňa urobila taký dojem, že som sa s ňou potrebovala opäť stretnúť. Bola ako magnet. Mnohých k sebe priťahovala. Mám veľmi rada starých ľudí. Moji starí rodičia mi boli veľkým vzorom a vštepili mi dôležité hodnoty. Helena im v niečom bola podobná, takže som k nej akosi prirodzene priľnula. Mali sme veľa spoločných tém. Dokázali sme sa spolu rozprávať o čomkoľvek a bola výborná partnerka pre rôzne diskusie. Začala som ju čoraz viac navštevovať u nej doma v Holíči a naše stretnutia sa stali pravidelnými.

 

Vždy keď si ju navštívila, preberali ste túto tému a vznikali nové články?

Zakaždým, keď to bolo možné, som jej príbeh posúvala do médií. V tom čase však nebola spoločenská objednávka na tému holokaustu, druhej svetovej vojny alebo príbehy preživších. Stalo sa tak až pred niekoľkými rokmi, keď ľudia, ktorí majú spomienky na vojnu, začali pomaly odchádzať. Až dnes sa ukazuje, prečo sú také dôležité. Naše stretnutia s Helenou boli veľmi priateľské. Vytvorili sme si puto ako dve ženy, ktoré sa vzájomne jedna od druhej učili. Za Helenou som chodila raz do mesiaca. Mali sme spoločné soboty. Nasadla som na autobus a cestovala takmer dve hodiny z Trnavy do Holíča, kde ma vždy čakala s voňavým obedom. Potrpela si na zdravej strave. Väčšinou to bola pohánka, vykostené kuracie stehná a tá jej výborná zeleninová polievka. Dokonca ma ju učila variť a pritom ma vždy rozkošne dirigovala. „Nenechávaj tú žufanku v polievke,“ vždy ma upozorňovala s láskavou prísnosťou.

 

1Autorka knihy mala s Helenou veľmi silný vzťah, ktorý sa vyvíjal pätnásť rokov. Autor: archív P.N.

 

Je pozoruhodné, ako sa vaše životy prepojili. Nakoniec sa k tebe Helena priblížila aj fyzicky, keď sa zo zdravotných dôvodov ocitla v bratislavskom židovskom penzióne...

Na ten moment nikdy nezabudnem. Už som žila nejaký čas v Bratislave, zabratá do každodenných povinností. Zrazu mi zazvonil telefón a v ňom sa ozval naliehavý hlas Heleny: „Kde si? Musím ti niečo povedať.“ Keď som sa dozvedela, že je tiež v hlavnom meste, všetko som nechala tak a okamžite som utekala za ňou. Cítila som, že sa niečo deje. V pokročilom veku jej zistili rakovinu prsníka. Veľmi ma to nahnevalo. Prečo ju život tak skúša, čo si ešte tá žena musí vytrpieť? Ona však nedávala najavo nikdy beznádej. Povedala, že bude bližšie k lekárom. Bola pre mňa symbolom nepoddajnosti. Akýmsi kompasom a vždy vycítila, ak niekoho niečo trápilo. Často mi hovorievala: „Ak problém nemá riešenie, tak sa ním nezaoberaj. Ak má, vyrieši sa sám.“

 

Keď umierala, prišiel sa s ňou rozlúčiť aj jej syn Peter z Kanady, s ktorým si mala rovnako úzky, takmer rodinný vzťah. Práve on ti navrhol napísať po maminej smrti knihu. Prečo práve vtedy?

Ponuka prišla rok po Heleninom pohrebe. Lúčenie s ňou bolo veľmi náročné pre mnohých z nás, pretože v našich životoch zohrávala veľmi dôležitú úlohu. Peter Weinwurm mal v sebe veľa toho, čo chcel v dôsledku maminej tragédii vypovedať. Zároveň chcel jej príbeh zachovať aj pre ďalšie generácie a pre svoje deti. Netušili sme však, aký dosah bude mať táto kniha na ľudí a samotných čitateľov. Neskôr som pochopila aj jej druhý rozmer. Mamin príbeh a jeho reflexia z pohľadu jej synov Petra a Pavla mala aj liečivý aspekt a oboch bratov ešte viac spojila. Cez Helenin príbeh som sa dostala hlbšie do ich rodinnej histórie a ja obdivujem ich odvahu, s ktorou dokázali reflektovať aj svoje zabudnuté a vytesnané spomienky.

 

Ako si reagovala na túto ponuku?

Nápad napísať knihu mi spočiatku pripadal nereálny. Akoby som v mojom veku mohla napísať takúto náročnú knihu? Navyše bez zažitých skúseností tak, aby bola pravdivá. Peter však namietal, že nepozná vhodnejšieho autora, pretože Helenin príbeh mám už v sebe. Obvolala som teda zopár priateľov a radila som sa s nimi, či túto ponuku prijať. Mnohí ma odhovárali, no ďalší podporili. Peter s rodinou mi vytvoril podmienky, aby som sa mohla naplno venovať knihe a pustili sme sa do práce.

 

Kniha je skladbou spomienok Heleny a jej synov. Akýsi medzičasový dialóg plný faktov, vzťahov a emócií. Ako vám to napadlo?

Najťažšie bolo vymyslieť vhodnú formu. Radila som sa s najbližšími, ale aj s mladými ľuďmi o tom, čo by ich o Helene zaujímalo a čo by sa z knihy chceli dozvedieť. Tento príbeh som chcela venovať najmä im - mladým ľuďom, ktorí sa čoraz menej budú stretávať s preživšími. Hoci kníh s podobnou tematikou je veľa, málokedy sa píše o dopade tragédie holokaustu na ďalšie generácie. Táto trauma sa však netýka iba tých, čo ju prežili, ale aj ich blízkych a má dopad na celú spoločnosť. Uvažovali sme aj nad denníkovou formou, no tú sme časom zavrhli. Nechcela som si Helenu privlastniť, pretože bola obklopená mnohými ďalšími blízkymi ľuďmi. S každým si dokázala vytvoriť veľmi osobitý vzťah. Dôležitá v príbehu bola ona a jej synovia.

 

Ako prebieha príprava na takto náročne koncipovanú knihu?

Kniha vznikala viac ako dva roky. Prvým štádiom bolo zbieranie materiálov. Študovala som si rôzne filmové dokumenty, snažila som sa pochopiť, aká bola doba, ako to fungovalo v koncentráku, ako si na to spomínali svedkovia a preživší. Napadali mi rôzne detaily v zmysle, ako sa v tábore tetovalo, aké tam mohli byť vône a farby, čím si psychicky prechádzali ženy a ľudia za ostnatými plotmi a zaujímalo ma tiež, ako to vnímali ľudia, ktorí sa na to prizerali. Po nejakej dobe sa mi podarilo dostať do Slovenského národného archívu, kde sa tiež nachádzajú dôležité pramene. Paradoxne sa toho v múzeu v Osvienčime veľa nezachovalo, pretože Nemci stihli veľa dôkazov zničiť ešte pred oslobodením koncentračného tábora Červenou armádou. Veľmi silno na mňa zapôsobili aj staré dobové noviny, v ktorých sa Židia i Česi skloňovali ako nepriatelia slovenského národa. Zrazu som si čítala o vznikajúcej Hlinkovej garde, ktorá sa časom zlegalizovala, o arizáciách, o výtržnostiach v Trnave, odkiaľ Helenu deportovali, a začalo to byť istým spôsobom pre mňa desivé. Uvedomila som si, ako isté javy v súčasnosti bagatelizujeme alebo nechcem vidieť, no ako blízko môžeme byť k niečomu, čo sa nedá len tak zastaviť. Nebezpečenstvo extrémizmu, nech je v akejkoľvek podobe, tu stále je. A ten môže mať rôzne podoby.

 

Väčšinu informácií si mala z Heleninho rozprávania, ktoré si si rokmi nahrávala. Dozvedela si sa však aj celkom nové veci, ktoré ti nikdy neprezradila...

Áno, to je pravda. Počas dvoch týždňov v Kanade, kam ma pozval Peter Weinwurm s rodinou kvôli práci na knihe, som sa dostala k niekoľkohodinovým video nahrávka, ktoré niekto pripravil s Helenou. Je na nich ešte ako mladá krásna žena. Z nej som sa napríklad dozvedela, ako Helena raz veľmi dostala v koncentračnom tábore žilou na dereši len preto, že iným dievčatám sa podarilo pri triedení šatstva ukradnúť trochu jedla. V lágri platilo pravidlo, že ak sa jeden dopustí chyby, platia za ňu všetci. No rovnako dôležité boli aj neraz náročné rozhovory s Petrom a Pavlom - Heleninými synmi, pri ktorých nám neraz tiekli slzy.

 

Ako to prebiehalo v praxi?

Dokázať vypovedať svoje emócie a spomienky nie je ľahké. Byť zraniteľný je lekcia, ktorú sa môžeme, ale nemusíme v živote naučiť. Veľmi ma v tomto smere ovplyvnila Janette Motlová (napísala knihu Cigánka), ktorá ma zasvätila do umenia storytellingu. Hovorili sme spolu o rôznych postupoch, ako Helenin príbeh možno písať a ako podať jeho jednotlivé obrazy. Keď sa ma raz pýtala so záujmom na Helenu a môj vzťah k nej, zrazu som rozplakala. Uvedomila som si, koľko vecí je vo mne nevypovedaných. Pri spomínaní s Petrom a s Pavlom sme si pomáhali aj obrazovými Dixit kartami. Využívali sme Sokratov dialóg, kde sme pri rôznych pojmoch ako vojna, číslo, sloboda alebo mama nachádzali rôzne asociácie a príbehy. Zažili sme dva intenzívne týždne plné rozhovorov. Keď nám bolo ťažko, jednoducho sme naše emócie s Petrom i Pavlom zo seba vyspievali. V knihe sa ukrýva veľa sĺz. Symbolicky som zbierala vreckovky so slzami do jednej igelitovej tašky, aby som ich na záver vysypala ako demonštráciu toho, čo všetko v nás dokáže byť ukryté.

 

11Helena Weinwurmová mala veľmi rada mladých ľudí a strávila s nimi veľa času v hlbokých rozhovoroch.

 

Svoju knihu si sa rozhodla nepísať doma, prečo?

Bola utečenecká kríza a v správach som videla davy ľudí, ktorí po diaľnici peši kráčali z Budapešti do Viedne. Vydesilo ma to. Spomenula som si, ako mi raz Helena opisovala Pochod smrti z koncentračného tábora. Zúfalí ľudia pochodujúci o život - nevedno kam. Do toho dvíhajúca sa vlna extrémizmu a šírenie nenávisti v spoločnosti. Uvedomila som si, že túto knihu jednoducho nemôžem písať na Slovensku v takejto dusnej atmosfére. Rozhodla som sa ju napísať v Andalúzíi.

 

Cestovala si po celom svete, čo ťa doviedlo k myšlienke, pracovať na knihe v Španielsku?

Vždy som rada cestovala a spoznávala svet. Často som navštevovala rozvojové alebo vojnou poznačené krajiny ako Libanon, Nepál, Ekvádor, Laos. Rada som sa vracala do Bosny a Hercegoviny. Juh Španielska ma vždy niečím k sebe ťahal. Najprv som tam bola na dovolenke a po návrate som si povedala, že práve to je to miesto. Andalúzia je akási kolíska civilizácie. Neskôr som tiež zistila, že mnoho spisovateľov chodí práve na toto miesto písať a hľadať inšpiráciu.

 

Čo povedala na toto neštandardné rozhodnutie tvoja rodina?

Najprv som o ňom nikomu nepovedala. Nechcela som, aby ma odrádzanie druhých oslabovalo v rozhodovaní. Dôkladne som si svoj plán premyslela a keď už bolo rozhodnuté, pozvala som k sebe priateľov a ponúkla im svoje veci, ktoré by sa im mohli páčiť. Mnohé z nich som rozdala a odišla som s jedným batohom do Španielska. Spomínam si, ako som sa ocitla v krásnom slnečnom Cadize a koľko slobody som zrazu cítila. Uvedomila som si, že život držím vo svojich rukách.

 

Nebolo to asi vždy také romantické, ako si si to predstavovala.

Vôbec. Ubytovanie, ktoré som mala, bolo iba dočasné. Potrebovala som nový podnájom. Nebolo jednoduché ho nájsť. Niektorí Andalúzania sú pomerne konzervatívni a cudzincom nie vždy dôverujú, aj keď sú to veľmi milí a dobrosrdeční ľudia. Žiť ako cudzinka v zahraničnej krajine nie je vždy jednoduché. Čoskoro som však dostala ponuku pracovať s deťmi, ktoré som učila po anglicky. Bola to istým spôsobom zaujímavá lekcia a nutné odreagovanie sa od emočne náročného písania.

 

Mala si konečne svoje vytúžené zázemie a slobodu na písanie. Na stole však kopec nespracovaných materiálov. Ako sa dá to všetko upratať do tak útlej a čitateľnej knižky?

Veľa ľudí mi radilo, ako na to. Vždy sa však vynárali nové otázky. Preverovala som si fakty a snažila som sa vždy o to, aby sme nešli do emočného vydierania. Spracovávanie knihy bolo technicky náročné, no najnáročnejšia bola práve tá psychická stránka. Je to veľmi ťažká téma, z ktorej emócie nemožno vylúčiť. Margaréta biela je náročná kniha. Potrebovala svoj čas. Obetovala som jej istú časť môjho života.

 

Prečo si knihu nazvala práve takto – Margaréta biela?

Helena veľmi rada spievala. Spev ju istým spôsobom liečil. Mala jednu obľúbenú pieseň, v ktorej spieva o bielych margarétach, nenaplnenej láske a šťastí, ktoré jej ľudia nedoprajú. Uvedomila som si, že istým spôsobom sa snažila vyspievať svoj žiaľ a príbeh, ktorý v nej hlboko ostal. Že bola ako jedna z mnohých nevinných bielych margarét, mladých dievčat, ktoré skončili v lágroch.

 

Máš pocit, že ťa Helena a jej príbeh zmenil?

Helenin príbeh ma zásadne ovplyvnil. Stal sa mojou súčasťou. Helena vždy chodila medzi mladých ľudí, aby sa už história neopakovala. Dnes to robíme s jej príbehom my. Na druhej strane, jej príbeh nie je jediné, čo ma definuje. Túto knihu sme jej istým spôsobom dlžili a naše poslanie sme dokonali. Žijem aj inými vecami a primárne sa venujem písaniu textov a konzultáciám v oblasti komunikácie, čo ma nesmierne baví. Len viac to vo mne upevnilo presvedčenie, že človek by mal robiť to, v čom objaví svoj dar a v čom je dobrý. Kniha vo mne nesmierne veľa zmenila. Je neuveriteľné, až magické, koľko môže dokázať sila jednej ženy. Príbehy ľudí ostávajú so mnou a som rada, že ich so mnou radi zdieľajú. Neraz sú prekvapení, čo všetko dokážu vypovedať a istým spôsobom ich to lieči.

 

13Kniha Margaréta biela sa ihneď po vydaní zaradila do TOP stovky a po slávnostnom uvedení v Martinuse sa na mieste okamžite vypredala. Autor: Tomáš Bartaloš

 



Petra Nagyová

Novinárka, PR manažérka, copywriterka, autorka knihy Margaréta biela

Vyštudovala masmediálne štúdiá na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. S písaním začala v regionálnych novinách MY Trnavské noviny, ktoré dva roky viedla ako šéfredaktorka. Neskôr pracovala v Hospodárskych novinách na oddelení domáceho spravodajstva, odkiaľ sa vrátila späť do regionálnych novín. Z týždenníka MY pre Záhorie odišla do Bratislavy, kde pôsobila päť rokov ako PR manažérka v Nadácii Pontis a neskôr v agentúre SK PR Strategies. Vďaka ponuke napísať knihu Biela Margaréta sa osamostatnila. V súčasnosti pôsobí ako freelancerka, PR konzultantka a copywriterka.

Text: Jana Gombošová
Foto: autorka, Tomáš Bartaloš, archív P.N. a rodinný archív

Najnovšie zo sekcie lifestyle



Apetít | 17.jún 2019

Povzbudzujúce osvieženie s príchuťou aus...

Predstavte si ten najhorúcejší okamih dňa, kedy si neželáte nič iné len skočiť do vody. Ak práve nemáte túto možnosť...


Cestovanie | 14.jún 2019

Najlepšie alternatívy AirBnB

Dovolenková sezóna je tu, no pokiaľ nie ste fanúšikom cestovných kancelárií a svoje letné dobrodružstvá plánujete samostatne, určite hľadáte ubytovanie...


Dizajn | 13.jún 2019

História pánskej módy vo výstave

Pitti Uomo je najdôležitejšou módnou akciou venovanou pánskej móde. Preto nie je vôbec prekvapujúce, že organizátori pri tejto príležitosti otvárajú...


Cestovanie | 13.jún 2019

Najlepšie európske ostrovy

Svet je plný nádherných destinácií, ktoré vynikajú rozličnými faktormi. Niektoré sa pýšia svojou históriou, iné modernou architektúrou či panenskou prírodou...

banner.300x600 miluska

banner.300x600 miluska

1

 tlacitko kupit2

Naše tipy

Dovolenková móda: Resort 2019

Už je to rok, odkedy nám módne domy predstavili módne trendy pre naše tohtoročné letné dovolenky. Ko...

Originálne suveníry z dovolenky

Každý má niečo, čo si jednoducho musí priniesť z každej dovolenky a výletu. Pre niekoho to sú magnet...

Sarong je späť!

A stal sa z neho jeden z najväčších must-haves sezóny! Bývalý plážový kúsok sa však už nenosí iba k ...