24- ročná Dominika roky trpela depresiami, epilepsiou, bola závislá na sebapoškodzovaní a pokúsila sa o samovraždu. Dnes tvrdí, že je vyliečená.

 

title

 

 

Prešla si si v živote ťažkými obdobiami. Začnime tam, kde sa to celé začalo…

Myslím, že sa to vo mne zbieralo už od malička, keďže som od prírody veľmi citlivá. Zlom nastal, keď som mala šestnásť a môj vtedajší priateľ odišiel do zahraničia. Uvedomila som si, že som stratila niekoho, pri kom som mohla byť sama sebou. Zrazu som ostala sama s mojimi myšlienkami, ktoré ma desili. Mala som pocit, že majú nado mnou kontrolu. Navyše v tomto období odcestovala na týždeň aj moja mama. Nevedela ako uniknúť svojim myšlienkam. Cítila som sa ako šialená a pochybovala o svojej normálnosti.

 

Na Instagrame si zverejnila svoj príbeh, kde spomínaš, že si bola vystavená aj sexuálnemu obťažovaniu. O čo išlo?

Kvôli môjmu zlému nastaveniu mysle som sa často dostávala do nepríjemných situácií. Napríklad, keď som mala trinásť rokov, boli sme na školskom výlete, kde sa ma snažil odtiahnuť na záchod jeden muž. Našťastie sa mu to nepodarilo. Riešilo sa to aj s políciou a bola som veľmi zmätená. Spolužiaci si samozrejme neodpustili hlúpe poznámky. Dokonca som dostala vynadané. Vraj je to moja vina, lebo som bola namaľovaná a tým som vlastne provokovala. Mala som však len špirálu a rozhodne som nepôsobila vyzývavo. Napriek tomu som pod ťarchou obvinení a posmeškov nadobudla pocit, že za to môžem asi fakt ja, len som nechápala prečo.

 

Aký vplyv mali na teba tieto zážitky? Hovorila si o tom s niekým?

Začala som mať veľký rešpekt voči neznámym ľuďom, čo pretrváva dodnes. Keď spoznám nového človeka, alebo som v novom kolektíve, držím si veľký odstup. Neskôr som o týchto zážitkoch hovorila s kamarátkami, potom s psychologičkou. Pre mňa osobne je rozprávanie veľmi liečivé, hlavne keď druhá strana aktívne počúva a nesúdi.

 

Riešila si aj zlý vzťah k svojmu vlastnému telu. Súviselo to aj so spomínaným sexuálnym obťažovaním?

Možno áno. No bola tam aj ďalšia vec. Venovala som sa vtedy aktívne tancovaniu a narazila som na veľmi striktnú trénerku. Neustále mi pripomínala, že musím schudnúť. Lebo nebudem v kostýme vyzerať dobre, alebo ma kvôli zlej postave nepostaví do choreografie. Dnes si už nemyslím, že by som vtedy bola tučná, aj keď som sa tak kvôli nej vnímala v každom zrkadle.

 

Prečo si svoje telo nenávidela?

Verila som, že krása je kľúčom k tomu, aby som bola viac obľúbená a mala dobrý život. Preto som po tom tak túžila. Neustále som premýšľala nad tým, čo nemám a ako ďaleko od toho som. Pocit zúfalstva v každej oblasti. Nedokázala som prísť na svoj zmysel života a bola som presvedčená, že život za nič nestojí.

 

Postoj k svojmu telu si zásadne zmenila. Akú úlohu v tom zohralo „Burlesque“, ktorému sa aktívne venuješ?

Začala som sa mu venovať pred troma rokmi. Bol to jeden z mojich snov. Vždy som obdivovala ženy, ktoré mali sebavedomé vystupovanie a tiež som chcela popracovať na vlastnej sexuálnej energii. Práve vďaka Burlesque som sa začala cítiť výrazne lepšie vo vlastnom tele a začala si uvedomovať, že mám v sebe krásu, jedinečnosť a vášeň, ako každá žena. Tiež mi pomáha so všeobecnou sebeláskou, čo je zásadná vec. Som vďačná Šárke, našej zakladateľke Bratislava Burlesque za to, že priniesla tento žáner na Slovensko.

 

Okrem problémov so sebavedomím si to nemala ľahké ani v škole...

Vždy som bola v kolektívoch outsider. Bola som tichá, uzavretá do vlastného sveta, navyše som mala nízke sebavedomie. Bola som najvyššia z triedy, tak mi prischli prezývky “obriňa”, “žirafa”, “eiffelovka“. Taktiež som sa párkrát v škole pocikala, pretože som trpela chronickým zápalom močových ciest. Každý to o mne vedel a veľmi som sa hanbila. Keď som bola v puberte, začala som priberať, tak som bola nielen žirafa, ale už aj medvedica. Ešte k tomu som na gymnáziu nebola najlepšia študentka, takže som bola ešte aj “tá blbšia” študentka z triedy, pretože na školách sa bežne súdi niekoho inteligencia na základe známok. Pamätám si, ako som sa bála spýtať sa na hodine nejakú otázku, pretože ma spolužiaci hneď vysmiali, že to neviem. Vtedy som sa ešte brániť nevedela, to ma na sebe vždy hrozne hnevalo.

 

IMG 1518 1 01

 

 

Mala si nejakú oporu v rodine alebo kamarátoch?

Mojou oporou bola vždy mama. Je to môj anjel strážny. Keď som sa jej prvýkrát úprimne zdôverila, aké mám pocity a že asi nie som v poriadku, neváhala a hneď začala hľadať pomoc. Chodila so mnou k lekárom, psychológom a psychiatrom. Veľmi to so mnou prežívala. Musím povedať, že aj pre ňu ako pre rodiča to bola dobrá škola života. Človek tieto veci pochopí až vtedy, keď sa ho to dotkne. Som veľmi vďačná, že pri mne celý čas stála a snažila sa pomáhať mi. Bez nej by to nešlo. Dnes sú z nás nielen matka s dcérou, ale aj dôverné kamarátky.

 

Stavy, ktoré si prežívala vyústili do depresie a následne epilepsie. Myslíš si, že mohla mať súvis s psychickým stavom?

Určite to súviselo, pretože kvôli môjmu negatívnemu rozpoloženiu mysle som si manifestovala samé zlé veci a choroby. Cítila som sa ako magnet na problémy. Depresia, úzkostné stavy, panické záchvaty a ešte aj epilepsia? Myslela som si, že život je hrozný a nerozumela som prečo som sa vlastne narodila. Mala som sedemnásť, keď som zažila prvý veľký záchvat. Potom to už išlo. Bývalo to hrozné, vždy som upadla až do bezvedomia a keď som sa prebrala, videla som nad sebou lekárov. Potom mi konečne stanovili diagnózu a predpísali správne lieky, vďaka ktorým som už záchvat nedostala. Dnes neberiem ani lieky, ani nemám epilepsiu.

 

Sprievodným javom depresie je často aj sebapoškodzovanie, čo sa týkalo aj teba. Kedy si s tým začala?

Hovoriť o sebapoškodzovaní je dosť zložité, pretože tomu ľudia nerozumejú. Myslia si, že je to hlúpe, alebo manipulatívne drankanie o pozornosť. Ide však o to, že táto téma pozornosť ľudí potrebuje, tak isto, ako potrebujú pozornosť jedinci, ktorí sa sebapoškodzujú. Je veľa ciest, ako to človek môže robiť. Ja som sa záchvatovo prejedala. Potrebovala som cítiť akúsi hranicu. Prišiel však deň, kedy ma prvýkrát napadlo porezať sa. Budem úprimná, dúfala som, že si to niekto všimne. Že sa už nebudem musieť pretvarovať, že sa cítim dobre. Že bude konečne vidieť, že mi je hrozne. Pre človeka je nesmierne dôležité zrkadlenie od okolitého sveta. Potrebuje cítiť uznanie, potvrdenie svojich pocitov a emócií. Na základe toho vieme, čo je realita. Pre ľudí s depresiou je to ale zložité, pretože ich bolesť veľa ľudí potvrdiť nechce, alebo nevie. Povedia napríklad „ále, určite to nie je také zlé” alebo „vieš, ako je napríklad takým deťom v Afrike? Tie majú právo sa sťažovať, nie ty”. Potom sa nemožno čudovať, že niekto, kto má depresiu, sa cíti vinný ešte aj za to, že je smutný.

 

Čo v tebe rezanie vyvolávalo?

Bolo to pre mňa neskutočne upokojujúce. Postupne som sa stala závislou na rezaní sa. Bolo mi jedno, že to bude vidieť. Bolo mi všetko jedno. Potrebovala som vidieť vlastnú krv aby som vedela, že žijem. Sebapoškodzovanie je návykové, tak ako fajčenie. Chápem všetkých, ktorí si ubližujú a rozumiem im.

 

Vyvrcholilo to pokusom o samovraždu, keď si sa chcela otráviť liekmi. Viedol ťa k tomuto činu nejaký konkrétny impulz?

Áno. Dokonca som sa o to pokúšala už raz pred tým, no tentokrát som sa tomu odovzdala naplno. Spúšťačom myšlienky na samovraždu bol spomínaný rozchod s priateľom. Nechcem tým však povedať, že to bola príčina. Bola to len posledná kvapka. Dlhšie som mala v hlave plán, ako to ukončím. Pre mňa bolo vtedy otázne iba to, kedy pretečie pohár a v ten deň sa to stalo.

 

Na čo si myslela, keď si pojedla všetky lieky a čakala si na smrť?

Úprimne, veľmi si to nepamätám. Bola som dosť omámená a trochu sa bála, aké “to” bude, ale zároveň som cítila úľavu, že bude koniec. Pamätám sa ešte, že som písala svojmu bratrancovi, lebo som mala pocit, že by som sa s ním mala rozlúčiť. Bol to tuším on, ktorý upozornil moju mamu, že sa niečo deje.

 

IMG 1603 1 01  IMG 1604 1 01 

 

Ako si sa cítila po prebratí na JISke, keď si zistila, že ťa zachránili?

Bola som extrémne nahnevaná a sklamaná. Z toho, že sa mi to nepodarilo a z toho, že teraz musím vidieť bolesť ľudí, ktorých sa to dotklo. Zdalo sa mi to nefér. Zvláštny bol aj pocit, že sa mi ťažko verilo, že by ich to tak zasiahlo. Pretože to nebolo o nich, bolo to o mne, nechcela som nikomu ublížiť, skôr odľahčiť všetkým život tým, že tu už nebudem.

 

Čo bolo potom?

Prvá vec, ktorá ma prebudila bola, keď som uvidela, ako veľmi to zranilo moju mamu. Dalo mi to nádej, že možno moja existencia mala predsa len nejaký zmysel. Mala som byť hospitalizovaná na psychiatrii, ale bojovala som proti tomu. Snažila som sa presvedčiť rodičov na chodbe nemocnice, že spravím všetko, len nech ma tam nenechávajú. Nakoniec sa zľutovali a zobrali ma domov. Vtedy u mňa nastal zvláštny pocit. Všetko sa zdalo byť také krehké. Hovorila som si „teraz som tu už nemusela byť”. To mi dávalo pocit, že svoj život mám vo svojich rukách a to doslova. Tento pocit a uvedomenie som dovtedy nikdy nemala. Že zmôžem tak veľa.

 

Vtedy si začala so svojimi démonmi bojovať?

Presne vtedy. Zrazu mi došlo, že iba stačí, keď urobím nejaké rozhodnutie a všetko sa môže dramaticky zmeniť. Iba tým, že ja sa nejako rozhodnem! Wow. Rozsvietilo sa mi v hlave také malé svetielko. Spomenula som si vtedy na knihu, ktorú som dávnejšie dostala, o tom, ako si vlastnými myšlienkami tvoríme realitu. Prečítala som si ju a zrazu mi celá začala dávať zmysel. Napadlo mi, že by som konečne mohla začať žiť tak ako JA chcem.

 

Vyhľadala si aj odbornú pomoc, alebo nejakú alternatívnu cestu?

Môj otec mi našiel skvelú psychologičku, za čo som mu veľmi vďačná. Chodila som na psychoterapie a to mi výrazne pomohlo. Zároveň som sa začala spirituálne vzdelávať, pretože ma začalo zaujímať, ako funguje vesmír a prečo sme vlastne tu.

 

Siahla si aj po antidepresívach?

Antidepresíva a ďalšie lieky som brala dávno pred pokusom o samovraždu. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že jedno z najlepších rozhodnutí pre moje vlastné, nielen psychické zdravie bolo, že som ich dokázala neskôr vysadiť. Nie som zástancom antidepresív a anxiolytík.

 

Okrem depresií si dlho trpela aj tým, že si si nechcela priznať svoju sexuálnu orientáciu. Mohli tieto dve veci so sebou súvisieť?

Vždy som tušila, že sa mi páčia ženy. Ale žijeme v heteronormatívnej spoločnosti a teda aj ja som bola vychovávaná v domnienke, že raz budem mať manžela. To, že by som mohla byť inak orientovaná mi napadlo až v puberte, ale neriešila som to, pretože som vtedy mala frajera. Mala som pocit, že je to len nejaká moja časť osobnosti, ktorú nemusím riešiť. Mám predsa vzťah, tak načo si to komplikovať. Po mojom pokuse ukončiť svoj život som však začala rozmýšľať inak. Chcela som sa nájsť. Hľadať svoje rozbité kúsky. Už som priateľa nemala a tak som to skúsila tak, ako to cítim. To, čo som pri prvých vzťahoch so ženami zistila, mi zmenilo život. Konečne som pochopila, čo znamenajú tie “motýliky v bruchu”, keď sa niekto na vás pozrie alebo vás pobozká. Zrazu mi všetko prišlo také správne a prirodzené. Akoby som našla stratený kúsok puzzle, keď som si definitívne priznala, že svoju budúcnosť a šťastie vidím po boku ženy.

 

IMG 1472orez 01

 

Dnes už otvorene priznávaš, že miluješ ženu. Kedy sa to v tebe zlomilo a rozhodla si byť úprimná k sebe aj okoliu?

Bola som ohľadom toho otvorená pred kamarátmi hneď, keď som si našla prvú priateľku. Hovorila som si, že ten, komu sa to páčiť nebude, nemusí byť v mojom živote. Bola som na seba konečne hrdá. Konečne som vedela stáť sama za sebou, pre svoj vlastný pokoj na duši a šťastie. Dnes mám po boku niekoho, koho naozaj milujem a priznám to kľudne aj pred celým svetom.

 

Aké boli reakcie okolia a rodiny?

Tým, že som zrazu dokázala byť otvorená a cenila si objavenie seba samej, veľakrát som ani nedala priestor druhej strane na negatívnu reakciu. Takže to prebiehalo zväčša tak, že mali ľudia priestor iba to prijať a akceptovať, alebo odísť z môjho života. Moji rodičia to prijali dobre, čo ma teší, keďže viem, aké nepríjemné, až extrémne scenáre sa niekedy dejú LGBT ľuďom, keď sa priznajú rodine. Kiež by mal každý takých chápavých rodičov.

 

V poslednej dobe sa v našej krajine akoby opäť začala dvíhať vlna nenávisti k akejkoľvek inakosti. Pocítila si niekedy na vlastnej koži nejakú nepríjemnú narážku?

Snažím sa nedávať príliš veľkú pozornosť negatívnym reakciám ľudí na túto tému. Nechcem smerovať svoju pozornosť nenávisti ľudí, ktorá by mi ublížila. Svoju pozornosť chcem venovať pozitívnym veciam a správam ohľadom LGBT témy. To ma vždy poteší a zároveň viem, že čím väčšiu pozornosť niečomu dáme, tým viac sa to v budúcnosti bude manifestovať. Asi aj kvôli tomuto môjmu rozhodnutiu som si zatiaľ nepritiahla do života extrémnu situáciu, kde by ma za moju orientáciu niekto urážal. Ak by som mohla niečo odkázať ľuďom, ktorí šíria xenofóbne, rasistické a homofóbne reči, tak možno to, že by mali trošku popracovať na sebeláske. Ostatných ľudí vieme ľúbiť a prijať iba do takej miery, do akej dokážeme ľúbiť a prijať seba.

 

Myslíš si, že extrémizmus a nenávistné nastavenie časti našej spoločnosti môže byť príčinou toho, že mladí ľudia svoju orientáciu zapierajú?

Samozrejme. Strach z reakcie okolia je naozaj hrozný. Každý predsa chce byť akceptovaný taký, aký je. Nikto nechce byť nenávidený iba kvôli tomu, koho miluje. Poznám zopár takých ľudí a viem, že je pre nich veľmi bolestivé skrývať sa a zapierať samého seba iba kvôli prežitiu v rodine, práci, spoločnosti. Je to niečo, čo rozhodne prináša aj depresie.

 

Vidíš rozdiel v správaní ľudí po tom, čo si svet zoznámila so skutočnou Dominikou so všetkým čo k nej patrí?

Vidím iba rozdiel v tom, akých ľudí si priťahujem a mám okolo seba dnes. Iba takých, ktorí ma majú úprimne radi presne takú, aká som.

 

Vieš definovať moment začiatku ozdravného mechanizmu tvojej duše?

Myslím si, že práve ten fakt, že som sa dotkla samotného dna a bola tak blízko smrti. To bol spúšťač môjho následného záujmu rozvíjať sa duchovne. Ale môžem za taký moment považovať aj deň, keď som prvý krát navštívila svoju psychologičku a začala vidieť nádej v uzdravení samej seba.

 

Ako dlho trvalo, kým si sa dostala z najhoršieho a čo považuješ za základné piliere tvojho víťazstva?

Trvalo to pár rokov. Depresia nedokáže odísť zo dňa na deň a je potrebné tomu dať čas a trpezlivosť. Je nutné sa naplno odovzdať liečeniu a dať seba samého na prvé miesto. Myslím si, že zo základných pilierov môžem považovať to, že som spoznala metódy, ako so sebou pracovať, keď mi je zle a že som zistila, že sami sme vlastnými chirurgami nášho mozgu a dokážeme si ho sami prekódovať. Dodalo mi to pocit kontroly, ktorý som potrebovala, pretože predtým som sa vždy cítila iba ako obeť svojej depresie. Tak isto považujem za ďalší pilier svoju odvahu vyjsť s pravdou von o mojej sexuálnej orientácií, pretože som sa zrazu dostala do stavu, kedy som pochopila, že nájsť samú seba a akceptovať sa, sú nevyhnutné pre osobné šťastie. No a čo iné mi ostáva, ak nie spoznávať to, čo ma robí šťastnou?

 

IMG 1498 01

 

Myslíš, že depresia je choroba, nad ktorou sa dá zvíťaziť definitívne? Mala si niekedy pocit, že sa TO vracia?

Áno. Myslím si, že sa dá nad depresiou zvíťaziť definitívne. Sama za seba môžem hrdo povedať, že už depresiou netrpím. Neznamená to ale, že už nebývam smutná, alebo že už nemám zlé dni. Mám, ale už s tým viem pracovať a nepoloží ma to. Je to ale tá cesta k uzdraveniu, ktorá môže trvať kratšie, alebo dlhšie. Keď je človek v ozdravnej fáze svojej depresie a úzkostí, sám zistí, kedy by mal byť v strehu, pretože je na ceste spoznávania sa a zisťovania, ktorým situáciám sa chce vyhnúť, alebo im predísť. Je to individuálne. Mala som už aj ja pocit, že sa TO vracia. Je prirodzené a logické báť sa toho, nechcete znovu padnúť tam, kde ste boli predtým. Poviem vám ale jednu vec - to sa nestane! Nikdy neklesnete naspäť, pretože to miesto už neexistuje. Existuje len tu a teraz. Takže môžete mať niekedy pocit, že ste znovu na začiatku, alebo že sa TO vrátilo. Pravda je ale taká, že ste tam, kde ste, aj s novými skúsenosťami. To je niečo, čo mení celú hru!

 

Ako si sa dokázala takto nastaviť po tom všetkom?

Trvalo mi to chvíľu, kým som pochopila. Keď som sa konečne začala cítiť stabilizovaná, potláčala som negatívne emócie. “Nemôžem sa cítiť znova zle! Veď som predsa už inde!” Toto mi vždy bežalo v hlave. Lenže, to bola chyba. Musíme si dovoliť cítiť. Nech je to akákoľvek emócia, či pocit. Máme totiž právo cítiť každú jednu emóciu a každá emócia má svoj dôvod. To je niečo, čo by som poradila aj iným ľuďom, nech sa neboja precítiť zlú emóciu. Práve naša bezpodmienečná prítomnosť a láska k takým emóciám je kľúčom k ich liečeniu.

 

Ľudia, ktorí trpeli ťažkými chorobami často tvrdia, že sú tej chorobe vlastne vďační, lebo začali vnímať život celkom inak a sú šťastnejší ako pred ochorením. Cítiš to tak aj ty?

Nedokážem ani slovami vyjadriť, aká som šťastná za to, že som sa dostala až sem. Na pozíciu vďačnosti za to, čím som si prešla. Zmenilo mi to pohľad na svet, aj seba samú. Pomohlo k duchovnému prebudeniu. Zistila som, že mám vášeň pre sebarealizáciu a vlastný rozvoj. Život si užívam tak, ako nikdy pred tým a milujem byť tu.

 

Ako by si opísala jednou vetou štrnásťročnú Dominiku, dvadsaťročnú Dominiku a tú súčasnú?

Štrnásťročná Dominika netušila, aký je v nej potenciál a život bol pre ňu utrpením.
Dvadsaťročná Dominika bola osvietená a rozhodnutá nájsť a vyliečiť samú seba.
Súčasná Dominika je uvedomelá, má veľa odvahy, nadhľadu, porozumenia, radosti zo života, lásky a vie, že dokáže prekonať všetko.

 

Ak by si mala na záver poradiť niečo ľuďom, ktorí cítia beznádej a nevládzu ďalej, čo by to bolo?

To, ako sa cítiš, je v poriadku. Každý človek, ktorý by bol v tvojej koži, by sa cítil rovnako. Nie je s tebou absolútne nič v neporiadku. Viem, že sa cítiš tak, že si v tom úplne sám a že to nikdy neskončí. Sú to pochopiteľné myšlienky a pocity, ale nie je to pravda. Sú ľudia, ktorí si prechádzajú rovnakými pocitmi ako ty práve teraz, v tejto sekunde. Existuje niekto, kto si tiež číta tento rozhovor, s podobnými pocitmi, ako ty. Viem, že sa to zdá neskutočné, ale aj tento moment a pocit za chvíľu odíde. Skús toto: čo by ti urobilo lepšie najbližších 10 minút, alebo najbližšiu hodinu? Možno je to iba hlboký nádych, možno plač. Možno je to dobré jedlo, alebo hudba. Môže to byť hocičo. Skús to a potom to skús znova, keď ubehne tvojich 10 minút. Pamätaj si, že si dôležitý a neskutočne statočný a prajem si, aby si sa v živote cítil dobre hlavne ty sám. Nehanbi sa hovoriť o svojich pocitoch s ľuďmi, ktorým dôveruješ a ak takých nemáš, neboj sa vyhľadať niekoho cudzieho, psychológa, či podpornú skupinu na Facebooku. Dávam ti povolenie robiť to, čo ti urobí lepšie a chápem, ako sa cítiš! Ver, že nádej existuje a ja zas verím, že ju objavíš.

Text a foto: Jana Gombošová



Dizajn | 17.sep 2019

Interiérové trendy v priebehu rokov

Trendy ovplyvňujú nielen módny priemysel, ale všetky sféry života. V prípade interiérového dizajnu však trendy idú s módou ruka v ruke. Ako vyzerali...


Voľný čas | 17.sep 2019

Beach Brain: Benefity pobytu pri mori

Väčšina ľudí miluje leto, šum mora, teplý piesok pod nohami a hrejivé slnko na pokožke. Nie je to však iba...


Cestovanie | 16.sep 2019

Najdrahšie hotelové suity na svete

Hotelová izba v cene niekoľkoročného platu bežného človeka? Áno, aj také existujú a presne tam vás dnes pozývame. Samozrejme virtuálne. Emphaty...


Voľný čas | 06.sep 2019

Psychológia izbových rastlín: Aký majú n...

Rastliny sú skvelým dekoračným prvkom do interiérov, avšak majú aj inú moc. Podľa mnohých štúdií dokážu povzbudiť kreativitu, myslenie a pomáhajú...


Voľný čas | 04.sep 2019

Ako zorganizovať svoju kozmetiku?

Pokiaľ patríte k 99% žien, máte doma zbytočne veľa kozmetiky. Je ťažké odolať novému rúžu, (ktorý je síce takmer nerozoznateľný od...


Dizajn | 03.sep 2019

Saint Laurent predstavuje kolekciu šport...

Ak ste si mysleli, že šport už nedokáže byť luxusnejší ako je teraz, značka Saint Laurent vás presvedčí o opaku. Predstavili...


Cestovanie | 02.sep 2019

Kam cestovať v septembri?

Kto ešte za sebou nemá letná dovolenku? Alebo už bola tak dávno, že si ju ani nepamätáte? O dôvod naviac vybrať...


Dizajn | 20.aug 2019

Nábytok ako talizman

Pokiaľ vám meno Tim Labenda nič nehovorí, nezúfajte. Nie je známy pred masami, ale v zákulisí módy je rešpektovaným profesionálom. Nepatrí...


Dizajn | 14.aug 2019

Off-White uvádza kolekciu bytových dopln...

“HOME”, tak sa volá kolekcia bytových doplnkov zančky Off-White, ktorá je exkluzívne dostupná v butiku značky na gréckom ostrove Mykonos...


Gastro | 13.aug 2019

Mansur Gavriel a Ladurée otvorili spoloč...

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Ladurée? Pravdepodobne to budú ich makrónky v najrôznejších farbách. Newyorskú značku Mansur...


Gastro | 10.aug 2019

Najlepšie vitamíny pre pleť

Koľko vitamínov máte vo svojich kozmetických produktoch? Vitamín C sa už dnes stal jedným z najväčších must-haves a rovnako na...


Cestovanie | 09.aug 2019

Európske destinácie na dovolenku na jach...

Letnú dovolenku nemusíte stráviť iba v hotelových rezortoch či apartmánoch. Dobrodružnejší cestovateľ ocení aj ubytovanie na jachte. Nielenže vďaka nej sa...


Gastro | 08.aug 2019

Cafezinho: Rituál spájajúci ľudí zo srdc...

"Cafezinho" [kafeziňo] alebo "malá káva" je v brazílskej portugalčine pojem, ktorý je spätý s uvítaním hostí šálkou kávy. Okamihy s...


Voľný čas | 08.aug 2019

5 mýtov o spánku

Nič nie je nad dobrý spánok, určite sa na tom zhodneme. Kvalita spánku ovplyvňuje našu náladu, výkony aj celkové zdravie...


Cestovanie | 05.aug 2019

Európske destinácie pre milovníkov vodný...

Ak opaľovanie nie je vaša predstava letnej dovolenky, ale skôr túžite po športovom vyžití, poradíme vám, kde v Európe nájdete tie...

banner.300x600 miluska

Naše tipy

Ako si vybrať ofinu pre váš typ tváre?

Čím to je, že všetky Francúzky dokážu pôsobiť s ofinou maximálne sofistikovane za každých okoln...

Saint Laurent predstavuje kolekciu šport...

Ak ste si mysleli, že šport už nedokáže byť luxusnejší ako je teraz, značka Saint Laurent vás presve...

Beauty ikony preverené časom

Pätica popredných make-up artistiek zo Slovenska i z Česka nám prezradila, bez ktorých produktov sa ...