Pochádzaš z umeleckej rodiny, môžeš mi povedať ako to ovplyvnilo tvoj vzťah k umeniu?
Narodila som sa do rodiny umelcov a hercov. Obaja moji starí otcovia sú úspešní na medzinárodnej úrovni, jeden je herec a druhý je maliar. Potom sú tu moji rodičia – mama je muzikálová herečka a otec sochár. Za túto otázku som veľmi vďačná, vracia ma späť do môjho úžasného detstva. Často naň myslím a analyzujem, čo by som jedného dňa chcela odovzdať vlastným deťom. Vyrastala som medzi dedkovým ateliérom, kde som maľovala akvarelom, a umeleckým inštitútom, kde mama učila deti herectvo.
V tejto škole sme hrávali rôzne herecké hry. Spomínam si napríklad na jednu, kde musíte zamrznúť a následne zobraziť hnev alebo iné emócie. Mama aj dedko si so mnou často nacvičovali svoje roly. Ona veľa spievala a tancovala, starý otec zase začleňoval postavy, ktoré zrovna skúšal, do svojho každodenného života.
Bolo to šialené v tom najlepšom zmysle slova. Keď sa pozerám späť, vidím veľa emócií, veľa lásky a skvelý zmysel pre humor. Moja vlastná cesta k umeniu tým však nebola úplne predurčená. Maľovala som celý život, a bolo to pre mňa také prirodzené, že som to vôbec nepovažovala za niečo zvláštne. Naozaj som si myslela, že maľuje každý a neprikladala som tomu žiaden význam. Až keď som sa o svoju prácu podelila s kamarátom, ktorý pracoval v galérii, som si uvedomila, že by som asi potrebovala vlastný ateliér.
Vyrastala si v Kazachstane a teraz žiješ v Prahe. Ako prebiehala tvoja cesta?
Do Prahy som prišla na jazykový kurz, keď som mala asi 18 rokov. Bola to moja prvá skúsenosť v zahraničí. Potom som na vysokej škole študovala vizuálne umenie a dostala som sa ďalej do sveta. Naplno som sa umeniu začala venovať až pred štyrmi rokmi. Predtým som vždy mala korporátnu prácu, potrebovala som cítiť istú formu zabezpečenia. Ľudia ma v tej dobe pred umeleckou dráhou varovali. Vraví sa, že byť full-time umelcom je veľmi náročné. Zažili ste však niekedy byť imigrantkou, ženou inej etnicity, desať rokov v korporátnom prostredí? To ešte len bolo ťažké. Odkedy sa venujem tomu, čo milujem, môj život doslova rozkvitol.
Tvoja súčasná tvorba väčšinou zobrazuje ženy. Sú tvojou najväčšou inšpiráciou?
Kazachstan je bývalou sovietskou krajinou a zároveň sekulárnym štátom. Je tak trochu Áziou, tak trochu Európou. Má ohromné množstvo rôznych národností a náboženstiev súčasne, ktoré však spája patriarchát. Ja som vyrastala úplne odlišne. Moja stará mama bola politička a manželka umelca, už v tej dobe by ste ich mohli nazvať power couple. Moja druhá stará mama bola oceňovaná učiteľka, a tak som od detstva pozorovala tieto príklady silných pracujúcich žien. Vnímala som, koľko záťaže zvládajú. Ženy majú vychovávať deti, variť, pracovať a zároveň byť skvelými matkami. Stará mama politička (smiech) mi vždy hovorila, že najdôležitejšia je sebestačnosť. Bola pre mňa najväčším vzorom, a silné sebestačné ženy ma inšpirujú dodnes. Myslím silu v zraniteľnosti, nielen tú očividnú. Najviac sily vyžaduje dôverovať a byť otvorený.
Aký je tvoj pohľad na ženské telo z pohľadu umelkyne a z pohľadu ženy?
Aktuálne sa zaujímam o feministické umenie. Konečne k tejto téme vychádzajú knihy a štúdie, ktoré vás nútia premýšľať o tom, aké je tradičné vzdelanie o histórii umenia zaujaté a kolonizované. Vnímam, že keď chceme študovať umenie, potrebujeme aj ženskú perspektívu. Zobrazenie tela v umení z mužskej perspektívy je také umelé! Ako môžete vedieť a vidieť, kým žena je, bez toho, aby ste boli ženou? Celé stáročia máme tradičný naratív dokonalosti ženského tela. Nedávno som čítala knihu, v ktorej autorka nazýva ženy v umení „monštrami“, pretože sa tak mnohé z nich cítia. Nie sme dokonalé. Sme bytosti, ktoré anatomicky vytekajú, sú penetrované, naše telá sa neustále menia a zdá sa, že máme konštantne bolesti. Menštruácia či pôrod, všetko je prirodzený cyklus života, nie tabu. Mojím hlavným subjektom je síce žena, ale nie jej telo. Zameriavam sa na jej tvár a emócie, ktoré rozprávajú vlastný príbeh. Podstata toho, že znášame toľko bolesti, nás robí silnejšími. Myslíme si, že bolesť je normálna, ale nie je. Svoje skúsenosti musíme zdieľať a postupne získať späť kontrolu nad svojimi telami. To dosiahneme len zdieľaním a diskusiou.
Som vďačná za každú príležitosť zúčastniť sa diskusie, pretože mám pocit, že robím niečo zmysluplné. Mám množstvo vlastných skúseností, ktoré chcem zdieľať. Zároveň však cítim, že nemám k dispozícii dostatok vhodnej terminológie. Som presvedčená, že sťažovaním sa na mužov nič nevyriešime. Zmenu prináša aktivita, skrátka, nemôžeme len sedieť a sťažovať sa. Rozhodla som sa ísť preto na Glasgowskej univerzite študovať globálnu rodovú históriu. Chcem sa naučiť kriticky pozerať na tradičné historické naratívy, ktoré nás všetkých bombardujú, a iniciovať zmysluplné zmeny. Predtým som študovala komunikáciu a verím, že umenie je najsilnejším komunikačným nástrojom na spájanie ľudí.
Text: KJ foto: Aziya
