Kultúra sa má diať v kontinuite s históriou

Na Top Session sa Ema Müller bude rozprávať s Pavlom Paňákom, jedným z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej slovenskej architektúry. Spoločne otvoria témy, ktoré ukazujú architektúru z veľmi osobnej aj verejnej strany. Reč bude o jeho láske k jeseni a chvíľach strávených na chate, o samotnom projekte chaty a rozdieloch medzi stavbami pre verejnosť a tými súkromnými. Dotknú sa trendov v architektúre, jeho ciest so študentmi aj toho, ako im dokáže meniť pohľad na svet. A neobídu ani emóciu, ktorú v ňom vyvoláva Pistoriho palác, miesto našej diskusie.

Pri tejto príležitosti sa vraciame k článku, ktorý vznikol pre jedno z našich minulých čísiel pri editoriálovom fotení s Michaelou Hlaváčkovou na chate u tohto architekta. Prinášame vám jeho prepis, pretože Paňákove slová o kontinuite, histórii a kultúre dnes znejú ešte aktuálnejšie.

Nová kapitola príbehu domu, ktorý ožil pod rukami Pavla Paňáka, sa začala písať pred 26 rokmi. Práve vtedy sa čistou náhodou uznávaný architekt ocitol v Čachticiach, kde narazil na chátrajúci dom na pozemku bývalej tehelne. Ako sám hovorí, všetko bolo vo veľmi zlom stave, spustnuté. A bolo to krásne. A je to tu krásne aj dnes. Sedeli sme spolu na lavičke uprostred rozľahlého ovocného sadu a ja som sa započúvala do príbehov alchýmie architektúry.

_Replika pôvodného

Toto miesto má veľmi silnú atmosféru a minulosť. Majstri, ktorí tu žili aj pracovali od polovice 19. storočia, si tu postavili dom a založili tento sad. Darí sa mu aj dnes, lebo všade, kam sa porozhliadnete, sa nachádza veľmi kvalitná pôda. Nie náhodou tu preto vznikla tehelňa. Táto hlina bola totiž ideálny materiál pre remeslo, ktoré sa tu vykonávalo. Bol tu svah, ktorý postupne podkopávaním zeme klesal, až vznikla rovina. Fázy života na tomto pozemku možno čítať aj z domu, kde majstri žili. Zatiaľ čo pôvodná časť chalupy bola z nepálenej hliny, pristavaná časť bola z tehly pálenej. Má to logické vysvetlenie, pretože najskôr majstri potrebovali bývať, a tak si postavili dom z nepálenej tehly. Keď začali „páliť“, z pálenej tehly rozšírili dom. Najstaršia časť domu v čase môjho príchodu nebola obnoviteľná, preto som ju postavil znovu takú, aká bola. V tom istom pôdoryse, v tom istom reze aj siluete. Presne tak, ako to bolo pred rokmi. A tak je časť domu replikou toho pôvodného.

_Pec ateliérom

Množstvo času, improvizácie a trpezlivosti si vyžiadala aj druhá etapa – prestavba pôvodnej komorovej klenbovej pece, v ktorej sa kedysi pálili tehly. A aj keď bola na spadnutie, rozhodol som sa ju zachrániť. Času som mal, koľko som potreboval, nikto na mňa netlačil a ja som sa mohol pomaly realizovať. Tešilo ma to a nikam som sa neponáhľal. Po rokoch nefunkčnosti tu vzniklo magické miesto, ktoré obrástlo zeleňou a stromami. Zalesnený kopec, v ktorom bola klenba. Trvalo desať rokov, kým toto miesto nadobudlo dnešnú podobu. Spolu s miestnymi dedinskými majstrami sa nám bývalú pec na tehly podarilo zachovať, aj keď oni sa mi občas čudovali, že ma neodrádza, koľko času a investícií to stojí. Dostala nový obal, opäť sme ju prisypali zemou, na samom vrchu vznikla lodžia a vrátil som aj stromy, ktoré tu pôvodne rástli. Chcel som zachovať to, čo som tu našiel. Miesto utopené v zeleni. Mojím najväčším oddychom je totiž práca v tejto záhrade, kde chodím každý víkend. Často hovorievam, že žijem tu a do Bratislavy chodím na týždňovky. A práve tu, pri práci v záhrade, dostávam aj mnohé nápady, ktoré môžem následne spracúvať v ateliéri uprostred sadu.

_Pocta tehliarskemu remeslu

Tretia etapa bola prístavba k chalupe. Moja dcéra má už svoju rodinu, vnučky sem často chodia na prázdniny, a tak som vedel, že musím zväčšiť kapacitu. Tu vznikla idea prístavby. Opäť som však nemal ambíciu zasahovať do pôvodného nejakými „báječnými figúrami súčasnej architektúry“. Stĺporadie otočené proti sadu bolo pre mňa dokonalé. Vo svojom obryse je to vlastne len potiahnutie domu ďalej. Zároveň som však chcel stavbou povedať aj to, že to nie je pôvodné. Súčasťou je aj špeciálny tehlový krov. Dve tretiny použitej tehly na stavbu sú produktom pôvodnej tehelne. Ani neviem prečo, no keď som na začiatku rekonštruoval, staré nepoužité tehly som si z nejakého dôvodu odložil. Ostatná tretina tehál pochádza z neďalekej dediny. Je to pre mňa aj istá pocta dávno zabudnutému remeslu. Navyše, oproti všetkým súčasným krovom má aj veľkú výhodu. Dnešné krovy sú ľahké a nedisponujú dôležitou vlastnosťou, ktorú má tehla – akumuláciou. Tehla do seba naakumuluje istú teplotu a stále ju drží. A vy tak môžete vetrať, aj pokiaľ je mínus 10, no keď okná zavriete, o chvíľu je tam teplota ako predtým. Pretože tá naakumulovaná teplota v stenách vyžiari teplo naspäť. Keď toto urobíte v bežnom podkroví, po vyvetraní sa vám v izbe ochladí. Preto žiadna izolácia tehlu nenahradí.

_Problém

Keď sme už pri tej izolácii a zatepľovaní domov. Tradičné materiály a udržateľnosť ťahajú za kratší koniec vzhľadom na trendy, ktoré, žiaľ, v našej spoločnosti prevládajú. Vidno to najmä pri obnove jestvujúcich budov, kde cena najčastejšie rozhodne. A toto je obrovský problém, ktorý sa deje v celej stavebnej kultúre. O čo sa štát nemusí starať, o to sa jednoducho nestará. Sme ešte veľmi mladá spoločnosť na to, aby sme boli schopní pochopiť, že jestvujúcim hodnotným budovám by sa malo dostať ochrany – štatút pamiatky. Mať inštitúciu, ktorá by stála nad rozhodnutím vlastníkov a prikázala by, ako sa majú rekonštrukcie budov robiť. Bol som nedávno v Piešťanoch na konferencii, ktorá sa venovala práve ochrane moderny druhej polovice 20. storočia. Je smutné, ako sa s týmito budovami zaobchádza len preto, lebo sa im dostalo prívlastku „pozostatok socializmu“, a preto sú nehodnotné. To sú, samozrejme, nezmysly. Pamiatkari však nemajú kapacitu, aby presadili ochranu týchto stavieb. Mašinéria ide rutinne. Cení sa prevažne to, čo je z minulých storočí, prípadne medzivojnová moderna. No na zachovanie hodnotných budov druhej polovice dvadsiateho storočia sa zabúda. A tie, ktorým sa venuje pozornosť, spočítate na prstoch jednej ruky: Krematórium architekta Milučkého, Dedečkova Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, Pamätník SNP Dušana Kuzmu v Banskej Bystrici...

_Aj ruina sa dá zachrániť

Kde je problém? Spravidla sú budovy vo veľkej miere v súkromných rukách a tam ide o zisk. Napríklad čerstvý problém plánovaného búrania Istropolisu v Bratislave. V európskom civilizovanom svete by tento akt bol nemysliteľný. No u nás sa zavádza verejnosť dobre pripraveným PR s primitívnymi argumentmi pre ulicu len preto, že ide o fantastické územie, kde sa dá generovať obrovský zisk. Pritom sa chystajú zrovnať so zemou 40-ročnú, zdravú a krásnu stavbu s veľkým potenciálom. A to v čase, keď celý vyspelý svet hovorí o udržateľnosti. Udržateľnosť však v prvom rade znamená, že ak niečo môže slúžiť ďalej, má sa to opraviť. To je najekologickejší prístup. No developeri sú nemilosrdní a ak mesto a štát nezasiahnu... Takýchto prípadov je množstvo. Napríklad mnohé zotavovne. Aj toto boli spravidla veľmi dobré architektúry, ktoré buď chátrajú, alebo sú zrekonštruované hrozným spôsobom. Ideálny príklad je liečebný dom Machnáč. Na zaplakanie... Architektúra európskeho významu, ktorá sa stále dá zachrániť, chátra. No aj ruina sa dá zachrániť, keď je vôľa. Dal by sa z nej urobiť energeticky zmysluplný dom bez toho, že by ste si to zvonku vôbec uvedomili. Tejto téme sa dlhodobo venujem, rovnako ako aj moji študenti. No ak je raz takáto stavba v rukách súkromníka, nemôžete do toho vstupovať. Je to jeho a s tým neurobíte nič. Štát sa za uplynulých 30 rokov zbavoval všetkého, čoho len trochu mohol, a toto je výsledok. Pritom ak by v Česku disponovali takýmto domom, už dávno je národnou kultúrnou pamiatkou a možno už by bol aj v zozname Unesco, ako napríklad vila Tugendhat v Brne. Pozitívne však je, že sa o tento problém čoraz viac zaujímajú mladí ľudia, šíria to a ja dúfam, že tento aktivizmus niečo prinesie. Dôkazom sú aj aktivity združenia Čierne diery.

_Inšpirácie

Architektovo premýšľanie a inšpirácie pochádzajú z obrazov, ktoré má v hlave, zo spomienok, zo snov, z rôznych oblastí umenia, hudby... A z rozhovorov. Vždy tvorím s mojím dlhoročným pracovným partnerom Martinom Kusým. Dialóg je veľmi dôležitý a počas našich debát si mnohé vytriedime a objasníme. V tom je výhoda autorskej dvojice. Je to veľmi zložitá alchýmia. Nesmierne dôležité je aj sledovanie toho, čo sa v architektúre aktuálne deje, ale aj pohľad do histórie. Portugalský architekt Álvaro Siza Vieira povedal: „História inšpiruje k inovácii,“ a to platí stopercentne. Všetci sa domnievame, že to odvážne v architektúre sa deje práve dnes a odvrhujeme všetky prežité veci. No to je chyba. Je nutné vedieť čítať a nachádzať, koľko odvahy je v mnohých rozhodnutiach z minulosti, ktoré sa zdanlivo javia ako štýlovo jasné a čisté. Vždy nájdete prevratné veci. Pohľad do starej architektúry neznamená prezerať si fotografie a posudzovať tvary. Je to o schopnosti vedieť zanalyzovať organizačné a priestorové stratégie historickej architektúry vo všetkých obdobiach. Kultúra sa totiž má diať v kontinuite. Nemá sa diať veľkými skokmi, odvrhnúť jednu éru a začínať novú od nuly. Architektúra má v skutočnosti len jednu abecedu, no stále píše nové príbehy. A to je na nej fascinujúce.

Text: Jana Gombošová Foto: Tomáš Manina, Jukub Gulyás