A keď sme šli okolo čiernočervených diel Rudolfa Sikoru, len sme sa na seba pozreli a téma bola okamžite jasná aj bez slov. „Poľská situácia opäť ukazuje na to, že práva nie sú samozrejmosť, a že sa často zabúda na to, že ženské práva sú ľudské práva,“ hovorí Veronika, ktorá sa tejto problematike venuje aj v iniciatíve ŽEMY, ktorej je spoluzakladateľkou.
Onedlho tomu bude rok, čo sme sa rozprávali o živote, kariére, politike, voľbách, aj ženskom svete zo všetkých uhlov. Čo sa podľa teba odvtedy v našej spoločnosti zmenilo?
Zmenilo sa podľa mňa nesmierne veľa, napriek tomu niektoré oblasti ostali nezmenené, iné prešli k horšiemu. Atmosféra je, najmä dnes, kvôli pandémii, z môjho pozorovania medzi ľuďmi horšia, unavenejšia, hádam ešte polarizovanejšia ako pred voľbami 2020. Ženské práva nie sú vôbec témou, iba ak sa rozprávame o cyklicky sa opakujúcej debate o interrupciách - čoho sme boli svedkami už v prvých mesiacoch nového parlamentu, ešte v čase, kedy Slovensko a svet sužovala pandémia. Napriek tomu si poslanci a poslankyne našli čas, energiu a ľudské zdroje, aby sa zaoberali interrupciami namiesto zákonov, ktoré by reálne pomáhali životy žien na Slovensku zlepšovať. Je to o to tristnejšie, že práve ženy boli často v prvej línii a tvorili veľkú časť krízovej infraštruktúry počas pandémie. To o našom parlamente a prioritách našich volených zástupkyniach a zástupcoch veľa hovorí. A nie dobrého.
Neviem ako ty, ale ja som istý čas žila spokojne v domnení, že čo sa týka práv žien, je to už v našich končinách „safe“. A potom začali padať návrhy ako „vylepšiť“ interrupčný zákon....
Ženské práva sa nezačínajú a nekončia prístupom k interrupciám. Mnohí a mnohé to tak však nanešťastie vidia. Debata o nich tu bola dlhodobo, pretože je to vhodná zástupná téma, ktorá dokáže prekryť tie skutočne dôležité - respektíve prihrať tej či onej strane či politikovi politické body. Je to populizmus, pretože ak by predkladatelia podobných návrhov naozaj chceli ženám pomáhať, začnú z iného konca. Niektorí politici a političky, vrátane pani Záborskej, sa netaja tým, že ich finálny cieľ je interrupcie zakázať, pričom relevantné fakty a dáta hovoria, že to je krok, ktorý situácia nezlepší, počet umelých prerušení tehotenstva nezníži, a pôsobí negatívne voči zdraviu ženy. Pre príklady netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do susedného Poľska.
Kde si myslíš, že bol prapočiatok toho, že takéto niečo vôbec mohlo byť v civilizovanej krajine regulérnou témou?
Aby bolo jasno – ja rešpektujem a rozumiem, že mnohí skutočne veria, že interrupcie by nemali existovať. Pretože k tým ľuďom patrím aj ja. Líšia sa ale naše cesty, ako sa k tomuto cieľu dostať. Ja verím v prevenciu, antikoncepciu zadarmo, čo ako jedna z mála krajín Únie nemáme, v zlepšovaní podmienok pre matky samoživiteľky, v dostupné škôlky... a iní zasa veria, že „problém“ vyrieši interrupcie zakázať, resp. veľmi sprísniť prístup k nim. Táto téma ale bude témou dovtedy, kým spoločnosť jasne nepovie „nie“ stranám a politikom a političkám, ktoré ju pravidelne vyťahujú.
Ako si túto celú situáciu vnímala súkromne, navyše, keď si už v tomto čase bola matkou tvojej dcéry?
Rovnako, ako vo mne rezonoval pocit, že súčasná úprava zákona je dostatočná, vo mne prevládala frustrácia ohľadom toho, že táto debata mohla byť využitá úplne inak - na snahu o zlepšovanie situácie žien, čo by možno mnohým pomohlo sa v konečnom dôsledku rozhodnúť na interrupciu neísť, a dieťa si nechať. Trhá mi srdce každý príbeh ženy, ktorá sa pre interrupciu rozhodne na základe toho, že vie, že sa o dieťa nedokáže postarať. Dieťa je zázrak, a my, ako civilizovaná krajina, by sme sa mali snažiť robiť našu krajinu takou, aby sa do nej dali deti privádzať, a aby ich výchova a starostlivosť bola zvládnuteľná pre každú ženu, a muža, ktorí deti chcú.
 |
 |
S touto témou opäť začínala narastať nevraživosť voči feminizmu. Akoby sa cyklicky striedali témy - menšiny, voči ktorým sa bojuje a polarizácia národa sa tak stupňuje. Vnímaš to tak aj ty?
Slovo feminizmus samo o sebe vyvoláva vášne, a pritom ide len o obyčajnú vieru v to, že by ženy mali mať rovnaké práva, prístup k príležitostiam a povinnosti ako muži. Niektorým ľuďom možno narúša akési rokmi zakotvené predstavy, o tom ako má „tradičná“ rodina fungovať. Pritom feminizmus proti tradičnej rodine ani našim zvykom vôbec nejde. Veľa polarizácie a rozporov pramení z nepochopenia, nedostatku empatie, a to občas na oboch stranách rovnice.
Čo pre teba znamená slovo feminizmus?
Je to samozrejmá súčasť môjho hodnotového kompasu. Dôraz na rovnosť, spravodlivý prístup, rovnaké odmeňovanie medzi mužmi a ženami. Zároveň ale dodávam, že rovnako to cítim voči menšinám, či ľuďom akejkoľvek orientácie. Neoperujem iba v rovine muž/žena. Rovnosť musí ísť naprieč spektrom, aby bola ozaj efektívna.
Veľa robí aj výchova. Myslíš, že dnešné malé dievčatá a chlapci sú vedení tým správnym smerom?
Nechcem a ani neviem generalizovať. Môj muž a ja sa snažíme, a budeme snažiť našu dcéru vychovávať tak, aby si bola vedomá samej seba, mala rešpekt voči sebe a voči iným. To je pre mňa základ výchovy, ktorý by mal platiť bez ohľadu na pohlavie. Nebudem paušalizovať, nechcem nikomu kázať ani radiť. My sa budeme snažiť Sáre vedome ani nevedome nevštepovať zbytočné stereotypy – napríklad, že bábika patrí dievčaťu a auto chlapcovi, že dievča musí vedieť pomáhať v kuchyni, zatiaľ čo chlapec v dielni, že ITčkari sú muži a zdravotné sestry ženy. Ak si čokoľvek z tohto vyberie, budeme to absolútne rešpektovať, a budem s ňou rovnako rada piecť bábovku ako jazdiť s autodráhou – ak si to vyberie sama, z viacerých ponúknutých možností, bez kohokoľvek vedomého či podvedomého nátlaku. Občas mi do ucha udrú aj úplné drobnosti, ktoré sú ešte stále vo verejnom či mediálnom priestore absolútne samozrejmé – povedzme niektoré reklamy. Nedávno som počula jednu v znení, čo by „asistentky“ vybrali svojmu „šéfovi.“ Na prvý pohľad nevinné, pre mňa zbytočne stereotypné – že ten v pozícii sily je muž, a ten čo mu asistuje, je žena. Firma s nábytkom zas hovorí, že ten či onen kus je taký jednoduchý, že ho „postaví aj žena.“ Želala by som si, aby sme aj v tejto sfére vedome nepropagovali stereotypy, ktoré už v roku 2020 hádam nemajú miesto.
Na sociálnych sieťach sa agresivita náramne stupňuje. Ako zvykneš reagovať na útoky spojené s touto témou? Myslíš si, že keby tieto konfrontácie neprebiehali vo virtuálnom priestore ale napríklad zoči-voči v bezpečnom priestore ľudí, ktorí útočia, bolo by možné väčšie porozumenie podstaty tejto otázky?
Čoraz viac dospievam do bodu, že si myslím, že na sociálnych sieťach je zbytočné debatovať. Nedávno som svoje pravidlo porušila, zapojila sa do fejsbúkovej debaty, a skončilo sa to tak, že pani, s ktorou som debatovala, po asi troch výmenách všetky svoje odpovede vymazala a tak to v konečnom dôsledku vyzeralo, že sa bavím sama so sebou. A vtedy som si uvedomila, že to bola absolútna strata času. V realite sa svoje reakcie našťastie vymazať nedajú, a tak je logické, že si dajú ľudia viac pozor, ako v pohodlnej anonymite internetu. Veľmi by som si priala, aby sa ľuďom chcelo aspoň spolovice toľko komunikovať vo vlastných rodinách, a jeden s druhým v realite, ako na internete.
Ruka v ruke s touto problematikou ide aj domáce násilie páchané na ženách, ktoré počas pandémie narastá. V čom vidíš naše najväčšie „diery“ v systéme, ktorý nedokáže ochrániť ženy a dodať im pocit, že sa môžu ozvať a majú na koho obrátiť?
Panujú u nás silné predstavy o tom, aké by ženy mali byť, čo by mali robiť, ako sa správať, čo je pre ne vhodné, a čo nie. Podľa Eurobarometra si 73 percent Slovákov myslí, že primárna úloha ženy je v domácnosti, v Škandinávii je to pre porovnanie okolo 18 percent. Stretávam sa s názorom, že žena musí „čosi vydržať,“ veľakrát aj mieru agresie od partnera. Potom do toho vstupuje materiálna rovina – ak sa žena aj rozhodne odísť, po dlhej psychickej rozprave sama so sebou, nebodaj má deti, kam pôjde? Nemáme vybudovaný dobre fungujúci systém tzv. halfway houses, ktoré prijímajú ženy aj s deťmi. Matky-samoživiteľky sú u nás skupinou najviac ohrozenou chudobou. Paradoxne, pandémia trošku prebudila našu spoločnosť aj v realite domáceho násilia, verím, že sa táto téma začne intenzívne riešiť aj na inštitucionálnej úrovni, aj keď sa svet vráti do „normálu.“
Niekedy stačí málo a rokmi vybojované práva môžeme ľahko stratiť. Exemplárnou ukážkou, že sloboda nie je samozrejmosť je aj Poľsko, kde sa aktuálne dejú veľké demonštrácie proti ďalšiemu sprísneniu už aj tak prísnej interrupčnej legislatívy...
Poľská situácia len opäť ukazuje na to, že práva nie sú samozrejmosť, a že sa často zabúda na to, že ženské práva sú ľudské práva. Do tejto témy sa stále vnáša priveľa emócii, a primálo faktov. Aj preto sme spolu s Miriamou Letovanec a Simonou Bubánovou založili iniciatívu ŽEMY. Našim cieľom je komunikovať dôležitosť tém, ktoré ženy na Slovensku skutočne trápia, povzbudzovať debatu o tom, prečo niektoré nerovnosti na mužsko-ženskej osi berieme ako samozrejmosť, prečo sa u nás termín rodová rovnosť stáva tabu, prečo nedbáme omnoho viac o bezpečnosť žien, prečo sa téma ženských práv vo verejnej debate zužuje na debatu o interrupciách, prečo je feminizmus málo pochopený.
Nejde len o slobodu žien. Žijeme dobu, kedy sa mnohí neveriacky prizeráme tomu, ako sa k vláde hlásia opäť komunisti, fašisti, ľudia sa búria proti bezpečnostným opatreniam, vulgárnosť vyhráva nad slušnosťou, šíri sa nenávisť proti viacerým menšinám. Deje sa to nielen u nás ale aj vo svete. Keď to sleduješ, nemáš niekedy strach, kam až to povedie?
Snažím sa strach nemať, vedome sa v tom trénujem, a som vec(č)ná optimistka, takže skôr sa vždy prikláňam k tomu, že bude dobre. V konečnom dôsledku. Priznám sa ale, že pri niektorých záberoch mi zviera srdce. Chápem veľkú mieru frustrácie, ktorú pandémia zvýraznila, mnohí a mnohé prišli o živobytie, majú okresané slobody. Aj to je dôvod, prečo sú emócie výrazne vyhrotenejšie. Zároveň sa rozmohol pocit, že každý má právo nielen na vlastný názor, ale aj na vlastné fakty. A to nie je pravda. Názory môžeme, a musíme mať rôzne, ale fakty sú našťastie len jedny. Zároveň, keď sa zameriam na našu, slovenskú situáciu, myslím, že komunikácia vlády – až na pár výnimiek, neprispieva k upokojeniu vášní. Skôr ich podnecuje. Všeobecne mám pocit, že nám ako spoločnosti chýba empatia, v uplynulých mesiacoch pociťujem jej priam akútny deficit. Potrebujeme verejné autority, ktoré budú upokojovať, nerozdeľovať, ľudsky komunikovať, dokážu si priznať zlyhania, slušne odprezentovať úspechy, a posilňovať pocit komunity, spolupatričnosti. Angličtina má na to dobrý výraz – „belonging.“ Akýsi pocit, že patríme do stredu spoločnosti, nie na jeden alebo druhý jej breh. Potrebujeme skrátka politikov a političky, ktorí nebudú fungovať na osi „my versus oni.“
Mnohé je iste spôsobené aj spomínanou pandémiou. Mnohí psychógovia hovoria, že tento čas a podmienky v akých dnes žijeme z nás vytiahnu to najhoršie. Ako vnímaš tento čas ty?
Prvú vlnu pandémie som vnímala omnoho pokojnejšie, prinútila nás spomaliť. Vzala síce zárobky, no priniesla cenný spoločný rodinný čas. Úprimne sme sa z neho tešili, užívali si ho, mali sme to obrovské šťastie, že nás pandémia nepripravila o živobytie. Druhá vlna je už iná. Občas mám obavy, kam smerujeme. Bojím sa o deti, ktoré mesiace nechodia do školy, ešte viac o tie, ktoré nemajú doma prostriedky na online učenie, a je ich na Slovensku nesmierne veľa. Občas mám pocit, že sme loď na rozbúrenom mori, a obavy, či má kapitán kormidlo pevne a pokojne pod kontrolou. Frustrujú ma hádky medzi vládnymi činiteľmi, frustruje ma spochybňovanie vedeckých autorít. A myslím, že mnohí a mnohé v mojom okolí to vnímajú podobne. Ľudia sú unavenejší, pohádanejší, polarizovanejší, a to sa môže skončiť veľmi zle. Prieskumy ukazujú, že zaočkovať proti covidu19 sa dá tretina Slovákov. Ten posledný, ktorý som videla, od Globsecu hovorí, že si 40 percent z nás myslí, že koronavírus neexistuje. To je jasný obraz toho, že komunikácia - vládna, ale aj nás všetkých, medzi sebou - zlyháva. Vždy sa snažím sústrediť na svetielko na konci tunela, počas tejto jesene ale priznávam, že som ho párkrát stratila z dohľadu. A to som v situácii, kde mi reálne nič nechýba. Ako sa potom môžu cítiť tí, ktorí prišli o prácu, o príjmy, a majú pocit, že to je v zásade každému jedno. Miera vyspelosti spoločnosti sa meria podľa toho, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších. Pandémia v plnej miere potvrdila, že tam máme obrovské medzery.
Nič však nie je čiernobiele a okrem negatív sa v tomto chaose dejú aj veľmi pekné momenty. Pribúdajú aj príbehy plné ľudskosti, mnohí si pomáhajú a podporujú sa. Či už ide o jednotlivcov, kultúru, podnikateľov čo rôzne komunity. Čo teba v tejto dobe dojíma najviac?
Akýkoľvek prejav spolupatričnosti. Fascinuje ma, koľko dobra dokáže vzniknúť od jednotlivca. Dojala ma iniciatíva Kto pomôže Slovensku, ktorá nabrala vďaka láskavosti ľudí veľké rozmery, vždy sa poteším, keď mi ktosi na Instagrame napíše, že aj v týchto ťažkých časoch prispel na jednu z organizácii, ktoré zverejňujem v rámci môjho charitatívneho adventného kalendára. Teší ma a hreje, keď ľudia napriek nepriazni osudu nestrácajú vnútorný úsmev, keď niekto stále dokáže zažartovať, i keď mu je ťažko. Sú to drobnosti, ale našťastie môžem povedať, že takmer každodenné drobnosti. Pandémia nás podľa mňa naučila vážiť si aj tie najmenšie prejavy ľudskosti, a nič nebrať za samozrejmosť. Napriek všetkým jej iným bolestným lekciám je táto veľkým darom.
Text a foto: Jana Gombošová
Za poskytnutie priestorov na fotenie ďakujeme Danubiana Meulensteen Art Museum.
