Je zvláštne zoznamovať sa s niekým a nemôcť si podať ruku. Michal to pohotovo vyriešil s „high five“ podrážkami našich tenisiek. Tvrdí, že dobu minimálnych kontaktov si celkom užíva: „V súkromí som introvert. A povedzme si otvorene - tento stav je rajom pre introvertov.“
Tvoja hviezda vyletela po nástupe do rádia Expres, kde si sa stal veľmi rýchlo jedným z najpopulárnejších moderátorov. V rozhlasovom prostredí sa však pohybuješ od štrnástich rokov. Ktoré momenty považuješ za zásadné?
Ďakujem Ti, ak to vnímaš tak, že som zasvietil v rádiu Expres, lebo úprimne, keď si robím svoju profesionálnu retrospektívu, cítim to rovnako. V rozhlasovom prostredí som od puberty, no až tieto posledné roky cítim, že mám dostatok priestoru a voľnosti na to, aby som veci robil tak, ako ich v daný moment cítim. Keď som začínal, bol som decko z Petržalky, kade ruka - tam noha. V dnes už neexistujúcom rádiu Koliba som prišiel do kolektívu ostrieľaných profesionálov, rozhlasových legiend. Na jednej strane to pre mňa bolo požehnanie, profesijne vyrastať pod dohľadom partie najlepších moderátorov v krajine, na druhej strane nájsť si svoju cestu v tomto prostredí nebolo ľahké. Nikto sa nepozerá na to, koľko máš rokov a čo máš za sebou. Merítkom pre poslucháča je iba ten výstup, ktorý počuje z rádia. Preto ďakujem Julovi Viršíkovi, že to so mnou vtedy pred rokmi riskol a dal mi šancu. O to vzácnejšie pre mňa je, že sa práve s ním po tých rokoch stretávam v Exprese. A nielen s ním, aj s Evitou. Keď som začínal v rádiu, oni dvaja robili rannú šou, ja som mal možnosť sledovať ich pri práci, učiť sa od nich. A dnes? Dnes sme kolegovia v najpočúvanejšom slovenskom rádiu. Nikto ma nikdy nepresvedčí, že sa sny neplnia.
Prešiel si si nielen rozhlasovou praxou ale máš skúsenosť aj s televíznym moderovaním t-music hitparády, moderoval si veľké prenosy ako Miss Slovensko a ďalšie formáty. Čo z toho je pre teba najzložitejšie?
Necítim sa ako televízny človek, moje miesto je primárne v rádiu. Som si toho vedomý. Pre mňa je rádio sloboda, lebo sa tam nemusím pohybovo kontrolovať a ja milujem hopsať, vrtieť sa, preskakovať z nohy na nohu, nebyť zviazaný pri moderovaní. Iba vtedy som to skutočne ja. Toto je to, čo si v televízii nemôžeš dovoliť, ak nechceš, aby ťa kameraman naháňal a naozaj nepoznám kameramana, osvetľovača, ani režiséra, ktorý by ocenil hopsajúceho moderátora. Čo neznamená, že sa televízii bránim, to určite nie. Ako výzva a spríjemnenie je pre mňa televízna práca vždy príjemná a osviežujúca. Samozrejme, budem sa tešiť akejkoľvek ďalšej skúsenosti. Som vždy pripravený. Problém je, keď sa nudím a keď sa dlho nič vzrušujúce nedeje. Vtedy viem byť pekelne neposedný.
V poslednom období si prešiel veľkou premenou. Z divokého búrliváka sa stal zodpovedný mladý muž, ktorému záleží na vývoji našej spoločnosti, krajiny a hodnotách. Venuješ sa omnoho hlbším témam, snažíš sa o informovanosť, mobilizovať a inšpirovať druhých. Prišla táto potreba spoločenskej zodpovednosti prirodzene dozrievaním, alebo ťa takto výrazne posunul aj nejaký konkrétny impulz?
Prišlo to prirodzene. Inšpirovali ma hlavne reakcie na sociálnych sieťach. Dlhodobo som sledoval, že vždy, keď som otvoril akúkoľvek ťažšiu, vážnejšiu tému, ľudia reagovali viac. Čím viac som tieto témy otváral a čím väčšie spektrum tém som prinášal, tým väčšie publikum sa ozývalo. Konzultoval som to aj so svojou terapeutkou - koučkou, s ktorou sme sa zhodli na tom, že ľudia sa spolu v reálnom živote nerozprávajú, nevystavujú sa náročným rozhovorom a hlbším témam. Niektorým ľuďom to nevadí, lebo toho majú v živote dosť a nepotrebujú ďalší náklad. Iným ľuďom to naopak očividne chýba, keď sa nemajú s kým porozprávať. A toto je základ, na ktorom som začal stavať.
Nabehol si aj na zdravý životný štýl... V čom spočíva?
Nikdy som nežil vyslovene nezdravo. Od detstva sa musím kontrolovať a obmedzovať kvôli alergiám, takže pre mňa vypustiť napríklad mäso nebola žiadna trauma. Vždy som bol viac do ovocia a do zeleniny. Dnes sa veľká časť môjho denného režimu točí okolo zdravej stravy, pohybu, výživy - je to téma, v ktorej sa kontinuálne vzdelávam, lebo ma tieto súvislosti veľmi zaujímajú. Čím viac z týchto zistení aplikujem do života, tým viac vidím, aké dôležité je poznať svoje telo, kvalitne spať, veľa hydratovať, mať vyváženú stravu, pravidelný pohyb a byť občas offline. Sám na sebe pozorujem, že keď vypadnem zo svojej rutiny, tak ma to rozhádže, vidím a cítim to na sebe. O to viac ma mrzí, že veľa ľudí - dokonca aj v mojom najbližšom okolí - nemá vzťah k svojmu zdraviu a k svojmu telu. Každé ráno začínam cvičením - či už je to funkčný tréning, jóga, beh, plávanie. Pridal som otužovanie, zdravo jem, veľa spím, aj napriek tomu, že vstávam pomerne dosť skoro ráno, budím sa už pred šiestou. Veľa čítam a vzdelávam sa. Veľa pracujem, ale patrične k tomu aj veľa oddychujem. A vďaka pravidelným zdravotným testom vidím, že byť na seba prísny, má význam. Verím, že ak nás koronavírus niečo naučí, tak to bude aj potreba viac sa starať o svoje zdravie. Uvedomujem si, že vírusové ochorenie si nevyberá, no predsa, človek, ktorý pomáha svojej imunite správnou životosprávou, rozhodne nie je v takom ohrození ako ten, kto pre svoje zdravie nerobí nič. A teraz nehovorím iba o fyzickom, ale aj o psychickom zdraví.
Okrem iného si známy aj tým, že myslíš veľmi ekologicky. Touto témou si sa zaoberal aj v projekte The Big Waste Talk...
Vyrástol som vo vidieckom prostredí, moje najkrajšie detské spomienky sú na letá u starej mamy v Miloslavove, kde sme mali veľkú záhradu a veľa zvierat. Toto ma naučilo vážiť si prírodu. Aj doma v Petržalke som chodil na základnú školu, kde sme boli vedení k rešpektu k prírode. Spomínam si na pravidelné branné cvičenia, keď sme chodili čistiť prírodu. U nás v dome sme mali pravidelné brigády. Voľne pohodený odpad v prírode je to, čo ma bolí najviac. Vždy, keď vidím čiernu skládku, pýtam sa sám seba prečo, kto, ako? S projektom The Big Waste Talk sme na jeseň minulého roka precestovali Slovensko, aby sme sa s ľuďmi na túto tému rozprávali, učili ich triediť odpad, čistili spolu prírodu. Táto inicitíva inšpirovala aj vznik môjho prvého podcastu, v ktorom som s hosťami riešil rôzne ekologické témy - nielen problematiku odpadového hospodárstva. Cítim, že tejto téme sa postupne venuje čoraz viac ľudí, no na môj vkus, stále málo. Uvedomujem si, že to nie je sexy téma a že nech chceme pre životné prostredie urobiť čokoľvek, tak to bude vždy zasahovať do nášho osobného komfortu. No aktuálne nemáme na výber. Planéta si určite nepýtala byť zasvinená. Poriadok si musíme spraviť iba my, nik iný. Z vlastnej skúsenosti však viem, že žiť ekologicky vie do života prinášať veľmi veľa pozitívnych zážitkov. Napríklad, keď si kúpiš tričko od slovenského dizajnéra, máš radosť, že podporíš domáci produkt, ktorý ti navyše vydrží nepomerne dlhšie než tričko vyrobené v Číne. Z toho po pár praniach ostáva handra a keď zvážiš tú uhlíkovú stopu, au...
Keď sme už pri tej móde a udržateľnosti. K tejto oblasti máš blízko, pôsobil si aj ako porotca v šou Nákupné maniačky a aj sám máš zjavne prehľad o najnovších trendoch, no zároveň hovoríš otvorene o tom, že módny priemysel najvýraznejšie zaťažuje našu planétu. Prihliadaš pri nakupovaní oblečenia aj na ekologické a etické otázky?
Nákupné maniačky pre mňa boli tiež výzvou. Práve v zmysle prepojenia módy a ekológie. Uvedomujem si, že všetci sa chceme obliekať tak, aby sme sa páčili minimálne partnerom, keď už nie všetkým. No mať super šatník nemusí zákonite znamenať mať preplnený šatník. Ja sám som svoj šatník limitoval na minimum. Veľa vecí som rozdal, dal do charitatívnych dražieb, alebo odniesol do noclahárne pre bezdomovcov. Vytváram si kapsulový šatník, v ktorom všetko môžem kombinovať so všetkým a som tak spokojný. A hlavne, mňa naozaj nebaví strácať čas v obchodoch. Inak, práve tie Nákupné maniačky ma utvrdili v tom, aké dôležité je rozprávať o dopadoch módneho priemyslu na životné prostredie. Ľudia to jednoducho netušia, ale keď sa s nimi o tom rozprávaš, to už je iný príbeh…
Tvoj najnovší projekt podcast SABO SEBOU má nesmierny ohlas aj keď začínal len tento rok v januári. Ešte výraznejšie si sa v ňom oprel o zásadné otázky spoločenskej zodpovednosti od politiky, ekológie až po duševné zdravie a ďalšie témy. Zrazu si prekročil svoj „fun mód“ a stal si sa vážnejším. Osobnosťou, ktorá ide bojovať za lepšiu krajinu...
Celé to vyšlo z relatívneho úspechu ekologického podcastu The Big Waste Talk. Relatívneho preto, že jeho obsah síce oslovil isté publikum, no boli to presne tí ľudia, ktorí sa správajú ekologicky, reagovali vďaka nemu na nové témy, nové výzvy. Keď sme koncom roka s tímom analyzovali čísla, tak sme jasne videli, že podcast má svoje publikum, avšak organicky nerastie. Preto padlo rozhodnutie využiť ten potenciál, ktorý sa núka a otvoriť nové témy, pomedzi ktoré sa dá ekológia veľmi šikovne komunikovať. Človek, ktorý ma sleduje systematicky vie, že mám aj politický track record, že sa trvalo vyjadrujem k spoločenskej situácii. Nie je mi ukradnuté, v akom štáte žijem a žijeme, bežne aj v rádiu riešim medziľudské vzťahy, vzájomný rešpekt a kultúru. Všetky tieto témy sú spojené nádoby. Mám síce podporu ľudí v rádiu, ale v princípe ako autor mám slobodu, čo si veľmi vážim a tak po sérii neprespatých nocí vznikla idea podcastu SABO SEBOU ako platforma, ktorou som chcel aj v budúcnosti prispievať k tomu, aby sme žili skutočne v lepšej krajine, nota bene v lepšom svete. A áno, pokorne priznávam, tá odozva ma veľmi príjemne prekvapila, bolo to ďaleko väčšie než som čakal. Zároveň je pre mňa do budúcna záväzkom, že keď sa podcast po karanténnej prestávke vráti, budem na ňom pracovať niekoľkonásobne viac, aby som si svoju pozíciu obhájil. Teším sa na to.
Už prvá epizóda SABO SEBOU mala rekordnú počúvanosť. Diskusia prvovoličov Lívie z portálu Kulturblog a Mareka Macha z projektu Mladí proti fašizmu. Ako sa ti ich podarilo presvedčiť, aby si oproti sebe sadli a v pokoji debatovali? Mali ste vopred dohodnuté nejaké pravidlá?
Nebolo to náročné. Sledoval som ich súboj a snahu o diskusiu. Keď sa nevedeli dohodnúť na osobe moderátora a mieste, kde debata prebehne, už som vedel, že budem nahrávať podcast SABO SEBOU a bolo mi aj jasné, že v predvolebnom období chcem využiť všetky dostupné prostriedky na to, aby som svoje publikum mobilizoval k urnám. Považoval som za dôležité, aby sa ich stretnutie odohralo a v momente, keď oznámili, že neprišli k dohode. Vytvoril som spoločnú skupinu na Instagrame, ozval som sa im s ponukou, ktorú obaja prijali. Dohodli sme sa na dátume, na témach, stanovili sme si pravidlá a ja som prisľúbil, že debatu budem iba posúvať dopredu, že sa budem snažiť zasahovať čo najmenej. Koniec-koncov, bol to ich duel. Mojim záujmom bolo iba sledovať ich. To, že som ich mohol sledovať naživo v jednom štúdiu, to pre mňa bol iba bonus. Je a ostane to pre mňa veľkým zážitkom.
Nie je ťažké uhádnuť, koho strana ti je názorovo a hodnotovo bližšia. Navyše, si známy tým, že si servítku pred ústa nedávaš. Nemal si problémy ovládať svoje emócie a chuť ostrejšie zareagovať na niektoré Líviine vyjadrenia?
Vedel som do čoho idem, no zároveň si myslím, že som dodržal svoj sľub nestrannosti. Dalo sa očakávať, že jeden z dvoch táborov bude po diskusii nespokojný, tak sa aj stalo. Prečítal som si veľa instagramových a facebookových posudkov o mojej zaujatosti. Pre mňa je dôležité, že som prešiel aj skutočne hodnovernými posudkami akademikov, ktorí odobrili moju nestrannosť A tie posudky sú pre mňa dôležitejšie, tie si vážim. Ak mám byť úplne úprimný, očakával som, že po zverejnení debaty sa na mňa z jedného tábora spustí extrémny shitstorm (neviem to lepšie opísať) a tu som ostal prekvapený. Príjemne prekvapený. Lebo popri desiatkach správ, ktoré sa mi vyhrážali bitkou, či zabitím, som si prečítal nepomerne viac správ od mladých ľudí, ktorým tie dve hodiny rozprávania ich rovesníkov otvorili oči. Mojim primárnym cieľom bolo urobiť všetko pre to, aby fašisti vo voľbách radikálne nenarástli. Misia bola splnená.
Tvoja angažovanosť pred voľbami bola veľká. Ako hodnotíš ich výsledky?
Opakujem sa, misia bola splnená. Voľby sa síce neskončili tak, ako by som si želal, keďže sa do parlamentu nedostala koalícia s najekologickejším programom, no toto je moment, kedy naozaj treba rešpektovať hlas väčšiny. Teší ma, že voliť išlo viac ľudí než naposledy, no stále bola volebná účasť nízka. Tiež ma teší, že sa do parlamentu dostalo viac žien, no stále je ich tam málo. Teší ma, že prišlo k politickej zmene, no stále predchádzajúca garnitúra skončila s nepochopiteľne vysokým číslom. Je tam veľa otázok, ktoré mi idú v hlave, teraz však nie je čas na ich riešenie. Za normálnych okolností by som povedal, dajme novej vláde obligátnych sto dní a potom sa rozprávajme, keď však uvážime, v akom stave a v akej situácii Igor Matovič prevzal túto republiku… To nie je málo. Ostáva iba jediné - držme mu palce, držme palce jeho vláde, držme palce nám všetkým. Bude, budú a budeme to potrebovať.
Okrem toho, že si úspešný moderátor, stal si sa aj vplyvným influencerom, ktorý dokáže ovplyvniť množstvo prevažne mladých ľudí...
…a tu ťa preruším, lebo vieš čo? Ja akosi nie som vyrovnaný s tým titulom influencer, príde mi to ako nadávka. Aj sa stretávam s tým, že sú bežne ľudia presvedčení o tom, že všetko dostávam zadarmo, že ma živí iba Instagram, prípadne, že žijem z reklamy. A pritom, mám tak žalostne málo reklamných spoluprác, že keby som mal žiť z toho, čo mesačne zarobím za promo na sociálnych sieťach, tak si ani nezaplatím faktúru za dáta. Ale to je moje osobné rozhodnutie. Vzhľadom na to, že nežijem konzumne, že sa snažím produkovať čo najmenej odpadu, že sa obliekam tak, ako sa obliekam, že žijem tak, ako žijem, je to nezlučiteľné s mojou realitou, aby som bol exkluzívnym reklamným nosičom. Vidím, že si to uvedomuje aj publikum, pretože ak dostanem akúkoľvek ponuku, tak je to vo väčšine prípadov priechodné a v súlade s mojim naturelom. S radosťou však podporujem občianske inicitívy, charity a tretí sektor.
Po spustení spomínaného podcastu ťa podporujú ešte výraznejšie aj mnohé iné známe osobnosti a navzájom si pomáhate. Kto sú tvoje instagramové „soul mates“?
Štyri ženy, s ktorými som nahral povolebný podcast. Zuzana Kovačič Hanzelová, Veronika Cifrová Ostrihoňová, Becca a Fralaa. Všetky štyri pred voľbami mobilizovali ľudí, každá spôsobom sebe vlastným. To z nás spravilo celkom silnú svorku... A potom je tam ešte Viktor Vincze, s ktorým som nahral dve epizódy ekologického podcastu. Toto kvinteto mi je na Instagrame inšpiráciou a obdivujem ich za to, ako zvládajú byť v takej online aktivite, lebo toto ja teda ani zďaleka nedávam.
Každý má život na sieťach inak nastavený. Niekto je na ňom doslova závislý, iný len stalkuje, keď sa nudí, pre iného je to forma denníka, iný sa potrebuje vyjadriť, socializovať, alebo na ňom pilne maká a snaží sa zaujať - či už fotkami alebo obsahom. Ktorý si ty?
Sú dni a dni. V niektoré dni sa naozaj teším, že môžem tvoriť obsah, ktorý ľudí môže baviť, nad ktorým sa napríklad zamyslia, alebo vďaka ktorému sa niečo dozvedia. A potom sú tam dni, kedy sa vyslovene nútim, aby som ten telefón vôbec chytil do ruky. V oboch prípadoch platí, že som rád v kontakte s ľuďmi, pretože práve oni, ich reakcie, príbehy, ktoré so mnou zdieľajú, sú mi najväčšou inšpiráciou. Do komunikácie s ľuďmi investujem najväčšie množstvo času prežitého online. A potom musím občas odhodiť telefón a ísť do prírody, lebo by mi explodoval mozog.
A čo hejt, na ktorý sú Slováci špecialisti? Spomínal si, že ti v správe cez FB istý pán oznámil, že tvoja lebka nie je tvarom vhodná na vyholenie a že to nie je estetické. Ako si na to zaregoval? A ako sa ťa dotýkajú podobné komentáre?
Tomu pánovi som odpísal s uštipačnosťou mne vlastnou. Jeho som si vychutnal trošku viac než iných hejterov. Odpoveď neprišla. Väčšinou sa mi osvedčuje, že keď na tieto typy jedincov ideš milo, pokorne a odpoveď ukončíš smajlíkom, alebo srdiečkom, debata sa skončí skôr, než sa začala. Zhodou okolností, vo vysielaní máme denne Malé bezvýznamné referendum, v ktorom poslucháči hlasovali, či by boli alebo neboli za to, aby ľudia dostávali pokuty za nenávistné komentáre na sociálnych sieťach. Sedemdesiatpäť percent hlasujúcich odhlasovalo, že by boli za pokuty. Tá komentárová sekcia na Facebooku pod touto témou - to bola bašta hejtu. Ako sa hovorí, haters gonna hate. Nad čím sa pozastavujem, je to, ako veľmi zle si ľudia dokážu interpretovať demokraciu, ako si myslia, že keď "si iba hovoria svoj názor”, že automaticky môžu čokoľvek. Aj iným priať smrť, napríklad… A pritom sa na ich názor naozaj nikto nepýtal.
Nech už niekto akokoľvek zaznával sociálne siete, v časoch, ktoré nám priniesol nový korona vírus COVID-19,ukazujú, že v tejto situácii sú pre nás obohatením. Ľudia sa povzbudzujú, zabávajú ale aj šíria paniku. Ako to vnímaš ty?
Zvrhlo priznávam, že v prvej fáze, keď zavládla hystéria a ľudia vykupovali hypermarkety, múka, ryža, mlieko a konzervy boli nedostatkovým tovarom, vtedy dostalo moje sarkastické “ja” voľný výbeh. To boli dni, ktoré som si mimoriadne užil. Teraz, keď sa situácia stabilizovala, je fascinujúce sledovať, ako sa ľudia mobilizujú, podporujú, inšpirujú, ako hudobníci koncertujú vo svojich obývačkách, ako sme konečne tú silu sociálnych sietí využili správne. Chcem veriť, že podobne sa budeme mobilizovať aj keď sa konečne začneme reálne rozprávať o klíme.
Obmedzenie reálnych sociálnych kontaktov nás zasiahlo v takejto miere prvýkrát v našom živote. Ako toto obdobie prežívaš ty?
Uvedomujem si, že to nemusí vyznieť dobre, ale ja si toto celé naozaj užívam. Ono by sa mohlo zdať, že som vďaka svojej práci extrovert, nie som. Práve naopak. Extrovert som v práci, v súkromí som introvert. A povedzme si otvorene - tento stav je rajom pre introvertov. V mojom živote sa v podstate nič zásadné nezmenilo - okrem toho, že nejem vonku, nosím rúško a v rádiu nevysielam vo dvojici. Mám pocit, že sa v podstate iba všetci prispôsobili môjmu bežnému životnému tempu.
Čiže ti vlastne samota vyhovuje?
Och áno. Tak trošku nevykrývam ľudí. Niekedy viac, niekedy menej. Davy naozaj nie sú to, čo by som vyhľadával. Čím viac ľudí, tým väčšia šanca, že ma niekto rozhodí svojim nezmyselným správaním sa. Vážim si svoje mentálne niveau stable.
Daj nejaké tipy na zahnanie nudy a úzkosti v „koranténe“.
Čítajte, konečne môžete. Bez obmedzenia. Čítajte všetko, na čo ste doteraz nemali čas. A keď dočítate, choďte za čerstvým vzduchom. Teraz sa dýcha naozaj super.
Ak by si mal podľa svojich aktuálnych pocitov predpovedať, ako bude vyzerať naša svet, po tom, ako celá táto koronakríza skončí... Ako to bude podľa teba vyzerať?
Ako som už naznačil, nemám vysokú mienku o ľudskej rase. Chcem veriť, že keď sa vrátime do normálu, bude to nový, lepší normál. Chcem tiež veriť, že ľudia sa v čase karantény zamýšľajú nad tým, prečo sa nám toto celé stalo, aké znamenie to má byť, lebo toto nie je náhoda. Historické skúsenosti ukazujú, že jednotlivci sa vedia poučiť zo svojich vlastných chýb, no pokiaľ ide o štatút kolektívnej viny, tam tá spoločenská zodpovednosť akosi zlyháva. Dúfam v to, že ľudia si dnes uvedomujú dôležitosť svojho zdravia a zdravia svojich najbližších. Pre mňa osobne je nemysliteľné nejsť raz ročne na preventívnu prehliadku a keď si potom pozriete napríklad štatistiky, koľko našich žien - o mužoch ani nehovorím - absolvuje pravidelnú prevenciu rakoviny prsníka, je to na zaplakanie. Iba štvrtina Sloveniek. Osveta je pomerne silná a aj tak nám ročne pribudne okolo 3500 žien s touto diagnózou. A pokojne by sme sa mohli v podobnom duchu rozprávať o mnohých ďalších ochoreniach. Tiež by sme sa mohli rozprávať o tom, prečo boli na začiatku korona krízy vykúpené cestoviny a regály s ovocím a zeleninou boli plné. Mohli by sme sa rozprávať o mnohých ďalších témach, no akosi cítim, že by to bolo naozaj na dlho. Nateraz, chcem veriť, že sa v ľuďoch niečo pohne. Naozaj tomu chcem veriť…
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
