To, že Instagram je povrchná záležitosť, ktorá vám nemôže dať nič hlbšie, už dávno neplatí. Je to aj vďaka tomu, že na ňom konečne “počuť” ženy, ktoré sú inšpiratívne, inteligentné, majú čo povedať a dokážu ľudí priviesť k zamysleniu sa nad dôležitými otázkami. Jednou z nich je Veri - politologička, bývalá redaktorka spravodajstva, moderátorka, youtuberka a influencerka. Rozprávali sme sa o živote, kariére, politike, voľbách, aj ženskom svete zo všetkých uhlov.
Keby sme sa mali obzrieť do tvojej minulosti. Aké si bola dieťa a kde si sa videla v budúcnosti?
Bola som relatívne hanblivé dieťa, ktoré sa rado učilo, rado čítalo. Učitelia ma vystavovali nervovým šokom, keď ma nútili chodiť na anglickú olympiádu, Hviezdoslavov Kubín, a podobné udalosti. Inak som bola veľmi zvedavá, podľa slov mojej maminy, a veľmi veľa som sa pýtala. Najprv som chcela byť, pre pesničku Elánu, sestričkou z Kramárov, a potom ma už pri pozeraní televíznych novín začala lákať novinárčina.
Študovala si politológiu a históriu, mala si už vtedy v pláne venovať sa novinárčine?
Mala som ju v pláne počas základnej školy. Potom som sa skôr videla v treťom sektore, či diplomacii, ale napokon som zakotvila tam, kam ma to ťahalo v útlom detstve – v médiách.
Hovorí sa, že ak človek študuje v zahraničí, je to ten najväčší dar na rozvoj osobnosti, aký môže od života dostať. Aký posun si u seba zaznamenala ty v tomto období?
Mám pocit, že som sa stala flexibilnejšou v myslení, tolerantnejšou voči iným ľuďom, spôsobom života, kultúram. Moji najlepšie kamarátky boli Indka žijúca v Británii, Taiwančanka žijúca v Amerike, či Pakistánka. Spolužiaci boli zo Singapúru, Južnej Kórei, Nemecka, Japonska. Naučila som sa, že najmä Aziati naozaj nezvládajú slovenskú slivovicu. ☺ Okrem toho som sa naučila o seba postarať, prispôsobiť sa okolnostiam, nájsť si blízkych v cudzine, nedržať sa rodičovských, či kamarátskych sukní. Netvrdím, že sa toto všetko nedá získať aj inak ako v zahraničí, no ja som to získala odchodom zo Slovenska po skončení strednej školy.
Keď si sa vrátila na Slovensko, aké boli tvoje plány a čomu si sa venovala pred prácou redaktorky spravodajstva v televízii Markíza?
Bezprostredne po návrate domov som učila angličtinu a potom prišiel casting do Markízy v roku 2013.
Postupom rokov si sa stala známou osobnosťou. Sláva však zvykne s ľuďmi zamávať. Zaznamenala si niekedy na sebe nejaké „príznaky“?
Nezaznamenala, pretože si slávna nepripadám. Niektorí ľudia ma poznajú, iní vôbec. Už si ma pomýlili aj s Milenou Minichovou, aj Máriou Čírovou, aj Mirkou Partlovou. Takže to vôbec neprežívam. A všeobecne asi s mojou profesiou prišla lekcia „neprežívania sa.“ Viac si uvedomujem, ako radi ľudia súdia, aké bývajú predsudky, ako vnímajú iných cez seba, a ako sa nesmiem nechať tešiť pochvalou, a ničiť kritikou. A ešte som zistila, že ľudia nečítajú rozhovory, stačí si im pozrieť titulok, a dokážu na základe neho „hejtovať“ na tri strany v komentároch pod článkom. Verím teda, že tento rozhovor bude mať dobrý titulok! ☺
Z môjho pohľadu nestranného pozorovateľa vnímam, že si dnes omnoho bezprostrednejšia a uvoľnenejšia. Pred časom si na mňa pôsobila chladnejšie a neprístupnejšie...
Myslím, že to je o tom, že ma viac ľudí spoznalo „osobnejšie“ vďaka sociálnym sieťam. Instagram, manželov YouTube, teraz aj môj – to sú kanály, kde ťa ľudia nevidia len v práci dve minúty s mikrofónom, ale doma, v komunikácii s blízkymi, v teplákoch, nenalíčenú. Vtedy sa asi nejaká bariéra „neprístupnosti“ láme. Sama vidím, že na mňa bližšie pôsobia ľudia, ktorých okrem televízie či rádia vnímam aj cez sociálne siete, kde ukážu viac zo seba. Okrem toho som určite časom dozrela, spoznala biznis, v ktorom sa pohybujem, do istej miery navnímala ako to tam funguje, získala nejaké skúsenosti, viac sebadôvery, „oťukala sa.“ Dodnes si niektorí ľudia myslia, že pôsobím chladne, a je to možné. Blízke vzťahy nadväzujem pomaly, postupne, nedokážem sa len tak niekomu otvoriť, nie som veľmi typ na smalltalky, nerada na seba medzi ľuďmi upozorňujem. To všetko môže pre niekoho znamenať neprístupnosť, no to som proste ja. Neviem sa pretvarovať, či tváriť.
Pôsobíš vyrovnaným dojmom, no každý máme občas svoje chvíľky. Čo ťa dokáže rozladiť?
Závisí od toho, aký mám deň. Ak je dobrý, som vyspatá, najedená, nebodaj som bola cvičiť, už ma dnes rozladí naozaj máločo. Ak nie, dokáže ma rozladiť aj to, že ma na priechode pre chodcov vodič auta nenechá prejsť. Vo všeobecnosti sa ma však dokáže dotknúť akási krivda. Voči mne, voči iným. Keď vidím, že je niečo nespravodlivé, že ľudia súdia bez snahy o štipku pochopenia. To robí šarapatu v celej spoločnosti. No snažím sa neľutovať, seba ani iných, ale urobiť niečo, aby bolo lepšie. Zastať sa dotyčného, niekedy samej seba, aj keď to už príliš nerobím. A odkedy som matka, prekvapilo ma, ako sa ma vedela dotknúť kritika toho, aká som matka. Na internete mi už naozaj naložili za všetko - výzor, intelekt, schopnosti, no keď jedna dáma na základe fotky na Instagrame zhodnotila, ako sa málo venujem svojej dcére, ostalo mi z toho viac smutno, ako by som chcela priznať.
VERY VERI
Dnes si na materskej „dovolenke“ a okrem dcérky sa venuješ najmä vlastným projektom. Medzi tie najznámejšie patrí úspešná talk show Sit Down s Veronikou, ktorá je takmer vždy vypredaná. Začala si s ňou cestovať aj po Slovensku. Čakala si až takýto ohlas?
Úprimne, nečakala. Na tento formát ma na jar 2017 oslovili jeho organizátorky, Hanka Koblišková, a Stanka Lettrichová, ktoré mali v hlave talkshow o zaujímavých ľuďoch a ich príbehoch, a mňa ako jej moderátorku. Keďže sa všeobecne pomerne intenzívne spochybňujem, mala som pocit, že to nie je dobrý nápad, a snažila sa im ho vyhovoriť. Ony však trvali na svojom, a napokon sme sa dohodli, že skúsime jedno vydanie. Na moje prekvapenie som z toho mala dobrý pocit, diváci podľa reakcií a vypredávania sa ďalších šou asi tiež, a pokračujeme dodnes. Na Sitdowne ma baví, že sa rozprávam so zaujímavými dámami, ktoré nie sú vždy verejne známe, a nesmierne veľa sa od nich učím. Sú to ženy, ktoré nerobia len na sebe, ale pomáhajú aj iným – či rôznymi charitatívnymi činnosťami, robením dobrého mena Slovensku, alebo ako učiteľky, novinárky, spisovateľky, dokonca vojačky. Talkshow vždy dopĺňa v druhej časti mužský hosť, ktorý je verejne známy, a s ktorým sa zväčša dobre zabavím a zasmejem, no s ktorým sa nevyhýbame ani ťažším témam. O Sitdowne s nadsázkou hovorím ako o mojom prvom dieťati, a to, že dnes vypredávame predstavenia, nielen v Bratislave, ale aj po celom Slovensku, je pre mňa neskutočný dar a požehnanie. Niet väčšej odmeny, ako keď po šou prídu diváci za mnou, alebo napíšu, že sa nielen zabavili, ale aj niečo nové, či inšpiratívne dozvedeli.
Realizuješ sa aj na svojom Youtube kanáli Very Veri, ktorý sleduje vyše 40.000 odberateľov. Obľúbené sú rubriky Varíme s Veri, Čítame s Veri alebo Veri mudruje. Ako to celé začalo?
Odkedy začal robiť vlogy môj manžel, veľa ľudí sa pýtalo, najmä žien, či by som nechcela skúsiť niečo podobné aj ja. Keďže som ale robila redaktorku v spravodajstve Markízy, a každý deň som pripravovala, aj strihala reportáž, nemala som na to kapacitu. Keď som ale zistila, že som tehotná, a že sa môj pracovný mód výrazne zmení, povedala som si, prečo neskúsiť YoTube. Zatiaľ ho však robím veľmi pozvoľna, pocitovo, nemá to systém, pravidelnosť. Čo mi pripomína, že to musím to zmeniť!
Ako si pripravuješ kontent a podľa čoho volíš ľudí, ktorí vo videách účinkujú?
Riadim sa jednoduchým pravidlom – čo by bavilo pozerať mňa. Medzi najúspešnejšie videá patrí Varenie s Ferom Jokeom, ktorý je neskutočne skvelý človek, a zjavne to cítiť aj cez počítačovú obrazovku. Najmenej videní mávajú videá s mojimi knižnými odporúčaniami, čo je ale pre mňa v poriadku, pretože ich robím nesmierne rada, a svoje stabilné publikum majú. Je to zjavne špecifickejší žáner. Dôležitá pre mňa je aj sekcia „mudrovania“ – teda videá o témach, ktoré považujem za dôležité – ako sú voľby, informácie, udržateľný životný štýl. Snažím sa, aby malo každé video nejaký, aspoň trošilinku hlbší zmysel, ako len pobaviť na pár minút diváka. Nemyslím, že mi to vždy vychádza, no nestrácam nádej. ☺
Logicky sa dá predpokladať, že ak máš za manžela tiež influencera, moderátora a youtubera, vzájomne na seba vplývate. V čom ste si navzájom inšpiráciou a v čom sa vaše predstavy o obsahu a prezentácii rozchádzajú?
Maťo ma inšpiruje svojou disciplínou, toleranciou, láskavosťou. Napríklad v tvorbe YouTube videí je tisíckrát dôslednejší ako ja. Baví ma, že sa neberie vážne, dokáže si zo seba urobiť žart, neprežíva, ak ho niekto súdi, či hodnotí kriticky, hoc aj nespravodlivo. V čom, a či v niečom ho inšpirujem ja, netuším. Matej je na môj vkus niekedy až príliš otvorený, neuvedomuje si, ako jeho slová môžu byť prekrútené, ako sa mu môžu „vypomstiť.“ Ja obsah, ktorý zverejňujem viac zvažujem, prehodnocujem, pozerám sa „za roh“ – ako môže niečo pôsobiť v druhom či treťom pláne. Dávam extra pozor, aby môj obsah niekomu neublížil, zle neinšpiroval. A aby ho o dvadsať rokov nemohol niekto ľahko obrátiť proti mne. Aj keď, ktovie, či sa to dá dosiahnuť. Ja jednoducho viac riešim ako môj muž. Ale to vo všetkom, aj pri výbere potravín.
Tvoj Instagram je mimoriadne úspešný. Máš vyše 173.000 followerov a ich počet neustále rastie. Zmenil sa tvoj spôsob komunikácie na sieťach odkedy to už nie je „iba“ osobný profil ale je to doslova komunikačný kanál, ktorý má obrovský dosah?
Som opatrnejšia, viac volím slová, zvažujem, čo poviem, ukážem. Uvedomujem si, že ma sleduje relatívne veľa mladých dievčat, a že mám voči nim akúsi zodpovednosť. Zároveň som to ale stále ja, v čo najmenej prikrášlenej forme. Snažím sa podporiť dobré myšlienky, upozorniť kde-tu na veci, ktoré podľa mňa za to stoja. Ale mám stále pocit, že toho robím málo, a že by som aj Instagramom mohla dosiahnuť oveľa viac dobra. Veľmi nechcem, aby pôsobil ako egotrip, či potvrdzovanie si vlastnej dôležitosti. Dosť často rozmýšľam, či má môj účet zmysel. A dosť často mám pocit, že nie. Mám momentálne so sociálnymi sieťami taký love/hate vzťah.
Ak by si mala poradiť začínajúcim influencerom, čo je cesta k tomu, aby zaujali, čo by to bolo? A čomu sa naopak vyhýbať?
Nájsť si tému, byť autentický, netlačiť sa a neštylizovať, lebo to divák cíti. Ale nemám pocit, že mám právo niekomu radiť. Mňa bavia účty, kde je viac ako len pekné fotky a videá z cvičenia, obedov či večerí, alebo fotiek detí a outfitov. Mám rada, keď sa niečo dozviem. A keď je to aj vtipne a odľahčene podané, je to úplná výhra. Je takých veľa, odporúčam Adama Valčeka, Zuzku Kovačič Hanzelovú, Sandru alias Dejepis inak, Andreu Procházkovú z českého Respektu, Miša Saba, Miša Kovačiča, azda najznámejšiu bruselskú EÚ influencerku, Karolínu Koščovú Stach alebo moju sestru Patríciu Ostrihoňovú, keď zdieľa vegánske recepty. A samozrejme, pána manžela Sajfu! Je omnoho viac účtov, ktoré majú hodnotu, a sledujem ich, ale tieto majú bonus mne - sediaceho podania s humorom, či nadhľadom. JAJ! A sledujem asi 87 fanúšikovských účtov Harryho a Meghan. To je moja úchylka. ☺
Kde sú pre teba hranice toho, čo už so svetom nebudeš a nechceš zdieľať?
Snažím sa rešpektovať súkromie a možnosť voľby účinkovania na sociálnych sieťach u mojej dcéry, takže ju nejako zásadne neukazujem, ani o nej výrazne neinformujem. Ak áno, tak v snahe upozorniť na nejakú širšiu tému, ktorú sa mi zdá vhodné odkomunikovať.
Máte doma niekedy „day off“, prípadne chvíle, kedy sa odložia telefóny a neriešite ich? Dá sa to popri vašej práci vôbec?
Dá sa to veľmi ťažko, ja sa o to snažím, ale s veľmi malým úspechom. Snažím sa aspoň dodržiavať limit času stráveného na telefóne, ktorý mám priamo v mobile.
Možno je ešte na túto otázku priskoro, ale uvažuješ už nad tým, čomu sa budeš venovať po materskej „dovolenke“?
Mám nejaké predstavy, ale vieš ako sa hovorí, prezraď Bohu svoje plány a vysmeje ťa. Takže uvidím ako svet, malá, a všetko okolo dovolí. Čokoľvek to bude, dúfam, že si popri tom zachovám vnútorný pokoj.
POLITIKA
Čoraz častejšie sa venuješ aj spoločenských a politickým otázkam. Aké reakcie zaznamenávaš na tento typ aktivity?
V globále pozitívne prevyšujú tie negatívne, čo je pozitívne.
Mnohí sú zo šokujúcich faktov a informácií, ktoré vyšli na povrch v šoku. Ako to vnímaš ty?
Bola som miestami smutná, miestami zhnusená, miestami bez slov. Nebola som šokovaná v pravom slova zmysle, lebo som veľa z tých vecí niekde vnútorne čakala, či tušila, no bola som prekvapená ich rozsahom a intenzitou. Slovensko momentálne prechádza veľmi dôležitým obdobím akéhosi čistiaceho procesu. Ako každý detox, aj tento je bolestivý, a sprevádzaný nepríjemnými vedľajšími účinkami, no verím, že na jeho konci vyjdeme ako spoločnosť zdravší. Verím v nás.
Tvojou čestnou hosťkou v Sit Down Talkshow bola opakovane Monika Tódová – hviezda slovenskej žurnalistiky. Nemáte do budúcnosti v pláne aj nejaký špeciálny spoločný projekt?
Myslíš, že by sme vydali napríklad album? ☺ Zatiaľ sme sa o ničom ďalšom nerozprávali, ale nasadila si mi teraz červíka do hlavy! Monika je nielen skvelá novinárka, ale aj skvelý človek, a s takými je radosť spolupracovať na čomkoľvek.
Blížia sa voľby. Mnohí sa boja, ako dopadnú, niekto upadá do beznádeje, iní sú optimisti, ďalší sú znechutení. Ty patríš medzi tých, ktorí sa ľudí snažia motivovať aby voliť išli...
Ja voliť pôjdem, lebo je to moje právo a nenechám si ho vziať - na to si ho priveľmi vážim, a priveľmi ťažko sa o neho bojovalo. Zároveň to beriem ako občiansku povinnosť, a ten najzodpovednejší a zároveň najsebeckejší krok – veď tak rozhodujem o vlastnom osude a šťastí! Nechcem, aby za mňa vyberali iní. Chcem sa podieľať na tom, ako krajina, v ktorej žijem, bude vyzerať pre mňa, pre moju dcéru. Verím, že mnohí to 29.2. budú vnímať podobne. Voľby totiž nie sú nejaká vzdialená entita. Týkajú sa každého jedného z nás, osobne.
Vieš už, koho pôjdeš voliť?
Viem.
Ak by si mala definovať zopár krokov, ktoré by mal urobiť každý, pre to, aby sme žili v slušnejšej krajine, čo by to bolo?
Začať treba vždy od seba. Päť miliónov nespokojných, neprajných duší šťastnú krajinu nespraví. Nesúdiť, tolerovať jeden druhého, akceptovať naše rozdiely, dodržiavať zákony, správať sa slušne, aj keď nás nikto nevidí. Často totiž vyčítame politikom to, či ono – no ruku na srdce - kto nevyhodil odpadok na ulicu, zle neseparoval, nepredbehol sa v rade, neprekročil rýchlosť, nevyjednával o pokute s policajtmi, nenosil darčeky doktorom... Chceme od politikov, aby boli lepší ako my, a to nie je reálne. Aj oni sú ľudia, s chybami, a omylmi. My sa môžeme len snažiť vybrať tých, ktorí majú plusov viac ako mínusov.
ŽENY
Medzi ďalšie témy, ktoré aktuálne rezonujú, je bezpečnosť žien v našej krajine. Máš pocit, že sme dostatočne chránené?
Nie sú. Prípad Violy Macákovej, tolerancia výpadov politikov či verejných osobností proti konkrétnym ženám na sociálnych sieťach, zľahčovanie témy domáceho násilia, pokusy o obmedzenie slobody voľby s ohľadom na vlastné telo, neosvetlené ulice... To všetko mi pocit bezpečia nedáva.
Systém „ešte ti nič také hrozné neurobil“ často dopadá tak, že sa veci začnú riešiť, až keď je neskoro. Ako z tohto začarovaného kruhu von?
Závisí od toho, čím sa cíti ohrozená. Ak je to násilie v rodine, je úžasné nazbierať silu a odísť. Ale to nie je také jednoduché. Zohnať financie, odvahu, miesto na život. Nenechať sa uchlácholiť, že nabudúce to bude lepšie, že už sa to nezopakuje. Lebo nebude. Ale to sa všetko ľahko radí, a nesmierne ťažko robí.
Čo by sa podľa teba malo zmeniť, aby sa ženám v našej krajine žilo lepšie?
Mali by sme sa všetci navzájom viac rešpektovať, tolerovať a snažiť pochopiť. Muži aj ženy navzájom. Nenálepkovať veci, povolania, charaktery, vlastnosti na mužské a ženské, neprisudzovať stereotypné úlohy pohlaviam. Podporiť sa navzájom, pomáhať – aj ženy ženám. Viac podporovať mladé rodiny, rodiny samoživiteľov, zjednodušiť matkám návrat do práce, flexibilným pracovným časom, home officeom, firemnou škôlkou. Je toho nesmierne veľa.
Ako vnímaš postavenie žien v spoločnosti na Slovensku?
Kým budú v odmeňovaní medzi mužmi a ženami osemnásť percentné rozdiely v neprospech žien, nebude rovnocenné.
Termín feminizmus sa často používa v negatívnom zmysle, dokonca sa označenie „feministka“ berie ako niečo extrémne, neženské. Čo ty na to?
Každý spočiatku bojuje proti tomu, čo nepozná, čo je nové, neznáme, čo narúša status quo. Myslím, že ktokoľvek, kto sa do témy feminizmu trochu ponorí, pochopí, že to je úplne základná myšlienka. Myšlienka rovnosti a rovnováhy medzi mužmi a ženami.
Krása, ženské rozmary a inteligencia sa nevylučujú. Žiaľ, mnohí to tak vnímajú a pletú si pojmy. Feministka musí byť fúzatá mužatka, krásna pestovaná žena naopak v ľuďoch budí dojem, že rozhodne nebude žiadna intelektuálka. Škoda nie?
To sú tie naše vzorce. Nedá sa to súdiť, lebo každý nejaké v hlave máme. Sama sa často pristihnem, že si urobím názor prirýchlo, len na základe prvých plytkých dojmov. Treba sa zamyslieť, ako by sme to vnímali my, keby k nám automaticky pristupovali s predsudkom. A to sa netýka len žien, ale napríklad aj cudzincov, Rómov... Generalizácia je nepriateľom demokracie a ľudskosti.
Ty si sa s takýmito predsudkami osobne nestretla? Nemala si niekedy skúsenosť, že sa k tebe muži nesprávali ako k rovnocennej partnerke len preto, lebo si príťažlivá blondínka?
Stretla som sa s tým. Viac v minulosti ako teraz, ale určite to bolo tu a tam prítomné. Neostáva mi nič iné, ako sa snažiť presvedčiť, že je toho u mňa viac ako obal. A to sa dá len prácou na sebe, a zároveň pokorou voči svetu, aj voči samej sebe. Snažím sa byť si vedomá svojej hodnoty, vedieť to vyžarovať, no zároveň sa nepreceňovať a neprežívať.
MATERSTVO
S manželom máš štvormesačnú dcérku Sáru. Napriek tomu, že ste s Matejom desať rokov, dieťa mnohé zmení a vzťah preverí. Nebáli ste sa toho?
Nebáli, lebo vieme, čo medzi sebou máme, že to je silné a naše, a na bábo sme sa nesmierne tešili.
Ako si si zvykala na pocit, že si mamou. Že už nikdy to nebude „len ty za seba“ ale už tu bude vždy niekto, kto ťa potrebuje?
Je to klišé, ale je to neopísateľná láska. Iná, akú som poznala doteraz, a čo ma prekvapilo je, že sa stále stupňuje. Zároveň ale prišli obavy, zodpovednosť, či tomu malému človeku dám všetko, čo potrebuje, či ho nejako nepokazím, neublížim. Ako vo všetkom, aj v materstve sa spochybňujem, rozmýšľam, ako to robiť lepšie. To že je odo mňa zrazu niekto kompletne závislý, je úplne nový, strašidelný, no zároveň úžasný pocit. Mala som krásny život predtým, ako som sa stala mamou, a teraz je ešte krajší. Sáru vnímam ako dar, ktorý nám bol s Matejom dopriaty, a sme poctení, že ju môžeme nejaký čas sprevádzať životom. Verím, že ju nezhumpľujeme.☺
Prvé mesiace bývajú náročné. Aké je Sára dieťa.
Sára je úžasné, vysmiate, spokojné dieťa. Máme veľké šťastie. Zo začiatku bola úplne bezproblémová, moja mama zo žartu hovorí, že si ju ani nezaslúžime. Teraz jej idú zuby, takže vyžaduje po novom trošku viac pozornosti, ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Je to moja malá parťáčka, beriem ju so sebou všade, kde sa dá, a kde je to vhodné. Zároveň od jej šiestich týždňov tu a tam pracujem, čo nám obom pomáha v duševnom pokoji. Je to taký rozkošný kúsok, ktorý zapadol do nášho životného puzzle.
Sociálne siete sú plné šťastných matiek a ich vysmiatych bábätiek, no čoraz častejšie mnohé z nich začínajú priznávať, že materstvo nie je vždy také ružové...
Je skvelé, keď matka komunikuje svoju realitu, autenticky, a tak, ako to cíti. Ja nemám zatiaľ žiadne negatívne zážitky. Napísala som o očkovaní, po ktorom bola Sarina prvýkrát ozaj dlhšie mrzutá – ale tiež nie samoúčelne, ale preto, že som chcela povedať, prečo je nielen pre ňu, ale pre nás všetkých, očkovanie dôležité. Sú matky a otcovia, ktorí to majú tisícnásobne ťažšie ako ja, preto by mi prišlo ako rúhanie sťažovať sa na neprespatú noc.
Na tému očkovania si mala búrlivé ohlasy. Povedzme si na rovinu, niekedy vedia byť matky veľmi bojovne naladené, ak majú iný názor. Máš už s drsnejšími materskými diskusiami skúsenosť?
Asi najdrsnejšie to bolo pod textom o očkovaní. Dokonca sa ku mne dostalo, že to zdieľali aj rôzne antivax stránky, so samozrejme, že nie voči mne pozitívnym komentárom. Ja mám ale všeobecne rada pokojnú debatu, bez invektív, a s faktami. Ak taká debata nie je, snažím sa na nej nezúčastňovať, a nerobiť si z nej ťažkú hlavu.
Vizitka:
Veronika vyštudovala politológiu a históriu v Paríži a New Yorku. Od roku 2013 pracovala pre televíziu Markíza ako redaktorka spravodajstva. Je manželkou Mateja „Sajfa“ Cifru, s ktorým má štvormesačnú dcéru Sáru. Dnes si užíva materstvo a venuje sa svojej populárnej talk show Sitdown s Veronikou, Youtube kanálu Very Veri a Instagramu.
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
