Na Instagrame má takmer päťtisíc followerov, ktorí denne sledujú jej nezvyčajné príspevky zo zákulisia Európskeho parlamentu, aj postrehy z bežného života v Bruseli a jej ciest. A robí to tak dobre, že vás to nielen informačne obohatí ale aj bude baviť. Lebo je nielen rozhľadená, ale aj vtipná a charizmatická. Politická radkyňa Karolína Koščová Stach, o ktorej ešte budeme veľa počuť.
Brusel sa stal tvojím druhým domovom. Ako to celé začalo?
Rozhovorom na limonáde. Sadli sme si s mojou dnes už bývalou šéfkou - vtedy sme sa ešte nepoznali - a ako čerstvá europoslankyňa ma vtedy “zobrala” do Bruselu. Znie to ako náhoda, ale mala som samozrejme aj dobré pracovné referencie aj vhodný pracovný profil.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň a čo je tvojou úlohou?
Moja úloha je sledovať, čo sa deje v oblasti spravodlivosti a osobných slobôd v EÚ. Zároveň potrebujem vedieť, čo sa deje na Slovensku, aby som mohla obe roviny lepšie a pre občanov zrozumiteľnejšie prepájať, komunikovať. Bežný pracovný deň: čítanie, nonstop sledovanie správ, desiatky mailov, písanie, veľa zasadnutí, o chvíľu pribudne aj legislatívna práca - čiže vyjednávanie a formovanie záväzných textov.
Aj keď toto označenie mnohí nemajú radi, si niečo ako influencerka z Európskeho parlamentu, ktorá by však hravo mohla konkurovať aj mnohým travel blogerom...
Keď ma takto predstavili prvýkrát, asi dve minúty som sa červenala. V skutočnosti ale nemám rada odsudzovanie Instagramu ako povrchného média. Ja fungujem v komunite zaujímavých žien, kde sa dozvedám a vidím zaujímavé veci. Instagram ma baví - veľmi veľa cestujem, posledné mesiace som snáď nebola na jednom mieste dlhšie ako týždeň, a zároveň naozaj rada objavujem svet okolo. No a Instagram je také moje reportážne médium, cez ktoré to všetko dávam von. Aj s mojimi postrehmi.
Vďaka tvojim stories môžeme Brusel spoznávať spôsobom, akým ho bežný turista nezažije. Okrem iného objavuješ aj mnohé multikultúrne štvrte a ich čaro. Ktoré časti mesta máš najradšej a prečo?
Môj výlet do Molenbeeku, údajnej zakázanej bruselskej zóny, sa veľmi páčil - nie je to žiaden strašiak, je to jednoducho nemajetná štvrť s vlastnými problémami, aj peknými miestami. To je môj zámer - nepotrebujem ukazovať prifarebný, dokonalý svet - baví ma práve tá “reportážnosť”. Osobne sa najlepšie cítim vo štvrti Saint-Gilles, príjemná je aj štvrť Matongé, dá sa ísť loďou po kanáli, alebo sa dajú stráviť týždne s hodnotnou historickou architektúrou.
Ak sa sem niekto chystá a chce zažiť autetický „neturistický“ Brusel, kam by si ho zobrala? Čo treba vidieť, čomu sa naopak vyhnúť, kam sa treba ísť určite najesť?
Brusel je veľmi cool, ale príliš sa tým nechváli. Postup by bol nasledovný: preč z historického námestia a sochy cikajúceho chlapčeka Manneken Pis. Nájsť si nedeľný blšák, ísť po stopách Art Noveau a architekta Hortu vo štvrti Ixelles, art déco vila Empain, ulica Vanderschrick v Saint-Gilles a Avenue Louis Bertrand vo štvrti Schaarbeek. Brusel je gastro-veľmoc, takmer všade nájdete dobrú reštauráciu, veľmi štýlová je štvrť Chatelain, či námestíčko Saint Boniface. Pozor na to, že väčšina reštaurácií má otvorené pre nás nezvyčajne len dve hodiny počas obeda a potom až večer od siedmej.
V roku 2016 Brusel zažil teroristický útok, ktorý otriasol celým svetom. Aká bola bezprostredne potom atmosféra?
Myslím, že je to odvtedy, čo nás v uliciach chránia ozbrojení vojaci, ale dnes už ich prítomnosť vôbec nevnímam. Pamätám si, že som po útokoch šla do metra prečítať si odkazy o vzájomnosti a smútku ľudí na stanici, kde sa útok odohral. Letisko veľmi rýchlo opravili a mesto ide ďalej.
Patríš medzi tých mladých Slovákov, ktorým na zvyšovaní povedomia našej spoločnosti záleží. Čo bolo prvým impulzom k tomu, aby si začala osvetu aj na tvojej facebookovej stránke Bruselo?
Naštvali ma politici, ktorí si dovoľujú hovoriť o EÚ hocičo povrchné a nezmyselné. Hnevalo ma, že len málo ľudí má čas im ich bludy či neznalosť vyvracať. Tak som sa o to pokúsila - nielen povedať, že “aha, zavádzajú vás”, ale aj bližšie vysvetliť, ako sa vlastne na úrovni EÚ dopracúvame k spoločným rozhodnutiam.
Mnohí z nás si v praxi nevedia predstaviť bežné fungovanie v europarlamente. Koľko je europoslancov zo Slovenska, čo tam vlastne robia a aká je ich úloha?
Ó, moja obľúbená otázka. Máme 14 europoslancov. Úplne najviac poslaneckej práce sa odohráva vo výboroch. Výbory sú vlastne skupiny poslancov rozdelených podľa odborných záujmov. Máme viac ako dvadsať takýchto výborov - napr. pre životné prostredie, alebo pre rozpočet. V nich sa predjednávajú, navrhujú a dohadujú zákony alebo rôzne stanoviská. Ťažké je to preto, lebo hoci každý má pocit, že všetko vie najlepšie - vo výbore musí pre svoje nápady získať väčšinu a to nie je ľahké. Hlasovanie v pléne, čiže na schôdzi v Štrasburgu je potom už taká čerešnička na torte, hoci dôležitá.
Europoslanci sa v parlamente združujú do politických skupín. Ako tento systém vlastne funguje?
Nuž, zdravo fungujúce politické strany sú dôležité. Ich úlohou je spájať ľudí s podobnými názormi na veci verejné. Europarlament je medzinárodná inštitúcia - poslanci sa tu preto nezdružujú podľa národností, ale práve podľa názorov. Znamená to, že pracujú v politických skupinách, ktoré sa delia napríklad na zelených, liberálov, socialistov, kresťanských demokratov a podobne. No a v europarlamente potom fungujete v takejto názorovej, politickej skupine s kolegami hoci aj z Portugalska, či Švédska.
Pri niektorých našich europoslancoch sa natíska otázka, či sú dostatočne vedomostne a jazykovo vybavení, na pôsobenie v tejto inštitúcii. Aké kritériá musí kandidát na tento post spĺňať?
Kritériá okrem dospelosti nie sú - v tom je čaro volieb - občania sú tí, ktorí určia, čo je dôležité pri kandidátoch. Poslancovať môžete teoreticky aj bez jazykov, europarlament je povinný zabezpečovať tlmočenie a preklad. Vôbec to ale neodporúčam. Ak chcete zvoliť poslancov, ktorí budú pre vás efektívne pracovať, vyjednávať, budovať podporu u kolegov - jazyky sú nutnosť. Komunikuje sa predovšetkým v angličtine, ale veľmi pomáha aj francúzština a nemčina.
Novinkou je aj "ELA" (Európsky orgán práce), ktorý sídli v Bratislave. Môžeme teda vzhľadom na umiestnenie tohto orgánu očakávať, že to bude mať aj nejaký konkrétny prínos aj pre náš trh práce?
Je predpoklad, že vzhľadom na geografickú blízkosť a dostatok našich vzdelaných ľudí sa v ELA zamestná aj veľa Slovákov, ale nemá to byť v žiadnom prípade cieľom. Výsledky práce ELA majú slúžiť všetkým Európanom. Bude sa zaoberať aj tým ako uľahčiť cezhraničnú pracovnú mobilitu. Ja som rada za takúto agentúru - budeme tu mať niekoľko desiatok kvalifikovaných pracovníkov, často s rodinami. Pre každé mesto je to obohatenie a radosť.
Dôkazom, že európske orgány iba neteoretizujú, je aj posun vo vyšetrovaní minuloročnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vďaka EUROPOLu (Európsky policajný úrad). Práve vďaka tejto inštitúcii sa podarilo prelomiť komunikáciu Mariána Kočnera prostredníctvom šifrovanej aplikácie Threema. Znamená to teda, že sa dianie u nás sa naďalej monitoruje aj na medzištátnej úrovni a môžeme dúfať aj v prípadnú ďalšiu pomoc v odhaľovaní zločinov?
Málo sa o tom vie, ale EUROPOL má vynikajúce schopnosti práve pri vysoko sofistikovaných zločinoch, majú skvelých odborníkov na pomoc pri “digitálnych zločinoch” - to je napríklad tá “prelomená” Threema. EUROPOL, ale môže pôsobiť len v súčinnosti s našimi orgánmi. Momentálne je to tak, že už aktívne nepomáha, ale je stále pripravený pomôcť ak treba. Primárne sa ale zameriava na policajnú pomoc pri zločinoch, kde sú medzinárodné presahy - napríklad rozbíjanie medzinárodných drogových gangov.
Témou číslo jedna sa stáva ekológia a klimatická kríza. V Európskom ekologickom dohovore sa opisujú iniciatívy, ktoré bude Komisia postupne predkladať. Viaceré z nich uzrú svetlo sveta už začiatkom roka 2020. O čo presne pôjde?
Áno, je to v poslednej dobe silná téma aj na Slovensku, predovšetkým vďaka mohutným kampaniam za naše lesy. Dvaja z našich europoslancov sa dostali do Europarlamentu práve kvôli tomu, že akcentovali zelené témy. Nová šéfka komisie Ursula von der Leyen sľúbila uzákonenie toho, že Európa bude do roku 2050 klimaticky neutrálna, veľmi veľa budeme investovať do výskumu a vývoja čistých technológií a prijme sa akýsi “klimatický pakt” - súbor zelených opatrení, záväzkov pre regióny, školy, priemysel. Veľa opatrení by sa malo týkať znižovania pesticídov, zlej kvality vzduchu, priemyselných emisií a kvality potravín. Zmeny čakajú textilný a stavebný priemysel - čiže oblasti, ktoré naše životné prostredie znečisťujú najviac. Štáty, ktoré sa chopia iniciatívy pravdepodobne zažijú veľkú renesanciu vlakovej dopravy. Bude toho veľa, príde mnoho návrhov, ktoré sa budú týkať každého z nás, určite zažijeme veľa hoaxov a zveličení - tak ja len tak dopredu prosím - čítajme správy z EÚ s chladnou hlavou, z dôveryhodných zdrojov a s rozumom
Aké ďalšie záležitosti, ktoré vyplývajú z činnosti Európskeho parlamentu sa nás dotýkajú v bežnom živote a ani o tom možno netušíme?
No napríklad, keď budete počuť, ako sa nejaký minister chváli, ako zabezpečil otcovskú dovolenku 10 dní pri narodení dieťaťa, tak vedzte, že si dal dosť načas a je to predovšetkým vďaka smernici, na ktorej existencii sa najviac podieľal Európsky parlament.
Spolupracuješ nielen s našimi poslancami ale aj zahraničnými. Iste si sa s mnohými rozprávala o stave našej krajiny. Akou optikou sa pozerajú iné krajiny EÚ na Slovensko?
Veľmi rezonovala vražda Jána a Martiny a to, čo táto vražda na Slovensku odkryla. V niečom podobná vražda sa udiala aj na Malte a v Europarlamente vznikla pracovná skupina, ktorá sa venovala výlučne týmto dvom krajinám. Viem ale, že českí, ale aj holandskí kolegovia s nesmiernym obdivom hovorili o prezidentovi Kiskovi a prezidentke Čaputovej. V oboch prípadoch išlo o naozaj európsku tvár Slovenska - nemusia sa totiž pretvarovať a hovoriť inak v Bruseli a inak doma. To, spolu s konštruktívnosťou, sa cení. Žiaľ, dosť často sme braní “blokovo” spolu s Maďarskom a Poľskom - našou úlohou je teda vedieť sa odlíšiť od krajín, ktoré majú problém s dodržiavaním základných hodnôt únie. Niekde sa to darí viac, inde menej. Rozhodne ale nepatríme medzi najproblémovejšie krajiny EÚ.
Nedá mi neopýtať sa, čo hovoria zahraniční kolegovia na slovenských europoslancov z národniarskej strany, za ktorou sa skrývajú extrémisti a fašisti?
Našťastie je ich zatiaľ málo a sú pracovne paralyzovaní - nik normálny s nimi nebude spolupracovať a kaziť si tak povesť. Horšie je, že vďaka sociálnym sieťam a statusu europoslanca majú omnoho lepšie možnosti šíriť svoje nenávistné reči. Zažila som opakovane, že nášho fašistu musel predsedajúci upozorňovať za jeho urážlivé reči. Ja osobne sa hanbím vždy, keď prehovoria, minimálne jeden má totiž taký zvyk hovoriť “v mene Slovákov”. Som Slovenka, nesúhlasím s ním a vadí mi to.
Mnoho Slovákov je unavených a demotivovaných z množstva nechutných káuz. Na strane druhej, mnohé veci sa aj pohli. Ty si prevažnú časť roka v Bruseli, máš odstup, ako vnímaš našu krajinu a jej vyhliadky?
Samozrejme, aj mňa niekedy správy nesmierne ubíjajú. Tak som si v slabšej chvíľke povzdychla, tuším na Twitteri, aké je všetko hrozné. Jeden múdry slovenský profesor mi na to odpísal niečo v tomto duchu: demokracia nie je domáca úloha, ktorú si spravíme raz a máme vybavené. Je to každodenná záležitosť, tvrdá práca. Ja mám navyše ešte veľkú záľubu v príbehoch ľudí 20. storočia, čiže v príbehoch ľudí, ktorí bojovali s totalitami a nevzdávali sa. Naše súčasné problémy mi potom síce prídu vážne, ale viem, že rozhodne nie neriešiteľné. Rezignácia nepripadá do úvahy.
Uvažuješ niekedy nad návratom domov?
Myslím, že Slovensku viem byť užitočná aj v Bruseli. Dnes už nemusím byť na Slovensku, aby som pracovala aj pre Slovensko. Mimochodom, je nás tu v Bruseli dosť a veľmi veľa hrdých patriotov. Ale takých tých pracovitých, rozumných a s úprimným záujmom, nie takých s prázdnymi rečami a falošnými valaškami. Myslím si, že sa domov určite vrátim - Slovensko a stredná Európa sú láska na celý život.
Mnohí si predstavujú pod pozíciou na ktorej pôsobíš vážnu úradníčku, ty si mladá baba, ktorá je vtipná, bezprostredná a milá. Svieži vietor v politike. Ako sa ti funguje v takomto „vážnom prostredí“?
Mne sa v nejakej forme tento “humor” aj osvedčil - myslím si, že pomáha v pracovnom kolektíve a v odľahčenejších situáciách. Parlament je navyše inštitúcia, ktorá je v EÚ asi najpestrejšia (dúfam, že nekrivdím Rade). Máme tu aj naozajstných kravaťákov, aj poslankyne v teniskách, poslancov v šiltovke, či ľudí v tvídových sakách, ktorí by sa nestratili ani v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Úplná všehochuť. Myslím, že človek môže ostať srdečný a milý a nezľaviť pritom z profesionalizmu a slušnosti. O to sa snažím.
 |
 |
Jednou z tém, ktoré riešiš je aj podpora žien. Posilňovanie ich práv, zviditeľňovanie a presadzovanie v spoločenskom živote. Ty osobne si niekedy zažila pocit, že ako žena ťaháš za kratší koniec?
Kde začať? Poviem asi svoje pozorovania. Ženy sú rovnako bystré ako muži, napriek tomu na stretnutiach omnoho častejšie a sebavedomejšie rozprávajú muži. Sme tak naučené celý život a nie je to niečo, čo sa dá zmeniť zo dňa na deň, ale treba si to začať lepšie všímať a pokúšať sa o zmenu. Okolo tridsiatky vás bez úvahy o deťoch zamestná len veľmi veľmi osvietený zamestnávateľ. Pritom rozhodne nebola vaša chyba, ak nemáte vhodnú infraštruktúru na pomoc pri výchove malých detí. Minule som preberala v práci desiatky životopisov - chlapci boli už pri písaní prvých kariérnych životopisov pomaly “rodení lídri”, dievčatá častejšie skromne konštatovali, že niečo dosiahli, hoci ich skúsenosť mohla byť a bola rovnako zaujímavá.
A v súkromí?
Moja obľúbená téma (v mojej domácnosti našťastie viac než férovo vyriešená): existuje veľký rozdiel v tom, ako sa muži a ženy starajú o domácnosť. Je to aj hodnoverne zmerané, že ženy pracujú omnoho viac v neviditeľných prácach - varia, čistia, starajú sa o príbuzných. Tie hodiny a hodiny nevenujú sebe, čítaniu, vzdelávaniu sa, oddychu. A to som len vo výpočte životnej reality istej skupiny žien. Sú ženy, ktoré riešia holé prežitie. Ja osobne napríklad strašne veľa o sebe pochybujem a nemyslím si, že by som mala toľko hemungov ako sebavedomý muž. Mám ale aj to šťastie, že si všímam veci okolo seba a (naozaj započutá) veta typu “obslúž si muža” vo mne vyvoláva len úsmev a vzdor. Má ruky, dokáže si nabrať, tak ako každý...
Keď sme pri ženskej stránke, odľahčime. Aký je dress code úradníčky z európskeho parlamentu? Máš nejaké obmedzenia?
Milujem svoj červený ruksak a topánky bez opätkov a nikdy si nechcem zničiť chrbát ťažkými kabelkami. Viem ale, že dojem je dojem a tak ráno po príchode do kancelárie mením ruksak za elegantnejšie príslušenstvo a vždy som v práci v kostýme alebo šatách. Dress code nemáme, ja sa napriek tomu snažím chodiť na stretnutia a zasadnutia vhodne, striedmo a kvalitne oblečená. Veľmi sa mi páči dodržiavanie kultúry obliekania - mám rada, keď si dávame záležať na zjave a prejavujeme tak úctu ľuďom a prostrediu. Krajčírstvo, techniky výroby, umenie, história módy, kultúra - baví ma to a myslím, že to pomáha aj celkovej kultivácii. Do politiky aj úradníctva mi to pristane. Mám v šatníku asi tretinu fast fashion - najmä jednoduché veci z Uniqlo, potom veci ako slovenské We are not sisters, NOSENE, české Oneday, poľské Elementy, striedme škandinávske Filippa K, či čosi od vlastnej pani krajčírky alebo prešité za pomoci mojej maminy, a zvyšná tretina sú second-hand – najmä veci francúzskych značiek.
Aká je Karolína, keď nepracuje? Keď si môže uletieť na tom, čo má rada?
Spí. Ale počkaj, dám ti svoj ideálny deň. Je leto, som vo vlaku, lepím sa na koženku a idem niekam ďaleko a mám čas sa nudiť a čítať si. Cieľ cesty je niekde v strednej Európe, môj sen je teraz Štetín, Ľvov, Belehrad. Ale ten intenzívny pocit slobody na ceste, to mám najradšej.
Ak by si mala pomenovať jednu situáciu, ktorá ti naposledy zahriala dušu, čo by to bolo?
Vždy mi to kúsok zlomí srdce a zároveň ma to poteší. Keď stretnem ľudí, ktorí vykonávajú ťažkú prácu, nie vždy sú k nim ľudia milí a oni sú také osobnosti, že to dávajú, dokonca ľudsky a príjemne. Je to pre mňa neuveriteľné.
text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
