Výstava Transylvanian Painting Today prináša do Olomouca výber štrnástich výrazných maliarov z Rumunska. Medzi nimi nechýbajú Adrian Ghenie, Marius Bercea či Șerban Savu – autori, ktorí sa v posledných rokoch dostali do pozornosti galérií aj zberateľov po celom svete.
Projekt nadväzuje na predchádzajúce výstavy German Painting Now a New Positions in British Painting a uzatvára tak kurátorskú líniu Jane Neal venovanú súčasnej európskej maľbe. Tentoraz sa pozornosť sústreďuje na Transylvániu – región, ktorého rôznorodosť sa prirodzene odráža aj v tvorbe miestnych autorov.
Maľby na výstave sa vracajú k postave, osobným spomienkam aj skúsenosti života po páde komunizmu. Umelci siahajú od výrazných, veľkoformátových obrazov po pokojnejšie scény z bežného života.
Keď sa dnes obzriete za výstavou Transylvanian Painting Today, aký pocit u vás prevažuje? Je to skôr úľava, nadšenie alebo zvedavosť? Ako ju prijali návštevníci?
Nebála som sa, že by výstava nebola prijatá dobre. Predstavení autori sú výrazní a ich práce majú silu zaujať. V tom čase som cítila najmä nadšenie, dnes skôr zvedavosť – ako sa táto skúsenosť premietne do ďalšieho smerovania umelcov aj ľudí, ktorí výstavu videli.
Treba si uvedomiť, že niektorí z týchto maliarov zásadne ovplyvnili vývoj umenia a opäť upriamili pozornosť na figuratívnu maľbu. Kto by to nechcel vidieť?
Transylvánia má silnú atmosféru – prírodu, príbehy, minulosť. Mali ste to pri výbere autorov na pamäti, alebo ste sa od týchto predstáv snažili skôr odkloniť?
Nedá sa ignorovať, aký vplyv má prostredie s bohatým kultúrnym zázemím a množstvom príbehov – región často označovaný ako križovatka Európy – na ľudí, ktorí v ňom tvoria. Pri výbere však bolo pre mňa najdôležitejšie zamerať sa na autorov, ktorých tvorba už niečo ovplyvnila alebo má potenciál to urobiť v budúcnosti.
S umelcami z Klužu pracujete roky. Sú tieto vzťahy dnes čisto pracovné, alebo sa prirodzene posunuli aj do osobnej roviny?
Keď s niekým dlhodobo spolupracujete, patríte k rovnakej generácii a prechádzate spolu obdobím, keď sa z neznáma dostávate do povedomia, prirodzene z toho vznikne aj priateľstvo. Popri tom zažijete veľa radosti, spoločných večerí aj energických nocí. Som rada, že viacerých umelcov z výstavy môžem nazvať priateľmi.
Pamätáte si okamih, keď vám bolo jasné, že táto scéna má niečo výnimočné? A prečo si podľa vás maľba opäť získala pozornosť?
Adriana Ghenieho, Mariusa Berceu aj ďalších autorov z Klužu som vnímala ako výnimočných hneď, ako som videla ich práce a rozprávala sa s nimi. Táto scéna vyrastala z blízkych vzťahov a silnej intelektuálnej zvedavosti.
Keď som ich spoznala, neboli známi – boli sme mladí a všetko prebiehalo prirodzene. Ku každému umelcovi sa snažím pristupovať s rešpektom, bez ohľadu na to, kde sa nachádza.
Dôležitú úlohu zohralo aj vzdelanie v krajinách bývalého východného bloku, kde sa zachoval tradičný spôsob výučby. Mnohí autori tak mali pevný základ, ktorý neskôr doplnili o nové prístupy. Po otvorení hraníc mohli cestovať a svoje skúsenosti si medzi sebou odovzdávať, čo urýchlilo vývoj celej scény.
Zberatelia a trh začali vnímať tvorbu z miest ako Leipzig, Krakov, Kluž či Praha ako niečo nové – hoci išlo skôr o pokračovanie prerušeného vývoja. Maľba nikdy nezanikla, len bola istý čas odsunutá bokom. Dnes opäť oslovuje naprieč generáciami.
Stále sa hovorí o rozdieloch medzi východnou a západnou Európou. Má to pre vás ešte význam?
Geografické prostredie aj minulosť budú vždy zohrávať úlohu. Rozdiely existujú, pretože vývoj bol odlišný. Do akej miery to bude pokračovať, ukáže čas.
Transylvánia je zmes kultúr. Čo vás tam stále priťahuje?
Nie je to len týmto. Dôležití sú aj ľudia, ktorých tam mám, krajina a samotná práca, ktorá ma tam opakovane privádza.
Vaša práca je náročná a spojená s cestovaním. Ako vypínate?
Rada čítam, kreslím, varím a venujem sa záhrade. Aktuálne navrhujem systém na uskladnenie olejov a zaváranín z toho, čo si dopestujeme. Je to dlhodobý proces – nikdy neviete, čo sa podarí. Môj manžel je skvelý pestovateľ, ja si užívam najmä varenie a stránku, ako veci pôsobia.
Máte doma veľa diel. Vnímate ich skôr ako spomienky alebo ako objekty samé o sebe?
Oboje. Je to privilégium žiť s dielami ľudí, s ktorými som spolupracovala a zažila veľa pekného.
Vie vás umenie ešte prekvapiť? A čo vám dnes dáva najväčší zmysel v tom, čo robíte?
S vekom častejšie vidíte návraty k témam, ktoré už poznáte. Niektoré prístupy sú presvedčivejšie, iné menej. No stále sa objavujú veci, ktoré vás zasiahnu – a nemusí to byť len u mladých autorov. Nedávno ma oslovili práce umelcov vo veku 65 aj 90 rokov.
To, čo ma napĺňa, je možnosť pomôcť umelcom, aby boli vnímaní, tráviť čas v ateliéroch a byť súčasťou prostredia, kde vznikajú nové myšlienky. Predstava sveta bez tvorivosti by bola prázdna. Umenie má schopnosť meniť spôsob, akým veci vnímame – a práve to ma na ňom stále priťahuje.
Text: KK foto: Telegraph Gallery
