Hudba ako liek, kompas aj spoločný jazyk. V lete, ktoré patrí festivalom, tancu pod holým nebom a nezabudnuteľným setom, prinášame rozhovor s tými, ktorí hudbou žijú. Členovia a priatelia komunity Les Amis ju vnímajú ako niečo, čo zrkadlí emócie, spája a premieňa večer na rituál. Hovoria o úprimnosti, vášni aj zodpovednosti, ktorú ako umelci cítia. O dôvere, ktorá sa nedá kúpiť, ale buduje sa každým setom.
_FREDI / spoluzakladateľ
Názov Les Amis znamená vo francúzštine „priatelia“. Odráža to aj spôsob, akým fungujete ako label? Ste skôr kolegovia, komunita alebo rodina?
Každý, kto príde na našu akciu, sa prirodzene stáva súčasťou celku. Vytvárame otvorený priestor, kde sa cíti vítaný každý – od návštevníkov po interpretov. Spolupráca s umelcami pre nás nie je len o výkone na pódiu, ale aj o osobnom kontakte, spoločnom čase a atmosfére. Nejde o to prísť, zahrať a odísť. Záleží nám na tom, aby sa u nás cítili ako doma – nie ako na ďalšej zastávke v itinerári.
„Les Amis stojí na ľudskom spojení - na pocite, že sme na jednej vlne."
Ako manažér, čo považuješ za vašu najväčšiu silu?
Sme poctiví v tom, čo robíme. Aj keď sa projekt rozrastá, stále za ním stojí vášeň. Nikdy sme do toho nešli kvôli peniazom - každé rozhodnutie vychádza z presvedčenia, že to, čo tvoríme, má zmysel. A práve to publikum cíti. Naša sila je v úprimnosti a ľudskom prístupe. Áno, je to biznis, ale pre nás je kľúčové, aby jeho základom bolo priateľstvo. Práve to buduje dôveru.
Čo pre teba znamená vytvárať priestor, kde sa stretáva hudba, priateľstvo a rôzne kultúry?
Je to pre nás prirodzené. Hudba spája - rovnako ako ľudia, ktorých pri nej stretávame. S každou akciou sa komunita rozrastá a mení. Prichádzajú nové tváre, nové príbehy, nová energia. Keď sme s Lucasom začínali, išlo nám len o hudbu, ktorú máme radi. To, že sa táto vášeň preniesla aj na ostatných, berieme ako dôkaz, že to celé má zmysel.
V rámci kampane Ženy Víno Funk zdieľali jej tváre skladbu, ktorá vystihuje ich vzťah k hudbe. Ktorá by bola tá tvoja?
Myslím, že každé obdobie v živote má svoj vlastný soundtrack. Hudba sa mení podľa nálady, situácie, prostredia. Ak by som mal dnes niečo vybrať, bola by to skladba Promises od Cleo Sol.
Pomohla ti hudba prejsť ťažším obdobím?
Určite áno. Je pri mne každý deň. Život prináša rôzne výzvy - a keď sa pozrieš späť, takmer každé obdobie má svoj vlastný soundtrack. Vie sa presne trafiť do momentu - cítiš, že hovorí to, čo práve potrebuješ počuť.
„Hoci každý prichádza z iného prostredia, zdieľame rovnaké hodnoty - rešpekt, otvorenosť a lásku k hudbe."
_AMI (Lukas) / spoluzakladateľ
Opíš mi Les Amis z pohľadu manažéra a zároveň hudobníka.
Záleží na uhle pohľadu. Áno, sme kolegovia a spolupracujeme profesionálne, ale keď sme pred ôsmimi rokmi zakladali Les Amis, išlo nám najmä o vytvorenie priestoru pre nás a ľudí okolo. Rýchlo sa zaplnil priateľmi a ich priateľmi - a práve o tom je aj náš názov: spájať ľudí. Môžeš prísť na event sám a aj tak si nájdeš nových známych - hudba a energia večera sa o to postarajú. Tá atmosféra je otvorená, prirodzene. A to je pre nás kľúčové.
Z pohľadu niekoho, kto drží Les Amis manažérsky pokope – čo považuješ za vašu najväčšiu silu?
Neustále sa snažíme pozerať na každé podujatie novou optikou. Veci nemeníme preto, aby boli iné, ale aby dávali väčší zmysel. Niekedy to znamená booknuť DJ-ov, o ktorých publikum ešte nikdy nepočulo. Inokedy úplne zmeniť atmosféru priestoru tak, aby nevyzeral ako predtým. Často umiestňujeme DJ-a do stredu priestoru, kde ho ľudia obklopia zo všetkých strán. Ďalšia vec je, že sa zámerne trochu vyhýbame tradičnej klubovej kultúre. Celé to vzniklo z rešpektu k hudbe a prirodzene rástlo. Nemáme produkt, ktorý len zabalíme a predáme. Snažíme sa budovať komunitu, a to si vyžaduje čas.
„Nerobíme rozdiel medzi DJ-om a publikom - stojíme si za tým, že energia sa prenáša len vtedy, keď sú si všetci rovní."
Ako vnímaš niečo, čo bolo najprv vášňou a dnes je aj tvojou prácou?
Intenzívne, občas komplikované. Keď sa z vášne stane povolanie, človek si od toho vie vytvoriť odstup - a prestane si to naplno užívať. A preto sú pre mňa dôležité momenty, keď sa znova ocitnem v tom detskom obdivnom móde. Stačí, že začujem niečo nové, na čo sú moje uši zvyknuté - to je osviežujúce.
Ako pristupuješ k výberu toho, čo zahráš?
Nie som ten typ DJ-a, ktorý hrá hity len preto, že sa to očakáva. Zahrám aj známe veci, ale vždy ich zasadím do iného kontextu. Baví ma multižánrovosť - neklasifikovať, ale objavovať. Spájať tracky zo 70. rokov s tými z roku 2020 a skladať z nich príbeh. Mojím cieľom je prekvapiť.
Keď odohráš set a publikum ti to vráti – aký je to pocit?
Je to silný, často až prekvapujúci moment - najmä preto, že väčšina hudby, ktorú hrám, nie je moja. Len ju skladám podľa atmosféry. Ale keď to celé zapadne a energia medzi publikom a mnou sa začne násobiť, je to čistá eufória. Naposledy sa to stalo v Londýne – úplne to tam vybuchlo. Ľudia boli vo vytržení, vzal som mikrofón, a jediné, čo som zo seba dostal, bolo: „Ďakujem, nemám slov.“ Také chvíle sa nedajú naplánovať - a práve kvôli nim to celé robím.
_Stimulus / umelec, ktorý je súčasťou Les Amis
Poďme sa porozprávať o tvojom vzťahu k hudbe. Ako ste sa vlastne „zoznámili“? Potrebujete si niekedy od seba oddýchnuť? A je to ten typ lásky navždy?
Zamiloval som sa do hudby, keď som mal asi štyri roky. Mama mi vtedy dala gramofón od značky Fisher Price - v Amerike známa značka detských hračiek. Bol určený na prehrávanie platní pre deti. A ja som len sedel v izbe, ktorá bola určená výlučne na počúvanie hudby. A odvtedy to tak zostalo. Navždy. Keď som mal dvanásť, už som mal vlastné profesionálne gramofóny.
Od hudby si nikdy naozaj nepotrebujem oddýchnuť. Možno len presuniem pozornosť z jednej formy na druhú - som umelec aj DJ, takže sa občas vzdialim od jedného, ale nikdy nie od oboch naraz.
Je to vzťah, ktorý sa stále vyvíja, ale v základe je nemenný. Áno, je to láska naveky.
Kde zvyčajne začína tvoj kreatívny proces?
V hlave. Veľa premýšľam a som dosť reakčný typ - inšpirujú ma veci okolo mňa. Veľa pozorujem a v poslednom čase som sa naučil všímať si aj sám seba. Snažím sa zachytiť to, ako na mňa svet pôsobí, a zároveň, ako si uvedomujem vlastnú reakciu naň. Do hudby vždy vkladám osobné odkazy - niekedy sú určené len mne, niekedy konkrétnym ľuďom, inokedy svetu ako celku.
Si v klube, práve si dohral set a dav ti vracia energiu - aký je to pocit?
Je to skvelý pocit. Ale najviac si cením to, že som pochopil, ako dobre sa cítim, keď ide ego bokom. Keď si prítomný, necháš energiu prechádzať cez seba – v klube, na koncerte, kdekoľvek. Najintenzívnejší moment nastáva, keď nemáš potrebu niečo riadiť alebo sa predvádzať. Len si toho súčasťou.
„Byť čo najviac vnútri momentu, nie nad ním. Niekedy ani neviem, či som ten track vybral ja, alebo ho vybral okamih. Všetko plynie."
Aký bol tvoj najkrajší, najdivokejší alebo najprekvapivejší moment na pódiu?
Ako performer si pamätám jeden výnimočný moment v Casablance, na festivale L’Boulevard. Okolo pódia chodili artisti s ohňom, cirkusanti, dav bol v absolútnom vytržení. A vtedy mi došlo, že to vôbec nie je o mne ani o mojej hudbe. Je to o tom, že všetci práve zažívame ten istý okamih. Nepoznáme sa, nerozumieme si jazykovo, ale aj tak sme prepojení. A je to neuveriteľne silné.
Silný a prekvapivý moment som zažil aj v Japonsku. Sú tu skutoční študenti hudby. Som undergroundový umelec a keď som prišiel do Tokia, ľudia ma zdravili: „Hej, robil si túto skladbu v tom roku, spolupracoval si s týmto človekom.“ A ja som si hovoril - ako to, že vedia aj to, na čo som už zabudol? Majú kultúru rešpektu k umeniu, bolo to veľmi pôsobivé.
Čo na tvorbe vlastnej hudby miluješ najviac - a čo ťa, naopak, vie vyčerpať?
Najviac milujem to, že sa viem cez ňu liečiť. Pred dvoma týždňami som bol smutný, úplne zahltený životom. Bol piatok – zvyčajne by som išiel niekam von, ale tentoraz som si rezervoval štúdio. Písal som, nahrával, tvoril. A bolo to ako terapia. Mohol som vyjadriť vlastné emócie, skúšať ich v rôznych podobách – hlasno, potichu, cez elektroniku aj pomalšie skladby.
„Tvorba si vyžaduje sústredenie a keď stráviš šesť hodín tým, že sa neustále vraciaš k tomu, čo ťa trápi, a spracúvaš to cez hudbu-– je to ako denník. Ako keby si ho najprv písal, potom prepisoval, čítal nahlas, recitoval, skúšal rôzne verzie - a napokon odídeš zo štúdia ľahší."
_Sasha Marie / umelkyňa, ktorá je súčasťou Les Amis
Je nejaká skladba, pri ktorej si vždy spomenieš, prečo si si zamilovala hudbu?
To je ťažká otázka, mám naozaj veľa obľúbených pesničiek. Ale ak mám vybrať niečo, čo ma momentálne najviac teší, je to Only You od Steva Moniteho. Taká disco vec, zakaždým ma dostane do dobrej nálady.
Aký k nej máš vzťah?
Hudba je niečo, čo so mnou zostane navždy. Môj otec bol veľký zberateľ platní, takže som vyrastala obklopená zvukmi, ktoré formovali moju citlivosť. Naučil ma objavovať, hľadať nové. Silné momenty môjho života majú svoj vlastný soundtrack. Niekedy mám pocit, že žijem vo filme, ku ktorému si sama vyberám hudobné pozadie (smiech).
Kedy si si uvedomila, že je to tvoja cesta?
Keď som mala dvadsať, v priebehu jedného mesiaca som stratila oboch rodičov. Vtedy som sa úplne ponorila do mixovania a hľadania nových nahrávok. Bola to jediná vec, ktorá mi v tom období dávala zmysel - a napokon mi ukázala smer.
„Hudba je spojenie. Spoločný zážitok. Niečo posvätné. Pre mňa má až duchovný rozmer.“
Keď dohrá tvoj set a publikum ti vráti energiu späť - aký je to pocit?
Je to porozumenie bez slov. Ako keď sa na niekoho naladíš len pohľadom.
Čo ťa na hudbe najviac teší - a čo ťa vie vyčerpať?
Najviac ma baví ten moment objavenia - keď niečo pustíš po prvýkrát a okamžite to s tebou zarezonuje. Je to ako keď zbadáš niečo krásne a na chvíľu sa všetko zastaví.
Unavuje ma, keď odo mňa niekto očakáva, že budem hrať komerciu bez duše. To jednoducho nie som ja.
Pomohla ti tvoja vášeň niekedy prekonať ťažké obdobie?
Najviac práve vtedy, keď som prišla o rodičov. DJ-ing, tvorivé prostredie, komunita - to všetko ma podržalo.
Dostala ťa niekedy z miesta, kde si nechcela byť?
Skôr by som povedala, že ma vždy vedie tam, kde mám byť. Je ako kompas.
Čo si sa vďaka nej naučila o sebe?
Hudba sa neustále mení - žánre prichádzajú, miznú alebo sa vracajú v novej podobe. A myslím si, že my, ľudia, sme na tom podobne.
Celý rozhovor spolu s editoriálom nájdete v najnovšom vydaní SEASON_02
Text: Kaya Konrádová foto: Jakub Straka
