Terézia Feňovčíková, ktorá tvorí pod značkou freier, pristupuje k móde vecne a sústredene. Keď opisuje proces, vracia sa k rozhodnutiam, pochybnostiam aj k chvíli, keď sa z dvoch verzií musí stať jedna. Model vytvorený v spolupráci s Cenou Nadácie Tatra banky reflektoval očakávania slávnostného večera, pričom prirodzene rozvíjal jej vlastné uvažovanie.
O pánskej siluete, o význame slova popol aj o tom, prečo je pre ňu dôležité rozpoznať svoj rukopis aj o roky neskôr, vysvetľuje v rozhovore, ktorý vznikol pri tejto príležitosti a sústredí sa na model pre jeho nositeľku - moderátorku večera.
Blíži sa sviatok svätého Valentína, a tak si položme jednoduchú, no výstižnú otázku - aká je Vaša láska k práci? Ako dlho tento vzťah trvá? Má aj slabšie chvíle? A čo Vás vždy presvedčí vytrvať, nevzdať sa a zostať pri nej aj vtedy, keď to nie je úplne jednoduché?
S mojou prácou som vo vzťahu od strednej školy. Už jej výber vlastne predurčil smer, ktorým sa budem uberať. Následne prišla vysoká škola a po nej rozhodnutie založiť si vlastnú značku a tvoriť pod ňou. Takže je to dlhodobý a pevný vzťah.
Mala som však aj obdobie, najmä po skončení vysokej školy, keď sme potrebovali pauzu. Vtedy som si naplno uvedomila, ako veľmi mi celý proces chýba - samotná tvorba, kreativita, všetko, čo s ňou súvisí.
„Pochopila som, že to musím skúsiť naplno, aj keď to znamená presadiť sa na slovenskom trhu s pánskou značkou.“
Samozrejme, prichádzajú aj náročnejšie chvíle. Každý tvorca občas pochybuje - o sebe, o svojej práci, o tom, či ide správnym smerom. Kreatívny proces nevzniká zo dňa na deň, buduje sa postupne a vyžaduje veľa úsilia, trpezlivosti a sebazaprenia. Často aj na úkor voľného času. Potom však prídu momenty, keď cítite, že to má zmysel. Keď sa veci pohnú, príde spätná väzba alebo sa niečo podarí. Vtedy viete, že to stojí za energiu aj čas.
Dôležité sú aj situácie, keď vašu prácu ocení odborná verejnosť. Keď vám povedia, že to, čo robíte, má hodnotu, je to silné potvrdenie. Rovnako podstatná je každodenná podpora rodiny, bez nej by to bolo oveľa náročnejšie.
V ktorej časti tvorby narážate na najväčšie výzvy a kde naopak cítite najväčší príval energie?
Vo všeobecnosti si užívam každú fázu, pokiaľ netrvá neprimerane dlho. Baví ma práca s konceptom, pretože od neho sa všetko odvíja. Rovnako rešerše, hľadanie materiálov, konštrukcia odevu. Samotné šitie je pre mňa prirodzenou súčasťou procesu - mám rada technologickú aj remeselnú stránku práce. A napokon styling a prezentácia modelu.
Každá etapa má svoje špecifiká a každá ma niečím posúva. Náročnejšie bývajú najmä chvíle pochybností alebo situácie, keď sa rozhodujem medzi viacerými verziami. Aj to však patrí k tvorbe.
Čo pre Vás znamená umenie - nie z pozície značky, ale osobne, pre Teréziu Feňovčíkovú?
Skutočne som význam umenia pochopila až v galérii, keď som sedela pred obrazmi Marka Rothka. Dovtedy som ho vnímala skôr teoreticky - cez knihy, štúdium. No až priamy zážitok mi ukázal, čo umenie dokáže. Je to čisto emočná skúsenosť. Cítite energiu, silu, intenzitu - a pritom ide „len“ o farbu a jej vrstvenie.
„Umenie je pre mňa niečo, čo sa nedá úplne opísať slovami, ale hlboko ho precítite.“
A teraz z pozície značky freier - je pre módneho návrhára umenie potravou pre dušu?
Určite áno. Veľmi často čerpám z iných druhov umenia, najmä z kinematografie. Film je pre mňa silným zdrojom inšpirácie, pretože v sebe spája množstvo úrovní - obraz, kostým, scénografiu, hudbu, psychológiu postáv. Počas roka si pozriem veľké množstvo filmov a aj keď nie všetky sú umelecky náročné, vždy si z nich niečo vezmem.
Šaty pre Adelu Vinczeovú, moderátorku slávnostného odovzdávania Ceny Nadácie Tatra banky za umenie, vznikajú každoročne na objednávku Nadácie Tatra banky ako súčasť jej dlhodobej a systematickej podpory súčasného umenia a dizajnu. Za roky sa tak vytvorila jedinečná kolekcia, na ktorej sa doteraz vrátane Vás podieľalo 13 slovenských odevných dizajnérov a ktorá sa postupne stala sledovanou súčasťou samotného večera.
Keď ste začali premýšľať nad šatami pre tento ročník, čo bolo prvým impulzom?
Najprv som si uvedomila, že ide o šaty pre moderátorku galavečera. Zároveň však netvorím dámsku módu. Chvíľu som zvažovala, či sa pokúsim o klasické večerné šaty, no cítila som, že by som s tým bojovala.
Rozhodla som sa preto pracovať s pánskou siluetou - zvolila čistejšiu formu, nechala vyznieť samotný oblek a jeho zdobenie.
Má v kontexte galavečera, ktorý oceňuje umenie, aj svoj symbolický rozmer?
Áno. V prvom rade som chcela zachovať svoj rukopis. No zároveň som reagovala na kontext večera - tridsiate výročie podujatia je momentom bilancovania. A práve na túto myšlienku som naviazala aj symboliku modelu.
Ako u Vás vyzerá cesta od prvotnej myšlienky po finálny model? V ktorom momente sa láme jeho charakter?
Pri tomto modeli som mala dve základné verzie. Jedna bola klasickejšia - sivý pruhovaný oblek so všetkými prvkami pánskeho stylingu: košeľa, vesta, kravata, manžetové gombíky. Druhá verzia bola čistejšia, s dôrazom na zdobenie.
Po konzultáciách sme sa rozhodli pre druhú možnosť. Práve tam sa charakter modelu definitívne ustálil - čistejšia forma umožnila, aby zdobenie viac vyniklo na pódiu.
Na saku sa objavuje slovo popol. Prečo práve toto slovo?
Áno, sako je zdobené nerezovými aplikáciami. Tie vznikli v spolupráci s vizuálnym umelcom Dionýzom Troskóm. Písmená dopĺňajú delikátne pletené retiazky a gombíky s finišom zlátenia. Vďaka mierke, vysokému lesku, tvaru písma a presnému umiestneniu na odeve sa aplikácia mení na odevný šperk.
Popol v sebe nesie pamäť minulosti. V našom kultúrnom priestore je spojený s očistou. A v prenesenom význame odkazuje aj na sebareflexiu - „sypať si popol na hlavu“ znamená priznať si chyby a poučiť sa z nich. Iba tak sa vieme posunúť ďalej.
Impulzom bola aj novoročná PF karta Tatra banky s úryvkom ,,po vyhasnutí pahreby", ktorý pochádza z básne od Michala Talla, laureáta Ceny Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii literatúra. Keď som si ju prečítala, okamžite sa mi vybavil obraz popola. A všetko do seba zapadlo.
„Popol pre mňa symbolizuje proces. V kontexte tridsiateho výročia ide o bilanciu, ktorá má tri roviny - pamäť, očistu a sebahodnotu.“
Keď sa na model pre Adelu pozriete ako na celok - čo je pre Vás osobne najdôležitejšie?
Aby bol cítiť môj rukopis. Aby divák vedel, že ide o moju prácu. A aby som to po rokoch vedela aj ja sama - aby som sa na model pozrela a cítila v ňom seba. To je pre mňa ako tvorcu najpodstatnejšie.
Text: KK foto: Marika Majorová
