V tomto čísle nás v otázke módy inšpiruje uniforma umelcov. Katarína je známa tým, že maľuje v plavkách a jasnou voľbou editoriálu bola letná kolekcia Calzedonia.
Keď sa pozrieš na svoje detstvo, čo z neho v tebe zostalo najsilnejšie?
Asi zvedavosť, otvorenosť aj trochu neposlušnosti. Rodičia nás s bratom viedli k tomu, aby sme sa zaujímali o svet okolo seba. Môj tatino mi asi pred pätnástimi rokmi zomrel a jedna z posledných vecí, ktorú mi povedal, bola: „Buď navždy zvedavá.“ Často na to myslím aj pri svojich deťoch. A možno mi zostala aj tá neposlušnosť v tom, že som vždy mala ďalšie otázky. Keď existovali nejaké pravidlá, pýtala som sa prečo. Pamätám si aj hravosť a detstvo plné kempov, výletov a dobrodružstiev v prírode. Presne tieto veci sa snažím zachovať aj so svojimi deťmi.
Spomínaš si na moment, keď si ako dieťa prvýkrát pochopila, že sa môžeš vyjadrovať obrazom?
Mám jeden obraz, ktorý som nakreslila, keď som mala sedem rokov. Je na ňom napísané, že keď budem veľká, chcem byť maliarkou, lebo sa mi to páči. Myslím si, že som vždy cítila, že mi je to blízke a že sa takto viem vyjadriť. Na druhej strane som to v sebe aj trochu potláčala, pretože na klasických výtvarných krúžkoch nám vždy hovorili, čo máme robiť a ako to má vyzerať. Všetko malo svoje pravidlá. Napríklad keď kreslíš slnko, nemôže byť na obrázku dvakrát, lebo slnko je predsa iba jedno. To ma od toho trochu odradilo. K maľovaniu som sa potom vrátila neskôr, keď som mala okolo pätnásť rokov.
Videli v tebe rodičia alebo učitelia talent už odmalička?
Myslím, že moji rodičia to cítili. Učiteľky možno menej, práve preto, že som nechcela úplne dodržiavať pravidlá. Nemala som ani dobré známky z výtvarnej, čo mi dodnes príde veľmi zvláštne. Známkovať výtvarnú výchovu je veľmi demotivujúce. Až keď prišiel čas rozhodnúť sa, na akú strednú školu pôjdem, rodičia mi navrhli, či by som nechcela skúsiť umeleckú školu. Vtedy mi prvýkrát došlo, že niečo také je vôbec možné. Potom to bolo celkom smiešne, lebo pred prijímačkami boli dni otvorených dverí a moja mamina tam priniesla práce pomaly od škôlky cez základnú školu. Vybalila tie kresby zo škôlky z krepového papiera a s vážnou tvárou sa profesora opýtala: „Čo myslíte, má nejaký talent?“ Je to veľmi milá spomienka. Potom som už na sebe začala pracovať, lebo som vedela, že to chcem.
Celý rozhovor nájdete v novom čísle TF Season 02 GROW UP OR NOT.
