Tohtoročné Bienále architektúry v Benátkach sme vám už predstavili TU. Výstava s témou Intelligens. Natural. Artificial. Collective. sa zameriava na rôzne formy inteligencie – od prírodnej po technologickú – a skúma, ako spolu dokážu ovplyvniť spôsob, akým navrhujeme a vnímame postavené prostredie.
V praxi to znamená veľa rôznych prístupov a autorských výpovedí No práve medzi nimi sa začínajú črtať tie, ktoré si medzi návštevníkmi aj kurátormi získavajú najviac pozornosti.
Tu je náš výber pavilónov, ktoré sa na tohtoročnom bienále oplatí vidieť ako prvé.
Medzi priestorom a pozornosťou
- Japonsko — In-Between
Japonský pavilón pod vedením architekta Juna Aokiho sa sústredí na pojem ma – priestor medzi vecami, ktorý v japonskej kultúre nie je prázdny, ale plný významu. Výstava stavia práve na tomto princípe: medzi tým, čo je ľudské a neľudské, prírodné a umelé, známe a nové.
Vzniká priestor na premýšľanie. Inštalácia pripomína, že architektúra nemusí byť len o formách, ale aj o vnímaní. Pavilón otvára otázku, ako spolu môžu existovať ľudia, technológia aj príroda – bez potreby ich oddeľovať. Návštevník sa ocitá v prostredí, ktoré vníma ticho, pomalosť a súvislosti ako hodnotu.
Energia z minulosti
- Uzbekistan — A Matter of Radiance
Uzbecký pavilón sa vracia k pozoruhodnej vedeckej stavbe z roku 1987 – slnečnej peci neďaleko Taškentu, známej ako Sun Heliocomplex. Ide o jeden z dvoch takýchto komplexov na svete, vytvorený na testovanie materiálov pri extrémnych teplotách pomocou koncentrovanej slnečnej energie.
Výstava neponúka len pohľad späť. Skúma, ako môže takáto stavba fungovať aj dnes – v inom čase, inom politickom systéme a v úplne novom environmentálnom kontexte. Pavilón spája vedu, architektúru a pamäť, no zároveň otvára otázku, ako môžu podobné projekty inšpirovať udržateľné uvažovanie do budúcnosti.
Vedľajší efekt
- Bahrajn — Sweating Assets
Bahrajn získal za svoj pavilón Zlatého leva za najlepšiu národnú prezentáciu – a nie náhodou. Výstava sa pozerá na klimatizáciu trochu inak, než sme zvyknutí. Namiesto kritiky za spotrebu energie ukazuje, čo vďaka nej vzniká: veľké množstvo kondenzovanej vody, ktorá bežne končí v odpade.
Pavilón skúma, ako by sa tento vedľajší produkt mohol stať súčasťou väčšieho systému – pre zeleň, mestské chladenie alebo udržateľné hospodárenie s vodou. V krajine, kde sú vysoké teploty súčasťou každodennosti, pavilón ukazuje, že aj technológie s negatívnou povesťou môžu mať v novom kontexte zmysluplné využitie.
Miestne materály
- Dánsko — Build of Site
Dánsky pavilón vznikal počas rekonštrukcie samotnej budovy – a práve z tejto okolnosti urobili kurátori výstavy svoj hlavný materiál. Dočasné steny, podlaha aj mobiliár boli vytvorené z toho, čo sa už na mieste nachádzalo.
„Všetko, čo tu vidíte, bolo už v budove,“ hovorí kurátor Søren Pihlmann. Výstava tak ponúka jednoduchý, no funkčný príklad toho, ako môže znovupoužitie stavebných materiálov vyzerať v praxi. Namiesto demonštrácie výsledku ukazuje proces – a pripomína, že potenciál opätovného využitia stále nie je naplno objavený.
Priestor pre rozhovor
- Austrália — Home
Austrálsky pavilón je postavený okolo princípu „yarning“ – tradičného spôsobu rozprávania príbehov a výmeny skúseností pôvodných obyvateľov. V jeho strede je hlinená stena a lavica, tvarované tak, aby vytvárali priestor pre dialóg. Nie len symbolicky – ale aj fyzicky.
Výstava pozýva návštevníkov, aby sa zamysleli nad tým, ako môže pôvodné vnímanie krajiny obohatiť súčasnú architektúru. „Je to o tom, že sa stretneme, rozprávame o tom, kto sme, čo je pre nás dôležité – a zároveň pozorne počúvame,“ hovorí kurátor Michael Mossman.
Pavilón tak ponúka jednoduchý návrh: spomaliť, počúvať a dovoliť si vnímať priestor inak.
Prevedie vás ropucha
- Južná Kórea — Little Toad, Little Toad: Unbuilding Pavilion
Názov pavilónu vychádza z kórejskej detskej piesne „Little Toad“ a výstava s rovnakým menom si pripomína 30 rokov od postavenia budovy pavilónu v záhradách Giardini. Namiesto veľkolepého výrazu prichádza s tichou sebareflexiou.
Kurátori sa pozerajú späť – na architektúru, ktorá v pavilóne vznikla, aj na prírodu, ktorá ho obklopuje. Neviditeľným sprievodcom výstavou je práve ropucha, ktorá návštevníkov symbolicky sprevádza sériou drobných inštalácií.
Medzi najzaujímavejšie momenty patrí posteľ venovaná mačke, ktorá v pavilóne žije, a svetelná inštalácia, ktorá vrhá na podlahu tiene pripomínajúce prelamované svetlo medzi stromami.
Čítanie zeme
- Veľká Británia — GBR – Geology of Britannic Repair
Britský pavilón prešiel výraznou premenou pod vedením kurátorského tímu zloženého z britských a kenských zástupcov. Výstava sa vracia k otázke koloniálnej minulosti – no nerieši ju slovami, ale pôdou. Architektúru chápe ako prax spätú so zemou, ktorá môže pomáhať opravovať vzťahy medzi ľuďmi, krajinou a pamäťou.
Návštevníkov čaká šesť inštalácií, medzi nimi aj ručne tkaná konštrukcia z ratanu – replika úseku zo Shimoni Slave Caves v Keni.
Kurátori pracujú s vrstvením významov – od osobných až po geopolitické. Výstava necháva návštevníka premýšľať nad tým, ako môže byť architektúra nástrojom vzťahov: medzi miestom, históriou a tým, čo príde po nás.
Text: KK foto: Biennale
