Tvoja tvorba vymenila runway za divadelné dosky. V divadle Nová scéna tvoríš kostýmy k muzikálu Müller – Život na 2 ťahy. Ako si sa k tejto príležitosti dostal?
K spolupráci ma oslovil režisér a autor diela Roman Polák. Pracovali sme spolu už na opere Svätopluk v SND, čo bolo vlastne aj moje zoznámenie s jeho réžiou a môj prvý väčší kostýmový projekt. Romanov štýl práce a estetika ma fascinujú, takže pri takejto príležitosti nezvyknem dlho premýšľať.
Richard Müller je ikona nielen slovenskej hudby. Je to silná osobnosť – svojou tvorbou, charizmou, vzostupmi aj pádmi. Čo bolo pre teba najdôležitejšie, keď si ho prekladal do kostýmov?
Priamosť, súčasnosť, jednoduchosť a dekadencia. U Richarda Müllera sledujeme vývoj osobného štýlu, ktorý reaguje na jeho prežívanie a úspech. Z časti sú kostýmy dosť civilné, reagujú na situáciu na javisku, podporujú emóciu herca a jeho prejav, inokedy sa stávajú pre herca maskou, najmä v prepojení so scénami, ktoré odkazujú na Danteho nebo, peklo a očistec.
Muzikál nejde úplne lineárne, skôr ide viac dovnútra postavy. Ako si tento pocit preniesol do svojej tvorby?
Ak by niekto videl muzikál viackrát a zameral sa na farebnosť kostýmov, pravdepodobne by si všimol, že dominujú čierna, sivá, biela a červená. Ostatné farby sa objavujú najmä na postavách, ktoré do jeho života vnášajú nežnosť – jeho lásky, matka a dcéra.
,,Niektoré postavy odchádzajú z javiska v čiernom kostýme a kabáte, čo naznačuje odchod, iné ostávajú do konca v bielom – v mojom preklade to znamená, že zostávajú súčasťou príbehu.”
,,Sú tam aj kostýmy tanečníkov a speváckeho zboru, ktorí dotvárajú scény neba, apokalypsy, fungujú ako duchovný chorál alebo evokujú klávesy klavíra. Sú tam aj symboly a metafory, ktorým asi rozumiem len ja a režisér.”
Hudba Müllera má silnú emóciu, od melanchólie po iróniu. Navrhoval si kostýmy podľa konkrétnych skladieb alebo si sa držal skôr celkovej nálady?
Jeho hudbu som počas práce počúval intenzívnejšie, ale vyslovene som sa konkrétnymi skladbami neriadil. Skôr som sa snažil nacítiť energiu samotnej scény. Tým, že ide o civilnú hru, sú dôležité reakcie hercov a vyjadrenie príbehu – nechcel som kostýmami zbytočne komplikovať situácie alebo odvádzať pozornosť.
V príbehu je veľa kontrastov – úspech verzus pád, verejný obraz verzus súkromie. Ako sa to dá ukázať cez oblečenie?
Najmä cez farebnosť. Miestami sa objavuje jemná dekonštrukcia alebo patina na kostýmoch hlavných postáv a tanečníkov. Postavy zo snov alebo spomienok majú neutrálnu farebnosť alebo utlmené odtiene. Zároveň je tam výrazná postava chárona, ktorý symbolizuje smrť – jeho kostým pôsobí temne, ale nie morbídne.
Kde si si nastavil hranicu medzi skutočným Müllerom a tým divadelným?
Richard Müller je uznávaný hudobník a vizionár, preto som sa snažil jeho kostým navrhnúť tak, aby reflektoval konkrétne obdobie jeho života, no zároveň pôsobil nadčasovo a autenticky aj o niekoľko rokov.
Máš v tejto inscenácii jeden look, ktorý je pre teba kľúčový?
Asi kostým pre spevácky zbor. Inšpiroval som sa ilustráciou z Danteho Božskej komédie od Williama Blakea a farebne som ju upravil tak, aby po strihovej manipulácii pôsobila ako krvavé svaly bez kože. Opakom je scéna s otcom – monochromatická, minimalistická, kde emóciu nesie najmä dialóg.
Ako vníma návrhár postavu Richarda Müllera v muzikáli? Je ti blízka?
Kožený kabát, výrazné sako a ležérna, nenútená rebélia.
A teraz ako človek – ako vnímaš samotný muzikál?
Nie je to klasický muzikál. Je temnejší a hĺbavejší, zanecháva v človeku spleť pocitov. Na jednej strane sú tam známe piesne, no v kontexte scén si divák viac uvedomí ich text a význam.
A úplne na záver – myslíš si, že oblečenie dokáže človeku pomôcť zvládnuť vlastné „druhé ťahy“ v živote?
Myslím si, že človek svojím odevom komunikuje veľa – a niekedy aj veľmi málo. Odev môže pôsobiť terapeuticky, odkrývať aj skrývať nálady a emócie, ktoré chceme alebo nechceme ukazovať svetu.
Text: KK foto: Sarah Weiss
