„Ilustrácia je pre mňa spôsob vyjadrenia názoru k téme či textu,“ hovorí Daniela, ktorá je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej ilustrácie súčasnosti.
Foto: Mery Martišíková
Patríš k najznámejším ilustrátorom na Slovensku, ako sa to celé začalo?
Paradoxne, začalo sa to na maliarskej katedre Vysokej školy výtvarných umení. Veľmi často som k svojim prácam počúvala výhradu, že sú príliš ilustratívne. Nerozumela som presne, čo to znamená, nikto mi to vtedy nevedel poriadne vysvetliť, a jedného dňa som sa preto tak trochu z trucu rozhodla prestúpiť do ateliéru ilustrácie na katedre grafiky a iných médií. Na moje prekvapenie som sa tam takmer okamžite cítila ako ryba vo vode.
Máš pri svojej tvorbe nejakú filozofiu, smer a zásady?
Nemám inú zásadu než to, že ma práca na projekte musí baviť. Čiže ešte pred jeho začiatkom matne tuším, do akej techniky alebo akého prístupu sa mi práve žiada pustiť. Samozrejme, ak ide o knihu, veľa ovplyvní samotné čítanie textu, jeho atmosféra a to, komu má byť kniha určená.
Aké techniky na svoju tvorbu používaš?
Najčastejšie pracujem na tablete vo Photoshope, ale mám potrebu techniky striedať a kombinovať. Ideálom je pre mňa analógová práca na papieri, ktorú potom upravujem v počítači. Takto som robila napríklad knihu Hávedník, kde som tradičnému linorytu prepožičala šialené reflexné farby, alebo knihu O kresbe, čo ožila, ktorá je poskladaná z malých separátnych kresbičiek a kolorovaná vo Photoshope. Takto mám najlepšiu kontrolu nad výstupom a čistotou farieb a zároveň je to poriadna zábava.
Ktoré spolupráce boli pre teba najzaujímavejšie?
Som vďačná za všetky spolupráce doteraz, no najobohacujúcejšie sú pre mňa asi projekty s Paľom Bálikom. Robili sme spolu už na kôpke knižiek, no nedá sa povedať, že to máme už zabehané alebo rutinné. Paľo, okrem toho, že je vynikajúci dizajnér, je skvelý pedagóg a vždy sa zo mňa snaží „vytrieskať“ niečo nové. V niektorých momentoch počas práce síce v duchu nadávam, prečo nemôžeme pracovať vo vyjazdenejších koľajach, no výsledky ma nakoniec vždy úplne špeciálne tešia.
Spájaš svoje diela so svojím emocionálnym svetom alebo sa od svojej tvorby dokážeš úplne odosobniť?
Pri ilustrovaní sa určite neodosobňujem. Ilustrácia je pre mňa okrem iného spôsobom vyjadrenia názoru k téme či textu. Moje práce sú plné vecí, ktoré ma zaujímajú, páčia sa mi alebo ma, naopak, znepokojujú. Ak by som sa mala odosobňovať, nemala by som prečo vôbec tvoriť. Zaujímavé je možno pozadie vzniku ilustrácií k textom, ktoré mi nie sú úplne „na mieru“. Vždy je to veľká výzva. Hľadám si v nich to svoje a prípadne v ilustráciách dopĺňam, čo mi tam chýba, no snažím sa vždy postupovať s rešpektom k textu či zadaniu. Ak sa to podarí, vzniká tam akýsi dialóg a ten ma baví.
Aké sú tvoje najbližšie plány a čo je zatiaľ tvoj nesplnený pracovný sen?
Azda to nezakríknem - jeden si práve plním. Pracujem na detskej encyklopédii pre vydavateľstvo Little Gestalten. Ďalej mám chuť vymenovať iné obľúbené vydavateľstvá a magazíny, pre ktoré by som chcela ilustrovať, ale asi najväčším snom za posledné roky je nájsť si priestor na voľné osobné projekty.
DANIELA a jej cesta
Držiteľka Plakety BIB 2013 a Zlatého Jablka BIB 2017 sa narodila 17. augusta 1986 v Bratislave. Absolvovala štúdium grafiky a iných médií na VŠVU. V súčasnosti sa venuje najmä digitálnej ilustrácii, no rada ju strieda s inými technikami, ako sú napríklad linoryt, akvarel či akryl. Ilustrovala knihu V melónovom cukre od Richarda Brautigana, básnickú zbierku Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí, Neviditeľné mestá Itala Calvina a viaceré knihy pre deti a mládež a vlastnú autorskú knihu Liek pre Vĺčika. Je známa spoluprácou so združením Čierne diery. Za ilustrácie ku knihe Útek získala ocenenie v rámci súťaže Najkrajšie knihy Slovenska 2016 a českej Zlatej stuhy IBBY 2018. Najnovšia kniha s jej ilustráciami Bydlíme! (Jiří Dvořák) získala prvú cenu v súťaži Nejkrásnější české knihy roku 2018.
3 každodenné MUST-HAVES
Zápisník nápadov
 Keep cup |
 Pleťová kozmetika Aesop |
TEXT: JANA GOMBOŠOVÁ
FOTO: ARCHÍV Daniely Olejníkovej
