Bazény sú neodmysliteľnou súčasťou leta celej západnej populácie. Využívame ich na relax, športy, ale aj na liečivé účely. Ako to s nimi však celé začalo? Nahliadnite s nami do histórie bazénov.
Najstarší bazén na svete má viac ako 5000 rokov. Nachádza sa na území Pakistanu v meste Mohenjo-daro a meria 12x7 metrov a viacerí historici sa zhodujú na tom, že bol používaný na náboženské účely. Staroveký Egypt nám tiež zanechal indície o histórii bazénov. Na hieroglyfoch datovaných do roku 2500 p.n.l. totiž môžeme vidieť ľudí kúpajúcich sa v nádrží s vodou, ktorá pripomína bazény.
Svojimi bazénmi sa však preslávili najmä Gréci a Rimania počas antiky. Bolo to obdobie prosperity preto ľudia začali aj viac investovať do dovtedy nadštandardných vecí. Začali vznikať bazény, ktoré boli určené aj na niečo iné ako obrady či rituály a predstavovali luxusný životný štýl. Na jednej strane boli považované za estetické elementy, no stali sa aj stredobodom kultúrnych aktivít a socializácie. V období medzi 6. a 8. storočím p.n.l. boli veľmi populárne palaestras a thermae. V prípade palaestras išlo v podstate o športový areál, kde si verejnosť mohla prísť zaboxovať, zahrať rôzne loptové hry a zacvičiť. Najväčším lákadlom však boli práve bazény, ktoré boli ich súčasťou. Tie sa využívali na kúpanie, plávanie aj opaľovanie, ale aj na tréning vojakov. Thermae zase predstavovali klasické kúpele, ktoré takisto slúžili na relax a socializáciu, zatiaľ čo mali poskytovať aj zdravotné a liečivé benefity. Grécky filozof Plato tiež zaviedol povinný plavecký výcvik pre deti, ktoré sa popri matematike, písaniu či astronómii učili aj plávať. Japonci však zašli s plávaním ešte ďalej a už v roku 36 p.n.l. pravidelne súťažili v tomto športe.
V roku 305 n.l. Rimania dokonca vybudovali dokonca zrejme prvý vyhrievaný bazén na svete. Voda bola vyhrievaná ohňom, ktorý bol umiestnený pod bazénovou dlažbou v suteréne, a stĺpy a steny sa postarali o výhrev. Rímska a grécka architektúra pritom vždy hrala dôležitú úlohu pri dizajnovaní samotných bazénov, ale aj palaestras. Ladené boli v antickom duchu, preto nechýbali typické stĺpy, sochy a mramor. Vladári v tomto období mali vo svojich domovoch dokonca bazény, v ktorých žili aj ryby. Slúžili nielen na relax a socializáciu, ale aj ako dekorácia.
Prvé „jacuzzi“ si objednal Gaius Maecenas, jeden z radcov Augusta Cesara okolo roku 8 p.n.l. Súčasťou boli monumentálne vodopády, záhrady, terasy a dokonca aj knižnica v opulentnom dizajne. Po rozpade Gréckej ríše a Rímu však nastal úpadok v popularite bazénov a na scénu sa vrátili až v 19.storočí. Postarala sa o to najmä cirkev a inkvizícia. V 14.storočí argumentovali morálnymi hodnotami, ktoré doslova zakazovali kúpanie sa na verejnosti. Inak to bolo napríklad v Osmanskej ríši, ktorá mala v kultúru zakomponovanú silnú kúpeľnú tradíciu. Obrovský dôraz sa kládol na hygienu a z každého umývania a kúpania vznikal malý rituál. Tieto zvyky sa vďaka ich výpravám, ale aj medzinárodnému obchodu rozšírili aj do Európy.
V roku 1837 bolo už v Británii vybudovaných 6 vnútorných bazénov s skokanskými mostíkmi, ktoré sa využívali na šport. Po tom, ako odštartovali moderné Olympijské hry v roku 1896, plávanie sa stalo jedným zo základných disciplín, v ktorých sa súťažilo. Vďaka tomu začala stúpať popularita bazénov. V USA bol prvý bazén otvorený v roku 1868 a nachádzal sa v Bostone v areáli Cabot Street Baths.
Od tohto obdobia sa bazény ocitli v rozmachu. Vďačiť za to však môžu aj vývoju technológií, ktoré nielen uľahčili budovanie samotných bazénov, ale aj zlepšili kvalitu vody. Zrodili sa totiž filtračné systémy, systémy, ktoré odvádzajú starú vodu a privádzajú novú, výhrevy či neskôr dokonca zábavné systémy, ktoré dokážu vytvoriť umelé vlny. Bazény začali vznikať aj v exteriéroch, na lodiach, v ubytovacích zariadeniach, niektoré sú umiestnené na jazerách či v oceáne, ale aj na strechách mrakodrapov.
