Dientes de Navarino

Okruh na konci sveta
O túre Dienes de Navarino „Zuby ostrova Navarino" sa dozvedám v autobuse smerom z Torres del Paine. Nachádza sa na ostrove Navarino, ktorý patrí Čile. Na ostrov sa dá dostať loďou z Ushuaie alebo lietadlom z Punta Arenas. Jednosmerná turistická plavba loďou stojí 130 dolárov. Rovnako ako let malým lietadlom z Punta Arenas, to je ale na najbližšie dva mesiace vypredané.
Je posledný novembrový deň roku 2008 a ja prichádzam do Ushuaie. Idem rovno do prístavu, pretože sa potrebujem dostať do Puerta Williams, na Cape Horn alebo Falklandy, a tak oslovujem ľudí, jachtárov, či by ma zobrali. Večer sa mi pošťastilo. V prístave stretávam Poliakov, ktorí mi sľubujú odvoz do Puerta Williams. Robia komerčnú expedíciu na Antarktídu a museli sa zastaviť na opečiatkovanie pasov v Čile. Turistická časť ľadového kontinentu patrí totiž podľa medzinárodných dohôd práve Čile.

Tu sa stretávam aj s Jeffom z Anglicka a Peetom z Holandska. Spoločne odovzdávame pasy kapitánovi a dozvedáme sa, že vietor bude nadránom priaznivý. Vyrážať budeme o tretej, preto sa mi zdá rozumnejšie čakať v Yachtclube ako ísť na pár hodín spať. Peet sa však rozhodol inak. Je päť hodín ráno a my sme ešte stále v prístave. Peeta nikde a kapitán je pekne rozčúlený. Konečne prichádza a my vyrážame na more spolu s východom slnka. Vietor je priaznivý, ale slabý. Plavba trvá päť hodín. Počas dvoch hodín čakania na colníkov otvárame vínko. Peet má iba dva dni voľna, preto rýchlo vyráža do hôr. S Jeffom sa vydávame spoznávať krásy doposiaľ veľmi málo prebádaného turistického okruhu o chvíľku neskôr.

• 
• 
• 
• 

Modrá značka
Okruh Dientes de Navarino na druhej strane kanálu Beagle nám učaroval divočinou, nespútanou krásou a chodníkmi, po ktorých do dnešného dňa prešlo iba veľmi málo ľudí a zablúdiť na nich nie je veľký problém. Čaká nás 53 kilometrov a štyri sedlá. Zapisujeme sa na policajnej stanici a volíme chodník cez dolinu. Na hrebeň, z ktorého sa neskôr schádza ku hornému jazeru, sa nám vôbec nechce. Po niekoľkých hodinách jemného stúpania staviame stany medzi dolným a horným jazerom. Zaspávam do dvadsiatich sekúnd.
Vstávame na juhoamerický spôsob a vyrážame až o jedenástej. Pri hornom jazere stretávame skupinu Švédov vo veku okolo 50 rokov, podobnom ako je Jeff. Do sedla stúpame po pár centimetroch snehu a obchádzame zamrznuté jazero. S Jeffom sa rozpráva veľmi príjemne. Po prvom sedle sa ale musíme rozlúčiť. O pár dní má naplánovaný spiatočný let, preto volí menej náročný chodník ku Lagune Windhond, bez prechodu sediel po rovine. Pomaly klesám a traverzujem. Občas sa na kameňoch objavuje modrá značka. Je vidno, že chodník, ktorý bol sprístupnený iba pred niekoľkými rokmi, nie je vychodený. Drsná príroda pripomína sever Škandinávie – stromčeky veľmi malého vzrastu, ale najmä machy a lišajníky. O hodinu až dve stanujem pravdepodobne pri Lagune la Escondida. Oddychujem, dopĺňam „vitamíny" krupicovou kašou s kakaom. Neviem sa vynadívať na juh ostrova, ako aj na ďalšie ostrovčeky v blízkosti.
Prekračujem ďalšie sedlo. Naskytá sa mi nádherný pohľad do údolia. Riečny systém je tu ovplyvnený životom bobra a údolie je preto plné malých jazierok. Kamene strmých suťových svahov sú také jemné a zvetrané, že sa lámu už pri dotyku. Pekného miesta na stanovanie niet. Deň si predlžujem, značku strácam.

Určujúci faktor - bobor
Ráno si pozerám jedinú mapu ostrova s turistickými chodníkmi, ktorú som zohnal. Napriek malému formátu zisťujem, že ma čaká posledný prechod hrebeňa. Pozerám na hory a určujem miesto, v ktorom by malo byť prekročenie najľahšie. Ani som netušil, koľko malých, niekoľko metrových kopčekov bude potrebné zdolávať. Hore-dole, hore-dole. Po viac ako hodine nachádzam značku. Najvyššie položené miesta prechodu sú takmer rovné a pripomínajú malú náhornú plošinu. Na hrebeni je prevýšenie minimálne. Vyberám sa hľadať bod s výhľadom na celý kanál Beagle. Z tejto maličkosti sa stáva hodinová záležitosť. Silný studený vietor fúka od mora. Keď vidím svah, po ktorom má viesť cesta dole volím radšej druhú alternatívu. Predieram sa hustým lesom. Nachádzam jazero, priam obrovskú priehradu, ktorú tu bobry budovali hádam po desaťročia. Neuveriteľné, ako dokázali ovplyvniť prúd malého potôčika. „Patrilo by sa aj jedného spozorovať," myslím si. V momente počujem „čľup". Jeden bobor sa vynoril a hneď sa aj schoval. Keď zisťuje, že nič nerobím, začína plávať s hlavou nad hladinou. Po chvíľke nachádzam lesnú cestičku odkiaľ domáci zvážajú drevo. Po príchode na hlavnú cestu mi po pár minútach stopovania zastavuje prvé auto s robotníkmi do Puerta Williams. Nádherný okruh. Po rozdelení s Jeffom nikde nikoho, len krásna a neporušená príroda.

Vydina s názvom Cape Horn
Po doplnení zásob prespávam necelé tri kilometre za mestom v opustenej chatke pri pláži. Ľudí tu žije tak málo, že keď nájdete na mape značku usadlosti, môže sa vám stať, že nájdete iba jeden dom a aj ten bude opustený. Vydávam sa na východný koniec ostrova Caleta Eugenia. Po „odšliapaní" polovice cesty mi zastavuje lekár, ktorý je na ceste pre vzorky z ovce na zabíjačku. Na konci ostrova býva iba jeden muž a práve za tým išiel. Počas prechádzky po okolí stúpam na okolité kopčeky. Podľa mapy, ktorú mám by tu mal byť chodníček do druhej dediny. Ten však poznajú asi iba domáci. Myšlienka výhľadu na Cape Horn ma poháňa vyššie a vyššie. Postupne ma ale zmára únava. Nachádzam sa sám v divokom lese, a tak sa radšej vraciam späť. Začína fúkať silný vietor. Pri prechádzke na cíp polostrova, ktorý je v blízkosti, občas tak zafúka, že si radšej sadám na zem. Naskytá sa mi výhľad na rozbúrený oceán a miesta, kadiaľ sa v minulosti plavili objavitelia neprebádaných území. Počas fujavice mi v hlave znejú zvuky gramofónovej platne z minulosti. Vietor priniesol v noci búrku a ja sa vydávam na cestu späť do Puerta Williams až poobede. Prechádzam dvadsať kilometrov, ani živej duše. Všetky domčeky pri ceste sú úplne opustené. Iba voľne pasúcich sa kráv a koní je tu neúrekom. Prichádza ďalší deň. O jedenástej pristáva lietadlo s Holanďanmi, ktorých som stretol v prístave už pri príchode do Puerta Williams. Vrátili sa z týždenného výletu v Torres del Paine a majú naplánovanú plavbu do Ushuaie. Berú mňa aj ďalšieho Holanďana, ktorý tiež „hľadal loď". Peter a Paula sú na dôchodku a už dva a pol roka sa plavia.
Týchto niekoľko dní na Isle Navarino bolo prenádherných. Už pri stopovaní z Punta Arenas do Ushuaie mi došlo, že mi nejakým zázrakom vyšlo čokoľvek som skúsil.


Pohorie Dientes de Navarino je v podsate najjužnejšou časťou Ánd. Nachádza sa v Čile, na ostrove Navarino, čo je južne od Puerto Williams. Najvyšším vrchom je Pico Navarino s výškou 1 195 m.


Rozprávanie o túre Dientes de Navarino je súčasťou cestopisu „Na juhoamerickej vlne", ktorý rozpráva o 15 mesiacoch dobrovoľníctva, couchsurfingu a turistiky v Uruguaji, Argentíne, Čile, Brazílii, Paraguaji, Bolívii, Peru a Ekvádore. Na 200 stranách nájdete 372 fotografii a množstvo praktických rád na cesty po tomto nádhernom kontinente Viac o knihe sa dočítate na www.michalknitl.com.

TEXT a FOTO Michal Knitl

4090