Spoznali sme sa na konverzačnom kurze angličtiny. Nedala sa prehliadnuť. Nápadne pekná, na jednej ruke vytetované Disney princezny, na druhej „zeleninový rukáv“. A medzi jej časté odpovede na otázku „What is your hobby?“ patrilo: „I like cooking and baking“. A potom zistím, že to je tá Kristína alias Láska v hrncoch z Instagramu, ktorá sa nikdy nefotí a nikdy o sebe nerozpráva. Teda, skoro nikdy...
Už niekoľko rokov máš svoj blog a Instagram, kde ľudí zásobuješ skvelými receptami. Vždy si mala k jedlu taký vrelý vzťah?
Nie tak celkom. Keď som bola malá, bola som skôr veľmi dobrý konzument. ☺ Rada som sa motala v kuchyni hlavne pri pečení koláčov, ale túžba ochutnávať krémy a napchávať sa surovým cestom bola silnejšia než nezištný záujem pomôcť pri príprave. Varenie ako také ma vtedy príliš nezaujímalo. Mala som iné záujmy. Takmer celé detstvo som strávila na tanečných tréningoch a sústredeniach, čiže jedlo mi vtedy slúžilo len ako „pohonná hmota“. Všetko sa zmenilo až keď som odišla z domu, osamostatnila sa a musela som sa teda naučiť variť. Lebo z instantného kuraťa na paprike sa nedá žiť nonstop. Navyše, mala som okolo seba vždy pomerne náročných stravníkov, čiže by mi svedomie nedovolilo zaseknúť sa na leveli varenia „soté s tarhoňou“ a považovať to za vrchol kulinárskeho umenia.
Ak by si si mala aktuálne zvoliť inú vášeň, ktorej by si sa venovala takto intenzívne, čo by to bolo?
Nad tým som nikdy takto neuvažovala. Ale v čisto teoretickej rovine by to asi bolo aranžovanie kvetov. Táto činnosť ma napĺňa obrovským pokojom a navyše, baví ma tá bezbrehá kreativita, ktorú to množstvo možností (rastlín a kvetov) ponúka.
Foodblogerstvom sa neživíš. Čomu sa venuješ v bežnom živote a akej práci sa venuješ/venovala si sa?
V bežnom živote som zavretá v kancelárií a robím administratívu. Tento druh práce robím už niekoľko rokov, ale nebolo to vždy tak. Moja prvá pozícia v živote bola predavačka v butiku s dámskou konfekciou. Tam som pracovala až tak dlho, že som sa vypracovala na zástupcu manažéra – čo bola v tej dobe veľká vec. Robila som pár rokov aj v gastre ako kuchárka, šéfkuchárka, cukrárka, čašníčka a manažérka / spolumajiteľka prevádzky. Väčšinu času som bola to všetko naraz ako kumulovaná funkcia, keďže sme na ďalší personál buď nemali financie alebo personál nepristupoval k práci dostatočne zodpovedne. Prevádzka bola mojou „vizitkou“ a keď to nemá byť perfektné, nech to radšej nie je vôbec – túto teóriu aplikujem pomerne často a takmer na všetko. Čiže tomu inak nebolo ani vtedy. Po rokoch prišiel okamih, keď som začala byť z tohto maratónu s cieľovou rovinkou v nedohľadne taká vyčerpaná, fyzicky aj psychicky, že som z gastra s tažkým srdcom odišla a zavrela sa do kancelárie na vyváženie tých denne odstátych a odbehaných 16tich hodín na prevádzke.
Ak by bolo v tvojej moci mať prácu o akej snívaš, čo by to bolo a v akej oblasti?
Keby som o nejakej práci vyslovene snívala, určite by som už bola minimálne na polceste k nej. Ale zatiaľ ma baví, ako to mám nastavené teraz. Neraz som si ale predstavovala, že ak by som odišla do nejakej cudzej krajiny, nemala v nej prácu a nerozprávala miestnym jazykom, viazala by som na trhu kytice. V ideálnom svete by to bolo niekde na juhu Francúzska. A možno jedného dňa, ale to počítam až asi o takých 10 rokov, by som chcela robiť eventy. Svadby a oslavy. Tam viem totiž spojiť všetko, čo viem a čo ma baví. Jedlo, koláče a kvety s výzdobou exteriéru / interiéru.
Patríš k influencerom, ktorí neukazujú súkromie a svoju tvár dávkujú veľmi sporadicky. A to i napriek tomu, že je štatisticky dokázané, že ak to urobíš, tvoje „čísla“ porastú. Prečo to nerobíš?
To máš absolútnu pravdu. Aj teraz sa cítim dosť nekomfortne, keď sa ti tu spovedám. Nemám síce pocit, že som influencer v pravom zmysle slova, ale myslím si, že človek, ktorý si založí blog a Instagram na určitú tému, by sa mal tej témy držať. Keby som si založila fashion / lifestyle blog, bolo by prirodzené ukazovať sa, fotiť si selfies atď. Ja mám foodblog a preto si myslím, že zostať pri jedle je správne. O to tam predsa ide. Ľudia nesledujú food profily preto, aby pozerali na ksichty, alebo aby sa dozvedeli o novinkách v kozmetike. Vedieť, koho si má follower pod značkou/profilom predstaviť, je absolútne prirodzené a je fér mu túto vizualizáciu poskytnúť. Som vyslovene alergická na food profily, v ktorých je vytrčená tvár pri každom druhom poste. Ale to je len moja subjektívna preferencia, čo sa nemusí zhodovať s väčšinou.
Je niečo, čo ťa v súvislosti s fungovaním Instagramu irituje a čo by si si želala, aby bolo inak?
Ja som s IG spokojná a nemyslím si, že som v pozícií niečo pripomienkovať alebo kritizovať. Je to platforma, ktorá nám bloggerom umožňuje robiť si „reklamu zadarmo“ a hlavne ponúka priestor pre zdieľanie svojho obsahu s dosahom takmer bez limitu a to v celosvetovom merítku. Je na nás, ako to uchopíme, a ako sa s touto možnosťou naučíme pracovať. Ja som sa to podľa mňa nenaučila doteraz.
Ktoré profily ťa bavia a sú tvojou inšpiráciou?
Sledujem pochopiteľne na 99% len profily o jedle. Veľa slovenských a českých, ale takisto mnoho zahraničných. Od kedy som v Dánsku, začala som sledovať škandinávske food profily, aby som lepšie pochopila tunajšiu kuchyňu aj filozofiu, históriu a kultúru jedla. Jedlom vieme totiž o krajinách zistiť viac než sa môže na prvý pohľad zdať. Zahraničné profily sú pre mňa takisto veľkým zdrojom inšpirácie. Ďalšou skupinou sú profesionálni kuchári a cukrári, ktorí sa na svojich profiloch podelia so svetom o svoje inovatívne metódy, nové technologické postupy prípravy jedál, alebo dekorovania... Je to obdivuhodné, edukatívne a inšpirujúce.
Jedným z atribútov úspešného profilu na IG sú kvalitné fotky. Máš na fotenie receptov svoje odskúšané triky a zaujímaš sa o techniky food photography?
Ani nevieš koľko hodín štúdia teórie, sledovania videí a hrania sa s foťákom mi zabralo, kým som sa fotiť jedlo aspoň trocha naučila. Teraz som so svojimi fotkami spokojná asi tak na 60%. Stále sa mi však stáva, že spravím fotky, s ktorými nie som úplne OK, alebo neviem dobre zachytiť cez objektív to, čo vidím okom, alebo akú emóciu chcem „divákom“ preniesť.
Osobne uprednostňujem prirodzené fotky jedla, ktoré zachytávajú aj ten „vibe“ okolo. To, čo to jedlo evokuje, aké je, ako chutí. Viete to síce opísať, ale v dnešnej vizuálnej dobe je potrebné dokázať to všetko zachytiť na objektív. Mojím jediným „trikom“ je denné svetlo. Ani jednu z fotiek nemám fotenú pri umelom osvetlení. Keď týždeň v kuse leje a je tma ako v rohu, tak skrátka týždeň nefotím vôbec nič.
Zistila si za ten čas, čo postuješ recepty, aké majú u ľudí najväčší úspech?
Toto je pre mňa dodnes záhadou, pretože je to veľmi premenlivé. Ale napočudovanie sú to zväčša „nezdravé“ tradičné jedlá a tiež tradičné koláče. A zároveň samozrejme, čím viac foodporn, tým viac pozitívnych reakcií. Jedlo proste nech je akékoľvek, musí byť sexi.
K akému typu jedál inklinuješ ty a čo je tvoje najobľúbenejšie jedlo?
Vo všeobecnosti som mäsožravec, ale stravujem sa veľmi intuitívne. To znamená, že napríklad v lete jem viac-menej len šaláty, ovocie, zeleninu, lebo mi je teplo. Vtedy mi ani mäso veľmi nechutí. Keď sa ochladí, automaticky však prepínam do režimu: pečená kačka - lokše - kapusta. Milujem kozí syr, jem veľa rýb a zeleniny a nikdy neodolám dobrému tataráku s mastnými hriankami. ☺
Keď varíš, postupuješ podľa receptov alebo si typ intuitívnej kreatívnej kuchárky?
Nikdy v živote som nevarila nič podľa receptu. Fakt! Maximálne si len pozriem zoznam surovín, ale to je všetko. Myslím totiž, že výsledná chuť jedla je veľmi individuálna záležitosť.
Pečenie je však napríklad úplne opačný proces, kde je nevyhnutné dodržať požadované pomery. Takže kým na to človek príde, pohnojí toho značne viac ako pri varení.
Veľa ľudí hovorí, že sa im najlepšie varí pri hudbe. Platí to aj u teba?
Väčšinou mám pri varení v pozadí pustenú telku. Ale sú dni, keď sa musím naplno sústrediť na prípravu jedál alebo dezertov, a vtedy si pustím smooth jazz, aby som sa dostala do kľudu.
Varenie je často pokus-omyl. Spomínaš si na svoj najväčší fail v kuchyni?
Och, Kriste, tých bolo! Ale mám v živej pamäti moment, keď som mala jednu veľkú zákazku a popri iných dezertoch som robila aj krémeše. Večer som ich dala do chladničky, aby stuhli, a všetko vyzeralo úplne v poriadku. Ráno v deň odovzdávania som nadvihla formu a celý krém sa mi rozlial po linke. Tuším som sa aj rozplakala od zúfalstva.
Preferuješ zdravé jedlá, na ktoré sa čoraz viac ľudí zameriava, alebo inklinuješ najmä k pôžitku aj za cenu malých hriechov na tukoch a cukroch?
Ako som spomínala, stravujem sa dosť intuitívne, čiže mám zdravšie a menej zdravšie obdobia. Ale napríklad k cukru ako takému neinklinujem vôbec. Nemám rada dokonca ani čokoládu a nikdy (naozaj nikdy) som si v reštike / kaviarni neobjednala dezert.
Keď mám raz za čas chuť na sladké, väčšinou zvolím nejaký domáci koláč. Babkin kysnutý slivkový koláč s „drobenkou“ neodmietnem nikdy.
Keď si doma v Bratislave, do ktorých reštaurácií chodíš jesť najradšej a čo si tam dávaš?
Radi chodíme do reštaurácie v Devínskej Novej Vsi – Kolony. Je to miesto, kde je jedlo vždy perfektné a chutí rovnako, aj keď je iná smena, čo si myslím, že je kameň úrazu väčšiny reštaurácií. Zameriavajú sa na tradičnú kuchyňu a robia skvelý steak (odporúčam si ho dať s Pepper Sauce) a tatarák. V reštauráciách si ale vo všeobecnosti vyberám jedlá, ktoré štandardne doma nevarím. Takže neodolám ani napríklad pečeným rebrám z Meštianskeho pivovaru. Keď mám chuť na niečo ľahšie / na šalát, som závislá od šalátu s gratinovaným kozím syrom v Primi Eurovea. Je neuveriteľný!
Keď sme už pri tej strave a zdraví. Nedá mi nevrátiť sa k tvojej osobe. Vyzeráš super! Kompenzuješ jedlo nejakým športom? Ako sa o seba staráš?
Hlavne sa snažím neprežierať sa. A samozrejme, čím som staršia, tým je ťažšie sa udržať v akej-takej forme. Hlavne ak to nemáš v genetickej výbave. Od 30tich musím behávať snáď viac ako Forest Gump, aby nebolo vidno, že som deň predtým zjedla pred spaním balík čipsov. Na jar a v lete sa snažím behať aspoň 5x do týždňa 7-10km. Zvyšok roka (jeseň/zima) chodím na dlhšie prechádzky, ak počasie dovolí, alebo cvičím doma. Do fitka nechodím vôbec. Nemám to tam rada.
Si neprehliadnuteľný typ ženy. Ako sme už spomenuli, dávaš veľmi málo svojich fotiek, čo je škoda. Iste ti to hovorí viac ľudí...
Popravde, ste možno štyria. ☺ Myslím si, že ľudia sa s tým už zmierili a pochopili moju ideu, že profil Láska v hrncoch je o varení. Nie o mne. Na to mám súkromný profil.
Máš aj skvelé tetovania. Na jednej ruke máš rukáv tvorený Disney princeznami. Má to nejaký konkrétny dôvod?
Ďakujem krásne! Mám šťastie na skvelých umelcov od ktorých ich mám. Môj princeznovský rukáv symbolizuje rôzne etapy môjho života. Každá princezná má istý charakter, ktorý mám zafixovaný z príbehu, a s ktorým som sa v určitom období viac či menej stotožňovala. Ak by sme to brali ako celok, povedala by som, že mám rozprávkový život. Skutočne. Mala som (a mám) mnoho šťastia a hlavne všetko, aj to, čo sa spočiatku nejavilo pozitívne, vždy dobre dopadlo. Čiže verím na šťastné konce.
Druhým „rukávom“ nezaprieš svoju vášeň - varenie. Je tvorený zeleninou. Baklažán, cibuľa, špargľa, mažiar...
Hahaha, áno. Ten milujem, aj keď ešte nie je stále dokončený. Všetky tie zeleniny mi prídu strašne sexi, a čím divnejšie to znie, tým viac sa mi to vo výsledku páči. Bavia ma aj reakcie ľudí na ten rukáv, lebo im to vždy vyčarí úsmev na tvári. Asi nie je veľa ľudí, čo majú špargľu cez pol predlaktia. A o tom to je. V spleti zelenín sa nachádza aj časť receptu na cibulačku. Tým ten rukáv vlastne aj začal. Čiže tam mám cibuľu, škoricu a to preto, že cibulačka je pre mňa okamžitým teleportom na moje obľúbené miesto: do Paríža, kde som ju jedla prvýkrát. Bolo to na námestí Montmartre, na krivej drevenej terase s maliarom v typickom prúžkovanom tričku obďaleč, s mojom najlepšou priateľkou naproti mne, sŕkajúc horúci ťahavý syr z vrchu polievky s dokonale narúžovanými perami na červeno.
Aký životný štýl ti je blízky a čo je pre teba najideálnejšie strávený čas?
Pre mňa je v živote najdôležitejšia sloboda. Nemyslím tým byť bez záväzkov – veď som vydatá, ale cítiť sa slobodne. Čiže môj voľný čas trávim tým, čo momentálne chcem robiť. Či už sa zašijem na celý deň do kuchyne, alebo sa vyberieme s mužom a našim psom niekam na výlet. Mám rada byť s ľuďmi, na ktorých mi záleží, je jedno, či na káve alebo vonku v meste. A milujem prírodu. Hlavne keď potrebujem trochu vypnúť.
Na čo si v živote potrpíš?
Určite nie na materiálne veci. Som typ človeka, čo nemá najmenší problém chodiť pol roka v deravých topánkach, ak ešte aspoň trochu na niečo slúžia. Neznášam totiž nakupovanie. Teda okrem potravín, kníh a vecí do kuchyne. Ale predsa len som žena, tak si rada občas doprajem trocha „hýčkania“, napríklad masáže a kozmetiku. Tam si chodím oddýchnuť a načerpať energiu. Aspoň raz, dvakrát do roka. ☺
Momentálne žiješ v Kodani, kde ste sa s manželom na čas presťahovali. V čom vnímaš najväčšie rozdiely medzi dánskou a slovenskou spoločnosťou?
Jednoznačne je to priam priepastný rozdiel v mentalite ľudí. Na rozdiel od večne vystresovaných ľudí na Slovensku a uponáhľanej Bratislavy, tu v Kodani sú ľudia uvoľnení, tempo je pomalšie. Dokonca aj ráno v pracovný deň. Asi najmä preto, že stres je tu najväčší „bubák“. Ak pracujete v dánskej firme a poviete šéfovi, že ste vystresovaný alebo sa cítite pod tlakom, dá vám platené voľno, aby ste sa dostali do kľudu. Všetci ľudia sú tu extrémne milí a šťastní až tak, že je to niekedy divné. Ďalej by som spomenula vlastnosť, ktorá nám je stále pomerne cudzia a to, že Dáni, resp. ľudia žijúci v Kodani, neriešia ostatných. Čo sa o nás Slovákoch povedať vonkoncom nedá. V metre stretnete človeka v župane a papučiach, lebo si bol ráno zaplávať v mori pár zastávok od domu a nikto sa na tom nepozastaví. Neviem si predstaviť, čo by nastalo v Bratislavskej MHD v takejto situácii.
Atmosféra u nás je pomerne dusná a okrem korony sa tu rieši mnoho otázok, ktoré polarizujú spoločnosť. Ako sa pozeráš a čo ťa najviac hnevá?
Myslím, že situácia na Slovensku vyplýva z našej nátury a žiaľ ma vôbec neprekvapuje, aké otázky sa doma momentálne riešia. Nestotožňujem sa s nimi a chvíľami mi prídu absurdné, až komické s ohľadom na momentálny stav krajiny alebo sveta vo všeobecnosti.
Nemyslím si, že v rozvinutej vyspelej krajine 21. storočia by sa malo zahrávať so základnými ľudskými právami a už vôbec nie zasahovať do súkromia a brániť ženám slobodne sa rozhodovať - narážam na interrupcie. Mám pocit, že absentuje empatia a prevláda chtíč manipulovať, navyše ak nikdy nechodili v topánkach ľudí, o ktorých rozhodujú a ak by to aj skúsili, neprešli by ani meter a padli by na hubu. Ale pevne verím, že zdravý rozum bude silnejší než zvláštne teoretická rovina nasilu riešených problémov v tejto „pohnutej dobe“.
Rozprávate sa niekedy o situácii u nás so svojimi známymi z Dánska? Ako nás vnímajú?
Sme tu iba rok a pol a tým, že pracujeme v slovenskom kolektíve, nemáme príliš veľa možností konverzácie s miestnymi ľuďmi. Ako som spomínala, Dáni sa neradi miešajú do čohokoľvek a neriešia ostatných. Môžem však povedať, že počas jarnej etapy Covidu boli Dáni Slovenskom veľmi inšpirovaní a médiá boli plné našej „vzorovej krajiny“ s rúškami. A v neposlednom rade, rovnako ako iné krajiny, sú nadšení z našej prezidentky.
Ako sa žije aktuálne v Kodani v časoch korony?
Tu to neprežívajú tak ako u nás. Tak isto ani denná tlač a ostatné médiá nie sú monotématicky orientované na koronu. Na jar – na začiatku korony - tu bol chvíľkový lock-down, ale Dáni sú si vedomí toho, že ekomonika je rušňom, čo ťahá krajinu, čiže pomerne rýchlo „spojazdnili“ cezhraničný obchod a otvorili všetko, čo sa dalo. Zároveň dbajú o mentálnu pohodu obyvateľov a teda sa snažia ich čo najmenej deprimovať reštrikciami, či obmedzovať ich slobodu. Čo znamená, že rúška sa tu napríklad nosia len v MHD a pri vstupoch do gastro prevádzok.
Keď sme už pri tých rozdieloch, ako by si porovnala dánske jedlo so slovenskými stravovacími návykmi?
Slovenská a dánska kuchyňa sa podľa mňa, okrem pečenej kačky na sviatky, nezhoduje absolútne v ničom. Dánskym národným jedlom je vlastne obložený ražný chlieb „Smørrebrød“. Na prvý pohľad ultra zvláštnosť, ale ak sa zamyslíme, je jasné prečo. Tento druh otvoreného sendviča pochádza už zo stredoveku, keď si farmári nosili jedlo so sebou na role. Mohli na ňom zužitkovať rôzne druhy surovín a zvyškov, ktoré v hojnom objeme naložili na chlieb, ktorý tým pádom zároveň slúžil ako „tanier“ pre to množstvo ingrediencií na vrchu. Postupom času Dáni vyšperkovali tento farmársky pokrm na Michelinskú úroveň a spravili z toho fancy vyzerajúce jedlo. Okrem toho tu samozrejme nájdete mnoho rýb, morských plodov, či mäsa. Čo sa miestnych stravovacích návykov týka, hlavným jedlom dňa je večera. Na rozdiel od nás, kde si myslím, že sme zvyknutí sa „normálne“ najesť na obed a večera je skôr taká „co dům dal“. Ak počasie dovolí, jedávajú v parkoch na laviciach, piknikujú na dekách, grilujú vonku a to aj cez pracovný deň počas obednej prestávky, alebo po práci spolu s fľašou vína. Užívajú si počasie, jedlo a spoločnosť.
Každý pozná svetoznámu reštauráciu Noma v Kodani. Bola si tam?
Nebola. Nemám toľko peňazí. Respektíve, aj keby som mala, neviem, či by som bola ochotná zaplatiť toľké peniaze za jedlo. Verím, že to môže byť zážitok na celý život, že ľudia ktorí to jedlo tvoria sú skutoční umelci s vášňou pre jedlo a suroviny, ktoré používajú sú v tej najvyššej kvalite. Na strane druhej však verím, že rovnakú / podobnú surovinu používajú aj v tej nenápadnej reštaurácií za rohom, ktorá má pár stolov, nie taký veľký hype okolo a kuchár to robí s možno ešte trochu väčšou láskou ako ten v Nome. Minulý rok som sa zúčastnila Kodanského Food festivalu, na ktorom varili šéfkuchári aj z Nomy, aj z rôznych iných Michelinských viac či menej hviezdičkových reštaurácií a mala som možnosť ochutnať a sledovať prípravu ich jedál. Je radosť sa na to pozerať a je zážitok jesť napríklad marinované mušle Sv. Jakuba nakrájané s monkovskou presnosťou na miniatúrne kúsky, rovnomerne prekladané lesnými mravcami. Ale nie je to druh jedla, z ktorého by som padla na zadok.
Aké reštaurácie by si odporučila v Kodani navštíviť a na aké jedlá sa zamerať?
Kodaň je plná výborných reštaurácií, pretože každá z nich si dáva záležať na surovinách - vo väčšine používajú zásadne lokálne a sezónne suroviny, ak samozrejme nejde o orientálny typ kuchyne - a tak isto na celkovom koncepte reštaurácie. Obdivujem reštauráciu Amass a jej majiteľa a šéfkuchára Matta Orlanda. Idea udržateľnej reštaurácie je podľa mňa niečo, nad čím sa treba pozastaviť a zamyslieť, keď si predstavíme, koľko odpadu vie gastro prevádzka vyprodukovať. Nie som ekologický aktivista. Len mám zdravý rozum a skúsenosť s prácou v reštaurácií, čiže viem, koľko sa toho vyhadzuje. Ďalšie dve veľmi dobré reštaurácie sa nachádzajú v priestoroch bývalého bitúnku / mäsokombinátu a takisto sa v Kodani nachádzajú rozľahlé a veľmi obľúbené street foodové miesta s kopou food truckov a stánkov s jedlom z rôznych kútov sveta. Keď je slnečno, schádza sa tam takmer celá Kodaň, sedia na zemi, na lehátkach, s plnými rukami jedla a pivom pred sebou. Milujem to tam!
Keď sa vrátiš domov, nechceš sa vrhnúť do nejakého gastro podnikania pod vplyvov týchto nových podnetov?
Popravde, sú momenty, kedy koketujem s touto myšlienkou, ale potom sa po predošlej skúsenosti vrátim nohami na zem. Myslím, že legislatívne a hygienické požiadavky pre podnikateľov v gastronómií na Slovensku nie sú zlučiteľné s chodom prevádzky tak, ako by som si to predstavovala ja a mnohí ďalší ľudia. Stanovy pre gastro vedia zruinovať nie len pôvodnú ideológiu konceptu, ale aj finančné možnosti. Samozrejme ak máte dostatočný kapitál, dá sa všetko. V mojom prípade je však kapitál takmer nulový a hľadať investora alebo partnera do tohto druhu biznisu sa rovná neslobode v rozhodovaní a nutnosti kompromisov, ktoré sú zriedkakedy výhodné pre obe strany, ak vôbec môže byť o nejakých výhodách vlastne reč. Ale človek nikdy nevie. Možno.
Máš v živote niečo, čo ti dáva silu, keď je ti ťažko?
Mám to šťastie, že mi nebýva ťažko. Respektíve naučila som sa neriešiť všetko s horúcou hlavou a nenechať sa opantať negativitou či smútkom. Nebolo však tomu vždy takto a mala som v živote asi tri zlomové obdobia, kedy som mala pocit, že je všetko nanič. Postupom času sa ale tieto situácie pretransformovali do pozitívnej skúsenosti, z ktorej som sa buď poučila alebo mi priniesla do života niečo nové a lepšie. Čiže by som to zhrnula do: „Všetko je jak má byť.“ A treba tomu veriť, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá byť reálne.
Text a foto: Jana Gombošová
