„Módu milujem, ale náš vzájomný vzťah prešiel od závisláckeho k dospelému vzťahu s pevnými hranicami,“ hovorí Zuzana Dutková, zakladateľka Platformy Udržateľnosti, ktorá ide svojím životným príbehom príkladom. A to je tá vzácna pridaná hodnota, ktorá dodáva teóriám pravdivosť a emóciu. Teda ešte okrem toho, že si človek uvedomí, že všetko sa dá, keď sa chce. Napríklad sa pretransformovať z nákupnej maniačky na jednu z najznámejších bojovníčok za udržateľnosť...
Dnes sa viac ako kedykoľvek predtým rozpráva o potrebe rozvoja udržateľnej módy. Ty patríš k hlavným šíriteľkám tejto myšlienky. No nebolo tomu tak vždy a bola si presným opakom tvojho dnešného ja...
Presne tak, veľa ľudí z mojej minulosti ma pozná takú, aká už nie som. Za posledných 10 rokov som veľa pracovala na upratovaní svojich hodnôt, životných postojov a samozrejme, ruka v ruke s tým prišla aj zmena nákupného správania. Práve môj osobný príbeh je pre mňa zdrojom inšpirácie a udáva kurz, ktorým sa vyvíja aj Platforma Udržateľnosti. Sama na sebe som odpozorovala, ako sa začal meniť môj svet, keď som si začala „doma“ upratovať. Ale ak chceš vedieť, aká som bola „back then“ tak, bolo to hrozné. :-D Láskyplne by som povedala, že som bola mladá a stratená. Nerozmýšľala som nad tým, čo nakupujem. Môj šatník (a aj život) nedával zmysel. A mnoho vecí sa u mňa dialo na podvedomej úrovni – nemala som spojenie sama so sebou. Nakupovala som, lebo som nemala čo robiť, ale myslela som si, že to milujem. Už na strednej škole som si namiesto klasického denníka písala „denník toho, čo som mala na sebe“, aby sa moje outfity neopakovali. Na jednej strane viem, že módu a obliekanie milujem, veď preto sa ňou aj teraz zaoberám, ale náš spoločný vzťah prešiel od závisláckeho k dospelému a úprimnému vzťahu s pevnými hranicami.
Kedy sa to v tebe zlomilo a uvedomila si si, že to, ako funguješ a pristupuješ k móde, nie je správne?
Mám dva významné momenty. Prvý bol asi pre šiestimi rokmi, keď som si prvýkrát PORIADNE vytriedila šatník. Na pomoc som si zobrala knihu od Marie Kondo – Kúzelné upratovanie. Myslím, že sama Marie v nej hovorí o tom, že ak si raz a navždy upraceš doma, tak sa ti uprace aj život. Až po rokoch vidím, že tá čajka mala totálnu pravdu. Šokujúci moment nastal, keď som podľa jej rady vyhádzala všetky veci zo skríň na posteľ. Jediné, čo ma napadlo bolo, ako je možné, že si takmer vždy myslím, že si nemám čo obliecť. Posteľ pod kopou toho hrozného oblečenia ani nebolo vidieť, po celej miestnosti bol porozkladaný topánkový arzenál. Podľa Marie som si v ten deň vytriedila šatník tak, že mi v ňom ostalo asi 20 -30 kúskov.
Takže si vlastne po pretriedení hordy oblečenia objavila podstatu svojho štýlu?
Áno. V ten deň som zistila, že milujem čiernu. Okrem nej mi v tej dobe ostala v šatníku ešte biela, šedá. Pochopila som, že sa cítim komfortne v basic veciach. A sľúbila som si, že budem trénovať to, aby som si domov nosila len veci, v ktorých sa cítim „100% ÁNO!“. Poznáš to, to sú tie veci, ktoré si oblečieš a vieš, že sú to oni! Nepotrebuješ sa o nich radiť s nikým, hodia sa ti, si v nich BOHYŇA a ešte si to aj povieš. Pred tými rokmi som ešte neriešila udržateľnosť, značky, ani nič také. Chcela som mať skrátka vysnívaný šatník.
A ten druhý moment, ktorý ťa povzbudil k zmenám?
Prišiel, keď som bola asi pred 4 rokmi na prednáške o zerowaste, ktorú u Dobrožrúta organizoval INCIEN – Inštitút cirkulárnej ekonomiky. Netuším, ako som sa tam dostala, ale bola som tam a bol to ďalší kúsok do skladačky, ktorý som potrebovala. Na tej prednáške som sa dozvedela, čo je to cirkulárna ekonomika. Že aj na Slovensku existuje niečo také ako textilný odpad. Že by sa z neho dali šiť nové veci. „Zamilovala som sa“ do Petry Csefalvayovej a vedela som, že sa s ňou chcem kamošiť. Po prednáške som si ju našla na facebooku, napísala som jej (rozumej, že toto som predtým nikdy neurobila) a poprosila som ju či by sme sa mohli stretnúť, že chcem s nimi spolupracovať. Zo stretnutia som odchádzala s „biznis plánom“, že budem šiť nové veci zo starých látok. A potom sa začali diať zázraky.
Stať sa superzodpovednou mladou ženou nepodliehajúcou márnivosti sa iste nedá zo dňa na deň...
Je to naozaj proces. A to si treba pripomínať. Cesta samotná je cieľ. A to je super, lebo zrazu zistíš, že sa nemusíš ponáhľať a chcieť všetko hneď. Len to mi trvalo dosť dlho, kým som si to uvedomila. Každým dňom rastiem a duchovne dospievam, pretože na sebe pracujem. Môj život sa stále mení, mením sa aj ja a je úplne jasné, že sa menia aj moje postoje k nakupovaniu a oblečeniu vo všeobecnosti. A zároveň sa neuveriteľnou rýchlosťou vyvíja technológia, vznikajú nové systémy a značky, ktoré zaručia, aby bolo naše oblečenie naozaj jedného dňa zodpovedné, etické, recyklovateľné, opraviteľné alebo vymeniteľné.
Do tohto bodu si mala stabilnú prácu a tvoj život fungoval podľa klasického vzorca. Rozhodla si sa však všetko zmeniť. Nebála si sa takéhoto skoku do neistoty?
Odísť z práce mi v tom momente pripadalo ako najprirodzenejšia vec, ktorú som mohla urobiť. Pamätám si, že som si v ten rok zobrala 2-týždňovú dovolenku na Vianoce a keď som sa vrátila, vedela som, že odchádzam. Hovorila som si, že to poviem manažérke na konci januára. Lenže som sa tak veľmi tešila, že som jej to povedala druhý deň po tom, ako som sa vrátila z dovolenky. Bola som na 100% pripravená, takže strach nemal šancu. Považujem za dôležité povedať, že som mala plán a dohodu s mojim partnerom, že to zvládneme. Dutka už nejaké mesiace fungovala popri tom, ako som bola zamestnaná, takže som vedela, že to pôjde. Chcela som venovať všetku svoju energiu udržateľnosti a nechcela som svoj deň deliť medzi to, čo milujem a to čo ma živí.
V akej fáze je značka Dutka dnes? Neplánuješ rozšíriť jej ponuku?
S Dutkou je to teraz „on hold“. Mám v sebe stále vnútorný konflikt v tom, že nechcem do sveta prinášať nové produkty. A zároveň mám od detstva sen mať svoju značku.
A keďže teraz neviem čo ďalej, tak nič nerobím. Navyše, vedela som, že vyrábať vrecká nebude na dlho. Robí to teraz každý a už tie moje nie je treba.
S týmito veľkými zmenami sa musel tvoj život a režim obrátiť celkom naruby...
Totálne! Zo začiatku som si nevedela nájsť systém. A robila som veľmi veľa. Jasné, že ma tá práca neuveriteľne bavila a napĺňala. Ale uvedomila som si, že ju chcem robiť do konca môjho pracovného života a preto musím vymyslieť pracovať udržateľne. Myslím, že minulý rok v decembri som mala mini-vyhorenie, teraz testujem a nastavujem systémy. Učím sa. Je to pokus - omyl. A stále oscilujem okolo, robím veľa a zároveň nerobím nič. Mením si to nastavenie v hlave, že buď máš jedno alebo druhé, na to, aby som mala obe a bola s tým OK.
Aký máš teraz režim?
Vďakabohu za koronu, pretože tá mi priniesla do života ranný rituál, po ktorom som roky túžila. Návrat k yoge, cvičeniu, ranným meditáciám. Som viac vonku. Dokonca sme si adoptovali psíka. Na začiatku roka som si začala písať habit tracker, kde si každý mesiac vyberiem pár zvykov, ktoré chcem robiť denne. Takto vidím, že niečo robím (lebo moja hlava mi rada podsúva, že nerobím) a budujem si dobré návyky. V zozname mám napríklad aj čítanie jedného fashion článku denne, počúvanie podcastov, online kurzy a masterclassy od mojich obľúbených mentorov.
Čo bolo z tvojej premeny najzložitejšie?
Ak mám povedať, čo bolo najťažšie, tak asi naučiť sa byť k sebe láskavá. Donesiem si domov niečo z kategórie „bad buys“? Nevadí, nebudem sa za to linčovať ani v duchu si nadávať. OK, som človek, môžem sa ospravedlniť, spraviť nápravu a ísť ďalej. Zabudnem si tašku na nákup? OK, tak si vezmem tie z obchodu, alebo si nájdem krabicu na ovocie, nahádžem nákup rovno do nej a nabudúce sa posnažím viac. Uvedomovať si, čo robím, je pri tomto spôsobe života kľúčové. Keď viem čo robím, môžem robiť lepšie rozhodnutia, ktoré zákonite povedú k lepším výsledkom.
Aj na Platforme teraz veľa riešiš lásku, láskavosť, voči sebe aj druhým. Prečo?
Sme na seba veľmi zlí. A niekedy ma to bolí. Ako súdime druhých za to, že oni súdia. Ohovárame za to, že oni ohovárajú a nenávidíme za to, že oni nenávidia. Namiesto toho, aby sme hľadali a chválili to dobré, hľadáme nedostatky a útočíme. Na seba aj druhých. Myslím si, že žijeme vo svete, v ktorom žalostne potrebujeme zrelých a emočne vyrovnaných lídrov. A nie skostnatených, nevyrovnaných „wanna-be-lídrov“, ktorí konajú na základe svojich nespracovaných krívd a strachov. Skutočným lídrom, ktorého ľudia chcú nasledovať môže byť každý. Každá mamina a tatino, ktorí má svoj shit pohromade (alebo na tom aspoň pracuje) a odovzdáva svojim deťom to najlepšie, čo vie. Každá učiteľka, kamoška, autobusár, taxikár, grafik, podnikateľ, riaditeľka v banke, uvedomelá teenagerka... Proste ktokoľvek. Stačí otočiť pohľad a ten prštek, ktorý stále ukazuje na iných, na seba. Keby sa každý z nás staral sám o seba, o všetkých je postarané. Naozaj pomôcť totiž vieme len vtedy, keď najskôr pomôžeme sebe. Potom je aj pomoc druhým skutočne prínosná a úprimná.
Ďalšia vec, ktorej sa na Platforme Udržateľnosti venujete je aj osveta. Aké témy zaujímajú ľudí najviac?
Je stále mnoho ľudí, ktorí ani len netušia, že s našim oblečením a spôsobom ako sa vyrába, nie je všetko v poriadku. Zdá sa mi, že o tom stále treba dokola hovoriť. Milujem prednášku, v ktorej si prechádzame vplyv odevného priemyslu na planétu a naše životy. Je v nej mnoho faktov ako napríklad to, že na výrobu jedného bavlneného trička sa minie toľko vody, ktorú by jeden človek mohol piť 3 roky. Čo je vo svete, v ktorom viac ako miliarda ľudí nemá prístup k pitnej vode, neprijateľné. Aj o tom, že odevný priemysel je zodpovedný za 20% celosvetového znečistenia vôd, prispieva k strate biodiverzity a vedome podporuje nútenú a detskú prácu. Nehovoriac o tom, aký koktail chemikálií nosíme denne v našom oblečení a aký vplyv to má na naše zdravie.
Priniesli ste na Slovensko aj koncept SWAP – výmeny oblečenia. Ak niekto ešte na takejto akcii nebol, vysvetli, čo môže čakať a ako to celé prebieha?
Za všetky cenné informácie vďačím Lucke Poubovej z Prahy, ktorá ma k nim pozvala a všetko mi ukázala. Pred viac ako 2 rokmi sme v máji spravili 1. SWAP oblečenia v Bratislave. Odvtedy sa u nás so SWAPmi roztrhlo vrece a ja sa vždy veľmi teším, keď sa dozviem o ďalšom novom. Celá myšlienka spočíva v tom, aby sme dostali čo najviac nenoseného oblečenia z našich skríň naspäť do obehu a dali mu šancu nájsť si nového majiteľa. Môžete priniesť oblečenie, ktoré je vhodné na ďalšie nosenie, je bez škvŕn a poškodení. Pravidlá si môže každý organizátor určiť svoje, my to máme takto: SWAP býva každú poslednú nedeľu v KC Dunaj v Bratislave, priniesť môžu návštevníci 2 tašky oblečenia a domov si berú toľko koľko odnesú. Na SWAP sa platí vstupné a vstup platí počas celého jeho trvania.
Čo robíte s vecami, ktoré vám po Swapoch ostávajú?
Spolupracujeme s Ekocharitou, ktorým oblečenie odovzdávame. Oni ho pretriedia, časť venujú na dobročinné účely, časť sa dostane do second-handov a to, čo sa už nedá využiť sa zrecykluje, zaskládkuje alebo spáli. Proces recyklácie a celkovo zaobchádzanie s nechceným oblečením je na Slovensku, v Európe aj vo svete v plienkach. Je to obrovský problém, na ktorý ešte len hľadáme riešenie a nastavujeme systémové zmeny. Celosvetovo len 20% oblečenia darovaného na charitu sa naozaj na charitu dostane. Ďalším problémom je zmesový materiál, ktorý technologicky a systémovo nevieme recyklovať. Ellen MacArthur Foundation v jednom z ich prieskumov hovorí o tom, že každú sekundu sa na svete vyhodí kamión plný nechceného oblečenia, 70% sa skládkuje alebo spáli a menej ako 1% sa zrecykluje „vlákno na vlákno“(čo znamená, že napríklad zo starých džínsov vznikne nová bavlnená látka).
Ako by vyzeral tvoj vysnívaný šatník, ak by si si mohla splniť každý sen?
Okrem sekáčových a swapových úlovkov by bol vyskladaný z nadčasových dizajnérskych kúskov, v ktorých sa budem cítiť sama sebou. Budú z certifikovaných prírodných materiálov. Farbené len certifikovanými farbami. Ľudia, ktorí mi ich ušijú, budú pracovať v bezpečných podmienkach a budú za svoju prácu spravodlivo zaplatení. Budem sa o ne starať s láskou a prať ich len v prírodných čapovaných práškoch, a keď sa rozhodnem, že ich už nechcem, budem ich vedieť vrátiť značke alebo dizajnérovi a on zaručí ich recykláciu, opravenie alebo rozobratie a využitie jednotlivých častí znova vo výrobnom procese. Znie ti o ako sci-fi? Toto je moja predstava o nových creme-de-la-creme produktoch udržateľnej módy. Ale ešte tam nie sme. Preto takto môj šatník zatiaľ nevyzerá. To však neznamená, že by s mojím šatníkom už teraz niečo nebolo v poriadku. Dokonca som pred týždňom z neho vyradila posledných 20 zbytočných kúskov, ktoré som predala a za peniaze si kúpila 2 zodpovedné, po ktorých som túžila.
Si známou predstaviteľkou udržateľnej módy, no aj ty si len človek. Robíš občas drobné „prehrešky“ proti zásadám myšlienok, ktoré sa snažíš šíriť?
Jasné. Stále sa učím. Stále si pripomínam, čo som zabudla. Verím, že vieme robiť správne rozhodnutia, dokonca veľmi dobre vieme, čo je pre nás najlepšie, ale zabúdame. Veľmi rada rozprávam o tom, aké blbosti robím, lebo ma baví, ako smiešne sa pri tom ľudia tvária a padajú im tie vzdušné zámky. A často sa smejem, aj keď padnú tie moje. Mám obrovský problém s deadlinami (veď to si si už asi všimla), jazdenie autom je moje totálne guilty pleasure. Viem, že milujem oblečenie a keby som si pustila svoju túžbu na špacír, tak si zo SWAPu donesiem aj 2 IKEA tašky oblečenia. Niekedy si zabudnem vrecko na pečivo a tak si vezmem „sáčok“. Stále žujem žuvačky a nenakupujem na trhu (i keď po tom veľmi túžim). Naučila som sa pred rokmi byť k sebe úprimná najviac ako viem a keď vidím, že som urobila chybu, tak sa aspoň netváriť, že to tak nie je. Niekedy mi to ide lepšie, inokedy horšie. Zmenila som toho mnoho a viem, že ešte mnoho zmením. Nepotrebujem, aby to bolo zajtra, pretože viem, že robím dosť. Takže, jasné, že robím „chyby“, ale aspoň mám stále pripomienky toho, čo všetko ešte môžem zlepšovať.
Mnoho ľudí vyargumentuje svoje nákupy v módnych reťazcoch tým, že na dizajnérske kúsky jednoducho nemajú. Ako vidíš tento finančný aspekt ty?
Myslím, že byť zodpovedný je o tom, ako múdro vieme s našimi peniazmi pracovať a nie o peniazoch samotných. (Hovorím však samozrejme k ľuďom, ktorí nie sú vo finančnej núdzi alebo v inej zlej životnej situácii.) V dnešnej dobe existuje toľko alternatív ako si oživiť šatník, že je výhovorka povedať, že „na to nemám“. Jasné, môže sa ti zdať, že dizajnérsky kúsok je drahší v porovnaní s tým, na čo si zvyknutá. Ale udržateľná móda predsa nie je len o dizajnéroch. Môžeš ísť na SWAP, do sekáču, predať veci, ktoré nenosíš. Nechodiť stále do výpredajov alebo nakupovať online. Základné kúsky si nájdi na swape alebo v sekáči a našetri si na drahé topánky, alebo kabelku. Myslím si, že keď pochopíme prečo a za čo máme zaplatiť vyššiu sumu, zistíme, že to za to stojí a radi investujeme naše peniaze, aby sme podporili myšlienku, ktorá odráža naše hodnoty. No ak patríte medzi ľudí, ktorí nájdu problém na každé riešenie... Aj to je úplne v poriadku, váš čas ešte len príde. A ak nepríde, je v poriadku aj to.
Vráťme sa ešte k tomu šatníku. Podľa akého kľúča si vybudovať dnes populárny „kapsulový šatník“?
Ja mám radšej pojem „vysnívaný šatník“ a mám ho definovaný ako priestor, ktorý keď otvorím, tak milujem a nosím každý jeden kúsok. Toto je podľa mňa oveľa uchopiteľnejšia myšlienka. Veci, ktoré chceš mať na sebe. Lebo k tebe patria. Začiatky triedenia sú náročné, pretože mnoho z nás nie je naučených vzdávať sa vecí. Mne sa zdá, že to máme v génoch. Ale dá sa to naučiť. A jedine tak, že triedenie šatníka budeme pravidelne trénovať. Ja upratujem šatník každé 2 mesiace, niekedy aj častejšie. Vždy, keď mám náladu. Už mi to netrvá tak dlho, pretože mám málo vecí a zároveň som v tom už dosť dobrá. Pravidelným triedením si zaručíme, že sa naučíme vzdávať sa vecí a zároveň pravidelne vyraďujeme, takže číslo nerastie. Na počte kúskov nezáleží. Sme rôzne, ak niekto ide z čísla 1000 na 300, tak aj to je obrovský úspech. Tak isto je úspech ísť z 300 na 100...
Neviem ako ty, ale mne sa vždy pri triedení vytvorí kopa „ nenosím, ale je mi to ľúto vyhodiť - lebo spomienka, bolo to drahé...“. Máš aj ty kúsky, ktoré si takto skladuješ?
Jasné. U mojich rodičov na dome mám v svojej starej detskej izbe sekciu „toto, keď nájdu moje deti, budú sa tešiť“ a tak im odkladám moje poklady, ktorých sa nechcem vzdať. Ale dokonca aj tie triedim. Ostatné „lebo spomienka, lebo drahé.. alebo do tohto schudnem“ robím takto: keď vidím, že to nenosím, lebo z niektorých som aj vyrástla, dám preč zo skrine. Zíde z očí, zíde z mysle. A po čase sa k nim vraciam. Povedzme po mesiaci, dvoch. Zvážim či som schopná sa niektorých vzdať alebo nie. A často som. Takýchto vecí však mám už naozaj minimum.
Veľkým problémom je ľudská túžba vlastniť výnimočné veci. A keď si tú konkrétnu vytúženú výnimočnosť nemôžu dovoliť, volia lacné napodobeniny z reťazcov alebo ešte horšie - fejky. Ako vnímaš túto problematiku?
Juj. Toto som dlhé roky nemala sama v sebe spracované, ale potom prišlo osvietenie. Moja mamička si raz z fast fashion reťazca objednala tenisky, ktoré sa nápadne podobali na istý model od Louis Vuitton a opýtala sa ma, čo si o nich myslím? A vtedy mi to docvaklo. Povedala som jej, že si myslím, že má na viac ako na fejkové „vuittonky“. Že buď chcem originál a ak naň nemám, tak radšej podporím inú značku. Nakoniec ich vrátila. Oblečenie nemá čarovnú moc, ktorú mu s obľubou pripisujeme. Je to len oblečenie. Lepšieho a hodnotnejšieho človeka z nás neurobí. I keď si to mnohí myslíme.
Ak by si mala vymenovať známe módne značky, ktoré rešpektuješ, ktoré to sú?
Tenisky Veja, spodné prádlo od Créeme, modely od ODIVI a Trace Collective, svadobné šaty od Yoora Studio, obaly na telefóny od Pela Case, rifle MUD Jeans a ich rental, kozmetika Malinna a vegánske prírodné rúže Pjur. A z dizajnérov si teraz idem Vivien Babicovú, pretože sa rozhodla ísť do hĺbky a páči sa mi jej dizajn a pohľad na „vec“ a život. Mám rada aj „temnotu“ Pavla Dendisa a drzosť Lukáša Krnáča. Samozrejme, značiek aj dizajnérov, ktorých prácu rešpektujem a obdivujem je oveľa viac.
Máš nejakú vec, na ktorú si aktuálne zameraná a túžiš po nej?
Hm, toto je zaujímavá otázka. Mám vo wishliste ľanový top od značky Trace Collective, na ktorý si aktuálne šetrím. Ale inak sa týmto veľmi nedráždim.☺ Ale túžim po absolvovaní coachingového kurzu, ak sa to počíta.
Čo konkrétne z módnej oblasti zásadne odmietaš?
„Zásadne proti“ nemám veľmi rada, ale rozumiem kam mieriš. Napríklad polyester je materiál, s ktorým sa pomaly lúčim. Mám na to rôzne dôvody – ale najväčší je, že polyester smrdí, resp., že ja v ňom smrdím. :-D A hneď potom je fakt, že praním vypúšťa mikrovlákna, ktoré sú životu nebezpečné pre ryby a v konečnom dôsledku aj nás (dá sa kúpiť filter na práčky, ktorý zachytáva mikrovlákna). Takže som teraz pri poslednom čistení šatníka vyradila asi 10 vecí zo syntetiky. A namiesto nich som si objednala ľanový top. Tým však nehovorím, že u mňa v šatníku polyester nenájdeš. Stále tam je, ale je ho čoraz menej a je čoraz ďalej od mojej pokožky. Vyhýbam sa fast fashion reťazcom. Akýmkoľvek nepremysleným a impulzívnym nákupom. Mám napríklad jasno aj v tom, že by som si radšej zvolila vlnený alebo kožený produkt zo sekáču ako nový bez certifikátu. Volím radšej organickú bavlnu ako konvenčnú. A vyhýbam sa kozmetike testovanej na zvieratách.
Keď sme pri tej slow fashion, často ma napadá, že nie vždy to musí byť aj eko a etická. Že vždy záleží aj na tom, z čoho sú materiály použité na výrobu odevov, odkiaľ pochádzajú. Riešite aj tieto aspekty?
Ja si myslím, že ak sa chce nejaká značka nazvať udržateľnou, mala by spĺňať obe tieto kritériá - prispievať k ochrane, regenerácii životného prostredia a zároveň byť etická. A rešpektovať základné ľudské a zvieracie práva. Obe tieto kritériá sa dotýkajú aj výberu materiálu, dizajnu, toho kde budeš svoje odevy vyrábať, aká bude logistika. Je žiaľ stále málo značiek, ktoré idú takto do hĺbky.
Ak odhliadneme od nakupovania a triedenia šatstva, ako inak môžeme byť udržateľní a eko v oblasti módy?
Ja som minulý rok začala používať čapované pracie prostriedky a s tým bolo spojené aj dovzdelávanie sa v oblasti správneho prania. Začala som používať zmäkčovač vody, a pravidelne čistiť práčku. Okrem toho som sa naučila správne prať a ak je to potrebné, aj žehliť. Veľa oblečenia vetrám. A znížila som počet praní pri 100% denime. Ten netreba prať, kým nie je naozaj špinavý. Ak si kúpim niečo v sekáči s tým, že to treba prešiť, zúžiť alebo inak upraviť, odnesiem to hneď ku krajčírke. Inak totiž hrozí, že už tak nespravím a vec bude zapadať prachom.
Mám také zákulisné info, že si zmenila v spôsobe premýšľania a celkový pohľad na módu aj u tvojho priateľa...
Haha, tomu ver! Presne ako píše Marie Kondo. Vyhodíš, zo života všetko čo ti už nerobí radosť.
Vyznávaš myšlienku udržateľnosti aj v ostatných oblastiach svojho života?
Myslím, že je jedno s čím začneš. Či tak ako ja, že najskôr pretriediš šatník a potom vymeníš hubku za lufu. Alebo naopak. Je vysoko pravdepodobné, že ak s týmto rozumnejším spôsobom života raz začneš, dostane sa ti to do každej oblasti. Takže áno. Pomaličky robím zmeny všade. Podčiarkujem slovo „pomaličky“. Lebo naozaj na seba netlačím. Tu ma ešte napadla jedna veľmi dôležitá vec, ktorú chcem povedať. Môže sa stať, že u niekoho vďaka myšlienkam, ktoré hovorím nastane osvietenie a rozhodne sa všetko zmeniť. Ideálne hneď ZAJTRA. Je to úžasné, treba si však vždy pamätať, že minimalizovať odpad alebo plasty neznamená, že vyhodíme napríklad všetky veci kúpeľne, ktoré v nej aktuálne máme a nakúpime nové. Vždy treba najskôr domíňať, alebo dať niekomu na domíňanie. A až potom kúpiť nové. Aj so šatníkom... Noste to čo máte, nech je to z akejkoľvek značky a hlavne sa za to nehanbite. Je to úplne v poriadku. Ale ak si chcete kúpiť niečo nové, tak nech je ten váš ďalší nákup zodpovednejší.
V čom máme najväčšie medzery?
Stále sa okolo udržateľnej módy točí veľa mýtov. Ako napríklad to, že je drahá, nudná a nedostupná. Že je len pre vyvolených alebo len pre fancy hipsterov. Zároveň sa čoraz viac používa slovo „sustainable“ a často veľmi nezmyselne. Vnímam, že ľudia majú hokej v pojmoch a vlastne dobre netušia, čo to udržateľná móda vlastne znamená. Ďalším obrovským problémom je fakt, že textil nie je v Európskej únii zadefinovaný ako odpadový tok a teda podľa zákona patrí do komunálu. Nemáme vyriešený spätný zber a triedenie. Ďalej vnímam, že udržateľné značky ešte stále nie sú dosť „cool“. Priala by som si, aby sa vizitkou luxusu stali Patagonia, Stella McCartney alebo Veja... Aby si ľudia iluzórne zvyšovali hodnotu vďaka takýmto značkám a nie tým nezodpovedným. Priala by som si, aby influenceri propagovali transparentné, udržateľné a fair trade značky a aby sa im mladí ľudia chceli podobať. Priala by som si, aby sme prestali hovoriť o udržateľnosti ako o trende, a rozmýšľali nad ňou skôr v rovine nového životného štýlu, ktorý treba čo najskôr aplikovať do našich životov, pretože už aj včera bolo neskoro. Chcela by som, aby sme predefinovali, čo znamená byť úspešný a čo vlastne znamená neustály rast.
Dajme si na záver malé školenie základných pojmov...
Slow fashion značky stoja na 3 pilieroch – okrem ekonomického, teda dosahovanie zisku, stoja aj na environmentálnom a sociálnom pilieri. To znamená, že im záleží na tom, aký dopad má výroba na životné prostredie a zároveň sa starajú o to, aby ich zamestnanci boli spravodlivo ohodnotení a pracovali v bezpečnom prostredí.
Fast fashion je fenoménom doby. Týmto značkám ide hlavne o to, aby dostali modely z mól na pulty v obchodoch za čo najrýchlejší čas. Hlavným cieľom je rýchlo vygenerovať čo najväčší zisk na úkor životného prostredia a ľudí, ktorí pre nich v rozvojových krajinách šijú odevy.
Upcyklácia je forma „recyklácie“ alebo zhodnotenia materiálu, ktorý už neplní svoj pôvodný účel. Vďaka upcyklácií sa jeho hodnota zvyšuje. Napríklad, keď zo starej záclony ušijeme nové vrecko na potraviny.
Downcyklácia je tento proces ale opačným smerom. Teda znižovanie hodnoty produktu. Napríklad, keď sa z nechceného textilu stane izolácia do domov alebo výplň do áut či handry.
A udržateľnosť je také nastavenie systému, ktoré vieme zachovať pre budúce generácie.
O udržateľnosti v najnovšom vydaní magazínu TOP FASHION- SUMMER 2020.
Udržateľnosť sa stala hlavnou témou aj nášho letného vydania, ktoré sa jej venuje zo všetkých uhlov. Od módy, krásy, vedy a technologických pokrokov, zdravia, dizajnu a zodpovedného cestovania. Nadýchnite sa s nami...
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
