„Ak si človek myslí, že má svetu čo povedať, tak nech to dá von. Pokiaľ to robí dobre, publikum si ho nájde,“ hovorí Janatini o tom, že ambícia byť influencerom nestačí. Má za sebou dlhoročné skúsenosti, ktoré z nej urobili uznávanú profesionálku. A to hneď v niekoľkých oblastiach...
Vo svete módy sa pohybuješ už dlhé roky. Dnes je bežné, že sotva pätnásťročné modelky odchádzajú ďaleko do sveta. Ako to bolo u teba v týchto časoch?
Všetko sa začalo, keď ma v štrnástich objavila modelingová agentúra Look (vtedajšie Elite), no cestovať som začala až po maturite v osemnástich. To bola moja podmienka a agentúra ju rešpektovala.
Ostať žiť v cudzej krajine si nechcela aj kvôli štúdiu na fakulte manažmentu?
Z počiatku áno, no paradoxne som po dvoch rokoch štúdium zanechala, práve preto, aby som mohla žiť v zahraničí.
Ako ti zmenila tvoj život ponuka na kontrakt na Taiwane a čo si tam robila?
Bol to štandardný modelingový kontrakt na 2 mesiace, kde sa mi veľmi zadarilo a domov som prišla s celkom slušným balíkom peňazí na vtedajšie pomery. Navyše som si tam vtedy našla aj priateľa a tak po návrate na Slovensko som po 2 týždňoch znova balila kufre a letela späť na Taiwan s jednosmernou letenkou. To bol začiatok môjho desaťročného života v Ázii.
Zrazu si sa ocitla v celkom inej kultúre. Ako si si zvykala?
Zvykala som si veľmi ťažko. Kultúrnemu šoku sa človek nevyhne a trvá veľmi dlho, kým sa človek adaptuje. O jedle nehovoriac. Trvalo mi celé dva roky, kým som ho dala vôbec do úst.
Na Slovensku poznáme Čínu z módneho hľadiska najmä ako producenta lacných fejkov a nekvalitných odevov. Ako to vyzerá s módou priamo v Číne?
Keď som do Číny prišla prvýkrát, fejky stále prevládali, lokálne značky bez hanby kopírovali svetové značky a niekedy, keď sa nestihli veci došiť, sme dokonca fotili v origináloch s tým, že veci sa do predaja stihnú došiť pod ich značkou. Vtedy v Číne neexistovala originalita a o módnom vkuse nebolo reči. Dnes je však situácia iná - čínski dizajnéri konečne našli svoju vlastnú identitu a poznať ich rukopis.
Postupne si sa dostala aj k produkcii módnych prehliadok a stylingu…
Áno, táto transformácia bola celkom prirodzená. Bola som jedno z mála dievčat, ktoré tam ostali dlhodobo a keďže som v módnom biznise pôsobila nejaký ten piatok, vedeli, že viem zvládnuť nielen stáť pred kamerou, ale fotenie či prehliadku dokážem aj produkovať.
Je pravda, že si bola tou, ktorá zorganizovala vôbec prvú módnu party v Číne?
Neviem, či by som to nazvala módnou párty, ale bola to prvá “fashion industry party”, ktoré boli v módnych metropolách Európy a Ameriky dlho rozbehnuté. V podstate išlo o event, kde sa pozvali ľudia z fashion biznisu (modelky, fotografi, dizajnéri, stylisti atď.) a mohli medzi sebou interaktovať, čo sa inde nedalo. Zároveň tam mala prístup verejnosť, ktorej to prišlo exkluzívne. Oslovil ma na to najväčší klub v meste, lebo po roku v Šanghaji som tam poznala značnú časť expatov. Pozvali sme 400 hostí, prišlo 800. A tak sme túto ultrafamous party ťahali rok a pol s takýmto počtom ľudí každý týždeň. Boli to epické párty časy.
Ako sa ti podarilo vybudovať si ďaleko od domova takúto skvelú pozíciu, ktorá ťa neskôr doviedla až k založeniu vlastnej eventovej agentúry?
Tá párty bola známa aj za hranicami Číny a každý, kto prišiel do mesta o nej vedel. Tam som získala jednak veľkú databázu a veľa kontaktov, čo neskôr viedlo k rozšíreniu môjho pôsobenia aj do iných klubov. Pôsobila som aj ako eventový & PR konzultant v kluboch a na konci svojho pobytu som dokonca jeden klub manažovala. Bola to fantastická bodka za tou crazy dekádou na tomto kontinente.
Dokonca si pripravila aj veľkolepú privátnu párty pre Naomi Campbell! Aká bola?
Áno, bola to Dolce&Gabanna afterparty po ich prehliadke k dvadsiatemu výročiu kariéry Naomi Campbell. Mali svetovú tour s touto show a na party si vybrali náš klub - Drop. Pozvaných bolo len 200 ľudí a pravidlá boli veľmi striktné - neotravovať, nefotiť. Fotografi a kamoši ma prosili, aby som poľavila, no ja som bola zásadová. Teraz samozrejme ľutujem, že som sa s ňu neodfotila, haha. Naomi bola veľmi milá, celý čas presedela v boxe s Domenicom a Stefanom. Zato jej mama - to je párty žena! Celý čas pretancovala v DJ booth a vypila nám všetku tequilu. Najprv som si nebola istá, či to nie je jej sestra, vyzerala veľmi mlado. A veru mala aj taký spirit. Bola to definitívne party to remember!
Takáto kariéra sa len tak neopúšťa. Prečo si sa vrátila domov?
Z viacerých dôvodov. Desať rokov mimo domov je dosť. Chýbala mi rodina a sama som to tam už nedávala - psychicky ani fyzicky. Tak isto bolo nereálne nájsť si tam vzťah, keďže všetci tam chodili maximálne na ročné kontrakty. Tak som sa jedného dňa zbalila a odletela domov.
Okrem pracovných aktivít si si našla čas na vzdelávanie a študovala si aj základy čínskej medicíny. Využívaš ich dnes?
Boli to len 2 levely kurzu, nebola to ozajstná škola. To je denné štúdium a na to som nemala čas. Bola tam skvelá škola pre expatov, kde som za tých pár rokov zmákla fotografiu, fashion dizajn, grafický dizajn, psychológiu a aj čínsku medicínu. Viem z nej už len veľmi málo, ale rada sa k nej v prípade potreby vraciam.
Čo si si z Číny okrem vedomostí a skúseností na Slovensko priniesla?
Najviac ma asi fascinovalo a do dnes fascinuje zistenie, že ich jedlo, ktoré som tak dlhé roky prehliadala, má obrovský podiel na ich zdraví. Každá jedna ingrediencia tonifikuje iný orgán a ich spojenie (pre nás Európanov často veľmi nezmyslené) dáva v čínskej medicíne dokonalý zmysel. Je to vlastne takmer vždy liek na niečo.
Zrazu si bola doma. Naviazala si na svoje predošlé aktivity, ktorým si sa venovala v Číne alebo si začínala od nuly?
Skúšala som si nájsť miesto v eventových agentúrach, no pre veľa z nich som bola “prekvalifikovaná”. Robila som šesť mesiacov v módnej agentúre v Prahe, skúsila šťastie vo Fashion TV ako moderátorka a snažila sa dostať na rôzne eventy, aby som spoznala čo najviac ľudí z biznisu. Rok po príchode sa mi podarilo dostať ponuku „obliekať“ seriál, to bolo konečne to bingo, na ktoré som čakala.
V čom sa líši práca seriálovej kostymérky od klasickej fashion stylistky?
Líši sa hlavne v tom, že obliekaš reálnych ľudí do reálneho života (aj keď televízneho), čo bola pre mňa nová škola. Mala som však fantastické kostymérky, ktoré boli v seriáli už roky a veľmi mi na začiatku pomohli. Seriál sa točil veľmi rýchlo a ja som obliekala 50 hercov. Nonstop. V praxi to bolo v podstate neustále nakupovanie handier, čítanie scenárov, vstávanie na pľac. Po dvoch rokoch som zo seriálu odišla a seriál pol roka na to skončil. Bola to skvelá skúsenosť.
Kedy si začala s blogovaním a čo ťa k tomu doviedlo?
V zásade asi hneď po príchode na Slovensko a viedla ma k tomu potreba sebarealizácie, kým som si hľadala prácu a aj potreba slovenským ženám ukázať, že sa nemusia báť trochu experimentovať. Vtedy (bol rok 2011) ešte neboli také odvážne ako dnes.
Máš na Instagrame detailne prepracovaný feed, za čo si dostala minulý rok aj ocenenie.
Zakladám si v prvom rade na tom, aby keď človek, ktorý nikdy nebol na mojom profile, hneď z tých prvých pár sekúnd pochopil, kto som. Pretože ak ho to nezaujme, ide preč. Preto sa kontinuálne snažím tvoriť obsah, ktorý je pestrý nielen obsahovo, ale aj vizuálne a má to môj vlastný rukopis.
Na čom si pri fotkách pri pevných postoch zakladáš?
Milujem tvoriť fotky - či už stojím pred kamerou, alebo za ňou. A rada ich aj editujem. Viem sa hrať s farbami donekonečna, je to môj relax. Vždy mám exaktnú predstavu o fotke a aj o tom, čo ňou chcem povedať a snažím sa to následne zrealizovať. Zrejme sa mi to aj darí, keďže cenu za Superfeed mi udelili práve followeri. Druhé ocenenie za Najlepší módny kontent prišiel od odbornej poroty, čo ma ako Content creatora potešilo viac ako cena za najlepší blog.
Ak by si mala poradiť ľuďom, ako fotiť fotografie na IG a aký typ záberov najviac ide, čo by to bolo?
To je veľmi individuálne, záleží od toho, kto ste, čo robíte a čo chcete fotografiou povedať. Navyše, u nás je iný trend ako vo svete. U nás majú ľudia stále radi farby, maximalizmus, “páčivé fotky” a nerozumejú veľmi art fotkám. Vo svete majú dnes blogerky minimalistickejšie fotky fotené z väčšej časti na mobil, za pochodu, real life, bez filtrov a presetov.
A čo filtre a appky na storky a fotografie. Poraď nejaké svoje vychytávky, ktoré nie sú tajomstvom...
Mám svoje vlastné Lightroom presety, ktoré som si rokmi vytvorila na základe vlastnej estetiky, ktorá sa každých pár mesiacov obmieňa. Na základe jednak mojich preferencií a jednak toho, kam smeruje Instagram. Čiže ja všetko editujem v počítači. No skvelou appkou na edit je napríklad Tezza app, ktorú využívam na stories. Je to asi najlepšia apka čo sa editu a funkcii týka. Dá sa tam toho naozaj veľa korigovať a celkom často ju updatujú s novými features.
Ak má niekto ambíciu byť influencerom, alebo jednoducho túži svojim profilom zaujať. Čo by si mu poradila, aby si dokázal vybudovať slušné publikum a „čísla“?
V prvom rade by nikto nemal mať ambíciu byť influencerom. Ak si človek myslí, že má svetu niečo povedať, či už slovom alebo vizuálne, a to niečo už nebolo povedané stokrát, tak nech to dá von. Pokiaľ to robí dobre, publikum si ho nájde. Niekde som raz počula skvelú myšlienku... Kreativita nie je o tom vytvoriť niečo, čo tu ešte nebolo. Kreativita je o tom, vytvoriť niečo neobyčajné z úplne obyčajnej veci.
Nový koronavírus COVID-19 zmenil svet. Všetko je online. Sociálne siete fungujú na plné obrátky. Žije to tam a mám pocit, akoby sa ľudia viac otvárali. Akoby tá póza a kŕč, ktorú som vnímala oslabli a je tam viac človečiny... Ty to ako vnímaš?
Vnímam to rovnako. Z ľudí akoby opadla póza a sú ľudskejší. Niektorí influenceri si s kontentom nevedia zrazu rady, niektorí vedia zaujať aj spomedzi štyroch stien obývačky.
Ako toto obdobie vnímaš a prežívaš ty?
Zatiaľ úplne v pohode. Som zvyknutá pracovať aj z domu, pre mňa to nie je nič nové. Inak, dlho som si želala, aby som zvoľnila tempo a bola viac doma, vstávala bez budíka…A mám to mať. ☺ Samozrejme sú stavy up and down, ako u každého. Už som si ale našla svoj systém a aj keď sa mi veľa projektov zrušilo, stále mi našťastie nejaké bežia, čiže som takmer rovnako busy ako pred karanténou. Akurát robím všetko z domu a som neskutočne vďačná, že mám túto možnosť.
Mnoho z nás sa muselo zmieriť, že nepôjdeme na dovolenky, museli sme odrieknuť oslavy, rušia sa festivaly, niektorí prídu o prácu... O čo si prišla ty?
My sme sa deň pred odletom do Afriky (12.3.) rozhodli neodletieť. Situácia sa vyvíjala extrémne rýchlo, boli sme na vážkach, no intuícia a zdravý rozum našťastie zvíťazili. Boli to veľmi turbulentné dni. Boli sme napoly zbalení a v Afrike nás čakala moja rodina, všetko bolo pripravené. Desať dní na to uzavreli krajinu a dnes je tam úplný zákaz vychádzania, čiže domov by sme sa už tak skoro neodstali. Máme to zatiaľ odložené na október. Či poletíme, je otázne.
Keď sa toto všetko skončí a dostaneme opäť svoju stratenú slobodu, čo urobíš ako prvé?
Pôjdeme celá rodina na dovolenku niekam na Slovensku v zostave, v akej sme na dovolenke ešte nikdy neboli. Bude to epické.
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
