Slovenská herečka pôsobiaca v Čechách má za sebou mnoho úspešných projektov, medzi ktoré patrí aj jej nový film Môj život. Ten upozorňuje na aktuálnu tému nedostatočnej ochrany žien v našej spoločnosti. Vlastina v ňom stvárnila obeť domáceho násilia. Otvorene priznáva, že aj ona mala osobnú skúsenosť s toxickým vzťahom: „Verila som, že sa dokáže zmeniť, že to bol len skrat človeka, ktorý ma extrémne miluje. Že toto nie je láska mi ako neskúsenej mladej žene nedochádzalo. Možno aj preto, že sa o týchto veciach veľmi málo verejne hovorí.“
Si nesmierne činorodá, aktívna a cieľavedomá. Okrem toho, že si známou herečkou a spisovateľkou, si sa venovala aj mnohých ďalším oblastiam. Je to istý spôsob hľadania sa?
Nehľadám sa. Už som sa dávno našla. Chvalabohu. Aktívna som, to je pravda. Keď sa venujem veciam, ktoré má bavia, je mi jedno, že na nich trávim veľa času a pracujem aj cez víkend. A mám to šťastie, že už nerobím veci, ktoré ma nebavia. Naučila som sa odmietať, počkať, nájsť inú cestu, aby som nemusela. Preto sa venujem okrem herectva aj písaniu, navrhovaniu šperkov, móde, pretože keď sa mi v jednej oblasti nebude dariť, mám tie ďalšie a ani na jednej profesii nie som závislá. To je úžasný stav slobody, ktorý mi umožňuje maximálnu kreativitu.
Hovorí sa, že svoje smerovanie si formujeme už v detstve...
V detstve, ak nám je dovolené venovať sa tomu, čo nás baví a k čomu nás to ťahá, pričom sa vydržíme hrať aj hodiny, sa formuje to, k čomu budeme inklinovať aj v dospelosti. Ak budeme mať dosť odvahy ísť proti názorom ostatných, ktorí si často myslia, že vedia, čo je pre nás najlepšie. Ja som od malička milovala staré veci, zažívala som pocit eufórie, keď som sa mohla o samote hrabať v starých, vyradených veciach u babičky v pivnici. Od 11 rokov som pravidelne zo školy chodievala sama do sekáča hľadať poklady. Chcela som byť smetiarka, čo mi našťastie nevyšlo, ale určite to súvisí s tým, že dnes tvorím šperky a baví ma originálna móda. Milujem kombinovať staré vintage veci s novým dizajnom. Niečo, čo nikto nemá a je to len moje. Chcela som byť aj módna návrhárka. Moja mama šila, všade mala Burdy a ja som sa učila robiť strihy a pracovať na šijacom stroji. Potom som chcela byť novinárka, čo sa mi splnilo a tiež som sa hlásila na psychológiu. Je dobre, že ma nevzali, pretože dnes si robím terapeutický výcvik a som rada, že nie som psychológ a môžem mať porozumenie duši len ako koníček.
Bez okolkov o sebe hovoríš, že si mala problémy so sebavedomím. Môže za to tvoje detstvo alebo výchova?
Môže za to moja krehkosť. Niekoho sa poznámky okolia nedotýkajú a niekoho položia na kolená. Na základnej škole sa mi deti smiali, že mám nohy do O ako futbalista, aj mamina mi povedala, že sukne si fakt nemôžem so svojimi nohami dovoliť a ja som naozaj asi desať rokov nenosila nič, v čom by boli moje nohy vidieť. Paradoxne dnes nosím iba šaty a hrdo svoje nohy ukazujem a dokonca sa mi páčia. Aj keď sú do O. Keď som mala 16 rokov, moja veľká prvá láska, volal sa Viktor, povedal, že som pekná baba, ale mám veľký zadok. A ja som sa tak strašne zľakla, že sa so mnou rozíde, že som okamžite začala držať diétu a cvičiť. Nakoniec som ho opustila ja. Keď som mala 18 rokov, popri vysokej škole som skúsila modeling. Niekto ma vtedy zastavil na ulici, dal mi do ruky vizitku, aby som sa prišla ukázať a priniesla nejaké svoje fotky. Jedinú fotku som mala z Chorvátska v plavkách. Nikdy by ma nenapadlo, že ja by som mohla byť modelka a úprimne ma to ani nelákalo. Keď ma poslali do Tokia, prišlo im, že som moc tučná, lebo som mala v páse 63 cm a o mesiac na to, keď ma poslala agentúra do Barcelony, tak som im tam zasa prišla moc chudá, lebo som mala v páse 63 cm. Nikde som nebola dokonalá a o to viac som o sebe pochybovala.
Myslíš si, že sa nízke sebavedomia pretavilo aj do vzťahov?
Stopercentne. Začíname ako sebaisté malé deti, ktoré nepochybujú o tom, že sú v poriadku také, aké sú. A bohužiaľ mnoho z nás končí v dospelosti ako citoví bezdomovci, neschopní vytvárať fungujúce vzťahy. Ja som sa v podstate v každom dlhodobom vzťahu dostala do bodu, kedy som reagovala na partnera neadekvátne, prehnane, prosila o lásku, keď sa so mnou odmietol rozprávať, urazil sa, reagoval podráždene, okamžite som mala pocit, že nie som dostatočne dobrá, hodnotná a padala som na dno. Je to príšerný stav, pretože čím viac o lásku prosíte, tým menej jej dostanete a tým menej si vás partner váži a kruh vášho sebavedomia sa uzatvára. A je zaujímavé, že tento program sa v podstate opakuje v každom vzťahu, väčšinou kvôli podvedomej voľbe podobne nesebaistého partnera.
Verejne si priznala, že si mala osobnú skúsenosť s týraním. O čo presne išlo?
Mala som skúsenosť s toxickým vzťahom. Nevyrovnaným, kde je s druhým manipulované. A ja som v dvadsiatich rokoch nemala absolútne žiadne hranice, takže som dovolila to, čo by mnoho iných ľudí nedovolilo a okamžite by odišli preč. Môj bývalý partner sa mi napríklad hrabal vo veciach, čítal si moje denníky, kontroloval ma, či som doma, extrémne žiarlil, aj keď nemal najmenší dôvod a keď som získala prvú hereckú prácu, zamkol ma v byte a nechcel ma pustiť na kostýmovú skúšku.
Ako si dokázala uniknúť a oslobodiť sa nielen fyzicky od tyrana ale aj duševne?
Zložito. Vždy totiž prišli „pekné“ dni, kedy bolo všetko fajn a pre tie som ja dokázala žiť a zabudnúť na všetko to zlé. Tak naivná som bola, že som verila, že človek sa dokáže zmeniť a že to bol nejaký momentálny skrat človeka, ktorý ma proste iba extrémne miluje. Že toto nie je láska, to mi ako neskúsenej mladej žene vôbec nedochádzalo. Možno aj preto, že sa o týchto veciach, manipuláciách a psychickom vydieraní veľmi málo verejne hovorí. Celé je to o vnímaní vlastnej hodnoty. Keď človek vie, kto naozaj je, že má dôvod byť na seba hrdý, že je v poriadku už len tým, že je, ustojí čokoľvek, aj keď to bude náročné a vnútorný kritik v hlave bude toto rozhodnutie odísť stokrát spochybňovať.
Iste si musela mať pocit, ako mnoho ďalších sklamaných žien, že muži sú všetci rovnakí a nemôžeš im veriť. Ako sa tvoj pohľad na nich zmenil?
Zamilovala som sa a na všetko predtým zabudla. O chvíľu mi bude 38 a už viem, že zamilovanosť nemá s láskou nič spoločné. Vtedy sme všetci úžasní, skvelí alebo sa na to aspoň skvelo hráme. Keď niekto túži po láske a prijatí, je jednoduché povedať mu presne to, čo chce počuť a je jednoduché sa zamilovať. Stačí pár pekných slov, ktoré nám nikto dlho nepovedal. Dnes viem, že ak príde princ na bielom koni, väčšinou je to manipulátor na somárovi, ktorý to vie len dobre zahrať. Ale rozhodne nehádžem všetkých mužov do jedného vreca. To by som bola do smrti sama...
Nedávno mal premiéru film Môj život, kde si stvárnila postavu baletky, ktorú vlastný manžel skoro pripravil o život. Ako si sa vnútorne vysporiadala s touto úlohou?
Bola som rada, že môžem konečne hrať niečo, čomu rozumiem. Vyberám si role, ktoré sú mi blízke a ktoré nebudem musieť dlho analyzovať, pretože rozumiem ich konaniu. A aj keď sú na plátne moje slzy autentické, neprežila som si svoj vlastný traumatický zážitok znovu. Prežila som si zážitok tej postavy a jej príbeh je predsa len o dosť iný, než ten môj.
Myslíš si, že je možné odhadnúť muža tyrana už v začiatkoch vzťahu?
Veľmi ťažko. Väčšinou sú neodolateľní, veľmi charizmatickí, pozorní. Moja osobná skúsenosť, na základe ktorej som si vytvorila vlastný systém bodov, na ktoré si dávať pozor je, za prvé počúvať intuíciu. Ak muž urobí alebo povie niečo, z čoho nám už na začiatku zostane byť nepríjemne, je to varujúci signál. A ak sa muž ponáhľa, aby sme s ním rýchlo bývali alebo on u nás, aby sme ho predstavili rodine, aby sa mohol rýchlo stať súčasťou našich životov. Nerešpektujú naše pocity, snažia sa nás presvedčiť, že toto je pre nás najlepšie, kupujú si nás, zaväzujú. Do takéhoto vzťahu by som ja už nikdy nešla.
Udalosti v našej krajine hovoria o tom, že sa ženy bezpečne necítia a nedôverujú ani polícii. Čo by sa podľa teba malo zmeniť?
Párkrát som na políciu volala, ale sú to muži, niektorí viac vedomí, niektorí presvedčení, že ženy sú hysterky a tak sa k nim potom aj správajú. Je to naozaj nepríjemný pocit, presviedčať iného muža, že je vám ubližované. Informovanosť a zdieľanie týchto príbehov by určite veľmi pomohlo, ale ženy sa boja a hanbia za svoje skúsenosti. A áno, mnohokrát im to niekto neverí, lebo partner je úspešný a obľúbený muž.
Ženy si často neveria, porovnávajú sa, nechávajú sa ovládať. Môže za to tradičná výchova dievčat v Čechách a na Slovensku?
Stopercentne. Mnoho z nás bolo vychovávaných tak, aby sme boli poslušné, dobré dievčatká, ktoré len ticho sedia a nič nehovoria. Keď sme sa na základnej škole smiali, učiteľka po nás hádzala kľúče. Keď som dostala poznámku alebo zlú známku, tak som mala zákaz ísť von, keď som prišla domov o desať minút neskôr, tak výprask. Nikto sa nezaujímal o to, kto naozaj sme a čo by sme chceli mi. Čo prežívame, čo cítime. A preto nám potom trvá tak dlho prísť na to, kto naozaj sme a čo sú prevzaté role a presvedčenia o tom, kým by sme mali byť.
Ako nájsť v sebe silu a pozrieť sa na seba inými očami? Dá sa to naučiť?
Nič iné nám nezostáva, ako sa to naučiť. Ale keď sa človek dokáže naučiť cudzí jazyk, naučí sa aj pozerať sám na seba inak, viac láskyplne, s väčším pochopením. Dôležité je sa vzdelávať, spoznávať sám seba cez nové výzvy, kurzy, knihy, chodiť na terapie, nájsť si terapeuta, ktorý nám sadne a ktorý nás dovedie tam, kam by sme sa napríklad sami nedokázali dostať. Človek, ktorý na sebe pracuje po stránke psychologického pochopenia seba samého je potom aj dobrým partnerom vo vzťahu. Vedomým, duševne pevným.
Tvrdíš o sebe, že si bola nesmelá a neistá. Dnes pôsobíš ako vyrovnaná žena, ktorá vie čo chce a ide si za tým. Ako si to dokázala?
Presnou tou prácou na sebe samej. Nikdy som sa nezastavila a nepovedala som si „už som kompletná, v pohode, len svet okolo mňa je celý zle". Vždy bolo pre mňa esenciálne pochopiť samu seba. Zistiť, prečo ma určité výroky zraňujú, prečo si niektoré poznámky beriem tak osobne, prečo sa ma dotýka to, čo druhý urobil. Prečo sa cítim nepríjemne v tej a tej spoločnosti, prečo je mi nepríjemné niečo odmietnuť, prečo sa bojím povedať nie. Na každú otázku som chcela nájsť odpoveď a tak som ju hľadala.
Mnohé popisuješ v úspešnej knihe „Prostor pro duši“. Čo bol hlavný motív pre jej vytvorenie?
Zdieľanie pravdy a autentičnosti človeka, ktorý si toho veľa prežil, veľa toho pochopil a môže tak ukázať cestu ostatným, ktorú tápu, ktorý ešte nevedia, čo sa to deje a prečo sa to deje. Častokrát stačí ukázať, že to, čo sa deje ostatným, sa deje aj nám. Že v tom nie sú sami. Že sa za to nemusia hanbiť. Že je to v poriadku, cítiť sa občas divne, smutne, na dne. A hlavne, že o tom je život a vždy bude. O oscilovaní medzi dnom a pocitom šťastia a najlepšie nám bude niekde uprostred medzi tým. V rovnováhe, ktorú si musí nájsť vo svojom živote každý sám.
Máš z knihy nejakú obľúbenú časť, ktorá vystihuje tvoje najzásadnejšie „otázky“ a „ odpovede“?
Najradšej mám úplne poslednú kapitolu s názvom Duša. Príde mi, že život je priestor pre dušu a je len na nás, ako tento priestor zaplníme. Akými činmi, myšlienkami a rozhodnutiami.
Tvoja kniha má ženám pomáhať a povzbudiť ich. Posúvajú aj teba?
Ja cítim neskutočnú vďaku a pokoru, že moja kniha tak veľmi pomáha. Nebol to zámer. Absolútne žiaden marketingový ťah. Vedela som len, že to musím celé risknúť a knihu si vydať sama, bez vydavateľa a nakladateľa, že si založím e-shop, zaplatím tlač, a propagovať ju budem tak, ako sa bude dať, hlavne na sociálnych sieťach. A keď nič nepredám, tak budem mať v garáží plno kníh a potom budem riešiť, čo s tým. Bolo zaujímavé pozorovať, ako mi tento krok niektorí vyhovárali. Jedna z najväčších distribučných spoločnosti v Čechách knihu chcela vytlačiť a skúsiť predávať, ale boli od začiatku negatívne nastavený, že maximálne tisíc kusov a aj tak skončí vo výpredaji. Neuverila som im. Vďaka Bohu a knihu im nedala. Behom pár mesiacov som robila tri dotlače a dnes mám predaných 20 000 kusov, čo je mega bestseller a ja som v úplnom šoku, akú veľkú moc má taká malá kniha, ktorá vznikla len preto, že som cítila potrebu niečo zdieľať s ostatnými.
Sú pre teba tvoje knihy terapiou, ktorá sa deje v procese písania alebo je to už výsledok dozrievania a uvedomenia si seba?
Terapiou nie, aj keď písanie je niečo, čo mi ide tak nejak prirodzene samo, ale píšem iba vtedy, keď mám o čom a som v tom správnom flow. Keď som bola ja sama na začiatku svojej cesty, veľmi mi vtedy knihy pomohli. Otvorili mi oči aj srdce. Inšpirovali ma cudzie ľudské príbehy o ceste poznania. A ja som takisto dnes v bode, kedy si myslím, že moja skúsenosť a pochopenie života môže niekoho zaujímať.
Je zjavné, že si veľmi emocionálna. V čom ti to v živote pomáha a v čom je to naopak prekážkou?
Je to prekážkou, keď sa človek vyskytuje medzi ľuďmi, ktorí svoje emócie nevyužívajú, prekážajú im, obťažujú ich a nevyznajú sa v nich. Takých ľudí je okolo nás veľa, veď koľko detí doma počúvalo: neplač, nie si žiadna baba! Ukľudni sa. Nekrič! Ľudia prirodzene potlačia svoje emócie, lebo je jednoduchšie sa od nich odpojiť a nič necítiť, ako prežívať utrpenie a bolesť. Môj muž je tiež tento typ, že sa vie vypnúť a stane sa z neho, ja hovorím „emočná ploštica“, aby ho to príliš nebolelo. Obranný mechanizmus. Ja mám svoje emócie rada. Vďaka nim môžem hrať, milovať, písať, žiť. Len je potrebné ich mať pod kontrolou, nie aby emócie mali pod kontrolou mňa.
Máš troch synov a manžela. Mužský svet ťa obklopuje, ako sa v ňom cítiš?
Veľmi dobre. Ale možno iba preto, že som nezažila naplno prítomnosť toho ženského sveta. Môj najlepší kamarát z detstva je muž, bol mi aj za svedka na svadbe, mám priateľov mužov, doma troch synov, osoba, s ktorou najviac všetko zdieľam je môj muž. Možno keby som sa viac stretávala so ženami alebo som mala dcéru, zmenila by som názor.
Sú matky, ktoré pôsobia, akoby ich v živote nič nerozhodilo a materstvo bola selanka. Ty často priznávaš, že to nie je vždy ružové.
Ja rozhodne nie som dokonalá matka a ani nikdy nebudem. Som proste matka a je to sakra ťažké vychovávať tri deti. Jeden má 12 a je už v puberte. Nedávno som mu dala svoj deodorant a vodu na odličovanie, pretože sa mu začína robiť akné. Čakala som, že ma pošle niekam, ale bol v pohode a ja som bola rada, že mu môžem byť oporou. Nenaplánovala som im cestu, ktorou musia ísť. Nepotrebujem, aby mali vysoké školy a robili to, čo ich v živote nebaví. Moje ambície sú naplnené. Snažím sa o to, aby boli samostatní, aby som ich nemala doma do tridsiatky, lebo takých mužov žiadna žena nechce. Takže si sami perú, baví ich varenie, upratujú, chystajú sa sami do školy, pomáhajú. V podstate za nich už nerobím nič.
Mnohé ženy sa materstva boja práve pre jeho náročnosť. Boja sa, že ohrozia svoje vzťahy. Ako to vidíš ty. Vidíš materstvo ako skúšku vzťahu alebo naopak ako „stmelovač“?
Tak tohto som sa ja nikdy nebála. Naopak. Pre ženu aj muža je dieťa dar a nad tým, či im dieťa naruší ich pohodlie a vzťah som nikdy nerozmýšľala. Určite áno, bude to náročné a ťažké, ale je to dôležitá skúška pro oboch.
Pri nefunkčných vzťahoch často mnohé ženy váhajú, či rozbiť rodinu a byť šťastný alebo sa obetovať kvôli deťom? Čo ty na to?
Náš život by sme nemali obetovať pre nikoho. A deti chcú a potrebujú vidieť ten správny vzor funkčného, láskyplného vzťahu, lebo raz budú opakovať to, čo videli doma. Takže ak chcete, aby sa raz vaše deti trápili v nefunkčnom vzťahu, v ktorom sa teraz trápite vy, tak pokojne zostaňte a obetujte sa.
To, že sa nikdy nevzdávaš dokazuje aj tvoja nezlomnosť. Keď ti po autonehode oznámili lekári, že už nikdy nebudeš behať, nenechala si sa odradiť a dokázala si to. Dokážeš teda motivovať nielen svoju dušu ale aj telo...
Telo je ohromne silné a je extrémne dôležité sa oň starať a nehádzať mu polená pod nohy. Najviac som si to uvedomila pri pôrode prvého syna. Bol to ťažký a komplikovaný pôrod, nechcela som epidurál a telo to zvládlo. V ten moment som sa s ním zmierila a prestala sa trestať za to, že mám celulitídu, strie a ochabnutý zadok.
Ako žiješ, keď práve nenatáčaš?
Intenzívne a naplno. Ja sa rozhodne nenudím. Keď mám voľno, viem si ľahnúť na gauč a odpočívať, pozerať na seriály na Netflixe alebo HBO. Hlavne nesmiem zabúdať, že mám tri deti, takže odpočívam iba keď spia alebo ich muž niekam zoberie. Milujem tie občasné momenty prázdneho domu a vzácneho ticha. Inak mám rozpísanú štvrtú knihu, pripravujem sa na divadelnú hru, navrhujem šperky Adore.
Pôsobíš ako dokonalosť sama. Máš aj nejaké neresti? Čo si rada dopraješ a čo naopak k životu nepotrebuješ?
To je ťažká otázka, až tak detailne som sa neanalyzovala. Musela by som sa pozorovať mesiac, aby som ti mohla poskytnúť odpoveď. Ale mám rada dobré víno, dobré jedlo, dobré dezerty, kvalitnú tmavú čokoládu, dobrú zmrzlinu, čierne pivo, nugát, syry, teraz pozerám, že je to celé o jedle, ale mám rada aj módu, knihy, kvety a všeobecne je to u nás ako v botanickej záhrade. No a nepotrebujem k životu cigarety a drogy, hazard ani počítačové hry. Napríklad...
Si prirodzene krásna žena. Ako sa o seba staráš a čo sú tvoje beauty vychytávky?
Už od 14 rokov chodím pravidelne raz za mesiac na kozmetiku, nechať si odborne vyčistiť pleť. Naučila ma to moja mama a nedokážem si predstaviť, že by som si niečo na tvári vytláčala sama alebo to nechala tak. Čistá a zdravá pleť je základ. Nepotrebujem potom pleť prekrývať ťažkým make-upom. Používam prírodnú kozmetiku aj make-upy, ale nie som ortodoxná, niekedy nie je iná cesta, napríklad keď nakrúcam. A chodím aj za odborníkmi na dermatológiu, odstraňovať pigmentové škvrny po lete, na laser. Krémy nemajú taký efekt, lebo sa nedostanú do spodnej vrstvy pokožky, takže je potreba do epidermis nejakú tú výživu dostať odborne.
Si herečka, zároveň si mama troch synov, spisovateľka. Aký je tvoj vzťah k móde a ako vyzerá tvoj šatník?
Milujem módu, sama si nejaké kúsky navrhujem pod značkou a veľmi ma to baví. Keď si môžem zohnať krásnu látku a vymyslieť, čo by sa z nej dalo ušiť. Baví ma kombinovať veci zo second handu, vintage obchodov spolu s kúskami od lokálnych dizajnérov. Mojim obľúbeným návrhárom je Zoltán Tóth, veľký talent. Čo sa týka návrhárov, značiek, vždy sa mi buď niečo páči a niečo nie. Takže sa nedržím iba jednej, vyberám si podľa osobného vkusu. Mám rada Bottega Venetu, Loewe, Boyy, Mugler. Značky, ktoré sa neboja experimentovať s extravaganciou a zároveň sa inšpirujú prvkami zo 60., 70., 80. rokov.
Existuje niečo, čo ti pomáha, keď ti je ťažko?
Dýchať zhlboka a uvedomiť si, že mám byť prečo na seba hrdá. Nečakať, že tu bude niekto preto, aby ma mal rád, povedal mi, aká som skvelá. Byť spojená sama so sebou, vedomá, prítomná a sama k sebe láskyplná...
Text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
