Patrí medzi najznámejších slovenských novinárov a majú pred ňou rešpekt aj ostrieľaní politici. Zuzana sa však angažuje aj v sociálno-spoločenskej oblasti a je hrdou feministkou. Takou, že si pri jej slovách uvedomíte, že feminizmus nie je extrém, ale prirodzená túžba ženy po integrite a právach.
Okrem toho, že sa v profesijnom živote zaoberáš politikou, nie sú ti cudzie ani spoločenské a sociálne témy. Ktoré otázky sa ťa dotýkajú najviac?
V podstate celé široké spektrum sociálnych tém – od ľudí bez domova, cez vylúčené komunity, až po matky samoživiteľky. Postupom rokov som sa dostala do bodu, že ma tieto témy naozaj autenticky trápia aj bežne na ulici, nie je to niečo hrané, alebo in, skôr naopak. Dostávam za to paradoxne často veľký hejt.
Akoby sa stalo národným športom urážať všetko, čo sa zastáva a obhajuje práva istých skupín, jednotlivcov, menšín. Z liberalizmu sa stala nadávka, feminizmus je rovnako zosmiešňovaný. Ak niekto nedisponuje argumentačnými schopnosťami, je často terčom posmechu a útokov za to, aké názory zastáva. Ako v tejto situácii reagovať?
Je to ťažké. Ak sa bavíme v online rovine, myslím, že to nemá zmysel. Na sociálnych sieťach nie je reálna vzorka ľudí, sú tam dve hlučné skupiny – jedna je vždy hystericky za, jedna hystericky proti. Akokoľvek sa tam budete snažiť niekomu niečo vysvetliť, podľa mojej skúsenosti, odídete frustrovaní. Venujete tomu veľa svojho času a výsledok je nulový. Ak sa ale bavíme o osobnom kontakte, treba podľa mňa vždy začať empatiou. Ja napríklad rozumiem ľuďom, ktorí sú frustrovaní z toho, že žijú vedľa rómskej osady. Rozumiem aj mužom, ktorí sa cítia ohrození feminizmom. Neznamená, že majú pravdu, to vôbec nie. Ale majú obavy, a je dobré na začiatku diskusie prejaviť záujem o ich pocity a strach, ktoré sú autentické. A potom treba dať na stôl racionálne argumenty a opakovať, že chápete emócie, ale toto sú fakty. Je dosť možné, že z tej diskusie neodídete víťazne, ale garantujem vám, že nad tým ten človek bude minimálne premýšľať.
Netajíš sa tým, že si feministka. Mnohí toto označenie považujú za hanlivé, extrémistické až kontroverzné. Ako vnímaš feminizmus ty?
Možno to bude znieť hlúpo, ale pre mňa je feminizmus tak veľmi prirodzený, že skôr naopak, nechápem, že niekto nie je feminista alebo feministka. A ak nie je, zrejme je to len preto, že o tom málo vie.
Existuje formulka, ktorá sa ti osvedčila pri konfrontácii s „antifeministami“?
Dáta. Na to ľudia veľmi nemajú čo povedať. Alebo potom konkrétne príbehy zo života. Viem, že veľmi pomáha, keď mužom porozpráva o svojich zážitkoch matka, dcéra alebo sestra. Je to niekto, koho majú radi, komu želajú len to najlepšie v živote a sú na nich citliví. Osobné rodinné príbehy pomáhajú lepšie pochopiť situácie, lebo ide o niekoho, kto je vám veľmi blízky.
Aké je podľa teba postavenie ženy v súčasnej spoločnosti?
Najlepšie aké kedy bolo. To je dobrá správa. Ale stále máme dlhú cestu pred sebou. Stále o našich životoch na Slovensku rozhodujú primárne muži. Znamená to, že vo verejných politikách je výlučne presadzovaná mužská perspektíva na život. Pozerajú sa na to svojou optikou. S tým prichádzajú potom rozhodnutia, ktoré môžu ľahko zabudnúť na situácie, ktoré ženy zažívajú a muži o nich často nič nevedia. Myslím, že by sme mali chcieť vidieť viac žien vo vedení štátu aj firiem.
Čo považuješ za nedobrý pozostatok z dôb minulých a čo naopak vnímaš ako negatívum dnešnej doby, ktoré sa podpísalo na ženách?
Pozostatok z dôb minulých je všetko. Ale ak mám vypichnúť jednu vec, je to rozhodne neproporčná starostlivosť o deti a domácnosť. Som rada, že aspoň moja bublina to postupne mení a aj muži sú súčasťou výchovy vlastných detí a začínajú upratovať v domácnosti... To bolo napríklad u nás doma ešte pred dvadsiatimi rokmi nemysliteľné. Ak sa proporčne rozdelí čas, ktorý ženy venujú domácnosti, medzi dvoch ľudí, prirodzene budú mať partneri viac času na seba, aj na deti a každý v domácnosti bude spokojnejší. A negatívum dnešnej doby? Veľmi silno vnímam tlak na vzhľad, dokonalú kariéru, v kombinácii s deťmi. Myslím, že ten tlak na perfektný život je nenormálny a bude to ešte pre nové generácie veľký problém. Nehovorí sa o zlyhaniach, každý na Instagrame ukazuje, aký žije perfektný život s perfektným makeupom, deťmi a Chanel kabelkou. Všetci nonstop vysmiati, žiadne hádky, ani zlé dni. Tá ilúzia dokonalosti je veľmi nebezpečná a aj psychológovia upozorňujú, že sa budeme musieť s deťmi viac rozprávať o tom, že aj my prechádzame zlými obdobiami a zlyhaniami, a že sa dajú zvládnuť.
Ako vnímaš mladú mužskú populáciu na Slovensku a kde máme medzery?
Neviem hovoriť za všetkých, mám len svoje okolie, ktoré určite nepredstavuje reprezentatívnu vzorku. Určite by som si o tom veľmi rada prečítala nejaký reálny výskum. To, čo vidím v mojom okolí, je dobré aj zlé. Vidno zmenu, ženy v mojom veku si pýtajú svoj priestor, vedia si ho vyboxovať. Niektorí muži to nie celkom chápu a jedna z veľkých výziev pre nich teraz bude nájsť si svoje miesto v spoločnosti, kde nie je jasne nalinkované, že muž zarába a je hlava rodiny. Kde nie je už dané, že muži neplačú a sú siláci, a ich hlavná úloha je domov doniesť peniaze. Zrazu sa ocitli v situácii, že majú prebaľovať dieťa a spievať mu uspávanky, a že si žehlia košele sami, a ich partnerka môže zarábať pokojne aj viac ako oni. Držím im veľmi palce a myslím, že by sme sa na túto tému mali viac rozprávať, lebo veľa sa hovorí o ženách, ale ruka v ruke musíme veľa hovoriť aj o mužoch a ich novej, inej roli.
Prečo väčšina mužov vníma feminizmus ako útok proti nim?
Poviem to takto: Keby som ja cez deň šéfovala a večer prišla domov z roboty a nemusela som nič robiť, pretože by to niekto urobil za mňa, tiež by som to nechcela meniť. Je to pre nich super pozícia, pretože upratovať a starať sa o všetko, úprimne, komu sa to chce? Nikomu. A čiastočne to nadväzuje aj na moju predošlú odpoveď, že zrazu sa ich rola mení, a nie sú si istí ako. Zmena je vždy strašidelná, je to asi normálna ľudská reakcia.
Prvýkrát od Márie Terézie v našej krajine stojí na čele štátu žena. Myslíš si, že práve víťazstvo Zuzany Čapútovej je signál, že naša spoločnosť sa posunula?
Neviem, či sa posunula, ale verím, že to pomôže téme, že ženy majú v politike svoje miesto. Zrazu sa už zaoberáme aj takou banalitou ako to, že celá ústava je na Slovensku napísaná maskulínne a je zrazu problém, že všade je len prezident, a my máme pri tom prezidentku. To isté platí napríklad pre Verejnú ochrankyňu práv Máriu Patakyovú, pred tým Janu Dubovcovú. Spisovne a oficiálne ich stále musíme volať Verejný ochranca práv. Zafarbenie slov je pritom veľmi dôležité a uvedomí si to človek napríklad v angličtine. Tam je congressman a congresswoman. A keď počúvam politické podcasty a niekto hovorí o prosecutor, nepredstavíte si pod tým automaticky muža, pretože dosť často to je žena. Slovenčina je v tomto oveľa „mužskejšia“, ale ak bude viac žien v politike, časom sa aj jazyk musí prispôsobiť.
Ak by si bola aktívna v politike a bolo v tvojich silách vytvoriť zákon týkajúci sa žien, čo by to bolo?
Tak to je ťažká otázka. Som presvedčená, že zákony máme na Slovensku dobré a myslia takmer na všetky skupiny. Problém je v ich vymáhaní. V tom, že príde týraná žena na políciu, a tí ju pošlú domov, lebo na stanici je päť mužov a všetkým to príde v pohode. Takže, ak by bolo niečo v mojich silách, kompletne by som preškolila policajtov a policajtky, prokurátorov a prokurátorky, sudcov a sudkyne a štátnych úradníkov a úradníčky. Dala by som do toho veľmi veľa peňazí a venovala by som tomu veľkú pozornosť.
A teraz ešte imaginárnejšie. Ak by si mávnutím čarovného prútika mohla zmeniť v našej krajine niečo, čo by zmenilo život ženám, čo by to bolo?
Takto narýchlo mi asi napadá len povinná materská pre mužov. Podľa všetkých štúdií to prospieva úplne všetkému – od vzťahu s deťmi, až po partnerský život a domácnosť.
Nedávno si hosťovala v populárnom podcaste Lužifčák, kde si sa veľmi priamo vyjadrila na tému flirtov a komplimentov od mužov, ktoré nie sú pre ženy vždy príjemné. Kedy si si začala uvedomovať, že určité situácie, ktoré muži berú ako normál, nie sú celkom v poriadku?
Ja som si to uvedomovala veľmi skoro, ale až teraz to viem tak normálne sformulovať a vyargumentovať. Od puberty mi prekážalo, keď niekto hovoril, že chlapci sú šikovní a dievčatá pekné. Nesedelo mi to nikdy, pretože aj ja som bola šikovná, aj ja som bola bystrá.
Čo je podľa teba v rámci komunikácie medzi mužom a ženou, ktorí nie sú v blízkom vzťahu ešte v norme a čo už je za čiarou?
Neviem, či existuje nejaké univerzálne pravidlo, preto by som to ja nastavila naozaj prísne. Každý má tú hranicu niekde inde a určite sú ženy, ktorým prekáža aj malý náznak, a niektoré, ktorým nevadí, že im muž pochváli ich vzhľad. Lenže pracovné prostredie by malo byť príjemné pre všetkých a preto ho jednoducho musíme nastaviť tak, aby sa tam cítil fajn každý – aj tá, čo je pre niekoho radikálna feministka, aj tá, čo s flirtom v práci nemá problém. Absolútne neprijateľný je podľa mňa akýkoľvek kompliment od nadriadeného podriadenému. Tam nie je priestor žiadny a s funkciou prichádza aj väčšia zodpovednosť. Možno to niekomu príde ako fašizmus, viem, že tento môj názor nie je populárny a aj mnoho žien so mnou nesúhlasí. Ja si ale za tým stojím. Myslím, že bez komplimentov to v práci úplne každý v pohode prežije. Svet sa nezrúti a nebude sa rodiť menej detí.
Mnoho mužov reaguje na ohradenie sa voči flirtom „A to už nemôžem nikoho ani pochváliť? Čo sme už v Amerike, kde ma zavrú za kompliment? A nie je to super, keď to medzi mužom a ženou iskrí?“, čo im povedať na toto?
Ja mám tú výhodu, že nie som v podriadenej pozícii napríklad s politikmi a na konci dňa mám v reportáži alebo v diskusii nad nimi istú moc, ktorú bežne ženy napríklad v asistentských pozíciách nemajú. Preto si myslím, že mám až povinnosť o tom viac hovoriť, pretože ma za to nikto nevyhodí ani nepotrestá. Komplimenty v práci sú pre mňa neprijateľné, sú na to úplne iné platformy – napríklad, ak ma osloví muž v bare, je to ok. To je miesto, kde to pokojne niekto urobiť môže. Ale v práci? Prečo? Prečo by ma malo zaujímať, čo si môj šéf myslí dnes o mojej sukni? Veď nech si to pomyslí, ale neobťažuje ma s tým. Zažila som situáciu, keď na mňa režisér v televízii začal vrieskať, že nie sme v USA, lebo som ho postavila do pozoru za to, že začal vzdychať a ochkať nad mojimi šatami. Za seba viem povedať, že medzi nami nebolo žiadne iskrenie, možno akurát tak v jeho hlave. To „iskrenie“ je imaginárna vec, ktorú ľudia vnímajú rôzne a tipujem, že vo väčšine prípadov nejde o žiadnu vzájomnú príťažlivosť, ale o jednostrannú vec, ktorú si má každý muž vyriešiť sám v sebe. Pre mňa je jasný kľúč ten, že si predstavíte ženu manažérku, ktorá ráno príde do kancelárie, a najprv povie mladučkému kolegovi, že tie nohavice sú úžasne strihnuté a veľmi mu svedčia, uznanlivo pritom pokýve hlavou a preskenuje mu komplet celý zadok. Potom povie ďalšiemu podriadenému, že má dnes naozaj chutný účes a zakončí to rozhovorom s programátorom, na ktorého žmurkne a povie mu, že to červené tričko mu naozaj veľmi sekne. Každý by si myslel, že sa pomiatla a nevie sa vpratať do kože. Presne takto isto smiešne ale vyzerajú muži.
A čo reakcie cudzích mužov v uliciach? Popiskovanie, pokrikovanie, lačné pohľady. Ako na to reagovať?
Som typ, ktorý sa zastaví a ohradí sa. Ale úplne rozumiem ženám, že nemajú chuť sa dvakrát denne zastaviť a s neznámym chlapom sa hádať a radšej idú ďalej s povzdychom, že ho hádam stretli posledný raz v živote. Na toto nemám recept, lebo aj to, že ja sa hádam, nespôsobilo, že by som toho zažívala menej. Z tých konfrontácií odchádzam unavená akurát ja a pokazí mi to najbližšiu hodinu. Myslím, že existuje len dlhodobý liek, keď sa postupne spoločnosť zmení tak, že to nebude normálne. A určite by pomohlo, keby si muži medzi sebou vedeli povedať, že je to nechutné a s vypiskovaním by ten ich kamoš mal prestať.
Ako príťažlivá mladá novinárka máš iste mnoho skúseností aj z parlamentu s mužmi, ktorým pod vplyvom moci narastá ego a tak sú sebavedomejší aj v komunikácii so ženami. Dokázala si si u nich vybudovať rešpekt?
Prešla som rôznymi fázami. Od tých, že som tie hlúpe flirtíky poslancov prešla mlčaním, po až možno slovne agresívne reakcie. Mala som obdobie, keď som bola z toho naozaj zúrivá. Dnes sa mi to už takmer nedeje, lebo to dlhodobo komunikujem a naučila som sa na to reagovať pokojne, ale jasne. Na poznámky reagujem štýlom, že som prišla pracovať a bola by som rada, aby sme sa rozprávali len pracovne a idem hneď na rozhovor. Ako som už spomínala, mám výrazne jednoduchšiu pozíciu, pretože poslanci a politici nie sú moji nadriadení. Rozhodne to má ťažšie každá žena, ktorej to robí jej šéf a môže ju kedykoľvek vyhodiť. Práve za tie ženy to musíme vybojovať my.
Na jednej strane my ženy bojujeme za svoju integritu a žiadame úctu u mužov, na strane druhej sa na sociálnych sieťach mnohé prezentujeme tak, že sa nemožno čudovať niektorým reakciám...
Som absolútny zástanca toho, nech si každý robí čo chce, bez toho, aby ho niekto súdil. Samozrejme, kým nerobí niečo nelegálne alebo vyslovene zlé. Chce sa nejaká žena maľovať? Tak nech sa maľuje. Chce byť doma s deťmi? Nech. Chce mať kariéru a rodinu nie? Super, je to jej vec. Úctu nemáme mať len k ľuďom, ktorí sú konzervatívne oblečení alebo ktorí žijú život ako chceme my. Ja mám úctu aj k rehoľnej sestre, aj k prostitútke, ak to preženiem. Každá má svoj príbeh, každá má svoje trápenia. Úcta a rešpekt k žene alebo mužovi predsa nemôže byť založená na dĺžke sukne, instagramovom štýle alebo životných rozhodnutiach.
Sama máš populárny profil na Instagrame, ktorý je veľmi podnetný a aktívne komunikuješ so svojimi followermi. Snažíš sa aj touto cestou šíriť osvetu v rámci tém, ktoré sa ťa dotýkajú?
Snažím sa vytvárať skutočný obraz o sebe, pekný aj zlý. Komunikujem najmä prácu samozrejme. Na to som si ten Instagram zakladala. Hľadám správny balans toho, aby to nebol len egotrip, ale ľudia sa aj niečo dozvedeli. Na Facebooku aj na Instagrame prirodzene rozoberám témy, na ktorých mi záleží. Rómovia, chudoba, feminizmus aj iné. Nerobím to nejako cielene, na tých témach mi úprimne záleží. A možno preto mám aj úspech, pretože ľudia chcú asi niečo autentické.
Ak by si mala v jednej vete vyjadriť message pre ženy od Zuzany?
Be fearless, mi hneď napadlo v angličtine. Nebojte sa. Čokoľvek chcete, nemyslite na to, čo si kto o vás pomyslí. Hejterov bude vždy veľa a najpodstatnejšie je, že robíte niečo, čo teší vás. Chcete byť doma s deťmi päť rokov? Buďte. Chcete ísť do práce po šiestich mesiacoch? Choďte. Chcete programovať? Super! Vo svete zanechali stopu hlavne ľudia, ktorí nepatrili do žiadnej väčšinovej škatuľky. Tí, ktorí boli čudní, zvláštni a išli proti prúdu obyčajných ľudí. Nebojte sa ničoho, to je moja rada pre všetky ženy, ktoré vás čítajú.
text a foto: Jana GOMBOŠOVÁ
